PoviedkaSlobodné duše2. kapitola - Druhá časťKrátky popis:
V Carstenovom živote sa striedajú len dve obdobia - týždne samoty v najrôznejších úkrytoch a krátke adrenalínové výlety za obživou. Nemôže veriť nikomu, ani očakávať pomoc od nikoho. Zem ovládli záhadné organizmy, duše, ktoré vytláčajú z tela hostiteľovu osobnosť. Ak si chce Carsten uchovať svoju vlastnú dušu, nesmú ho chytiť.
Fan Fiction odohrávajúca sa vo svete, ktorý vytvorila Stephenie Meyer v románe Hostiteľ. Neobsahuje žiadne spoilery ani nespomína postavy z originálneho príbehu. Možnosť hlasovať o ďalšom deji tu.
Typ: Viackapitolová
Autor: Bruja
Dátum a čas pridania: 03. 02. 2010 22:38:04
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: nie
Počet prezretí: 173
Tagy: FanFiction, Sága The Host, Prítomnosť / počas série, slovenčina, dobrodružné
Kapitoly tejto série
Pohyb.
Výdych.
Zovretie noža v dlani a posunutie pravej nohy.
Nádych.
Lepšia stabilita. Postava spravila krok.
Výdych.
Pomaly zodvihla ruku.
***
Odrazu sa spoza temnej siluety vynorila ďalšia. Carsten sa prikrčil pripravený útočiť aj brániť sa, no ticho prerušil vysoký ženský hlas.
„Ja som to vravela! A vy ste mi neverili!“
Obočie mu nadskočilo, keď sa žena priblížila na pár krokov, akoby si ani nevšimla nôž v jeho ruke.
„Hej, len pokoj, nie sme oni,“ povedala. „Sleduj.“
Carsten odstúpil, cítiac za sebou bezpečné spojenectvo továrenskej budovy. Jedným okom sledoval nehybného muža, ktorý prehovoril ako prvý, a druhé nespúšťal zo ženy. Tá vytiahla niečo z vrecka. Carsten sa automaticky sklonil a inštinkt ho vtiahol do útočnej pozície, no zrazu sa rozhorel slabý plamienok. Tá vec, ktorú žena vytiahla z vrecka, bol zapaľovač.
„Pozri sa.“
Tento raz prehovorila tichšie. Carsten na ňu neochotne upriamil väčšinu svojej pozornosti.
Žena pomaly zdvihla ruku a podržala zapaľovač vo výške svojej tváre. Slabý plamienok ju ožiaril a odrazil sa od jej očí.
Carsten sa pristihol, že na ňu udivene zíza.
Jej oči. Boli tmavé. Normálne. Bez toho.
Zľahka pohla rukou a plamienok sa presunul na druhú stranu. Ženine dúhovky na sekundu tlmene zažiarili, bol to ale prirodzený odlesk obyčajných ľudských očí.
„Vidíš?“ prehovorila nástojčivým tónom. „Nie som jedna z nich. Som človek, úplne nedotknutá ľudská duša,“ zdôraznila posledné slová.
Carstenov pohľad sa vrátil k mužovi stojacemu v tieni, ktorý pripomínal kamennú sochu.
Žena si to, samozrejme, všimla.
„Aj on je ako ja. Ako ty.“
Opatrne cúvla k nehybnému mužovi, nespúšťajúc zrak z Carstena, ktorý nemienil príliš rýchlo opustiť bojovú pozíciu. Priblížila plameň zapaľovača aj k tvári svojho spoločníka.
Ďalší odlesk slabého tmavozlatého svetla. Bledšie dúhovky, možno modré, možno sivé, no bez akejkoľvek stopy po striebristej žiare.
Carstenova myseľ horúčkovito pracovala. Nebolo pochýb o tom, že pred ním stoja dvaja ľudia – skutoční ľudia – ktorých pátrači nechytili a ktorým nevložili do hlavy tú vec. Ľudia ako on, nie votrelecké duše z ďalekých končín vesmíru. Pravdepodobne sa tiež ukrývali, snažili sa prežiť a uchovať si svoje osobnosti.
„Ani vás nechytili,“ prehovoril opatrne, nedôverčivo prižmúriac oči.
Pokrútila hlavou. „Nie. Zatiaľ.“
„Ako je to možné?“
Carsten preniesol váhu na druhú nohu, čím sa trochu uvoľnil, stále však stál tak, aby dokázal v prípade potreby rýchlo zareagovať.
„Šťastena nás musí milovať,“ odpovedala pokojne žena. „A máme dobrý úkryt.“
„Aha.“
Nenapadla ho žiadna lepšia odpoveď. Rozhostilo sa ticho. Carsten stál chrbtom k stene, v dlani stále zvieral nôž a žena s mužom ho nehybne pozorovali. Začínal mať pocit, že plynúce sekundy získavajú hmotnosť.
