PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice5. kapitola - Netvor GrendyckKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 18. 02. 2010 15:11:54
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 118
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Úspešne som absolvovala aj Marčinu štvrtkovú návštevu. Teda, to znie, akoby to bolo pre mňa nejaké utrpenie. To určite nie. Len chápete, keď je človek chorý, nedokáže byť príliš milým spoločníkom. Navyše, trochu ma rozcitlivel náš rozhovor o mojom tatinovi. Ale to príde neskôr.
Teda, opäť mi doniesla nejaké zošity a vzala si tie, ktoré potrebovala. Poznámky z nich som si síce neopísala, no máme pred sebou týždeň prázdnin, takže to doriešim potom.
Marča mi začala s veselou tvárou rozprávať o svojom novom objave.
"Dnes som sa zoznámila s ďalším Leovým spolužiakom!"
"Fakt? A s ktorým?" Viete, Leova trieda je na tej istej chodbe ako naša, takže sa tam všetci navzájom poznáme. Ale "zoznámiť sa" s niekým v našej reči znamená nadviazať s ním kontakt natoľko, že ten človek vás pri najbližšej príležitosti aj pozdraví.
"S Turečkom."
"Nemyslíš vážne!" Tureček... Mišo Tureček, prezývaný Turo, je jeden z najkrajších chalanov na škole. Objektívne.
"Hej," rozžiarená Marča prikývla a dodala: "Sedeli sme spolu na obede."
"Fíha, to je ale úspech!" zatiahla som ironicky a vzápätí som bola nútená použiť snáď už po tisíci raz v tento deň vreckovku.
"A nie je? Ja som sa ho len pýtala, čo máme na obed. Stál predo mnou v rade. A on hneď: "Inak, ja som Mišo." A podal mi ruku. Tak som mu povedala svoje meno a začalo to..."
"Aj si o ňom zistila niečo zaujímavé?"
"Predstav si, že zbožňuje lyžovanie! Presne ako ja!"
"Mari, koľko ľudí rado lyžuje? To nie je nič špeci."
"No a čo! Je to super, aspoň sme mali o čom kecať. Nenavštívil síce toľko miest ako ja, no aj tak bol dosť urozprávaný. Len po obede povedal, že musí ísť na fajčiarsku prestávku."
"Nevedela som, že aj on fajčí," podotkla som zamyslene.
Sklamane prikývla. "A hádaj, s kým bol."
"No s kým? S Leom určite nie. Ten určite nefajčí," prehlásila som s istotou.
"Jasné, že Leo nie. Ale Vlado."
"Vlado? Myslíš Vlada Malinského?"
"Lukášovho brata," prikývla.
"A čo je na tom? To predsa vieme už dávno."
"Áno, vieme. Ale... No nič."
"Čo?" Nechápala som, čo sa mi snaží povedať.
"No veď nič, vravím. Len mi bolo čudné, že s ním nie je aj Lukáš."
"Nemusia spolu predsa chodiť všade, či hej?"
"Nemusia, ale predtým chodili. Pamätáš si predsa, že sme Vlada nazývali Lukášovým príveskom!"
Pokrčila som plecami. "Koho zaujíma Lukáš?"
Mari na mňa pozrela s nadvihnutým obočím. "Teba?"
"Vážne?"
"Neozval sa ti od nedele?"
Sklonila som hlavu.
"OZVAL?!"
"Včera mi volal."
"Fakt? A čo chcel?"
"Zložila som. Tak rýchlo, ako sa dalo."
"Prečo?"
"Lebo začal rozprávať o tom, čo sa stalo v lete. A to ja nechcem počúvať. Je mi jedno, akú výhovorku má pre mňa pripravenú."
"Mala by si ho vypočuť."
"To mi hovoríš ty? Tá, ktorá bola zo všetkých najviac proti nemu?"
"Možno sa v Austrálii zmenil."
"Jasné! Sama tomu neveríš."
"Pozri, ak dnes nebol s Vladom, možno to znamená, že skončil s takým štýlom života."
"To sotva. Nepoznáš ho tak ako ja."
"Nikdy som si nepomyslela, že ťa raz budem prehovárať, aby si dala šancu Lukášovi Malinskému. Fakt! Ale teraz to asi musím urobiť, lebo ty si príliš zadubená, Nina!"
"Ako to myslíš? Z čoho sa ma snažíš obviniť?"
"Z ničoho ťa neobviňujem! Lenže pochop... ľudia sa menia."
"V tom prípade Lukáš nie je človek."
Venovala mi vyčítavý pohľad. "Prestaň."
"Aj tak urobím len to, čo budem chcieť. Dobre to vieš."
"Áno, viem. Okey, nemusíme sa o tom baviť."
"Nemusíme," súhlasila som.
