PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice3. kapitola - Ešteže mám starú mamuKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 15. 02. 2010 17:58:47
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 182
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Niet nad pohodovú nedeľu, však? Najlepšie, keď máte dôvod celý deň škeriť sa ako slniečko na hnoji. Krása...
Niet nad pohodovú sobotu, kedy môžem vylihovať v posteli, dokedy chcem.
A vôbec, niet nad víkendy, nezdá sa vám?
Nuž, nebudeme si klamať – moja nálada sa zázračným spôsobom vyšplhala po akejsi imaginárnej liane a teraz si lebedí navrchu tropického stromu uprostred džungle. Hádajte, vďaka čomu asi! Stačí krátka melódia a jedno meno na displeji mobilu. V mojom prípade ide o meno Lukáš, samozrejme.
Neviem, čo sa mu stalo, ani prečo mi napísal tú esemesku. Každopádne, môj mobil v istej chvíli krátko zazvonil. Hodila som naň bleskový pohľad a na pár sekúnd som zabudla dýchať. Že Lukáš! Presne si viem predstaviť ten pobavený výraz na tvári mojej sestry. Nepochybujem, že ma práve v tej chvíli tajne pozorovala.
Roztrasenou rukou som mobil uchopila a keď som čakala na to, kým sa správa otvorí, mojím vnútrom prešla záhadná vlna čohosi nepríjemne ľadového. A s napätím som čítala:
"AHOJ! NENASLA BY SI SI NA MNA NIEKEDY CAS? RAD BY SOM POKECAL.. OZVI SA:) LUKAS"
Fajn, vravela som si, tak ti napísal Lukáš. Čo je na tom? Snažila som sa ignorovať svoje srdce, ktoré bilo tak divoko, že som ho cítila až v hrdle. Tak Lukáš, ktorý odišiel so mnou rozhádaný, sa teraz snaží so mnou stretnúť, akoby sa nič nestalo? No nič... Len čo som si uvedomila, čo by znamenalo byť s ním osamote, môj žalúdok úspešne vykonal tri saltá. Zaslúžil by si potlesk...
Jaj, to by bolo... Hľadieť do jeho nádherných očí, cítiť vôňu jeho vlasov...
Nie, Nina, žiadne takéto myšlienky! Máš prísny zákaz, jasné?!
Klikla som teda na ODPOVEDAŤ a naťukala som, že nemôžem. Som chorá. Presne tak, Johane sa napokon podarilo nakaziť ma. A teraz ja ležím na jej mieste v obývačke, pod dekou, obklopená použitými i nepoužitými vreckovkami, šálkou čaju a nádobkou s medom. A lyžičkami. A telkou. A štyrmi stenami našej obývačky. Aspoňže tie steny majú príjemnú farbu. Akýsi svetlý odtieň oranžovej. Je mi úplne jedno, či je to marhuľová, broskyňová, mandarínková, gerberová, pomarančová alebo tekvicová. Hlavne, že sa mi páči.
Tak som tam sedela, alebo skôr ležala, a hlava mi išla puknúť od bolesti. Strach a hrôza. Ale nie, ja nejdem k doktorke. Však je nedeľa.
Mamina odišla na služobku ešte v sobotu ráno, nestihla som ani vstať, aby som sa s ňou rozlúčila. No čo, nemám nárok aspoň raz za týždeň sa poriadne vyspať? Každopádne, vráti sa až o týždeň. Takže sedem dní bude v našom byte kraľovať duo úžasných sestier Lieskovských. Tomáš totiž konečne ide do školy, začína mu druhý semester. Nech žije vysokoškolské štúdium! Ale skôr, než sa pustíme do spevu Gaudeamus igitur... Bude určite strašná sranda preležať týždeň doma bez povinnosti učiť sa, učiť sa, učiť sa, no nie v tom prípade, ak ste chorí a nemá sa o vás kto postarať. To je katastrofa nad katastrofy. Budem si musieť sama variť slepačie polievky aj všetky čajíky, nikto mi nedonesie liečiky a budem sa mať strašne zle. Lebo moja drahá Johanka musí pracovať, samozrejme.