Žena si napokon povzdychla. „Nechystáme sa ťa napadnúť.“
Carsten sa ironicky usmial. „A ja sa nechystám útočiť. Zatiaľ. Problémom je, že neviem, či vám môžem veriť.“
„Opatrnosť nám pomohla prežiť,“ prehovoril neznámy muž. „Nečudujem sa, že sa ti nechce odložiť ten nôž. Na tvojom mieste by som konal rovnako.“
Carsten stuhol, keď sa muž konečne pohol. Vo svetle prenikajúcom dovnútra z okna videl, ako sa muž pokojne posadil na zem. Žena ho napodobnila.
„Neodvážim sa použiť svetlo. Všetko okrem zapaľovača je vidno doďaleka,“ povedal muž konverzačným tónom. „V každom prípade, ak by sa niekto pohyboval v okolí, dostaneme spoľahlivé echo.“
Carsten sa zamračil. „Je vás viac?“
„Sme traja. Jeden náš človek zostal hliadkovať pri vchode. Hoci... to je skôr moja práca.“
„Používate toto miesto často?“ spýtal sa Carsten. V tme síce veľmi dobre nevidel, ale nikdy nenašiel žiadne stopy poukazujúce na to, že v továrni bol niekto iný.
Ozvala sa žena: „Nie, skoro vôbec ho nepoužívame. Iba...“
Zaváhala. Vymenila si so svojím spoločníkom krátky pohľad.
„Bol si tu pred dvadsiatimi tromi dňami?“
Carsten sa na muža zamračil. „Ja? Prečo?“
„Jeden z našich ľudí si náhodou všimol, že odtiaľto niekto odchádza. Domnievali sme sa, že je to niekto, koho ešte nechytili. Duše by sa tu nepotulovali, už vôbec nie v noci a bez spoločnosti, snažiac sa splynúť s tmou. Odvtedy to tu strážime a dúfame, že sa ten človek znova ukáže.“
„Ja som si to všimla,“ ozvala sa zrazu žena a vrhla na svojho spoločníka mierne zamračený pohľad. „Ja som to bola, kto videl odtiaľto odchádzať človeka. Chcela som, aby sme továreň sledovali, ale nechceli mi veriť...“
„Kto?“
„No... ostatní. Nás je totiž viac.“
„Viac?“
Muž sa zasmial. „Vďakabohu, je nás viac. Vyše dvadsať, ak ťa to zaujíma. Celá malá komunita, ktorá uniká pátračom a je ochotná brániť si svoje územie akýmikoľvek prostriedkami!“
Žena prikývla. „Snažíme sa nájsť ľudí, ktorí sú nedotknutí ako my. Čím viac nás bude, tým lepšie sa budeme môcť ubrániť, ak to bude potrebné. Poznáme dokonca ďalšie dve podobné komunity.“
Carsten nedôverčivo naklonil hlavu. Čo ak to bola pasca a ten tretí človek – ten na hliadke – má v skutočnosti za úlohu privolať pátračov? Pri tej myšlienke ho zalial pot. Všetko v ňom chcelo dvojici uveriť, nemohol si však dovoliť žiadne chyby. Každá mohla byť osudnou.
„Čo ak mi klamete? Duše to nedokážu. Viem si predstaviť, ako sa dohodnú s niekoľkými ľuďmi, ktorí majú hrať volavku a doviesť ich k unikajúcim rebelom. A cena za zradu vlastnej rasy? Možnosť ponechať si slobodu a uchovať existenciu. To znie ako dohoda, na ktorú by som ja osobne celkom pristúpil.“
Dvojica si znova vymenila pohľady.
„Ak by to bolo tak, pátrači by ťa už dostali. Len za posledných päť minút mali niekoľko možností na teba skočiť,“ zareagoval muž pokojne.
Carsten si uvedomil, že má pravdu. Očami automaticky preskúmal tmu, ktorá ich obkolesovala, snažiac sa zachytiť najnepatrnejší pohyb.
„Nikto tam nie je okrem našej hliadky. Ale kľudne nám nedôveruj, teda aspoň mne to nevadí. Ako som už povedal, úplne ťa chápem.“
„Fajn. Čo ak by som sa rozhodol, že vám budem veriť? Že ste utečenci ako ja a kdesi tam vonku je skupina ľudí, ktorým ešte do hlavy nestrčili votrelca? Čo potom?“
„Potom sa môžeš pridať k nám,“ odvetila žena.
„Hm, no to je pekná predstava. Len tá dôvera akosi absentuje.“
„Prirodzene. A keď ti poviem, že naša hliadka je duša, tak doslova vyskočíš z kože,“ zasmial sa muž.
„Čo?“
„Vravel som to,“ chechtal sa neznámy. „Je tma skoro ako v rohu, ale aj tak vidím, ako zdesene sa tvári.“
„Nemyslíš, že si to povedal príliš skoro?“
„Úprimnosť, Violet, úprimnosť. To je to jediné, čo nás drží nad vodou.“
Carsten sledoval krátky rozhovor a snažil sa vstrebať najnovšiu informáciu.