Mari sa rozhliadla po izbe. Oči sa jej zastavili na svadobnej fotografii mojich rodičov. "Nechýba ti otec?" spýtala sa zamyslene.
"O nič viac ako tebe."
Aby ste boli v obraze – Mari žije len so svojou maminou. S otcom, ktorý býva v neďalekej dedinke, sa stretne raz za uhorský rok, aj to len kvôli prídavkom. V jej prípade je život bez otca asi horší než môj. Môj zomrel, ale ten jej stále žije a nedáva jej šancu spoznať ho. No vedela som, že Mari sa s tým vyrovnáva dobre. Neriešila ho... Už dávno sa vzdala hnevu naňho, lebo pochopila, že hnevom nič nevyrieši. A odvtedy má pokoj.
"Ten tvoj aspoň stojí za pozornosť a za zmienku."
"Ale no tak..." pohladila som ju po ruke. "Nikto z nás si dopredu nevyberá rodinu, do ktorej sa narodí."
"To je pravda. Ale k tvojmu otcovi mám väčšiu úctu než k tomu svojmu."
"Prečo? Veď ho vôbec nepoznáš... toho svojho. Vlastne ani ja. Ani jedného z nich poriadne nepoznáme. Pri mojom už ani nemáme tú možnosť..."
"Rada počúvam príbehy o tvojom tatinovi."
"A ja ich podľa teba rada rozprávam, že?" zasmiala som sa.
Žmurkla na mňa. "A nie je to tak?"
"Hmm... Asi aj áno." Pred Mari nič netajím. Netreba, aj tak na všetko príde.
"Tak hovor."
"A čo by si chcela počuť?" Začala som pomaly loviť v pamäti.
"O tom Jednookom..."
Prekrútila som očami. "Zase?" Fajn. Takže... "Teda, Antigonos Monofthalmos – Jednooký bol veliteľom Alexandra Veľkého. Teodias Mavros Drakontas, môj otec, mu dal prezývku Kyklop," uškrnula som sa.
"Nikdy si neviem zapamätať to jeho grécke meno," sťažovala sa Mari.
"Mavros Drakontas," zopakovala som, "Čierny Drak. Teda, spočiatku sa Jednooký držal Alexandra ako kliešť, ale keď panovník zomrel, chopil sa vlády Antigonos a tým na seba uvrhol nepriazeň diadochov."
"Vieš, že mi vždy musíš vysvetľovať tieto grécke pojmy..."
"Jasné. Diadochovia sú vojenskí velitelia. Čiže sa proti Jednookému spikli muži z jeho vlastných radov."
"A na čej strane bol mocný Teodias?" opýtala sa Mari teatrálne a tvárila sa nesmierne vážne.
"V prvom rade na strane Alexandrovej sestry Kleopatry," priznala som neochotne. Nerada rozprávam o ženách, do ktorých bol môj otec kedysi dávno zaľúbený. "A keď Jednooký dal odstrániť Kleopatru – to nebola tá egyptská faraónka –, Teodias sa obrátil proti nemu."
"Antigonos bol hnusný zradca, nie? Diktátor..."
"V podstate," mykla som plecami. "Nejako sa nevyznám v tých politických záležitostiach..."
"Veď staroveké Grécko sme preberali na seminári len nedávno," podpichla ma Mari.
Zaškerila som sa. "A ty si myslíš, že som sa to už učila? Každopádne... Ocko sa pridal k významným diadochom – Ptolemaiovi, Lysimachovi, Kassandrovi a Seleukovi. A dakedy okolo roku 300, pokiaľ sa dobre pamätám, spolu Antigona porazili. Potom sa tam odohralo neviem koľko nepodstatných intríg a Seleukos sa akosi dostal k moci. A snažil sa dosiahnuť taký rozmach, aký bol za čias Alexandra."
"A podarilo sa?"
Znovu som pokrčila plecami. "To je jedno. Hlavne, že môj ocko bol pri tom, chápeš? Zdá sa mi to neuveriteľné. Keby žil, mohol by mi dosť pomôcť s dejákom!"
"Hej, fakticky..."
Zasmiali sme sa. "Ten toho prežil viac než dosť."
"O jeho smrti však nerada rozprávaš, že?"
Prikývla som. "Kto by hovoril rád o smrti? Ale teba nezaujíma príbeh Seleuka?"
"Vieš, čo? Radšej nie! Nie som tak na dejiny ako ty... Ešte by si ma uspala, a čo potom? Radšej povedz príbeh o tej úžasnej záhrade, ktorú tvoj otec náhodou objavil..."
"Vždy chceš počuť o Jednookom a nikdy ma nenecháš dopovedať. A potom zas vytiahneš nejaký iný otcov zážitok. Kašľať na záhradu. Radšej ti poviem niečo, čo si ešte nepočula." A snažila som sa tváriť nesmierne tajomne a záhadne.