To ale bude! V jeden týždeň sa ulejem, na ďalší sú jarné prázdky... Pche, že jarné! Ledva sa začal topiť sneh. Nie je to smiešne, že budeme mať jarné prázdniny od 22. februára (mimochodom, vtedy má Mari narodky), keď jar oficiálne podľa astronómov začína až 21. marca? Mne sa to zdá dosť od veci. Ale to je len môj skromný názor...
No dobre, nebudem tu teraz rozmýšľať nad nesmrteľnosťou chrústa. Na to mám vyhradený iný čas.
Sedím teda, či skôr ležím na gauči a smrkám, vzdychám, sťažujem sa. A zrazu niekto zaklope. Otrávene sa na seba s Johanou pozrieme. Prvé, čo nám napadlo: Tomáš si zas čosi zabudol. Johana však aspoň v týchto chvíľach na mňa brala ohľad a vstala. Neochotne, ale predsa.
A zrazu som počula asi ten najlahodnejší hlas, aký som si v tej chvíli mohla želať:
"Ahojte, ste doma? Stretla som ráno Tomáša a spomínal, že Ninka je chorá... Tak som ju prišla pozrieť."
"Stará mama!" zvolala som nadšene a keby som vládala, vyskočila by som a bežala jej v ústrety. Vďaka chrípke som však len nadvihla hlavu a bezmocne sa prizerala, ako sa stará mama vyzúva a vyzlieka z kabáta, a potom kráča ku mne.
"No ahoj, moja," zohla sa ku mne a vtisla mi bozk na líce. "Ako ti je?"
"Umieram..." zastonala som zúfalo.
Johana sa zasmiala. "Je to len chrípka, Nina! To ťa nemôže položiť."
"A môže!"
"Nie, nemôže. Je dokázané, že na chrípku sa umieralo jedine niekedy v 18. storočí."
"Blbosť! Ja som tu tá, ktorú zaujímajú dejiny, hej? Tak sa tu neoháňaj storočiami!"
Jasné, že sme sa nehádali. To my nikdy. To je len taká sesterská výmena názorov, alebo po našom "provokovačka". Obe to milujeme. A naradšej sa chytáme za slovíčka. To je úplny pôžitok.
"Posledná chrípková epidémia bola v šesťdesiatom deviatom v Hongkongu, tak láskavo netrep čosi o osemnástom storočí!"
Johana vzdychla. "Ty nie si normálna, vieš o tom?" A usadila sa v mojom kresle. Keď ja som zabrala jej gauč, musela mi to predsa nejako vrátiť.
"Jo," oslovila som ju sestersky, a určite sa to nečíta , ale , samozrejme, "nedoniesla by si mi polievku? Začínam byť trochu hladná."
"Tomáš ju všetku zjedol, sorry."
"Polievku? Ja som ti priniesla."
Ach, úžasná stará mama! Niet nad ňu... a jej polievku.
Pozrela som na ňu žiariacimi očami. "Ďakujem, ďakujem, ďakujem!" A rýchlo som priložila k nosu a ústam vreckovku, aby som nekýchla starej mame do tváre.
"Nazdravie!" zvolala ona a pohladila ma po vlasoch.
"To je strašné... Na čo sú komu choroby?"
"Musíš to len vydržať. No, tu máš tú polievku... Mám ti ju ohriať?"
"Prosím ťa..."
Zdvihla sa a bez slova odišla.
"Vidíš, Jo, mala by si si brať príklad!"
"Ts..." Jo uprene sledovala telku.
"No čo, nie je to tak? Mala by si sa predsa postarať o svoju drahú mladšiu sestričku. A o čo viac v čase choroby, Jo! Hm?"
