PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice9. kapitola - V piatok podvečer si zresetujme hlavyKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 26. 02. 2010 23:51:22
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 136
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
V piatok podvečer si zresetujme hlavy
možno, že sa nájde v jednej rozum zdravý
veď to je to jediné, čo nás všetkých baví
v piatok si realitu odstrániť z hlavy do žíl.
Super song, fakt. A piatky sú krásne. Najmä keď sú všetky Niny zdravé a môžu konečne „vyraziť do ulíc“, nie?
A tak aj ja som sa konečne po štyroch útrpne dlhých dňoch stretla s Mari. Od pondelka sme sa nevideli a ja už som pomaly chytala abstinenčný záchvat – vzhľadom na to, že denne spolu strávime tak sedem-osem hodín to bola fakt dlhá doba, to sa musí uznať.
Teda, o šiestej som sa vybrala z domu do upršaného Vílieho mesta. Áno, tak sa voláme. Konečne som to prezradila. Vílie mesto – aký dôstojný názov, však? Tradujú sa legendy, že práve v mojom bydlisku sa zrodili víly. Teda, aspoň čo sa týka našej krajiny. Že tu mali v minulosti akési „hniezdo“, ak sa to tak dá nazvať. Nechcem ich uraziť alebo čo, chápete. Ale teda, Vílie mesto.
Pred dažďom som sa snažila chrániť čiernym dáždnikom kúpeným ešte za koruny slovenské (čo v konečnom dôsledku nie je až tak dávno, ale znie to, akoby to bolo pred sto rokmi), ktorý je podľa mňa už v naozaj katastrofálnom stave. Ale mamine sa zdá kupovanie drahších dáždnikov ako zbytočné míňanie peňazí, takže...
Vybrali sme sa do „našej“ pizzerky a tam sme si vymenili všetky zážitky z prázdninového týždňa. Ja som sa podelila s informáciami o prechádzke s Lukym (čo bola zrejme jediná zaujímavá vec, ktorú som zažila), a Mari mi rozprávala o mailoch od Lea a Tura a o svojom najnovšom „objave“. Teda, skôr by som povedala, že ona je JEHO objavom.
Volá sa Enrique Ohnivý. Fakt nie je nad také meno. Je to punker, jeho mama je pôvodom Španielka. Nechápem ale, prečo mu dala španielske meno. Znie so slovenským priezviskom fakt dosť vtipne, nie? No, ale Enrique – alebo Rick, ako ho všetci prezývajú – je jeden veľmi dobre vyzerajúci chalan. Po mame je trochu tmavší, ale po otcovi má hnedé vlasy. A číro na hlave. A celá jeho situácia s Marínou je veľmi zvláštna a aj komická.
„On si teda myslí, že spolu chodíte?“ čudovala som sa a odpila si zo svojho obľúbeného kávového frappé.
Mari len pokrčila plecami, prikývla a zasmiala sa.
„A ako na to prišiel?“
Rick je druhák u nás na škole (ak som to ešte nespomenula, my s Mari sme tretiačky) a pravidelne sa zúčastňuje každej školskej súťaže a akcie. A tak sa spoznal s Marčou – niekedy minulý týždeň.
„Netuším,“ pousmiala sa. „Odvtedy, ako sme sa zoznámili, sme si iba písali. Lenže včera som ho stretla na Námestí elixírov v Meste na kopci.“
Mesto na kopci je trochu väčšie ako naše Vílie mesto, vzdialené niekoľko desiatok kilometrov. Ľudia od nás tam chodia celkom často – na väčšie nákupy a do poriadneho kina a podobne.
„A čo sa stalo?“
„Nejako sa ku mne príliš mal... Neviem. Stále ma držal okolo pása.“
Neubránila som sa smiechu. „A tebe sa to páčilo, čo?“
„Ale prestaň. Vieš, že také typy ako on sa mi nepáčia.“
„Viem. Ty radšej sladkého Lea a sladkého Tura.“
Zatskala a snažila sa tváriť nezaujato.
