PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice2. kapitola - RunyKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 12. 02. 2010 17:42:01
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 177
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Konečne piatok! Piatkový rozvrh nie je taký hrozný ako štvrtkový. Vo štvrtok mám len sedem hodín. A ešte mi aj prvá odpadla, takže úplná pohoda. Aj som sa vyspala, nevídané. S Mari sme mali obe presmiešnu a extravtipnú náladu, takže sme sa nasmiali. Ako vždy. Dokonca sme ani nemali tričká rovnakej farby.
Podarilo sa mi nebyť vyvolaná z ničoho, čo ma dosť potešilo.
Po štyroch hodinách som utekala domov – naobedovať sa. A potom zas späť do školy na dvojhodinovku konverzácie z angliny. Ešteže je môj drahý gympel tak blízko. Konverza sú dve najnudnejšie hodiny z celého týždňa. Dnes sme rozoberali ultra zaujímavú tému – šikanovanie. Zas som k tomu nemala čo povedať, takže profka nebola veľmi spokojná. No ale čo narobíte, však?
Už na angline som sa potajomky pripravovala na večerné doučko s Brooke. Brooke sa, samozrejme, nevolá Brooke. Neznáša však svoje meno, takže ju tak všetci prezývajú. Je to študentka rún a starovekých jazykov na Čarodejníckej City University. A doučuje ma runy, čo je vzhľadom na jej študijný odbor logické.
Môj gympel je všestranne zameraný – vyučujú sa tu síce aj "normálne" predmety, no máme možnosť venovať sa aj tým "nadprirodzeným". A ja hlúpa som si vybrala okrem elixírov aj runy. Katastrofa. Asi najťažší predmet, aký som si mohla zvoliť. Ešteže mám Brooke. Je to fakt super baba. Má dvadsaťtri a o rok bude končiť. Potom by sa chcela niekam presťahovať a stať sa prekladateľkou. Čo však bude prekladať? Nikto starovekými jazykmi už nehovorí... No neviem, ako dopadne. Každopádne, držím jej palce pri plnení jej sna.
Len čo ručičky nástenných hodín ukázali tretiu poobede, anglina skončila. Normálne sa mi uľavilo.
Išla som domov sama. Mari má trochu iný rozvrh ako ja, nechodíme na všetky hodiny spolu. Tá už doma vegetila viac než dve a pol hodiny.
Doma som sa dozvedela, že Johana je chorá, a mamina mi nakázala zobrať na prechádzku našu čiernu kokeršpanielku Jenny. Johana mi ponížene ďakovala. Ja som sa len zasmiala na jej modrom pyžame. Vyzeralo ako zošit na geometriu – boli na ňom samé štvorčeky. Ale pomedzi ne preskakovali dlhokrké žirafy s okuliarmi. Fakt komické.
Tak som teda nasadila Jenny obojok a vyšla von do usneženého počasia. Na tvár mi dopadali mokré snehové vločky, ktoré sa hneď topili. Ale nechcelo sa mi nasadiť si kapucňu.
Keď som prišla na lúko-pole (neviem sa rozhodnúť, čo to je, tak to nazývam takto), pustila som Jenny, nech si behá. A ja som sa so slúchatkami mp3 prehrávača vybrala pomalým krokom po lúko-poli. Rozhliadala som sa po okolí a v duchu sa snažila zopakovať si niečo na runy. Zrazu som naľavo od seba zahliadla snehuliaka. Netuším, prečo sa mi na tom pustom mieste zdal trochu hrôzostrašný. Vlastne, nikdy som nemala rada snehuliakov. Ani sneh. Ani sánkovanie. Teda, sánkovať som sa chodila, keď som bola maličká. To robia predsa všetky decká. No nikdy ma to nejako netankovalo. Proste, bola som atypickým dieťaťom. A atypickou som zrejme aj ostala. No čo, učím sa pristupovať k tomu s hrdosťou, nie s hanblivosťou.
Kráčala som ďalej, až som pred sebou zbadala les. Les hrozného netvora. Žilo v ňom zviera, ktoré nikomu nedovolilo vstúpiť. Vždy som túžila nazrieť tam. Musí tam byť krásne. Aspoň podľa mojich predstáv. Odhodlane som teda kráčala tým smerom. Až pred vchodom som zastala. Hľadelo na mňa niečo medzi vlkolakom a psom baskervillským, a vrčalo to. Malo to desivo ostré zuby. Zahľadela som sa tomu do očí.
"Dobre, odchádzam. Už idem," povedala som pokojne, no možno aj trochu otrávene. Vždy ma zastavil. Ani neviem, prečo.
Keď som však zbadala na jeho papuli krvavé stopy, neváhala som. Zavolala som na Jenny a spolu sme sa otočili. Škoda, pomyslela som si. Mohla som sa s ním zoznámiť. No ktovie, čia bola tá krv. Či jeho, alebo niekoho, komu ublížil. Nechcela som to radšej vedieť.
