PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice6. kapitola - Perfektné narodkyKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 22. 02. 2010 10:15:31
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 131
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Tak, konečne prišiel pondelok, Marčine narodky, moje uzdravenie. Teda, už v sobotu mi bolo lepšie a hneď som si to aj odskákala – Joy ma prinútila umývať sobotnú i nedeľnú kopu riadov. Tomáš prišiel na víkend domov a aj mamina sa vrátila, takže toho bolo dosť. Ale nesťažujem sa – som rada, že som sa už udržala na nohách a bola schopná splniť si úlohu. Aspoň to bolo znamenie ustupujúcej chrípky.
Už od piatej ráno som v pondelok stepovala pred Marčiným vchodom. Bola som dohodnutá s jej maminou na celodennom pláne. Keď sa Mari objavila pri vchodových dverách, vyzerala tak ospato, že by ju bolo treba len hodiť do postele a razom by sa ocitla v ríši snov.
"Čau!" veselo som ju pozdravila a objala. "Tak, všetko najlepšie, kráska! Máš 18, aký je to pocit?"
Unavene zaklipkala očami. "K čomu si ma to prinútila, ty koza?" A zasmiala sa.
"No poď, máme pre teba niekoľko prekvapení." Vykročila som po ulici.
"Máme? Vás je viac? Vidím len teba..."
"Zatiaľ ťa mám pre seba. Ale sama uvidíš neskôr..."
"Kam teda ideme?" pýtala sa, keď konečne vykročila za mnou. "O piatej ráno???"
Pousmiala som sa. "K nám. Máme čas do nejakej pol desiatej, kým sa Joy vráti z nočnej. Mamina je už na ceste do práce. Potrebuje ešte čosi po služobke vybaviť. Mám prázdny byt."
"A čo tam budeme robiť? To som fakt musela vstávať tak skoro?"
"Snáď neprespíš polku svojho narodeninového dňa," žmurkla som na ňu. "Aký si mala víkend?"
Kráčala s prižmúrenými očami. "Ale fajn... V piatok som bola s Nelou a Nikou vonku. Vieš, tie druháčky..."
"Jasné, ony sú super," prikývla som.
"Chceli sme ťa zavolať, no keďže si bola chorá..."
"V pohode."
"A stretli sme aj Vlada... a Lukáša."
"Hmm..." Nič viac som nepovedala. Nechcelo sa mi o ňom baviť. Od stredajšieho telefonátu mi párkrát prezvonil, no ja som ho vytrvalo ignorovala. Okrem iného aj preto, že sa mi ozval Rasťo, moja jediná vážna "láska". Lukáša som tam nerátala, pretože s ním to bolo len pobláznenie z jeho úžasného a dokonalého výzoru. Som smiešna, však?
No, ale teda, vysvetlím Rasťa... Do Rasťa som bola vyše roka dosť seriózne zaľúbená. Náš vzťah mal jedinú chybičku – on mi to neopätoval. Lenže ja som bola taká hlúpa, že som mu to po nejakých piatich mesiacoch prezradila. Samozrejme, že sa stiahol – napriek tomu, že tvrdil, že sa medzi nami nič nemení. Vraj priateľstvo pokračuje... No iste! Odvtedy sa mi takmer vôbec neozýval. Len keď sme boli niekde s celou partiou vonku, tak sme kecali v rámci zdvorilosti. Ale inak vôbec nič. Strašne to bolelo. A keď začal chodiť s Karolínou, zdalo sa mi, že je to v pohode. Fakt. Karolína je super dievča, boli sme spolu párkrát vonku a dobre sme si pokecali. Dokonca som sa vo vzťahu k Rasťovi dostala tak ďaleko, že som Kaju uisťovala, že už k nemu nič necítim. A potom sa na Silvestra čosi zmenilo (oslavovali sme ho všetci spolu, aj s Mari) a zas je to späť. A moje trápenie je ešte horšie. Ale len keď si to uvedomím, keď ho stretnem alebo podobne. Možno aj preto sa tak upriamujem na Lukáša. Lebo on jediný ma môže vyliečiť z "rasťofózy". Ale naspäť k Marči, dnešnej oslávenkyni:
"Pýtal sa, kde si. Či si ešte chorá."
"Kto?"
"Predsa Lukáš!"
"Jáj... Hej? A čo si povedala?"
"Že si doma... ale už ti je lepšie. Nech sa ti ozve."
"To si mu vravela? Ja ťa zabijem!" zvolala som vydesene.
"Neboj sa. Nemá na to odvahu," žmurkla na mňa.
"No jasne! Už ho vidím, ako nabehne ku mne do bytu..."
"Nestresuj... Však sa s ním chceš rozprávať, nie?"
Bezbranne som na ňu pozrela.
"Čo sa stalo?" zamračila sa.
Pokrútila som hlavou. "Toto je tvoj deň. Nebudeme rozoberať moje problémy."
"A na čo ma akože máš, ha?"
Vzdychla som. "Dobre..."