„Noo, predo mnou sa budeš márne pretvarovať,“ vyhlásila som.
„Ja viem.“ Napila sa svojej horúcej hrušky. „No, ale ten Ohnivý... Je fakt ohnivý!“
Rozosmiali sme sa. Každá si určite predstavovala niečo iné, no čo to bolo, radšej nebudem rozoberať.
„Takže si dovoľoval?“
„Nevedela som, ako mu slušne povedať, aby ma pustil!“ priznala Mari.
„Predsa PUSTI MA!“ povedala som žartovne.
„No jasne, to je veľmi slušné a ohľaduplné.“
„A čo? Nemal ťa prečo držať, však? Tak nechápem, o čo mu išlo.“
„To ešte nie je to najhoršie. Mama nás videla.“
„Ajéje... A čo bolo?“ zaškerila som sa.
„Zastavili sme sa pri klzisku na tom námestí. A mamina vyšla akurát z nejakého obchodu oproti, aj s kamarátkou. A ja som za ňou bežala, len aby som od neho ušla, chápeš?“
„A on utekal za tebou a predstavil sa tvojej mame ako jej budúci zať?“
„Našťastie nie, ale obávala som sa, že to spraví.“
Pokrútila som hlavou. „Taký anarchista, aby sa viazal? Už ho vidím!“
„Čo ja viem? Veď srandujem.“
„Ale on asi nie.“
„Radšej keby áno... Ale potom sme boli na zastávke. Teda, ja s Rickom. A on zrazu sa pýta, že ako sa rozlúčime.“
„Čo ty na to?“
„Otočila som sa na opačnú stranu od neho a čosi som zamrmlala. Niečo také, že radšej sa nerozlúčime vôbec. A on sklamane: „Prečo?“ Tak som povedala: „Lebo.“ A nič viac. Chápeš? Taký trapas! A potom sa tam, našťastie, objavila mamina. Rick vtedy vstal, precedil: „Dovi,“ a odkráčal. Takže sme sa naozaj nerozlúčili. To som zvedavá, čo mi zas napíše! Ale odvtedy sa neozval, takže... možno mám už pokoj.“
„Odvtedy? Veď to bolo včera! A mne sa aj tak nezdá, že by si chcela mať od neho pokoj,“ skúmavo som sa na ňu zahľadela.
„Ale čoby! Radšej v pondelok ani nepôjdem do školy.“
„To mi nespravíš! Veď pondelok je najlepší deň... Čarodejnícke predmety, zabudla si? Najzaujímavejšie vyučko za celý týždeň!“
„Máš pravdu. To si nenechám ujsť. Ale aj tak... Celý deň nikam nevyjdem z triedy, žiadne naše tradičné prechádzky po škole cez každú prestávku!“
„No, už ťa vidím, ako celý deň sedíš v lavici...“ provokovala som ju. „A aj tak nepochybujem, že tvoj frajer ťa príde navštíviť.“
„Len to nie!“ zatvárila sa vyplašene. „Už len to mi chýba, aby ma s ním videl Leo alebo Turo...“
„Ach jaj, Marča, ty máš ale problémy s tými chalanmi!“ podotkla som pobavene.
„A ty nie?“ žmurkla na mňa.
„Ja určite nie. Určite nie s TOĽKÝMI ako ty.“
„A môžem za to, že som taká neodolateľná?“ Mari nahodila sebavedomý a samoľúby výraz, čo spôsobilo u mňa niekoľkosekundový výbuch smiechu.
„Vyzeráš ako Vlado s tými jeho rečami!“ neodpustila som si. Vlado, Lukášov brat, je totiž dosť namyslený a myslí si o sebe príliš veľa. Viac, ako by mal.
Tentoraz sa zatvárila urazene. „Tak dík.“
„Ale no, neurážaj sa mi tu, okey?“
Obe sme naraz dopili a hneď aj zaplatili okoloidúcej čašníčke.
„Tak, a kamže ideme teraz?“ pýtala sa Mari, keď si obliekala modrú mikinu a zelenú bundu.