Mari sa ku mne naklonila a spýtavo sa na mňa zahľadela.
"Alebo až nabudúce, keď budem zdravá?" zamyslela som sa.
"Na to zabudni! Okamžite hovor. Netušila som, že si mi ešte nevyrozprávala o ňom všetko."
"Kto by to dokázal? Prežil viac než dve tisícročia!"
Mari pochopila. "Jasné..."
"Tak, zaujíma ťa príbeh o netvorovi menom Grendyck?"
"To neznie veľmi grécky..."
"Ani to nie je príbeh z Grécka. Stalo sa to v časoch kráľa Artuša..."
"Ktorého existencia doposiaľ nie je dokázaná!" prerušila ma Marča.
"Ty pochybuješ o kráľovi Artušovi?" pozrela som na ňu pohoršene. "Ty neverec!"
"Prestaň. Tak pokračuj. Za čias kráľa Artuša. To znamená..."
"Šieste storočie? Alebo jedenáste, čo ja viem? Niekedy v stredoveku," zahovorila som.
Mari sa krátko zasmiala.
"No a čo? Nemôžem vedieť všetko. Navyše, počas choroby mi to fakt nepáli. Noo, v Anglicku žil muž menom Theodor Blackdragon. Asi chápeš, kto to bol," žmurkla som na ňu. "A teda, raz sa vybral do istého tajomného lesa, v ktorom roky nebola ani noha. Všetci sa ho báli, pretože v ňom žil strašný netvor. Grendyck."
"To mi pripomína tvojho Blakea!"
"Aspoň viem, prečo tam tak veľmi túžim vstúpiť. Ani môj otec neodolal a vybral sa do toho lesa. A stretol sa s ním... Odmietol mamine prezradiť, ako Grendyck vyzeral, keď jej rozprával tento príbeh. No povedal, že sa tam odohral veľmi krutý boj medzi nimi dvomi a Grendyck mu povedal: "Urukh aktham, darte kurhem! Odíď odtiaľto, lebo zomrieš!" Ocko poznal jeho reč, hoci o nej doteraz nikto iný nepočul. A udatný bohabojný rytier Theodor sa nevzpieral a odišiel."
"A to je všetko?" Mari na mňa hľadela trošku sklamane.
"Ty nechápeš?"
"Čo?"
"Veľa som o tomto príbehu premýšľala. A som takmer presvedčená, že Blake naozaj JE Grendyck."
"Čože?"
"Prečo by nemohol byť?"
"Mal by viac než tisíc rokov, Nin."
"Ktovie, koľko sa také netvory dožívajú. A práve preto ho musím vidieť. Musím!"
"Aj tak ho nespoznáš, tak na čo?"
"Je to niečo, s čím sa stretol môj otec. Neviem, prosto ma to tam ťahá, chápeš?"
"Ani nie. Je to nebezpečné. Také blbosti by si si mala vyhodiť z hlavy, Ninča, lebo zle skončíš!"
"Ale prestaň, ty strachopud!" provokovala som ju. "Stavme sa, že tam pôjdeš so mnou!"
"Pokojne. O čo len chceš! Do Blakeovho lesa ma nič nedostane!"
"Ruku na to!" zvolala som a chytili sme sa.
"O čo teda?"
"O syrové rožky!"
Rozosmiali sme sa. Stávky o syrové rožky boli u nás na dennom poriadku. "Vynašiel" ich môj kamoš Marcel. Ten sa stavoval s každým, vždy a všade. Kade-tade.
Keď bola stávka právoplatne uzatvorená a Marča na ceste domov, zavolala mi mamina. Vyčerpane som jej priznala, že ma trápi chrípka. Samozrejme, nasledovali vydesené otázky typu: "A piješ čaj? Berieš lieky? Ležíš? Oddychuješ?" Samozrejme, nasledovali otrávene odpovede typu: "Áno, mami. Jasné. Neboj sa."
A potom zas leháro... Až do konca týždňa. V najlepšom prípade do zajtra, aby som cez víkend mohla konečne vypadnúť do brutálne rušných ulíc nášho "veľkomesta", no kvôli tým nekonečným sopľom a kašľaniu fakt pochybujem...
Komentáre
fešákov
máš dosť ty vo svojich príbehoch:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:47:10
|
Piaty.
"V tom prípade Lukáš nie je človek." - dobrá poznámka. :D :D :D
Dobrý nápad s jej otcom, že to bol nejaký starogrécky hrdina. Aj sa dozvieme, vďaka čomu žil tak dlho?
Zaujímavá kapitola. A v ďalšej prosím nejakého fešáka, ok? :D :D
Pridal(a): Bruja, 15. 09. 2011 17:31:39
|
|
|