„Ten tretí človek – to je duša?“
Žena prikývla; v tej tme to skoro nezbadal. „Nie všetky duše sú... zlé. Niekoľko sa ich pridalo na našu stranu...“
Carsten sa rozosmial. „No to určite. Tak toto vám nezhltnem. Prečo by to robili?“
Žena sa znova obrátila k svojmu spoločníkovi, ten ale zodvihol ruky a pokrútil hlavou.
Povzdychla si. „Ich liečitelia sú niečo ako chirurgovia. Človeku je do hlavy vložená duša, a tá sa ujíma vlády nad telom. Všeobecným predpokladom je, že pôvodná duša hostiteľa zmizne. Netušíme, ako sa to stane, proste zmizne. Už sa viac neohlási. Vo výnimočných prípadoch však hostiteľská duša zostáva. A začne proti votrelcovi bojovať.“
„Kam vedie táto prednáška?“ spýtal sa Carsten netrpezlivo.
Muž ho zarazil: „Buď ticho a počúvaj.“
„Duše – myslím teraz tie mimozemské – nepoznajú také intenzívne emócie, aké prežívame my.“ Žena sa na chvíľu odmlčala. „Ťažko sa to vysvetľuje. Proste niekedy sú také očarené naším životom, že sa pridajú na našu stranu, lebo sú spútané spomienkami a citmi hostiteľa, takže už ani nevedia, kým poriadne sú. Medzi nami žiť môžu, medzi svojimi nie, tí ich považujú za vyvrheľov a zradcov. A niekedy ani netreba prítomnosť hostiteľskej duše, stačia jej spomienky. Úplne ich zmenia a vyvolajú v nich potrebu žiť náš život – náš emotívny a nedokonalý život.“
S očakávaním sa zahľadela na Carstena.
„No,“ začal váhavo, „znie to ako riadny guláš, ale podstatu som zachytil. Zopár nezvyčajných mimozemských duší je tak ovplyvnených hostiteľom, že sa zrazu prestanú medzi svojimi cítiť dobre a dokonca sa pridajú k pôvodným ľuďom. Zhrnul som to dobre?“ opýtal sa s úškrnom.
„Hej.“
Žena sa zamyslela. „A čom som to vlastne chcela povedať? Ah, jedna taká zmenená duša je s nami. Žije v našej komunite a chodieva s nami na niektoré výjazdy. Neveril by si, aká je to výhoda, keď je s nami taká duša. Dokážeme sa vďaka nej v podstate bez problémov pohybovať po svete.“
„Nebodaj sa naučila klamať?“
„To sa nedá povedať, ale pracujeme na tom,“ zaceril sa muž.
„Okej, fajn. To vám mám všetko akože veriť.“
„Nám môže byť jedno, či uveríš alebo nie. Na našej situácii sa nič nezmení. Otázny si ty.“
Carsten sa ironicky zasmial. „Akoby som to nevedel.“
„Pozri sa,“ prehovorila žena energicky, „ponúkame ti možnosť ísť s nami a vidieť našu skrýšu. Tri týždne sme riskovali a obchádzali sme toto miesto dúfajúc, že sa tu zase zjavíš. Rozhodni sa, či ideš s nami alebo nie.“
Carsten pokrútil hlavou. „Ja som to nebol.“
Ženu to očividne prekvapilo.
„Nebol som tu už viac ako tri mesiace.“
Zamyslene sa na seba pozreli.
„Musí tu byť ešte niekto...“
„Vieš, že nemôžeme továreň pozorovať donekonečna.“
Pár sekúnd bolo ticho, potom sa ich pozornosť znova upriamila na Carstena.
„Nezostaneme tu dlho,“ povedala žena. „Máš desať minút na rozhodnutie. Viacej ti dať nemôžeme.“
Ako sa Carsten rozhodne? Zvoľte si pokračovanie príbehu tu!
Komentáre
A nejaký návrh na pokračovanie sa ti nechce poslať? :D :D :D Ty mávaš zaujímavé nápady. B-)
Pridal(a): Bruja, 15. 02. 2010 14:14:02
|
Našej činorodej spisovateľke
Neviem preco, ale velmi sa mi paci tato veta: "Začínal mať pocit, že plynúce sekundy získavajú hmotnosť." Vystihla si to tak originalne, ze klobuk dolu ;) Inak celkovo je to ako v cukrarni a teraz si ma chudak hladny citatel vybrat zakusok. Ja viem, ze to asi nie je dovolene, ale preskocim kuuuusisko deja a hlasujem za to, aby ta mimozemska dusa bola v zenskom tele, sexy byvala pozemstanka. A nech si v jej dusi Carsten hrozitansky zacvikne srdce :D:D ale fakt, idem seriozne hlasovat...
Pridal(a): Zanzana, 04. 02. 2010 22:44:38
|
|
|