"Nevolaj ma Jo, znie to ako Joe... chalan, chápeš?" odvrkla.
"Dobre, budem ťa volať... hmm... Joy!" A nová prezývka je na svete. Privítajme ju oslavnými piesňami a bilbordmi!
Zarazene na mňa pozrela. "Veď to je aj celkom pekné meno..."
"Kto by už len uveril, že JA, chorá a zoslabnutá dievčina, by vymyslela niečo pekné, však, Joy?" žmurkla som na ňu.
"Nemyslela som to tak, Ninča, a ty to vieš! Tak láskavo nezapáraj."
"Okey, som ticho," rezignovala som a zahľadela sa do stropu. Čumieť do telky spôsobovalo ktovie prečo mojej hlave dosť nepríjemné bolesti.
O chvíľu sa stará mama vrátila a z misky, ktorú mi podala, sa určite šírila lahodná vôňa. Škoda, že ju nemôžem cítiť, pomyslela som si. Začala som však jesť.
"Tak čo, aká je?" zaujímala sa stará mama.
"Výborná, ako všetko od teba," povedala som zaliečavo a pokračovala v konzumácii vývaru.
"Nezdá sa ti nejaká iná?"
Spýtavo som sa na ňu pozrela. "Ty si tam dala niečo špeciálne?"
"Áno, dala."
"A čo také?" zaujímala sa Joy.
"Porozmýšľaj... Necítiš tú vôňu?"
Joy sa snažila zavetriť, o čom stará mama hovorí, no nepodarilo sa. A u mňa to bolo kvôli nádche bez šance.
"Dúfam, že si mi tam nedala mandragoru!" podotkla som pobavene. "Nerada by som mala halucinácie."
"Nie, mandragoru nie. Lemonku."
"Lemo... čo?"
"Lemonku. Alebo inak... včelanku."
Zasmiala som sa. "Neexistuje na to nejaký výraz, ktorý by mi aj niečo prezradil?"
"Je to medovka, ty ťuťko!" podpichla ma Joy. "Stará mama, to je super nápad! Aj sa mi zdalo, že cítim čosi... citrónové. To ti pomôže, Nin, naozaj. Stará mama sa vyzná."
"Jasné, hlavne v prísadách elixírov."
"Toto nie je elixír, len polievka! A ty ju pekne všetku zješ."
"Áno, áno, už jem, vidíš?" A pre istotu som si nabrala plnú lyžicu, až sa pár slížikov skĺzlo cez jej okraj.
Stará mama spokojne prikývla a otočila sa k mojej sestričke. "A ty Johanka, ako? V práci dobre?"
"Jasné, pohoda."
"Už si si zvykla na nové miesto?"
"Hej, recepcia je fajn. Predtým som síce mala menej stresov, ale na Fly inn nedám dopustiť."
"Naozaj všetci hostia prilietajú na metlách?" provokovala som ju.
"Dobre vieš, že nie," venovala mi otrávený pohľad, "metly už dávno nie sú moderné."
"Ale voláte sa tak..." zastala sa ma stará mama. Och, ako ju len mám rada!
"Pôvodne to bolo kvôli tomu, ale... Fly znamená napríklad aj kompasová ružica."
"Takže ukazujete ľuďom správny smer? To znie trochu sektársky!" zasmiala som sa znova.
"Nina, prestaň!" zahriakla ma Joy a ja som opäť mala chuť začať ju volať Jo alebo ešte nejako horšie...
"Nebuď na ňu taká zlá, Johanka, je predsa chorá..."
Joy to vzdala a vstala. "Okey, ja radšej odchádzam."
"Nevypla si telku!" zvolala som za ňou.
Len tresla dverami. Ale nie moc. To bol asi aj tak len vietor. Lebo moja sestra si nikdy takýmto spôsobom neventilovala rozčúlenie. Neviem, či vôbec bola niekedy natoľko rozčúlená, aby si to potrebovala ventilovať. Všeobecne patrí k oveľa pokojnejším ľuďom než ja.
