PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice8. kapitola - Blakeov lesKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 25. 02. 2010 23:08:27
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 116
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Dopoludnia som pilne študovala Runy pre každého. Kto by to bol povedal, že ma to tak chytí? Prečítať knihu za jedno dopoludnie... teda, včerajší večer nerátam. Čítam rada a myslím, že aj celkom rýchlo, no toto som nečakala. Hlavne kvôli tomu, že som mala pocit, že mi runy naozaj nejdú. Ale asi to tak ľahko šlo kvôli tomu, že som si texty nemusela prekladať. Aspoň som si perfektne precvičila všetky runové znaky.
O tretej som vyšla zadným vchodom do slnkom rozžiareného dňa. Pri lavičke ma už čakal Lukáš aj so svojím hafanom, ako ho včera nazval. To slovo sa mi nejako nepáči. Zdá sa mi voľajaké staromódne alebo čo, ja neviem.
„Čau, Boney!“ zvolala som na psa, aby som nemusela začať rozhovor s Lukášom.
Psík sa ku mne rozbehol a trochu potiahol Lukáša, ktorý ho mal pripnutého na vôdzke.
Keď už moje venovanie sa Boneymu trvalo príliš dlho, pozdravila som aj Lukáša. Vykročili sme po chodníku a naše psy sa s radosťou a zvedavosťou navzájom oňuchávali.
„Aký si mala deň?“
„Celkom fajn, prečítala som jednu zaujímavú knihu.“ Ale o runách sa mi už rozprávať nechcelo. Stačilo, že som sa im odovzdane venovala niekoľko hodín. „A ty?“
„Ja tiež v pohode...“
Pár minút ticha. Nechala som ho vydusiť sa. Však hádam ja nebudem začínať rozhovor, po ktorom on ak veľmi túžil, nie? Mám predsa svoju hrdosť!
„Počuj, Nin, myslím, že vieš, prečo som ťa zavolal von,“ spýtavo na mňa pozrel.
„Asi hej.“
„Nerád sa vraciam k tomu, čo bolo v lete, ale asi to treba spraviť, však?“
„Ak nechceš, nič mi nemusíš vysvetľovať.“
„Chcem, len... cítim sa ako debil, keď mám o tom hovoriť. Lebo ja vlastne ani nemám žiadne vysvetlenie.“
Stačilo by ospravedlnenie, ty pako!, pomyslela som si trošku nasrdene.
„Tak potom...?“
„Ale mrzí ma to. Prijmeš moje ospravedlnenie?“
Pobavene som sa od neho odvrátila. Keď začne rozprávať takýmto oficiálnym štýlom, ide ma roztrhnúť od smiechu. A on to vie. Prečo dokáže vždy využiť všetko proti mne?
„A dá sa robiť niečo iné?“ pokrčila som plecami a snažila som sa neusmievať.
„Často rozmýšľam o tom, prečo som vlastne spravil to, čo som spravil, ale...“
„Proste sa ti páčila Sára viac ako ja, čo je na tom?“
„Blbosť. Nikdy sa mi Sára nepáčila.“
„Vtedy to vyzeralo inak,“ neodpustila som si.
„Ak mám byť úprimný, ani si poriadne nepamätám, čo sa tam stalo.“
„Mám ti to snáď pripomínať? Ver mi, že ani pre mňa to nie je radostná spomienka.“
Prešli sme z betónového chodníka na cestičku prírodnejšieho rázu. Bolo síce blato, ale ani jeden z nás si to nevšímal. Len sme pustili psov, aby si pobehali.
„Nemusíš. Viem, že som bol so Sárou... No určite to nebolo preto, že by som po nej neviemako túžil, jasné?“
„To mi môže byť jedno.“
„Chápem, že ťa to vtedy naštvalo.“
„Naštvalo? Tu vôbec nejde o hnev. Ty to asi nechápeš... Ešte nikdy ma nikto tak neponížil. Pripadala som si... ja neviem! Hrozne. Akoby... Akoby si si potreboval niekde inde vziať to, čo odo mňa nedostaneš!“
„Nina,“ prekvapene na mňa pozrel, „tak to VÔBEC nebolo. Naozaj. To mi nikdy ani na um nezišlo.“
Ako som už spomenula, ani sme sa s Lukášom nepobozkali. No nebolo to kvôli tomu, že by sme spolu chodili tak krátko. To ja som nechcela bozky. Teda, ono to možno znie čudne... Ale jednoducho, nechcela som sa ponáhľať. V tomto ohľade som dosť staromódna.
„Tak potom čo?“ zúfalo som naňho pozrela.
