PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice1. kapitola - No určite!Krátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 11. 02. 2010 19:51:33
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 544
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Deň začal sľubne. V noci sa mi podarilo ľahnúť do postele a zhasnúť svetlá už okolo jedenástej, takže keď mi budík zazvonil po približne sedemhodinovom spánku, moja nálada bola celkom prijateľná. Ráno prebehlo tak, ako každé iné. Všetky základné hygienické a skrášľovacie procedúry som absolvovala rovnako ako inokedy. Hoci som sa ponáhľala na nultú, tešila som sa na ňu. Mám rada štvrtkový dejepisný seminár. Kto by to bol povedal, však? No nič, čosi po trištvrte na sedem som vyšla z domu a rýchlym krokom prešla k miestu, kde sa každé ráno stretávam s mojou bestest friend, Marínou. Meškala ako vždy, no dnes už ma to nenaštvalo. Popravde, zvykla som si. Keď som ju videla kráčať oproti sebe a zastala pred prechodom pre chodcov, ktorý nás delil, rozmýšľala som, či sa nám znovu podarilo obliecť si rovnakofarebné tričko alebo nie. Pozdravili sme sa a rezko vykročili do školy. Kým sme neprišli k našej obľúbenej budove, ktorá sa nachádza v našom meste, boli sme celkom čulé. No s prekročením prahu školy sa naše viečka zázračne zlepili a pomalými, unavenými krokmi sme sa došmotľali do triedy. Samozrejme, profesorka už tam bola. No ona si tiež zvykla, že študenti jednoducho na nultú meškávajú. Takže nás odignorovala. Sadli sme si do lavice hneď za náš školský idol a mlčky a čo najnenápadnejšie obdivovali jeho ladné krivky, kým sme sa snažili tváriť zaujato a opisovať poznámky o starovekom Ríme z tabule. Keď sme prežili prvé dve hodiny, s nevôľou sme si uvedomili, že nás čaká ďalších sedem. Moja nálada počas dňa skákala ako žaba po kamienkoch v potôčiku, no Marína to úspešne zvládla a vydržala so mnou. Z poslednej hodiny, franiny, sme ušli. Teda, profka nás tajne pustila. Takže sme vlastne ušli. Potom sme sa šli prejsť a blúdili sme po bielych uliciach nášho "veľkomesta". Kým mi Marína rozprávala o svojich rodinných problémoch, ja som myslela na to, akou ulicou kráčame. Okolo čieho domu... Lebo som vedela, že už sa vrátil. Áno, po viac než pol roku sa vrátil z Austrálie a ja som sa strašne bála nášho stretnutia. Nerozišli sme sa v dobrom a vôbec sa mi neozval. Ani ja jemu, čo možno bola chyba, no nedokázala som prekonať svoju hrdosť. A tak som teda potlačila myšlienky na Lukáša a venovala sa Maríne. Prešli sme okolo jeho domu bez toho, aby sme ho spomenuli. Až na ďalšej ulici si Mari uvedomila, že naňho zrejme myslím. Veľmi dobre ma pozná.
"Ozaj, a čo Lukáš? Už si ho stretla?"
"Našťastie nie," odvetila som naoko bez záujmu.
"A ako sa cítiš?"
Spomenula som si na chvíľu, kedy som sa dozvedela, že sa vrátil. Bolo to v škole, spolužiačka mi zrazu so smrteľne vážnou tvárou povedala: "Nin, videla som Lukáša. Minulý piatok..." Vtedy som sa od nej odvrátila a chvíľu to predýchavala. Odvtedy prešli dva dni. Len dva a ja som z toho stále na vetvy.
"Neriešim. Prečo by ma mal zaujímať?"
"Viem, že ťa zaujíma, nepredstieraj, že nie. Prestala si chodiť aj na omšu kvôli tomu, aby si ho náhodou nestretla. Prečo sa ho tak bojíš?"
No áno, som dievča, ktoré zvykne každý deň ísť do kostola. A dokonca z vlastnej vôle. A pritom som celkom normálna. No a čo?
"Nebola som tam len včera, a to kvôli tomu, že som sa začítala do knihy. Nemá to nič spoločné s ním." Sama seba som presviedčala, že je to úplná pravda.