„Kam len chceš...“ odvetila som zaliečavým hlasom a tiež som si obliekla svoju čiernu bundu.
„Je dnes otvorené oratko?“
Aby ste boli v obraze – oratko je skratka slova oratórium a je to miesto, kde sa podľa oficiálnej a pôvodnej verzie kňazi venujú tzv. zanedbaným deckám. V dnešnej dobe je to však miesto, kde máme možnosť zahrať si stolný futbal alebo tenis a podobne. A chodíme tam rady.
„Myslím, že hej. I keď, Alex spomínal nejakú lyžovačku... Tak neviem. Ale podľa toho dažďa sa už všetok sneh musel roztopiť, takže z lyžovačky asi veľa nebude.“
Alex je vedúci oratka.
„Tak sa tam poďme pozrieť... Možno tam budú aj Nika s Nelou.“
Vybrali sme sa teda tam. A, našťastie, bolo otvorené. Nika s Nelou sa tam síce neobjavili, no aj tak sme mali super večer. Najprv sa Mari prispôsobila mne – zahrali sme si ping-pong, a potom (po dlhšom prehováraní) som sa ja odhodlala na kalčeto. Nehrávam to rada, lebo mám pocit prílišnej mantavosti, no dnes už som nemala síl odolávať a vzpierať sa. Tak som posadila svoju tvrdohlavosť na najzadnejšie sedadlo mojej mysle a pohrúžila sa do otáčania červených panáčikov, „kopania“ do lopty, chytania gólov a snahy nejakými gólmi obdarovať Marčinu mini-bránku. Neviem posúdiť, ako mi to išlo, ale radšej ani nechcem vedieť. Mari je však jednoznačne lepšia – už aj kvôli väčšej praxi, ktorú má. Ja som kalčeto nehrala už niekoľko rokov, tak som sa aspoň mala na čo vyhovoriť, keď sa k nám pridali Alex s nejakým chalanom a donútili nás rozdeliť sa. Tak sme hrali vo štvorici. Ja s Alexom, Marča s Dominikom. Neviem, ako sa to stalo, ale vyhral náš tím modrých panáčikov. Aký megaúspech, že? Fakt som to nečakala. Ale potom sme chlapov odohnali a hrali len my dve. Tak mi to ide najlepšie. Mari je jediný človek, pred ktorým sa v ničom nehanbím.
A v oratku je okrem kalčetových a ping-pongových stolov aj horolezecká stienka. Na ňu chodieva Rasťov najlepší kamoš – Aďo Valašský. Keď mi spoza skla, ktoré nás delilo, zakýval, hneď som si spomenula na všetko ohľadom Rasťa a cítila som sa trochu nepríjemne, no potom som sa rozpomenula na včerajšok s Lukášom a hneď mi celý Rasťo aj s jeho hlúpym mailom (na ktorý som, samozrejme, neodpovedala) vyfučal z hlavy.
Keď skončilo oratko, dali sme si s Marčou ešte romantickú prechádzku v daždi. Neodpustili sme si tradičnú trasu – jednoducho sme museli obísť Lukášov dom. A pred ním stál Vlado s frajerkou. Obaja cigarety v rukách... Len sme sa pozdravili a nechali ich tam. Ale potešila som sa, že Lukáš s nimi nebol.
„Počuj,“ začala Mari náhle akýmsi vážnym tónom (ktorý nám aj tak nikdy príliš dlho nevydrží), „ty si poriadne zaľúbená do Malinského, že?“
Prekvapene som mykla hlavou. „PROSÍM? To čo ti napadlo???“
„Čo ja viem... Myslím, že za tie roky to už na tebe rozoznám.“
„Ako sa na mne javí zaľúbenosť, hm?“ zaujímala som sa.