Mykol plecami. „Ja fakt neviem. Nebol som to ja. To asi ten chľast...“
„A to ťa má ospravedlniť? Ja neviem, Lukáš, čo odo mňa vlastne čakáš.“
„Ani ja. Asi odpustenie.“
„Fakt ti na tom tak záleží?“ pochybovačne som naňho pozrela.
„Dosť,“ priznal.
„Tak ti odpúšťam,“ rezignovala som. Ale boli to úprimné slová.
Naozaj sa mi zdalo, že sa mu uľavilo. „Ďakujem,“ pozrel na mňa. „Myslíš, že by sme mohli byť zase tým, čím sme boli pred tou debilnou chybou?“
Zabočila som smerom k Blakeovmu lesu.
„To znamená čo? Byť čím?“ Párom? Priateľmi? Známymi? Najlepšími kamošmi? Čím sme vlastne boli???
Znovu mykol plecami. „Vlastne netuším.“
Obaja sme sa krátko zasmiali.
„Myslím, že sa s tebou dokážem rozprávať,“ povedala som už celkom milým hlasom.
Prikývol a zahľadel sa na tmavý vchod do lesa. „Smeruješ tam, kam myslím, alebo...?“
„Presne tam. To môže byť tvoja skúška vernosti!“ pobavene som navrhla.
„Vernosti?“ nadvihol obočie.
„Áno, ty neverný sluha!“
Zas sa zasmial. Je to možné, že ešte aj jeho smiech znie mojim ušiam ako lahodná melódia?!
„Boney!“ zvolal Lukáš a otočil sa dozadu. Boney a Jenny sa k nám spolu rozbehli.
„Tak čo, ideš dnu?“ spýtala som sa a vyzývavo naňho hľadela.
„Jasné, že idem!“ povedal odhodlane a pevným krokom stúpil na tmavú zem.
Vkročila som do lesa za ním. Mala som pocit, akoby som prešla z jedného sveta do druhého. Bolo to veľmi zvláštne. V celej krajine sa síce začalo otepľovať a topil sa sneh, no v tom lese bolo zrazu ešte teplejšie. Akoby bolo leto. Poobzerala som sa. Z tmavého vchodu sme prešli do zelenajúcej sa hory plnej kvitnúcich stromov.
„Toto je fakt čudné miesto, nemyslíš?“ Lukáš sa obrátil ku mne a ja, keďže som s otvorenými ústami čumela na kvety najrôznejších farieb, som doňho narazila.
„Sorry...“ ospravedlnila som sa a len som si úprimne priala, aby som sa červenala len v duchu.
„To nič,“ pousmial sa. „Ale nechápem,“ uprel oči na stromy, „ako to tu môže vyzerať takto.“
„Ani ja...“
Počuli sme dokonca aj vtáčie trilkovanie. No fakt, je toto možné na konci februára???
„A kde je ten tvoj Blake?“
„Neviem. Doteraz sa mi ešte nepodarilo dostať sa v lese tak ďaleko.“
„Takže si tu tiež prvýkrát?“
Prikývla som. „Čo sa vlastne stalo vtedy, keď som ťa našla ležať v snehu? Kde na teba Blake zaútočil?“
Všimla som si, že Lukáš chvíľu váhal s odpoveďou. „Ja... zbadal som ťa a ponáhľal som sa za tebou. Chcel som ťa pozdraviť. A on vyskočil na mňa odkiaľsi zozadu a zaútočil... Nič som mu nespravil. A potom zmizol.“
„Musí byť fakt veľmi rýchly, pretože ja som ho videla stáť vo vchode.“
„Asi je rýchly,“ pripustil Lukáš.
„Fakt čudné.“
Zrazu všetko stíchlo. Do nosa mi prenikala príjemná vôňa akýchsi oranžových kvietkov z neďalekého stromu, no aj tak som sa trochu znepokojila.
„Nezdá sa ti, že tu je akési nezvyčajné...?“
„Ticho?“ doplnil ma.
Čosi ma nabádalo, aby som sa otočila. Poslúchla som toto nutkanie a vydesene som pozerala do vycerených Blakeových hryzákov. Z niekoľkých stromov vyleteli vtáky a zmizli kdesi na oblohe.
Pomalým pohybom som skryla pravú ruku za chrbát a potiahla Lukáša za rukáv.
„Čo je?“ Počula som, ako sa otáča. Potom akoby prestal dýchať.
Držal ma za ruku a ja som bola za to strašne vďačná. Blake však urobil čosi nečakané – ustúpil a kývol hlavou smerom von z lesa. Bolo to ako znamenie, že máme odísť. A mne v tej chvíli svitlo a pochopila som Blakeovo konanie.
„Chce, aby sme opustili les,“ povedala som šeptom a opatrne vykročila.