"Poznám ťa príliš dobre na to, aby som ti to uverila. Tak čo?"
"Nechcem ho stretnúť, to uznávam, ale nebudem sa kvôli tomu vyhýbať miestam, ktoré on môže navštíviť. Nech si chodí, kam chce. Aj ja budem."
"Okey..."
Potom som jej už nedovolila spomenúť ho. Prišli sme až pred panelák, v ktorom bývam, a rozlúčili sme sa.
Len čo som prišla domov, zavrela som sa v izbe, aby ma mamina, sestra Johana alebo brat Tomáš náhodou neotravovali. Keby v tej chvíli prejavili záujem o moju osobu a začali by sa ma vypytovať na môj deň a na "úspechy" v škole, asi by som ich zavraždila. Moja nálada zázračne klesla s tým, ako som vošla do výťahu, ktorý ma vyviezol na štvrté poschodie.
Čo je to zas so mnou?, uvažovala som. Ja fakt netuším, čo sa to deje s mojimi náladami. Žeby to bolo tými hlúpymi hormónmi? Mohla by som sa konečne naučiť ich kontrolovať, nie? Rástli vo mne všetky nevhodné a neželané emócie. Vedela som, že sa potrebujem upokojiť.
Fajn, tak idem na omšu. Kašlem na Lukáša a na to, že ho tam môžem stretnúť. Idem.
Tak som šla... A po ceste len dúfala, že sa tam neželaná tvár hnedovlasého chlapca neobjaví.
Neobjavila. A ja som bola sklamaná. Ach jaj, kto ma kedy bude môcť pochopiť?
Keď som kráčala domov z kostola, zazrela som oproti sebe ísť dvoch chlapcov. Poznala som ich zo školy. Obišli sme sa bez slova a pozdravu a ja som šla ďalej. A zrazu som začula:
"Aha, Lukáš! Brácho, čau!"
Stuhla som, no nabrala silu kráčať ďalej. A vtom som počula jeho hlas:
"Čaute, chalani!"
Jeho hlas... Moje nervy, jeho hrozný, sladký a tak strašne príťažlivý hlas... Potlačila som túžbu otočiť sa a vrhnúť sa mu do náručia. Ešteže tak, bolo by to riadne od veci. Keby som v tej chvíli konala spontánne, bol by to zrejme taký trapas, že by som sa bežala niekam zahrabať a už by ma nik nevyhrabal.
Pevným krokom som smerovala domov. Uľavilo sa mi, keď ich hlasy dochádzali ku mne z čoraz väčšej diaľky. To znamenalo, že Lukáš s bratom Vladom sa zastavili pri kamošoch a nejdú za mnou.
Prišla som domov a opäť sa zavrela v izbe. Zrazu niekto zaklopal a medzi dverami sa zjavila maminina hnedovlasá hlava.
"Nechceš večerať?"
Zamyslela som sa. Koľko som už nejedla? Asi od obeda...
"Asi čosi zjem."
"A čo by si chcela?"
"Ty mi urobíš večeru? Si super!" zvolala som vďačne. "Hocičo... len nech je to teplé."
"Jasné. Ale príď si po to do kuchyne."
"Neboj sa, nenechám ťa obskakovať ma!" zasmiala som sa.
Dvere sa zavreli. Rýchlo som prelistovala zošity - biológiu a fyziku. Jediné dva predmety, z ktorých zajtra môžem byť vyvolaná. A prešla som po našej extra širokej chodbičke do kuchyne.
"Čo dobrého si mi nachystala?" spýtala som sa a do nosa mi prenikla vôňa čohosi sladkého. O chvíľu už predo mnou na stole stála miska s karamelovým pudingom.
"Dobrú chuť," popriala mi mamina a sadla si oproti mne.
"Ďakujem." Hneď som sa pustila do horúceho jedla.
"Tak čo, ako bolo v škole?"
Zas tá hrozná otrepaná otázka!
"Fajn..."
"Nejaké známky?"
"Dve trojky..."
