PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice4. kapitola - Zase zvoní?!Krátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 16. 02. 2010 21:07:29
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 122
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
V pondelok ma donútila Joy ísť k doktorke. Pôvodne som fakt nechcela, ale nemohla som doma ostať len tak. Sestra mi nemohla napísať ospravedlnenku na týždeň. Doktorka mi síce nepovedala nič nové, no aspoň som to mala oficiálne na papieri: chrípka. Obyčajná, no hnusná a zákerná chrípka. Chrípka, ktorú treba vyležať. Ach...
Marča za mnou z ktovieakého dôvodu prišla až v stredu. A streda bola mojím extra úspešným dňom. Vtedy sa aj Lukášovi uráčilo ozvať sa mi. Ale to až neskôr.
Teda, po preležanom dopoludní prišla za mnou Marča. Ani neviete, aká som bola rada, keď som začula, ako vyťukáva do zvončeka tú svoju melódiu. Ponáhľala som sa otvoriť, ale vzhľadom na môj stav sa mi podarilo vyvinúť asi takú rýchlosť ako sa podarí slimákovi, keď prechádza cez cestu a nejaké auto zastane a trúbi naňho, až kým neprejde.
Otvorila som jej dvere v belasom župane a s vreckovkou v ruke.
"Ty ale vyzeráš!" pochválila ma, len čo ma zbadala.
"No ďakujem," odvrkla som a pozvala ju dnu.
O chvíľu sme sa usadili v obývačke a ja som sa hneď pýtala na školu.
"Máme toľko úloh, že budeš mať čo robiť celé prázdky!"
"To nemyslíš vážne..."
"Bohužiaľ," prikývla Marča.
Vzdychla som. "Práve keď som chorá?"
"Čo už... Ale keď budeš doma celý týždeň, tak budeme v učive tak popredu, že polovicu tých úloh nebudeš musieť vôbec robiť."
"No veď hej... A nejaké záživné info? Niečo o Leovi?"
Leonard je, samozrejme, náš školský idol. Symbol dokonalej krásy – takzvanej kalokagatie – súzvuku vnútornej i vonkajšej nádhery. Ach. Ďalší vnútorný povzdych.
"Vlastne..." nedovolila som Marči odpovedať. "Najprv rozprávaj o plese!"
Mari sa pousmiala. A na líca jej vystúpila červeň. Wow, Marína Vlková sa červená! Neuveriteľné. Totálne neuveriteľné. "Ale, bolo fajn."
"To je všetko, čo mi povieš?"
"A čo by si chcela počuť, hmm?"
Zasmiala som sa. "Každý jeden detail, ty koza!"
Tiež sa zasmiala. "No dobre, ako chceš. Ale budeš strašne žiarliť."
"Pri Leovi? Je síce dokonalý, ale je celý tvoj, ver mi."
"No, uvidíme."
"Počúvam."
"Prišiel po mňa domov a odviezli sme sa tam jeho autom."
"Netušila som, že má vodičák!"
"Hej, má. A super auto. Fakt super! Krásne. No, a teda, tých päť a pol metra sme sa odviezli."
"A potom?"
"Prišli sme. Sadli sme si k stolu. Teda, ešte predtým sme si odložili kabáty a..."
Nervózne som ju prerušila: "Nemusíš mi rozprávať naozaj KAŽDÝ detail, ty ťava! Iba tie podstatné detaily."
Žmurkla na mňa. "Ešteže si to špecifikovala. Takže... Tancovali sme, jedli, kecali. Stačí?"
"Nie. Kto tam ešte bol?"
"Vlado s frajerkou..."
Trošku som stŕpla. "Iba oni dvaja?"
"Lukáš tam nebol, ak ťa to zaujíma. Takže sa nemusíš báť, že som ho videla skôr než ty."
"Nebojím sa, len... Ja som ho vlastne už stretla."
"To fakt? A čo si nič nepovedala?!"
Tak som jej v skratke porozprávala, ako to prebehlo.
"A napísal ti esemesku? Tu sa niečo črtá, Ninča!"
"Ale prestaň," zahriakla som ju. "Radšej rozprávaj ty. U mňa sa nedeje nič zaujímavé."
"Blbosť! Veď Lukáš chce ísť s tebou von... To je veľká vec!"
"Mari, strašne sme sa vtedy pohádali, a on sa správa akoby nič... akoby sa nič nestalo. To mu nemôžem dovoliť."
"Jasné, vybav si to s ním. Ale neodmietaj ho."
"To by som ani nedokázala! Ach..." Ďalší povzdych. Tentoraz neskrývaný.
"Stále si doňho rovnako zaľúbená, čo?"
Bezradne som prikývla. "Hrozná hanba, že?"
"Tak tomu ver!" podpichla ma Mari.
"Ale vráťme sa radšej k Leovi, okey?"
"Veľmi rada," súhlasila konečne. "Takže..."
