PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice7. kapitola - Šalát, smaragdy a psyKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 24. 02. 2010 21:19:24
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 63
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Moja úžasná sestrička dostala akýsi záchvat starostlivosti a pozvala ma von. Do našej obľúbenej pizzerie. Nie do tej, v ktorej mala Mari oslavu. Do inej. Ale to je vlastne nepodstatné.
Tak, večer sme sa vybrali von. Celý deň som sa tešila na kurací šalát. Zaľúbila som sa doňho v prvú chvíľu, ako som ho jedla. Bolo to s Mari, ktorá ho objavila vďaka inej kamoške. Chvála jej! Je fakt super... ten šalát. Ja inak nemám veľmi rada kombinovanú zeleninu. Ale červená kapusta, šalát, rajčinky (alebo spisovnejšie – paradajky), paprika... To sa mi celkom pozdáva. Plus je tam aj ovocie – tri kúsky banánu a tri kúsky broskyne. Mňam. A kuracie mäso, samozrejme. Nikdy by som nepovedala, že mi niečo také bude chutiť. Fakt neznášam spojenie papriky a rajčiny. Ale dá sa to predsa zjesť zvlášť... Joj, dokázala by som ho jesť každý deň.
Ale šalát predsa nebol až taký dôležitý na tomto stretnutí. Už dávno som s Joy nikde nebola. Teda, prechádzky s Jenny sa nerátajú, pretože sú pre nás skôr povinnosťou. Ale som rada, že sme sa konečne niekam spoločne vyteperili a ešte sme si to aj spríjemnili dobrým jedlom. A kávovým frappé. Úžasné!
Ale už sa naozaj nebudem rozplývať nad tým jedlom. Dozvedela som sa viac o Joyinom novom pracovnom mieste. Predtým mala kopec voľného času, počas ktorého nemala čo robiť. A teraz je stále zaneprázdnená. Ťažko povedať, či sa jej to páči alebo nie. Zatiaľ sa nesťažuje. Uvidíme, dokedy. Ale som rada, že je spokojná. Akurát sa stala fakt zaujímavá vec. Podala si žiadosť o zvýšenie platu, keďže ju dali na iné miesto a vykonáva prácu za minimálne dvoch ľudí. A vedenie si uvedomilo, že Joy mala na predchádzajúcom mieste vyššiu mzdu než jej kolegyne. To, že ona vždy robila viac, nikoho nezaujímalo. Hádajte, komu zvýšili plat. Jasné, že kolegyniam. Ale moja flegmatická sestra sa na tom len zasmiala a nerieši. Vraj nech si majú... Aspoň má zásluhu na niečom dobrom, čo spraví radosť niekomu inému. Fly inn je jednoducho zvláštny reťazec hotelov so zvláštnym vedením. Čo už.
Po ceste domov sme stretli Brooke. Už som ju nevidela takmer dva týždne. A to všetko kvôli tej blbej chrípke.
„Nazdar, kočky!“ zvolala veselo, držiac sa za ruku s jej najnovším objavom – čiernovlasým kučeravým krásavcom s prezývkou Teddy. Volá sa Teodor, ale tiež neznáša svoje meno. No jeho prezývka s menom aspoň súvisí, narozdiel od Brookinej. Ale jej meno v záujme vlastného zdravia neprezrádam. Zahlušila by ma. „Odkiaľže idete?“
„Čaute!“ odzravila Joy a nechala ma odpovedať.
„Ahojte, boli sme na šalát...“
„Ten tvoj obľúbený, čo?“ žmurkla na mňa Brooke.
„Tak tomu ver.“
„Aspoň vidím, že už si zdravá.“
„Hej, som.“
Brooke pustila Teddyho ruku a začala sa hrabať v taške, ktorú mala prehodenú cez plece. „A vieš, čo, Ninča? Akoby som tušila, že ťa stretnem... Niečo pre teba mám.“
„Fakt? Čo také?“ potešila som sa. Milujem darčeky. Strašne rada ich vyrábam a rozdávam a strašne rada ich aj dostávam.
Brooke vytiahla čosi obdĺžnikové a tmavé.
„Kniha?“ Moje nadšenie stúpalo čím ďalej, tým viac.
Ukázala mi titulnú stranu a mne padla sánka. Nie od šťastia; od zhrozenia. „Runy pre každého? Ty nie si normálna, Brooke!“
„Tu máš,“ podala mi hrôzostrašný dar, „prečítaj si to. Myslím, že by ti to mohlo pomôcť. Sú to základy...“
„Ja už mám predsa základy za sebou!“ namietla som a odmietala vziať knihu do rúk.
„Nie úplné základy... Sú to texty v runách. Ale také jednoduché.“
„To nemyslíš vážne,“ prekrútila som očami. „Ty ma chceš nútiť čítať v runách, keď si ledva pamätám tie znaky?“
„Sú to starodávne príbehy. Určite sa ti to bude páčiť.“
„Príbehy?“ Vrhla som neistý pohľad na knihu. Príbehy mám predsa rada.