Ako som si tak vykračovala a počúvala lahodné melódie svojej obľúbenej piesne, niečo ma vyrušilo. Teda, moje periférne videnie ostalo akési zaskočené. Všade samá bieloba, ako sa vločky znášali na zem. Akurát kdesi vpravo čosi tmavé. Na zemi. Obrátila som hlavu tým smerom. Neisto som sa priblížila k tomu záhadnému objektu, nad ktorým sa skláňal iný záhadný objekt. Ten druhý záhadný objekt vrtel chvostom a zaštekal na mňa. Uvedomila som si, že ten prvý záhadný objekt, ležiaci na zemi, bude zrejme človek.
"Hej, ste v poriadku?" zakričala som, len čo som si z uší vytiahla slúchatká a vypla mp3 prehrávač.
Žiadna odpoveď.
Pes na mňa znova zaštekal, a Jenny sa rozbehla k nemu. Ja teda tiež, no pomalšie. V takej kope snehu sa predsa nebeží ľahko, však?
Pár metrov od ležiaceho objektu som si všimla v snehu akési červené fliačiky. Krv? Žeby sa tomu človeku niečo stalo?
"Ste v poriadku?" opýtala som sa znova a nakúkala poza psov chrbát na záhadný ležiaci objekt.
Bol to muž, alebo chlapec. Zachrčal. Odohnal psa mávnutím ruky a mne sa naskytol pohľad na jeho tvár.
"Lukáš?" Nedokázala som sa ubrániť prekvapeniu.
Napriek krvavým ranám, ktoré mu pokrývali celé líce a čelo, mi bolo jasné, že je to on. Prvá otázka, ktorá sa mi tisla na pery, bola: "Ty máš psa?" No čosi v mojom mozgu mi našepkávalo akoby zo zadného sedadla, že by nebolo vhodné spýtať sa to v tej chvíli.
"Čo sa ti stalo?"
"Nič..."
Snažil sa vstať, tak som mu zo slušnosti pomohla, keď som videla, že to asi sám nedokáže. Keď už stál na vlastných nohách, všimla som si, že má zranenú aj nohu. Nohavice mal od kolien nadol roztrhané a na tmavomodrej látke presakovala krv.
"To ten pes... či vlkolak, či čo to je."
"Myslíš Blakea? On ti to spravil?"
"Blake? Netušil som, že má meno."
"Len ja ho tak volám," usmiala som sa a ktovie prečo, začala som sa cítiť dosť trápne.
Pohrdlivo sa zasmial. "Fajn, tak nabudúce mu povedz, že ma nemusí pri ďalšom stretnutí zabiť."
"Ty si sa dostal do jeho lesa?" prekvapila som sa.
"No vieš, predtým som do týchto končín veľmi nechodieval. Nikdy som o tomto lese nepočul. Takže hej, vstúpil som tam."
"Nechápem, ako to, že ťa tam nechal vojsť. Mňa tam ešte nepustil."
"Hovoríš o ňom, akoby ste boli kamoši!"
Určite je mi lepším priateľom než ty, pomyslela som si mrzuto. Jeho poranenia ma v podstate veľmi nezaujímali.
"Ale nie..."
Obzrel sa na svojho psa. "Boney, ku mne!"
Teraz nastala tá správna chvíľa: "Ty máš psa?"
"Hej," usmial sa na mňa a pohladil psa po hlave, keď k nemu dobehol. Pripol ho na vôdzku. "Malý darček od kamošov. Dali mi ho na cestu, aby som sa nenudil v lietadle."
"To si ho sem niesol z Austrálie?"
Pokrčil plecami. "Veru niesol, ale bolo mi to prd platné. Aj tak musel byť počas letu v batožinovom priestore, takže ma veľmi nezabavil."
"Aha... Hm." Čo povedať? Nechcelo sa mi hľadieť do tých sakramentsky krásnych očí. "Asi už budem musieť ísť. Ponáhľam sa na doučko." Ktoré je až o čosi vyše hodiny, ale to predsa Lukáš vedieť nemusí, že?
"Počul som, že si sa dala na runy."
Prikývla som. "Tak sa maj!"
A rýchlym krokom som sa vybrala od neho preč. Takmer som zabudla na Jenny, no tá našťastie aj sama vie, kto je jej pánom, takže ku mne spoľahlivo pribehla.
Prečo som ho len musela stretnúť tak skoro, do kelu? Nechcela som...
"Rád som ťa videl!" zvolal za mnou v poslednej chvíli, no ja som radšej vôbec nereagovala. Len som sa zhlboka nadýchla a usilovne ignorovala tep svojho srdca, ktorý vyskočil na takmer neprijateľnú úroveň.
Upokojila som sa až vtedy, keď sa za mnou zavreli dvere nášho bytu. Jenny išla okamžite do kúpeľne, no moja úžasná mamina sa o ňu postarala namiesto mňa. Akú úžasnú mamu mám!
Približne po hodinke ničnerobenia som sa prezliekla do niečoho, v čom som ochotná vyjsť na ulicu, obula som si obľúbené čierne čižmy a utekala k Brooke. Býva neďaleko, takže to netrvalo dlho. Ale aj tak sa mi podarilo celkom premrznúť, kým som sa dostala k nej.