Lukáš išiel za mnou a konečne začal dýchať. A frekvencia jeho nádychov a výdychov bola dosť vysoká, takže zrejme sa niečoho obával. Aký silný hrdina!, pomyslela som si pobavene.
„Jenny! Boney!“ zakričala som od vchodu do lesa na psy a tie hneď pribehli k nám.
Lukáš ma stále držal, čo ma už vzhľadom na pokles nebezpečenstva trochu rozrušovalo. No nič som nevravela, ani pohybom som nenaznačila, že by ma mal pustiť. Až keď som sa zohla k Jenny, že ju pripnem na vôdzku, ma pustil.
„Sľúb mi, že už tam nikdy nepôjdeš,“ požiadal ma zrazu.
„Prečo? Páčilo sa mi tam!“
„Páčilo? Veď ten netvor... Nina!“
„Čo je? Snáď si len nemal strach?“ Tentoraz som sa nepokúšala zakryť úsmev. Naopak – chcela som, aby ho videl.
„Ty sa ho nebojíš?“ začudoval sa.
„Ty mu nerozumieš, Lukáš. On ma neohrozuje. On ma chráni,“ vyhlásila som. A o tomto tvrdení som presvedčená.
„Pred čím? Nič horšie ako on v tom lese už nemôže byť!“
„To by si sa čudoval, aké netvory tam môžu žiť...“
„Tomu neverím,“ namietol.
„Ver, čomu chceš. Ja viem, s akými netvormi sa stretol počas svojho života môj otec. A vedz, že Blake je slabý odvar oproti tým hrôzam, o ktorých som počula.“
„Niekedy mi musíš o ňom porozprávať.“
„O otcovi? Prečo?“
„Bol to predsa významný čarodejník, nie? Zaujíma ma, čo o ňom vie jeho príbuzná.“
„Hmm... Možno niekedy.“
„Dobre. Teším sa. Tak, kam sa vyberieme teraz?“ Lukáš na okamih zastal a začal sa rozhliadať po lúke.
„Kam chceš.“
Zazubil sa. „Naozaj? Tak teda... Smer Prútikovce!“
Prútikovce sú niekoľko kilometrov vzdialená dedinka. Prešli sme cez horu tam a usadili sa v malej krčmičke. Keď k nám podišla čašníčka, objednali sme si. O chvíľu predo mnou stál pohár so žiarivooranžovou tekutinou a pred Lukášom zlatožlté pivo.
„Tak na zdravie!“
„Na zdravie...“ Napila som sa odvaru z oranžových ľalií. Môj najobľúbenejší elixír. Má úžasnú chuť a nádhernú vôňu. A žiadne nepríjemné a nežiadané vedľajšie účinky.
Lukáš sa celkom rýchlo rozhovoril o svojom pobyte v Austrálii, ako študoval dvojhlavé chameleóny a začarovával im chvosty, aby horeli; ako sa staral o malé dráčatá; ako behal po Tanamskej púšti na severe kontinentu a zháňal vzorky z nektára jedovatých kaktusov; ako sa naučil poriadne po anglicky a ako spoznal Braydena, Aidana, Josha, Landona, Dalea, Shanea, Terryho a Jermeyho.
Po pol hodine som sa pristihla pri tom, s akým zaujatím ho počúvam, a hanbila som sa sama pred sebou. Jediné, čo dokázalo odpútať moju pozornosť od jeho rozprávania, bolo, keď sa mi Jenny alebo Boney pod stolom obšuchli o nohu.
Začalo sa stmievať, keď sme vyšli von z krčmy a vybrali sa domov. A stále sme si mali čo povedať. Mám z toho dosť dobrý pocit. No možno je to až príliš ružový začiatok. Ktovie. Isté však je, že počas popoludnia s Lukym som ani raz nepomyslela na Rasťa. Vlastne, nemyslela som na nič a na nikoho iného.
Komentáre
presne
tak som to aj myslela:D asi.. alebo lepšie - aj ja by som si na Janka Novotného spomenula zrejme:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:51:08
|
O-o-o-osem!
Pri tom Lukášovom "Prijmeš moje ospravedlnenie?" som si z nejakého divného dôvodu spomenula na "Přijmeš moji ruži?" a musela som sa rehotať. :D :D Ale poviedka sa mi páči. Aj celý svet, ktorý si okolo nej vytvorila.
Blake sa síce zjavil, ale zase sme sa nedozvedeli žiadnu odpoveď. Napríklad aký je vzťah medzi Blakeom a Ninkiným otcom? Prečo ju chráni? Bude odpoveď v devine? Idem zistiť!
Pridal(a): Bruja, 15. 09. 2011 18:01:53
|
|
|