„Hej. To ťa láka, nie?“
„Ale nemyslím si, že dokážem čítať v runách.“
„Ver mi, že vďaka tomuto sa naučíš.“
„Ale ja ani ten starodávny jazyk neovládam tak dobre, aby som mohla čítať knihu...“
„Nie je to v cudzej reči. Pani Amélia Fialková si dala prácu a preložila to.“
„Do nášho jazyka?“ Neverila som vlastným ušiam.
Brooke prikývla.
Hneď som natiahla ruku ku knihe. „Prečo má však názov ako nejaká nudná učebnica?“
„Názov je výstižný. Tie príbehy naozaj chytia každého a nevie ich prestať čítať.“
„Ty si to čítala?“
„Jasné,“ znovu prikývla a obrátila sa na Teddyho: „Ideme ďalej, zlato?“
Teddy pokrčil plecami. Nie je veľmi výrečný, ale to asi Brooke len vyhovuje. Je dosť ukecaná za oboch.
„Dobre. Tak sa majte!“ rozlúčila sa s nami Brooke a Teddy sa len usmial. Pobrali sa od nás preč.
„Aspoň máš večer čo robiť!“ podotkla pobavene Joy, keď som sa s neurčitým výrazom v tvári zahľadela na knihu.
„Už ma vidíš, ako to dnes začnem čítať!“ povedala som posmešne.
No začala som. Nedokázala som odolať. Ja som človek, ktorý sa nechá vtiahnuť do príbehu behom niekoľkých sekúnd. Teda, vtiahnuť nie je ten správny výraz... Skôr sa hodí použiť slovo vsiaknuť. To je presnejšie.
A tak som začala. Spočiatku mi robilo problém spomenúť si na niektoré znaky. Samohlásky ovládam dobre, ale dosť sa mi pletú S a R – obe vyzerajú ako slimáčik, ale S je zatočené doľava a R doprava. Alebo A a V – obe sú označené trojuholníkmi, akurát A je otočené nahor a V nadol.
Ale Brooke ma dobre pozná. Prvý príbeh som zhltla. Bol veľmi zvláštny. Ľudia kedysi písali o naozaj veľmi zvláštnych veciach.
Zázračná Smaragda
Jedna žena kedysi našla v lese dievčatko. Nemala vlastné deti a preto si ho vzala k sebe. Malo oči zelené ako smaragdy, preto ju žena pomenovala Smaragda. Už od detstva na nej bolo badať zvláštne znaky – dievčatko bolo mlčanlivé a uzavreté do seba, často hľadelo do ohňa a nič nevravelo. Keď raz za čas Smaragda niečo povedala, znelo to ako proroctvo. Jedného dňa prišla za matkou a uprene sa na ňu zahľadela.
„Čo sa deje, Smaragda?“ spýtala sa jej matka.
„Mamička, ja nie som človek, však?“
Matka sa na ňu prekvapene pozrela. „Ako to myslíš?“
„Nikdy si mi nepovedala, kto je mojím otcom.“
Matka bola zaskočená. „Nepovedala, pretože...“
„Prečo?“
„Pretože neviem, odkiaľ pochádzaš.“ A rozpovedala jej, ako ju našla pod stromom.
„Musím navštíviť čarodejníka.“
„Akého čarodejníka, dcérka? Žiadni čarodejníci nejestvujú,“ namietala matka.
„Ale áno. Len ty v nich neveríš. Tam, v lese,“ Smaragda ukázala von z okna, „jeden žije. On mi povie, kto som.“
Matka po chvíli prehovárania odviedla Smaragdu do lesa. Dievča zastalo pod mocným dubom.
„Nikto tu nie je, Smaragda,“ povedala matka a obzerala sa, či neuvidí toho spomínaného čarodejníka.
„To je on,“ dievča natiahlo ruku k dubu.
„To je predsa strom!“
Smaragda priložila matke k ústam ruku a tým ju umlčala. „To už nikdy nepovedz! Veľmi ho to uráža.“
Matka bezradne hľadela na dcéru a pomyslela si, že je bláznivá.
„Počuješ ho? Niečo šepká...“ Dievča sa započúvalo.
„Ten dub mlčí, to len fučí jemný vánok...“
Dievča si priložilo ucho k hrubému kmeňu. Pár ráz prikývlo a potom sa obrátilo na matku: „Vraví, že máš odísť. Vraj mi prezradí niečo dôležité.“
Matka poslúchla, hoci nechcela nechať dcéru samu v lese. No nevedela, čo iné robiť.
Smaragda sa započúvala do záhadného šepotu.
„Volám sa Roohn, a ešte pred rokmi ma zaklial mocný čarodej Friekos,“ vravel dub. „Nájdi svoju matku! Jedine ona ma môže odkliať.“
„Kde ju mám nájsť?“ opýtala sa Smaragda šeptom.
„Zavri oči...“ požiadal strom a Smaragda poslúchla. Vzápätí uvidela ženu, ktorá kráčala po lese. Rýchlo rozoznala, že je to ten les, v ktorom sa sama nachádza.