Usmiala som sa na starú mamu a spolu sme sledovali televízne noviny a potom záživný televízny nedeľnovečerný program, pri ktorom som našťastie čoskoro zaspala.
Keď starká odchádzala, napravila mi deku a pobozkala ma na čelo. To som ešte trochu vnímala. Potom zvuk telky stíchol a svetlo zhaslo.
A ja akoby som na chvíľu precitla. Uvedomila som si, že som Maríne nedala vedieť, že namiesto do školy pôjdem na návštevu k pani doktorke. Rýchlo som schytila mobil a naťukala:
"Mari,sorry,aleJeMiDesneBlboANezvladlaBySomZajtrajsiPobytVSkole.aleVerMi,zeBySomOvela RadsejAbsolvovalaJedineCarodejnickeVyuckoVTyzdniNezBolaChoraSamaDoma.drzSaAPotomMi VsetkoPorozpravas.majSa!N"
Vždy píšem takýmto štýlom. Šetrí to miesto, čiže počet znakov, čiže kredit, čiže maminine ťažko zarobené peniažky. Ozaj, to som ešte nespomenula. Kde vlastne robí moja mama a prečo je na týždennej služobke? Nuž, moja mamina, mimochodom vlastným menom Amélia Lieskovská, pracuje pre Medzinárodnú organizáciu pre ochranu testralov – MOPOT.
Ak vám zišla na um otázka, koho mamina videla umrieť, keď sa môže starať o testraly... Odpoveď je tu: ocka. Môj, Johanin a Tomášov otec, Teodias. A nie, nevolal sa Teodias Lieskovský. To by asi znelo dosť smiešne. Náš otec bol totiž významný čarodejník a žil dlhé stáročia. Pochádzal vlastne ešte z čias starovekého Grécka. Zvláštne, však? Mamina nie je taká stará, ako bol on. Vlastne som ho ani poriadne nepoznala. Máme niekoľko jeho fotografií, a poviem vám, bol to dosť veľý fešák. Teda, na svoj vek vyzeral dosť mlado. Maximálne na štyridsať. Čierne kučeravé vlasy a hlboké čierne temné oči... Ako pravý Grék. No proste krása. Chápem, prečo sa mamina doňho zaľúbila. Často mi vravia, že sa naňho podobám. To je pre mňa najväčšia pochvala. Nie kvôli tomu, aký nádherný muž to bol. Ale kvôli tomu, AKÝ muž to bol. Ale o tom nabudúce. Mamina nám často rozprávala príbehy o ňom. Nabudúce nejaký vyberiem.
A zrak mojich mútnych unavených očí padol na ich svadobnú fotografiu. Na pár sekúnd ju osvetlila žiara svetiel auta, čo prechádzalo okolo paneláku. Aj na štvrté poschodie niekedy dosvietia. Akí prekrásni boli! Mamina mala biele šaty, samozrejme, a na hruď jej padali jemné kučery svetlohnedých vlasov. Tie som po nej zdedila, akurát tie moje nie sú také kučeravé. A tatino... no, toho som už poospevovala dosť. Takže koniec.
Potom som naozaj zaspala.
Komentáre
guma na nohaviciach,
ja mám práveže pocit, že neviem čitateľa naťahovať:D:D ale dobre, že sa ti to tak zdá..:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:45:52
|
Tretí.
"... môj žalúdok úspešne vykonal tri saltá. Zaslúžil by si potlesk..." - heh, toto sa mi páčilo. :-D
Tak sme sa dozvedeli trochu o jej tatkovi a že Lukáško má záujem. A samozrejme, naťahuješ ma ako gumu na nohaviciach. Cítim akciu, snáď príde skoro. :-)
Pridal(a): Bruja, 15. 09. 2011 17:16:22
|
|
|