Hneď pri dverách mi ponúkla čaj. Vďačne som ho prijala.
Usadili sme sa v kuchyni.
Dlhé čierne vlasy mala zviazané v chvoste a pozrela na mňa cez okuliare, ktoré jej veľmi svedčia.
"Tak čo, ako sa darí?"
Usmiala som sa. "Keby bolo lepšie, asi by som sa už len rozpustila," podotkla som trochu ironicky, no obe sme sa zasmiali.
"Chceš sa hneď venovať runám, či máš chuť na súkromný rozhovor?"
"Ty pokojne hovor o súkromných veciach, s tým nemám problém. No na seba dnes nemám náladu."
"Okey, takže runy."
"Ty mi nikdy o sebe nič neprezradíš!"
"Čo by si chcela vedieť?"
"Čo ja viem..."
"No vidíš. Takže runy. Čo si sa na dnes naučila, Nin?"
"Dnes sa mi darilo všetko si len opakovať, takže ak aj čosi viem, nebudú to zrovna čerstvé vedomosti."
"Počúvam. Minule sme riešili teoretické veci, ak sa dobre pamätám. Ako teda vysvetľujeme runy? Na čo boli dobré ľuďom v minulosti?"
"Mňa skôr zaujíma, na čo sú dobré teraz," odvrkla som.
"Sama si si vybrala, že ich budeš študovať," pozrela na mňa trochu prísne.
"Hej, ja viem. Najhlúpejšie rozhodnutie môjho života."
"Ale prestaň. Runy sú super, len trochu ťažké. Ale na to ma predsa máš, aby som ti pomohla zvládnuť to."
"A za to ti strašne ďakujem, drahá Brooke! Bez teba by som zrejme tretiak opakovala... a to nielen raz."
Zasmiala sa. "Taká hlúpa nie si. Zvládla by si to aj bezo mňa, no chcelo by to viac snahy."
"Vieš, moja lenivosť je však neprekonateľná..."
"Ty blázonko, len sa ti nechce prekonávať ju!"
"O tom je lenivosť, nie? Že sa ti nič nechce..."
"Ale tebe sa očividne niečo chce, lebo inak by si ku mne nechodila."
"To je fakt. Tak teda... Aká bola otázka, pani profesorka?"
"Tak ma láskavo neoslovuj!" varovne zdvihla prst.
"Ale správaš sa ako profka..."
"Hrôza čo len pomyslieť. No nič... Poďme teda konečne k runám, dobre? Na čo sa využívali?"
Zapojila som mozgové závity do činnosti. Nie však príliš, aby sa náhodou neprehriali. To by bolo strašné, nie? Po pár sekundách som zo seba dostala snáď aj správnu odpoveď:
"Runy sú najstarším písomným systémom starých kmeňov. Používali sa na záznamy rôznych vecí... Takých, ktoré ľudí vtedy zaujímali."
"Napríklad?"
"A čo ja viem? O čo sa zaujímali? Neriešime tu predsa históriu!"
"Ale aj tú budeš študovať... Alebo sa tvoje ciele zmenili?"
"Nezmenili... Nooo," hlboko som sa zamyslela, "zrejme najčastejšie sa zapisovali veci ohľadom poľnohospodárstva a úrody... a tak." A spýtavo som na ňu pozrela.
Takmer nebadane prikývla. Potom mi kládla ďalšie otázky a mne sa prekvapujúco vždy podarilo nejako sa vynájsť. Nakoniec mi Brooke dala prečítať nejaký krátky, dosť jednoduchý text.
"Chce to cvik. Ale myslím, že ti to celkom ide," žmurkla na mňa.
Keby vedela, ako ma potešila! Obetovala som tomu predsa piatkový večer... Mari síce išla na školský ples s idolom z vedľajšej triedy, no aj tak som mohla s niekým chcieť ísť von. No keby som priznala, s kým, asi by som sa už nikomu neukázala na oči.
Tak som to radšej tajila aj sama pred sebou. A po celotýždennej drine som piatkový večer strávila doma, v mäkučkom kresielku v obývačke, pri telke a s rodinkou. Dúfam len, že Johana ma nenakazí tou svojou permanentnou nádchou!
Komentáre
keď to tak porovnávam...
s tvojou Bylinkárkou, rozmýšľam, či som sa náhodou neinšpirovala.. ale nespomínam si, či tu Bylinkárka už vtedy bola, takže fakt neviem:p
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:45:14
|
Zaujímavé...
... s tým Blakeom. Dúfam, že a o ňom dozviem viac. Celkom ma zaujíma, že čo je zač.
Trochu mi pri Lukášovi chýbala otázka "nepotrebuješ pomôcť?". Jasné, nemajú úplne najlepší vzťah, ale ak je niekto zranený, také veci idú bokom. :)
A ja idem na trojku.
Pridal(a): Bruja, 15. 09. 2011 17:08:05
|
|
|