„To je ona? Moja matka?“ čudovala sa.
Strom pohol konármi – akoby človek krútil hlavou.
„To si ty... Jedine ty ma môžeš odkliať!“
„Pred chvíľou si povedal, že len moja matka...“ Smaragda sa čudovala viac a viac.
„Len ty...“
„Čo mám spraviť?“
„Zotni ma!“
„To nemôžem, veď umrieš.“
„Keď umriem, vyrastie tu nový strom. Z neho sa stane muž, ktorý bude otcom. Tvojím otcom. A tak sa ty staneš svojou matkou.“
Smaragdu napĺňal pocit zmätenosti.
„To je kolobeh života...“
Smaragda poslúchla šepot starého duba a nechala ho zoťať. Keď sama vykopala korene, zbadala v zemi smaragdy. Odniesla ich žene, ktorá ju vychovala.
Potom sa o niekoľko rokov vrátila na to miesto, kde kedysi stál mocný dub. V tôni lipy, ktorá vyrástla na jeho mieste, sedel mladý muž. Smaragda vedela, že je to jej otec. Že sa jedného dňa stane jej otcom. Že ona sa stane svojou matkou. Matkou ďalšej Smaragdy... A tak sa naplní kolobeh života.
No povedzte, komu by už len napadlo niečo takéto? Kolobeh života... Keby som sa ja mala stať matkou samej seba, asi by ma z tej myšlienky porazilo. Tá predstava je trochu desivá, nie? Mne sa to teda nezdá ako kolobeh života, ale skôr ako desivý začarovaný kruh. Ale obrázok k tomuto príbehu bol výstižný – had, ktorý požiera vlastný chvost. Fakt zvláštne.
Ja mám však rada zvláštne veci. To je o mne dosť známa vec.
Keď mi začal zvoniť telefón, ani som naň nepozrela a dvihla ho so slovami:
„Študujem runy a som dosť zaneprázdnená.“
„Aha, sorry, nechcel som rušiť,“ ozval sa z druhej strany Lukášov hlas. Môj žalúdok stihol vykonať tri saltá – ako vždy, keď ho počujem. „Len som chcel vedieť, či si už zdravá...“
„Ale nie, zas až tak veľmi ma nerušíš,“ povedala som.
„Som rád, že si mi to konečne zdvihla.“
„Veď si ma vždy len prezvonil...“ namietla som.
„Ale ty si nikdy neodzvonila, tak som nevolal znova.“
Privrela som oči. Takže to bola moja chyba? Ach jaj... Bodaj by sa nikdy nevrátil z tej poondiatej Austrálie!
„No, ale teraz si zdvihla, takže... Si zdravá?“
„Hej, už hej. Len teraz nemám čas.“
„Jasné. A niekedy inokedy? Zajtra, napríklad?“
„Zajtra?“ Rýchlo, Nina, niečo si vymysli! Čo môžeš mať zajtra na pláne? Hocičo! Moje vymýšľacie mozgové ústrojenstvo nadobro vypovedalo činnosť a zlyhalo. „Zajtra nič nemám.“
„Fakt?“ Počuteľne sa potešil. „Mohli by sme... čo ja viem... ísť spolu vyvenčiť našich hafanov?“
Hafanov? To je čo za slovo?, prebleslo my mysľou. No nedokázala som sa ubrániť nadšeniu a dúfala som, že na hlase nie je poznať šírku môjho úsmevu.
„To by bolo fajn.“
„Dobre, tak... o tretej ťa budem čakať za tvojím panelákom, môže byť?“
„Môže,“ prisvedčila som.
„Fajn. Tak sa vidíme. Zatiaľ čau!“
Zložil.
V duchu som si začala nadávať: Nina Lieskovská, čo to, pre atramentové bombičky a linajkové zošity, stváraš? Tak chceš sa s ním stretnúť, či nie? Na jeden strane sa tváriš, ako veľmi si naňho nahnevaná, a na druhej ti takto prudko bije srdce, len čo ťa niekam zavolá? Spamätaj sa!
No niečo také ako spamätanie sa nehrozilo. A ešte dlho hroziť nebude. Však sa poznám.
Áno, chcem sa s ním stretnúť. Strašne! No a čo? Čo tam po nejakom Rasťovi? Kým mu neodpíšem, istotne sa mi druhý raz neozve. Za to Lukáš... ten si dáva dosť záležať. Takže ho pre dnešok (alebo skôr pre zajtrajšok) uprednostním. Napokon, bolo by hlúpe riešiť Rasťa, ktorý má frajerku, nie?
A ja aj tak nechcem chalana. Alebo chcem? Lukáša chcem, na čo si klamať? A veľmi! Joooj, čo to len zajtra bude? Panika nastupuje v rebríčku mojich pocitov na prvé miesto. Som zvedavá, akú hlúposť sa mi zas podarí vyparatiť!
Komentáre
|
|