"Takže, chodíte spolu?"
"Po jednom večeri? Nieee..."
"Škoda?"
"To sa ma pýtaš?"
"Tak... neviem, čo cítiš."
"Ale vieš!"
"Každá ho zbožňuje... Ale ty si vždy vo všetkom iná."
"Strašne by som chcela... no čo už, keď sa nevie vymáčknuť."
"Takže škoda."
"Hej."
"Ale možno to príde, uvidíš."
"Jasné. Keď sa Jay Z stane metalistom!"
"Šibe ti? Prečo si tak málo veríš? Vzťah sa predsa rozvíja, tak je to správne. Tak sa nestresuj a priateľ sa s ním."
"Ak on bude chcieť... Veď vieš, aký je. Raz sa s tebou veľmi ochotne baví, druhý raz ani nepozdraví. Nerozumiem mu."
"Asi sa hanbí. Musíš ho k tomu nejako dokopať," radila som jej, akoby som bola ja tá najskúsenejšia.
"A ak nie je k čomu?" zaváhala.
Neveriacky som na ňu pozrela. "Pozval ťa na ples, Mari! Jasné, že ho niečo k tebe ťahá."
Tentokrát vzdychla ona. Vedela som, že sa jej dobre počúvajú moje slová. A boli aj úprimné.
Potom sme kecali o škole, o úlohách a o všetkých spolužiakoch a všetkých vtipných i smutných zážitkoch.
Napríklad, náš spolužiak Fero (Fero, uo-o, náš spolužiak Fero-o-o-o!) odpovedal z geografie a odohral sa tam asi takýto rozhovor:
"Takže, budem hovoriť o Spišskom hrade..."
"A to je hrad alebo mesto?" prihlásil sa Peter z prvej lavice.
"Tak asiže hrad, však to má v názve!" odvetil Fero otrávene.
"No, tak existuje aj Dunajská Streda a nie je to deň v týždni!"
Všetci sa zasmiali a Fero dostal nakoniec z odpovede dvojku. A tak sme s Marčou vymysleli nový týždeň: Pondelok, Utorok, Dunajská Streda, Spišský Štvrtok, Piatok, Rimavská Sobota, Nedeľa.
A potom odišla, keď mi nechala niekoľko zošitov. Ja som však, samozrejme, ešte nebola v stave začať si odpisovať poznámky, takže som znova zaľahla a čakala na Joy.
Akurát, keď Joy venčila Jenny, zazvonil mi mobil. Keď som začula melódiu úvodnej piesne seriálu Two and a Half Men (seriál nekomentujem, ale tá pesnička je vtipná), hneď som vedela, že mi volá niekto z kamošov. Tak som len hádala, či je to Gee (alias Gizela), Maggie (alias Margita) alebo Fero (alias Fero a.k.a. František a.k.a. Ferdinand a.k.a. Ferontišek). A moje oči neverili vlastným očiam. Viem, ani mne tá veta nedáva zmysel. No fakt to bolo tak.
Stlačila som zelený telefónik a priložila si mobil k uchu, no skôr, než som stihla povedať "Haló?", kýchla som si.
"Nazdravie!" ozval sa v mobile pobavený Lukášov hlas. "Vidím, že si fakt chorá. Teda, počujem."
Položila som mobil na stôl a vysmrkala sa. Potom som ho znova uchopila. "No, som..." Na viac som sa nezmohla.
"Chcel som si to len overiť, či sa nevykrúcaš zo stretnutia."
"Prečo by som to robila?"
"Žartujem," zasmial sa.
Ďalší vzdych – ten umlčaný. Ako krásne sa smeje! Viem, že môj vzťah k nemu sa pomaly približuje k zbožňovaniu, no nedokážem to ovplyvniť. Aaach, volá mi Lukáš!!!
"Chcel som ťa pozdraviť... a počuť."
"Mám dosť nachladnutý hlas," podotkla som. "Bodžujež?" Robila som si srandu. Až tak nosovkovo som nerozprávala.
"Asi sa nemáš veľmi dobre, však?"
"Uznávam, no jeden telefonát snáď zvládnem," sľúbila som. Len nech sa príliš rýchlo so mnou nerozlúči! Nevravím, že nie som naňho nahnevaná. No to si predsa neprotirečí s obrovskou túžbou komunikovať s ním, alebo snáď áno?
"To som rád. Počuj..."
"Áno?" spýtala som sa, keď sa na dlhšiu chvíľu odmlčal.
"Viem, že keď som odchádzal..."
"Zabudni na to."
"Nie. Musím sa ti ospravedlniť. Zaslúžiš si to."
