PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice10. kapitola - Zas ten istý kolotočKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 01. 03. 2010 15:56:18
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 98
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Neznášam skoré vstávanie. Fakt. A do školy vstávam 6:40, čo sa možno niektorým (napríklad mojej mamine, ktorá ak nie je na služobke, vstáva do práce 4:40, alebo mojej sestre, ktorá vstáva približne o trištvrte na 6) nezdá až tak skoro, ale pre mňa je to hotové utrpenie. A nevravím nič o utorkovej a štvrtkovej nultej... No ale nič.
Dnes som sa do školy vážne netešila. To máte tak – čím dlhšie ste doma, tým menej sa vám tam potom chce ísť. Teda, aspoň u mňa táto nepriama úmera platí. Spoľahlivo a so stopercentnou istotou.
Vyšla som však do celkom teplého dňa, čo ma potešilo. Možno aj dnes sa stane zázrak a slnko na chvíľočku poctí Vílie mesto okolo poludnia svojou žiarou. Jupí!
Stretla som sa s Marčou, samozrejme, a nejako sme trafili až do školy. Aká náhoda!
Ale pondelky mám v škole celkom rada. Čarodejnícke vyučko... Aspoň o trochu viac zábavy než vo všedné dni s nudnou fyzikou, matikou, biolou a ostatnými nechutnými predmetmi. Teda, môj dnešný šesťhodinový rozvrh vyzerá asi takto:
7:45 – 8:30 – čarovanie
8:40 – 10:10 – dvojhodinovka elixírov
10:30 – 11:15 – čarodejnícke tvory
12:00 – 13:30 – dvojhodinovka rún
Prvé štyri hodiny mám spoločné s Marčou, no keď ja mám runy, ona sa učí vykladať sny. To je tiež celkom zaujímavý predmet, ale pre mňa príliš nezáživný. No možno niekedy, keď sa mi prisní niečo fakt zvláštne, zájdem za Teddym, Brookiným frajerom – ten má z vykladania snov dokonca aj titul.
Čarovanie bolo v pohode. Zopakovali sme si, čo sme preberali pred prázdkami. Teda, ja som aspoň zistila, čo preberali. V podstate som o nič neprišla, našťastie. Učili sa odstraňovať rôzne druhy škvŕn – od krvi, kávy, rúžu a tak ďalej. Je na to dosť jednoduché latinské zaklínadlo – Perspicuus. My nepoužívame prútiky, kúzla len vyslovujeme a ony sa stanú. Šikovné, že? Na čo sa zdržiavať nejakou drevenou paličkou? I keď, bolo by to efektné...
No, ale čarovanie mi celkom ide, takže som nemala až taký sklz, hoci som na predchádzajúcej hodine chýbala.
Potom prišli elixíry a najzaujímavejší profesor na škole – Sanjivan Keshri (číta sa sandživan kešri, samozrejme). Je to pôvodom Ind a jeho krstné meno znamená nesmrteľnosť. Dalo by sa povedať, že je to ešte mladý chalan, a je celkom dosť príťažlivý. Alebo, minimálne, zaujímavý. Už len svojou tmavou pokožkou a nádhernými čokoládovými očami. Ale vyzerá veľmi milo a dobrosrdečne. Neviem, prečo prišiel práve do mojej krajiny. Vyučuje v angličtine, prirodzene, čo je aj celkom výhodné, pretože nás to všetkých núti učiť sa a komunikovať po anglicky.
Dnes mal však profesor Keshri náladu na skúšanie. Vyvolal mňa a jedného spolužiaka – Vinca Klobúka. Niektorí ľudia to so svojím menom proste vyhrajú, však?
Teda, ja a Vinco sme sa postavili pred triedu, chrbtom k tabuli. Pred nami stáli dva stoly – pre každého jeden, a na každom bol kotlík.
„Miss Nyna,“ oslovil ma profesor, „you have to prepare a healing potion for the broken limbs. Do you know how it is called?“
Uzdravovací elixír na zlomené končatiny? Fajn... To by nemal byť problém. Takže: „Yes, sir, I do. It's called Merodeia.“
„Very good, miss Nyna. You can start working.“
Potom dal aj Vincovi nejakú úlohu, no to už som nepočúvala. Vybrala som sa do Keshriho kabinetu – hneď za dverami vedľa tabule. Pri tvorbe elixírov musí mať človek dosť dobré znalosti byliniek, pretože elixíry sú spojené s herbológiou. Vyhľadala som teda symphytum officinale, čiže kostihoj lekársky, ktorého lístky som nasekala do svojho kotlíka. Zaliala som ho vývarom z repíka lekárskeho a nechala ležať niekoľko minút. Potom som ho kúzlom prudko schladila, až sa v kotlíku vytvorili kocky ľadu, ktoré som vzápätí zaliala vriacou vodou. Všetko to začalo syčať a valila sa z toho nepríjemná zmes silných vôní. O chvíľu sa však všetko premenilo na priezračnú tekutinu. Znovu som zašla do kabinetu, kde som našla levanduľu. Nadrobila som do elixíru z jej zosušených fialových kvietkov, aby mal elixír príjemnejšiu vôňu, a prifarbila a ochutila som ho silnou pomarančovou šťavou. Možno sa to zdá ako nezvyčajná kombinácia, no vďaka rýchlym teplotným zmenám sa chuť i zápach byliniek úplne vytratí a potom elixír nemá farbu ani chuť. Ovocná šťava nemá nejaký špeciálny význam z lekárskeho hľadiska, ale Keshrimu sa očividne môj nápad zapáčil, pretože mi ukázal vztýčené palce a mohla som sa posadiť.
