PoviedkaAko som sa stala upírom...2. kapitola - LovKrátky popis:
Lesy, také krásne, také nevinné, opustené... Simona, mladé 16 ročné dievča ich milovala, dokým jej osud neskrížil upír, ktorý sa do nej bezhlavo zaľúbil... Zostane s ním, alebo si zvolí inú životnú cestu?
Typ: Viackapitolová
Autor: Stormy
Dátum a čas pridania: 25. 03. 2009 21:45:27
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 275
Tagy: Fantasy, slovenčina
Kapitoly tejto série
Pomaly som sa prechádzala po lese a vdychovala jeho vôňu. Bol to už mesiac, čo som bola upírom. Mesiac, čo som sa živila krvou. Povzdychla som si a zastala na čistinke. Na malej čistinke, kde sa to stalo. Kde ma uhryzol, kde mi vzal môj život.
Začula som hlasy. Obzrela som sa a v diaľke tesne pred lesom som zbadala dve osoby. Muža a ženu. Nebadane som ich z diaľky pozorovala. Mala som dosť času na to, aby som sa im stratila, pretože som bola hlboko, hlboko v lese. Zrak som mala oveľa lepší ako ľudia, a preto som mala možnosť vidieť ďalej ako hocikto iný. Samozrejme všetci upíri mali túto schopnosť. Tak isto aj veľmi jemný sluch. Sledovala som, ako sa pohli k lesu. Už dlhší čas som nebola na love, a preto som ich nemohla nechať len tak bez povšimnutia prejsť okolo mňa. Pociťovala som smäd. Túžbu po krvi, o ktorú som sa tak dlho oberala.
Zhlboka som sa nadýchla a zahľadela som sa na stromy nado mnou. Pristúpila som ku stromu, rýchlo som naň vyskočila a uhniezdila som sa v jeho korune. Hodnú chvíľu som čakala, kým som konečne začula ich dych. Zavrela som oči a po líci mi skĺzla slza plná bolesti. Pred očami sa mi premietlo znova všetko, čo sa odohralo na tejto čistinke. Zavrtela som hlavou a zahľadela sa na ženu a muža stojacich podo mnou.
„Nemáš právo zasahovať mi do života,“ kričala po tom chlapovi žena.
Chlap sa rozrehotal. „Ale no tak, Ester, veľmi dobre vieš, že mám práva viac než dosť.“ Pristúpil k nej a snažil sa ju pobozkať, ale uhýbala hlavou. Pevne ju zovrel a vlepil jej facku.
„Daj mi pokoj!“ zvrieskla od zúfalstva žena a snažila sa mu zo všetkých síl vytrhnúť. Už sa na to nedalo pozerať. Hlasno som zavrčala. Chlap sa začal obzerať okolo seba. Žena sa celá triasla.
„Kto je tam?“ zvrieskol muž. „S tebou si to ešte vybavím,“ zavrčal jej do ucha.
Keď zabijem jeho, svet mi bude len a len ďakovať, pomyslela som si.
Akonáhle sa otočil smerom ku stromu, zoskočila som a dopadla som pár metrov za ním. Otočil sa a vyvaľoval na mňa oči.
„Myslíš si, že načúvanie cudzích rozhovorov je úplne v poriadku?“ začal. „Také decká ako ty tu nemajú čo hľadať!“
Vycerila som zuby a začala som vrčať. Stíchol. Bál sa. Začala som sa usmievať a prestala som vrčať. Pohla som sa smerom k nemu a on začal cúvať.
„Strach,“ zašepkala som, zavrela oči a vychutnávala si strach, ktorý z neho doslova žiaril. „Vrieskať a mlátiť bezbranné ženy, na to máš dosť odvahy, ale teraz sa bojíš?!“ zvrieskla som.
„Prosím vás,“ začala žena pomalým hlasom a pohla sa smerom ku mne. „Pomôžte mi, odveďte ma z tohto sveta plného nenávisti a bolesti. Veľmi vás prosím.“
Dívala som sa na ňu, ale odmietla som jej vziať život. „Vypadni,“ zavrčala som. „Padaj z tohto lesa a nikdy viac sa neopováž do nejakého vkročiť,“ prikázala som jej.
Pozrela sa na mňa a potom na muža čupiaceho na zemi. „Máš, čo si si zaslúžil,“ pošepla. „Tak som ťa milovala, Jakub, tak veľmi, a tak si mi ublížil.“ Srdcervúco sa rozplakala a rozbehla sa ku lúke.
Muž, ktorý sa očividne volal Jakub, sa na mňa díval prosebným pohľadom. „Prosím vás, Ester je paranoidná. Nevie, čo rozpráva, pusťte ma a ja vám zaplatím, koľko len budete chcieť!“ Prosil a ponižoval sa ako malé dieťa.
Pokrútila som hlavou. „Nie, nie. Už dlho hladujem, už dlho. Potrebujem krv, smäd, ktorý cítim, sa nedá opísať.“ Usmiala som sa. „Ver, že ty nebudeš na svete nikomu chýbať.“
„Nie, nie! Prosím nie!“ začal vrieskať, keď som sa ku nemu začala približovať. Prudko vstal a rozbehol sa.
„Nemáš šancu ujsť,“ zakričala som za ním. O chvíľu som stála pred ním.
„Prosím!“
„Už si dosť prosil, dosť ubližoval nevinným. Teraz budeš pykať.“ Ako som rozprávala, uvedomila som si, že som rozprávala ako z nejakej historickej knihy. Ako nejaký hrdina, a predsa som ním nebola, len som chladnokrvne zabíjala kvôli potrave, ktorú som tak potrebovala.
Chytila som ho pod krk a pomaly som ho dvíhala, až nakoniec stál. „Nebude to tak bolieť, ako by si si zaslúžil,“ zavrčala som mu do ucha. Zhlboka som sa nadýchla a zakusla som sa mu do hrdla. Vo svojich ústach som pocítila krv. Takú horkú a plnú strachu. Jakub kričal z plného hrdla, ako len mohol, ale ja som si to nevšímala. Iba som si vychutnávala tú krv, ktorá zaháňala smäd.
Bola som taká zaujatá svojím jedlom, že som si ani neuvedomila, že ma z diaľky pozoruje ten, ktorý mi vzal život a premenil ma na chladnokrvnú bytosť. Pozoroval ma David, do ktorého som sa napriek všetkému zamilovala v ten osudný deň, keď mi vzal všetko čo som mala…
Komentáre
Ďakujem Bruji. som rada, že sa ti to páčilo :-)
Pridal(a): GoThiCStOrM, 06. 04. 2009 17:25:49
|
Dobrééé...
Musím ti povedať, že si sa strašne zlepšila! Chýbalo ti len zopár čiarok, ale inak super! Len tak ďalej. Doslova som to zhltla, najprv prvýkrát, keď som to len čítala, a potom aj druhý, keď som nahadzovala chýbajúce čiarky. Takže si prosím pokračovanie. :D :D
Pridal(a): Bruja, 25. 03. 2009 23:46:53
|
|
|