Nechtiac som sa na všetko rozpomenula. A teraz sa aj vy môžete konečne dozvedieť, čo sa to vlastne medzi mnou a Lukášom stalo. Takže, tu to máme:
Bol krásny letný deň. Bola som spolu s Marčou pozvaná na jednu párty k Lukášovmu kamarátovi Slavovi. S Lukášom sme spolu "chodili" pár dní. Ono to nebolo také typické chodenie... Teda, určite to nebol vzťah založený na dotykoch a všetkých tých podobných veciach, ktoré spolu mladé páry vykonávajú. Nikdy sme sa ani len nepobozkali. No, a teda, boli sme tam. Bol tam aj alkohol... A ja rozhodne nie som priaznivec ožierania sa. Čosi som síce ochutnala, no v rámci triezvosti. Ale Lukášovi sa to vraj trochu vymklo z rúk. Našla som ho zašitého v rohu jednej miestnosti, keď som hľadala vécko. A nebol sám. Naopak, bol až príliš s niekým iným. Vlastne, bol úplne nalepený na Sáre Dubovskej. Keď som ich zbadala, prišlo mi zle. Zabudla som, že som chcela ísť na toaletu, len som bežala preč. Ani Marči som v ten večer nič nepovedala.
Doma som sa poriadne vyrevala a potom som Lukáša nechcela ani vidieť. Na druhý deň mi však zavolal, akoby sa nič nestalo. Veselo mi oznámil, že odchádza na pol roka do Austrálie, na štúdium akýchsi čudných čarovných tvorov... Ignorovala som to. Všimol si však, že som naštvaná, že sa akosi k nemu nemám. A tak sa spýtal, čo sa stalo.
A ja som mu to poriadne vykričala. A on nič nepovedal. Nenamietal. Pamätám si, ako sa mi slzy rinuli z očí. Nebol to však ani tak smútok ako hnev, ktorý ich spôsobil. A znovu som od neho utiekla. Až do odchodu sa mi neozval. A ani po ňom. Až do nedele.
Takže... naozaj som nemala chuť riešiť to s ním.
"Vieš, chcel som ti to povedať do očí, no keďže si chorá..."
"Mohol si napísať mail," povedala som mrzuto pri spomienke na to, ako držal Sáru. Akoby sa v momente zo mňa vytratilo všetko zbožňovanie. Vďaka Bohu za to!
"To sa mi zdalo príliš zbabelé. Nechcem to nechať tak."
"Mne sa nechce o tom hovoriť, sorry."
"Okey, teraz ti dám pokoj. Ale sľúb mi, že sa porozprávame."
"Nebudem ti nič sľubovať, Lukáš. Mala by som zložiť, dosť ma bolí hlava..."
"Nina, nevyhýbaj sa mi. Do kelu, ja viem, že som to pokašľal, ale..."
"Maj sa."
Srdce mi dávno prestalo divo búšiť a už som vôbec nejasala z toho, že sa na displeji môjho mobilu znovu objavilo Lukášovo meno. Na čo mi to všetko pripomínal?
Od jeho odchodu mi bolo chvíľu hrozne, no potom to prešlo. Však to nie je katastrofa na celý život, však? Mám predsa sedemnásť, nemusím sa trápiť kvôli nejakému chalanovi, ktorý to ani so mnou nemyslel vážne. Ale keď som počula, že sa vrátil... zdesila som sa. Nechcela som vyťahovať staré veci, no vedela som, že to nemôžeme premlčať. A v našom meste je takmer nemožné ho nestretnúť, také je malé.
"Nin..."
Zložila som. Potom ešte prezvonil, no nechal ma tak. Uff... ďalší vzdych, tentoraz celkom verejný a celkom poskytujúci úľavu.
Keď sa vrátili Joy s Jenny, nasadila som v rámci možností choroby úsmev na tvár a telefonát som vôbec nespomenula.
Na jednej strane som bola rada, že zavolal. To som si musela priznať. Nebudem si predsa klamať, však na čo? No na druhej strane mi pripomenul niečo nepríjemné. Niečo, o čom som sa nechcela baviť. A vedela som, že budem musieť. Nebudem predsa chorá navždy. Nebudem sa mu môcť vyhýbať, hoci by som rada. No čo už, nejako to snáď prežijem. Raz sa s ním stretnem, všetko si urovnáme a potom určite nebude mať chuť komunikovať so mnou.
Na to som sa spoliehala. Moja nálada však napriek tomu opäť nadobudla podobizeň veľkej ohavnej príšery s vycerenými zubami. Chúďa Joy...
Komentáre
hehe:)
niekedy sa čudujem, že som o takýchto blbostiach písala toľko:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:46:38
|
Aaaa... štvrtý!
Ha, keď zbadala, že je volá Lukáš, tak mi to pripomenulo moju bylinkárku Zuzanu, keď jej telefonoval jej idol. :D :D :D
Tak on sa bozkával s inou? Smrad jeden. Nech ho Ninka nechá podusiť sa ešte chvíľu vo vlastnej šťave!!! Tak!
Inač poviedka sa mi páči a preto idem čítať ďalšiu kapitolu!
Pridal(a): Bruja, 15. 09. 2011 17:24:05
|
|
|