Prišli sme k nášmu vchodu. Počas cesty výťahom som jej povedala, že sa mi ozval Rasťo.
"A čo ti napísal?"
"Ukážem ti..."
Odomkla som dvere bytu a hneď bežala zapnúť počítač. Tam som Marči ukázala mail od Rasťa:
Ahoj, Nin,
ako sa mas? Len som ti chcel napisat nieco, co by si asi mala vediet... ani neviem, preco ti to pisem prave teraz. Myslim na teba v poslednom case dost casto... Tazko sa mi to priznava. Hlavne kvoli Kaji... mam ju fakt rad. No aj teba som mal. Mozno sa ti to tak nezda, kedze som s tebou vlastne prestal komunikovat. Ale je to tak. Mala by si to vediet. Dlho si ma trapila. Sorry za vsetko, cim som ti ublizil. Stale ma to stve. Vsetko mohlo byt inak, keby som vtedy mal odvahu...
Rasto
"Jemu šibe?" spýtala sa s nadvihnutým obočím Mari.
Pokrčila som plecami. "Ani nevieš, ako ma to vydesilo. Ver mi, že teraz na Lukáša ani nepomyslím."
"Tak to chápem, fakt. Čo budeš s tým robiť?"
"Ja by som mala niečo robiť? Asi by som utiekla, keby som ho stretla," pokúsila som sa o chabý úsmev.
"Nemala by si mu odpísať?"
"A čo také? Že stále ho mám istým spôsobom rada? Že sa pokojne vykašlem na Lukáša kvôli nemu? Mám ho žiadať, aby dal Kaji kopačky, alebo čo? Neviem, čo by som mala robiť, Mari."
"Hm..." zamyslela sa. "Možno by si mu naozaj nemala odpovedať."
"Bude to tak lepšie."
"Ale o to skôr by si sa mala stretnúť s Lukášom. Zaslúži si to."
"Ako si na to prišla?"
Pozrela na mňa a akoby sa na niečo chvíľočku odhodlávala. "Vieš, pravda je taká, že sme ho s Nelou a Nikou v piatok nielen stretli, ale... boli sme s nimi takmer celý večer."
Prekvapene som sa zahľadela na koberec. "Fakt? A čo ste robili?"
"Boli sme v pizzerke..."
"Aha," jemne som prikývla.
"Ver mi alebo nie, podľa mňa sa naozaj Lukáš zmenil. Teda, Vlado bol taký istý ako vždy – rovnaké narážky, provokovanie, hlúpe reči –, ale Lukáš sa na jeho poznámkach ani raz nezasmial. Niekoľko ráz ho dokonca zastavil."
Znovu som pokrčila plecami.
"Daj mu šancu, dobre? On je aspoň voľný, narozdiel od Rasťa..." Mari kývla hlavou smerom k monitoru, na ktorom stále svietil mail od Rasťa.
"Máš taký pocit, že si hľadám chalana?"
Zasmiala sa. "A nie?"
"Asi tak ako ty!" Pridala som sa k nej v smiechu. "Ale vieš, čo? Radšej by som sa teraz venovala tebe ako svojim citovým problémom."
"Ako chceš," usmiala sa na mňa. "Tak, čo máš pre mňa pripravené?" A vstala.
"Ostaň tu sedieť."
"Pri počítači?"
"Presne tak. Pripravila som si niečo... Zaspomíname na staré časy, čo povieš?"
V jej očiach sa mihla akási nevypovedaná otázka. Posadila sa však a zvedavo pozerala na monitor.
Až do pol desiatej, do Joyinho návratu z nočnej, sme hrali naše staré počítačové hry. Prežili sme pri nich celú základku, takmer každé poobedie. Bolo super prežiť to znova. Quadrax, Jack JazzRabbit, Ník, a naša najobľúbenejšia – Harry Potter and the Chamber of Secrets. Nie je nad naše výkriky, keď sa ocitneme v Tajomnej komnate: "Ja tam nejdem, choď tam ty! On už bude za rohom!" Alebo vydesené pohľady na pavúka Aragoga a všetko v Zakázanom lese... Bolo to fakt super.
Potom prišla Joy a zaželala Marči všetko najlepšie.
"A čo teraz?"
"Teraz? Raňajky u Margaret."
Mari vypleštila oči. "Tam? Veď to je najdrahší podnik v meste..."
"Viem," prikývla som. "Máš predsa narodky, tak čo by som pre teba neobetovala? Aj mesačné vreckové!"
A tak sme sa vybrali k Margaret a dali si tam palacinky s ovocím a šľahačkou. Mňam.
Potom bol čas na našu pravidelnú trasu po pravouhlých uličkách nášho mestečka. Niet nad naše prechádzky. Milujem ich. Všetci tí ľudia, ktorých počas nich postretávame, poohovárame, vychválime, skritizujeme, zavtipkujeme na ich účet. Najlepšie je, keď Mari začne napodobňovať profákov zo školy. To je toľko smiechu, že sa obávame zásahu policajtov.