„Noo, takže, čím začať?“ Mari sa naoko prudko zamyslela. A hneď bola moja vážnosť preč. Začala som sa uškŕňať, pretože pred Marčou aj tak nikdy nič nezatajím. „V prvom rade, tvoje záhadné úsmevy v každom počasí, v každom rozhovore, v každej situácii...“
Snažila som sa vymazať si úsmev z tváre, no vôbec mi to nešlo.
„A ďalej?“
„Červenanie sa, keď sa spomenie jeho meno. A keď niekto niekde zavolá na HOCIJAKÉHO Lukáša, hneď sa obzeráš, či ho náhodou neuvidíš...“
Vzdychla som. „Ach jaj, Mari... Čo mám robiť?“
„Sama si sa do toho znovu zamotala!“
„A môžem za to, že ma volal von?“ snažila som sa obhájiť.
„Môžeš za to, že si s ním von išla.“
„Hej, ale... Ja už sa naňho jednoducho nedokážem hnevať.“
„Veď to je fajn. Hnev je zbytočná vec. Ale aj tak... Príliš rýchlo si do toho spadla. Čo budeš robiť, keď ťa zavolá zas? Znovu nebudeš myslieť na nič okrem neho... nebudeš sa vedieť učiť, nebudeš vnímať nič naokolo. Nechcem, aby si mi znovu uletela kdesi medzi oblaky, chápeš?“
„To mi hovorí tá pravá! Ja aspoň riešim len jedného chalana,“ pripomenula som jej.
„Fakt?“ pochybovačne nadvihla obočie. „A čo Rasťo?“
„Toho neriešim,“ odvetila som a upriamila zrak na chodník, po ktorom sme kráčali.
„Vážne?“
„Neodpísala som mu, takže...“
„No dobre, ako myslíš.“
„Ty sama si predsa chcela, aby som dala Lukášovi šancu. Poznáš ma natoľko, aby si vedela, že mu dlho odolávať nedokážem, keď sa s ním začnem stretávať.“
„Takže ja za to môžem? To je teda veľmi vážne obvinenie!“ zvolala Mari pobúrene. „Nemala by som si zohnať právnika?“
„Ha-ha-ha,“ odvrkla som, pretože mi neprišlo na um nič duchaplné.
„Ale no tak... Veď to nejako zvládneš. Si silné dievča, ja ti verím.“
„Aspoň niekto.“
„Netrep sprostosti, okey?“
„Ja? Nikdy!“ pousmiala som sa.
„No fajn...“
Došli sme na koniec Lukášovej ulice a zabočili sme doľava. Potom znova a tak sme sa vrátili opäť ku kostolu. Obišli sme aj Leov dom výraznej fialovej farby, v ktorom sa svietilo len na dolnom poschodí (čiže v obývačke, čo znamenalo, že doma sú len rodičia). Potom som Marču odprevadila presne tam, kam vždy, a rozlúčili sme sa.
Prvá maminina otázka po mojom príchode domov bola: „Kde si bola tak dlho?“
Pozrela som na hodiny. Strávila som s Mari takmer štyri hodiny. No čo, aspoň trošku sme to dobehli.
„V oratku,“ odvetila som trochu vyhýbavo, lebo sa mi nechcelo vymenovávať, aké miesta sme navštívili.
Niekoľko minút po mne prišiel domov aj Tomáš. Tak sa maminina pozornosť upriamila naňho, na jeho štúdium, na jeho pobyt na priváte, na známky a všetky tie veci, ktoré sa týkajú života vysokoškolákov.
Vyčerpaná som sa došmotľala do kúpeľne, čo najrýchlejšie na seba hodila pyžamo, umyla zuby a zaľahla do postele.
Komentáre
akcia-reakcia
však vieš, že ja som taký pokojný "spisovateľ"..:-/ (:D)
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:51:36
|
9
Už mi pomaly dochádzajú nápady, že čo mám dať do nadpisu komentu... :D
Hm, Mari si koleduje o problém s toľkými chalanmi, neprekvapilo by ma, ak by ju nechali všetci. :D
A kedy bude konečne nejaká akcia???
Pridal(a): Bruja, 15. 09. 2011 18:09:28
|
|
|