Mamina vzdychla. Pozrela som na jej peknú bábikovskú tvár a ospravedlňujúco sa usmiala:
"To je predsa dobré!"
"No jasné..."
"Mami, rada by som to na koniec roka vytiahla na dvojky, no fakt neviem, či to pôjde."
"Len sa pekne snaž, Ninka."
"Budem, budem."
"Stavím sa, že na študovanie kníh o elixíroch máš ale času dosť!"
"A netreba sa zdokonaľovať v umení?"
"Tá tvoja posadnutosť nadprirodzenými schopnosťami ma niekedy poriadne rozčuľuje."
"Ale no tak, maminka, čo je na tom? Som slušné dievča, drogy neberiem, nefajčím, nepijem. Z ničoho neprepadám. Tak čo riešiš? Len sa učím využívať svoje schopnosti."
"Riešim tvoj prospech, pretože si príliš zaťažená na svoje záľuby. Viac než na školu."
"Ukáž mi študenta, ktorý taký nie je!"
Znovu vzdychla. "Máš pravdu. Všetci mladí sú takí. Len aby si príliš neskoro nepochopila, že si sa zamerala nesprávnym smerom."
"Nemaj strach o svoju dcéru!" povedala som hrdo.
Mamina vstala a nechala ma samu.
Keď som sa najedla, nevrátila som sa do svojej izby, ale pridala som sa k rodinke v obývačke. Sledovali sme televízne noviny. Nebola šanca prepnúť to na nejakú hudobnú stanicu, tak som sa tvárila, že ma správy o svete zaujímajú. Johana na mňa provokačne pozrela:
"Tvoj Lukáško už sa ráčil vrátiť!"
"Ja viem," odvetila som ľahostajne.
"Stretla si ho?"
"Nie."
Pätnásť minút ticha. Cez reklamu som sa už nemohla nespýtať:
"A ty si ho stretla, keď to vieš tak naisto?"
"Nie..." Pyšne nadvihla hlavu. "Ale dnes som s ním chatovala tri hodiny!"
Nadvihla som obočie. Moja sestra? Moja dvadsaťšesťročná sestra chatovala s devätnásťročným chalanom? S chalanom, ktorý... Ktorý čo? Nedokážem ani pomenovať svoj vzťah k nemu.
"No, tak dúfam, že si ho odo mňa srdečne pozdravovala."
"Teba sme ani nespomenuli. Ale zdá sa mi, že je konečne normálny."
"Vážne? Neverím!"
"No, mala som z neho celkom fajn pocit. Veď uvidíme, ako ho tá Austrália zmenila."
"Mne je to jedno."
Ďalej som nepovedala nič. O niekoľko minút som vzala do rúk svoju knihu o elixíroch, ktorú mi darovala stará mama, a študovala som recept na elixír pokoja.
A čo, že sa Lukáš vrátil? A čo, že ho skôr či neskôr stretnem? A čo, že ma možno úplne odignoruje? Ja aby som sa kvôli nemu trápila??? No určite!
Komentáre
tak, idem si ich prejsť ešte raz a vyjadriť sa ku každému:)
"na vetvy" - nebola chyba, bolo to myslené v množnom čísle.. nie na jednu vetvu, ale na dve-tri-... vetvy:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:44:20
|
Tak, púšťam sa do toho...
Georgianka,
púšťam sa do ďalšej série od teba, tak sa posnažím aj píasť komenty. :-)
Jednu gramatickú chybičku si tu mala - "na vetvy" - keďže je to lokál, malo by tam byť "e" (prípadne slangovo akceptovateľné "i"). Inak z gramatického hľadiska dobré ako vždy. Trošku možno unáhlené písanie, chýbala mi v tejto kapitolke trochu väčšia prepracovanosť, na ktorú som už u teba zvyknutá, ale vidím, že je to staršia poviedka, odvtedy sa ti štýl vyvinul. Takže ok, beriem. :-D
A som zvedavá na pokračovanie.
PS: Pripomenula si mi staré časy, keď som chodievala na gympel a ráno sme sa vždy s naj kamoškou stretávali. Ach, ďakujem. :)
Pridal(a): Bruja, 15. 09. 2011 16:56:34
|
|
|