Na obed sme každá išli domov. Nech je Mari aj s maminou. A dohodli sme sa na šiestu, že sa stretneme.
Doma som asi hodinu sedela pri počítači a čumela do svojej mailovej schránky. Na Rasťov mail, samozrejme. V duchu som si pripravovala svoju odpoveď. Našťastie sa zobudila Joy a pozvala ma na prechádzku s Jenny. Tak som sa len rýchlo odhlásila, počítač vypla a vypadla zo svojej izby.
O šiestej som čakala Marču na dohodnutom mieste. Meškala, ale dnes som jej to vôbec nedala najavo. Vybrali sme sa do najlepšej pizzerie v meste a Mari vyzerala nesmierne prekvapene, keď zistila, akí sú v nej hostia. Myslím však, že to očakávala. Boli tam všetci naši spoloční priatelia – v prvom rade spolužiaci Gee, Maggie, Fero, ďalej decká z vedľajších tried – Leo a spol., aj Turo, samozrejme; a milión ďalších ľudí.
Bol to naozaj vydarený večer. Vydarená oslava. Samozrejme, že medzi účastníkmi bola aj Laura – Marčina mama. Už dávno ma požiadala, aby som ju oslovovala krstným menom. Ale stále jej vykám.
Mari bola, myslím, naozaj vďačná. Nevedela, komu sa má venovať skôr. Najväčší problém mala s výberom medzi Leom a Turom. Sledovala som ich s obavami. Hlavne, keď bola s Leom, sledovala som Tura a naopak. Očividne si obaja všimli, že chce byť s obomi. A poriadne si užívali chvíle strávené s ňou. Mám však trošku strach z toho, ako to budú títo dvaja najlepší priatelia zvládať. Lebo to si fakt neviem predstaviť. Ale snáď sa nepokazí niekoľkoročné priateľstvo kvôli jednému dievčaťu. To by som im naozaj nepriala.
Okrem pízz sme mali aj dokonalú tortu. Bola orechová, navrchu ozdobená marcipánovými kvietkami. Presne taká, akú Mari chcela. Takže jej spravila poriadnu radosť.
Neskôr mi veľmi ďakovala a vravela, že je nesmierne šťastná. Len som sa na ňu usmiala a objala ju.
Keď som šla domov, stretla som Rasťa a Kaju. Zbadala som ich asi sto metrov odo mňa. Kráčali oproti mne. Tak som mala čas pripraviť sa na stretnutie s nimi. Podarilo sa mi nahodiť aj úsmev a celkom veselo ich pozdraviť.
"Odkiaľ ideš tak neskoro?" zaujímala sa Kaja.
Nemohla som si nevšimnúť, že sa držia za ruky.
"Marča má dnes osemnásť, tak sme spolu s jej maminou vymysleli takú menšiu oslavu."
"Osemnásť? Hmm, to boli časy," pousmiala sa. "A nás ste nepozvali?"
"Sorry," ospravedlňujúco som na ňu pozrela, no v tej tme to asi aj tak nezbadala, "ale museli sme dosť obmedziť počet."
"Jasné, však srandujem," povedala Kaja a jemne ma udrela do ramena.
"Aha," zasmiala som sa. "No, asi už pôjdem domov..."
"Tak dobrú noc!" zvolala Kaja a vykročila spolu s Rasťom ďalej.
Nechápem, ako som sa dokázala naňho ani nepozrieť. Normálne by som sama pred sebou zložila klobúk, keby som nejaký mala. Uff.
Domov som prišla asi o druhej v noci. Ale ten deň bol super, hoci skončil tak, ako skončil. Naozaj perfektný. Dúfam, že aj pre Marču.
Komentáre
fenkjú:D
(síce to nie je "f", ale vhodnejší znak na to nemáme:D:D)
vďaka:) trable s chalanmi, no..:D:D čo už, k Nininmu veku v tejto sérii to akosi neodmysliteľne patrí, však to do značnej miery boli aj osobné veci prenesené v trošku inom znení na virtuálny papier:D (teraz sa hanbím)
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:49:21
|
Šiesty - tuším...
Ah, tak Rastíček mal nejaké nevyriešené citové traumy? :D Hmmm, nevadilo by mi, ak by to trochu zamotal... Tak vďaka tomu budem s veľkou chuťou čítať ďalej.
Inak, keď tak túto poviedku čítam, uvedomujem si, že hoci mám ešte bližšie k dvadsiatke ako k tridsiatke (juj, v novembri sa to prelomí), roky na gympli sú už "staré dobré časy." A ako tak čítam o Ninkiných trabloch s chalanmi, som rada, že sú to už "staré" časy. :D Nevrátila by som sa do toho citového obdobia. Teraz už s kamoškami riešime iné veci, čo sa chlapov týka. :D Lepšie. :D :D :D
Koniec eseje. Idem čítať ďalej. Ako by povedal drahý: veri najs. :D
Pridal(a): Bruja, 15. 09. 2011 17:44:30
|
|
|