Merodeiu ma naučila pripravovať stará mama. Vždy bola expertkou na elixíry. Merodeiu možno piť, možno ju vyliať na ranu, možno vdychovať jej vôňu. V každom prípade je veľmi užitočná a pomôže. Nielen proti bolesti, ale aj na uzdravene kostí, keďže sa do nej pridáva kostihoj. Je to elixír, ktorý by mal vedieť pripraviť každý, aby mohol v budúcnosti pomôcť sebe či priateľom. Dokonca aj bylinky, ktoré sa doňho dávajú, sa vyskytujú celkom bežne v prírode.
Ale dosť bolo elixírov. Po tej dvojhodinovke nasledovala najdobrodružnejšia hodina so školníkom. Áno, čarodejnícke tvory u nás učí školník, pán Vrchlička. Jeho krstné meno je Koloman. Je to veľmi starý a milý deduško, skoro ako z rozprávky. Ale vôbec sa na ňom neprejavuje jeho vek – je čiperný, zdravý, veselý. Na škole snáď niet človeka, ktorý by ho nemal rád.
Dnes som sa štyridsaťpäť minút venovala štúdiu jednorožcov a tomu, ako ich chránime, kde sa vyskytujú (žiaľ, už len v špeciálnych rezerváciách v Kanade, Mexiku a na juhu Indie, takže asi nikdy nijakého neuvidím), aký je ich spôsob života. Ešteže máme v učebnici krásne ilustrácie.
Po štvrtej hodine som sa rozlúčila s Marčou, ktorá zalamovala rukami nad tým, ako sa vyhne svojmu „frajerovi“ Rickovi Ohnivému. Potom odišla na obed, pretože sme mali pred sebou trištvrte hodiny prestávky pred poslednou dvojhodinovkou – runami. Ja som ostala sedieť na dolnej školskej chodbe a otvorila som učebnicu, aby som si zopakovala posledné runové slovíčka.
Text sa mi priam zlieval pred očami:
rakva – hudas
ráno – jioe
rarita – dsaga
rasa – fashdio
reč – faois
rečník – faotor
Nevediac, čo robiť, pozrela som k dverám – vchodu i východu zároveň. Bolo mi jasné, že už žiadne slovíčka do hlavy nenatlačím, tak som učebnicu zavrela a hodila do tašky. Zatúžila som vyjsť von na čerstvý vzduch, keď sa dvere zrazu otvorili a prešla cez ne akási postava. Začudovane som pozorovala približujúcu sa čiernu bundu a tmavé rifle, a postupne som začala rozoznávať aj tvár a vlasy.
„Čo ty tu robíš?“ opýtala som sa. Viac prekvapená som už byť nemohla.
Lukáš pokrčil plecami a uškrnul sa. „Čauko!“
„Prišiel si za niekým?“
Prikývol.
„Hm?“ nadvihla som obočie. V tej chvíli okolo nás prefrčal Leo s Turom a v rýchlosti sa s Lukym pozdravili. Tiež vyzerali prekvapene, no očividne sa príliš ponáhľali na obed, aby sa zdržiavali. Napadlo mi, že možno chcú stihnúť Marču.
„Predsa za tebou!“ povedal a sadol si vedľa mňa.
„Za mnou? A ako si vedel, že... Čo si sa naučil môj rozvrh naspamäť, alebo čo?“ zasmiala som sa.
„To zas nie, ale... Vedel som, že v pondelok je čarodejnícke vyučko a tak som si pozrel na nete tvoj rozvrh... Takže... vedel som, kedy máš najdlhšiu prestávku.“
„Ty si pako!“ Len aby ku mne teraz neotočil svoju tvár a nezbadal, ako strašne sa červenám!
Jasné, že na mňa presne v tej chvíli musel pozrieť.
„Nemusíš byť v práci?“ opýtala som sa zrazu.
Je pravda, že Lukáš študuje čarovné tvory a v Austrálii bol na celosemestrovej povinnej praxi, ale popritom aj pracuje, pretože študuje externe. Takže ide iba približne raz za mesiac na skúšku. Ale tá povinná prax je v jeho odbore pochopiteľná. No, pracuje vo firme svojho otca – prakticky celý deň sedí pri počítači a vybavuje telefonujúcim zákazníkom čo najpríjemnejšiu dovolenku na mieste, ktoré si oni zaželajú.
„Aj ja mám predsa nárok na prestávku, nie? Tak som ťa prišiel pozrieť.“
„Aha...“ skúmavo som sa naňho zahľadela.
„Nechceš sa ísť prejsť?“
Pozrela som do okna – slnko náhle zašlo a na stromoch bolo jasne vidieť, že fučí silný vietor. „Vyzerá to tak, že je tam dosť chladno... Tu je mi lepšie.“
„Dobre... Ako sa ti teda darilo dnes v škole?“ zaceril sa.
„Neuškŕňaj sa, hej? Nie je to tak dávno, čo si tu aj ty drel školské lavice...“
„Máš pravdu, nie je. Vždy sa sem rád vraciam. Bolo tu super. Poriadne si uži tie roky na strednej, pretože potom je to len samý zhon a nič príjemné...“
„Fakt? Tomu neverím. Nebolo príjemné vypadnúť na pol roka niekam preč a spoznávať svet? Minule si o Austrálii hovoril úplne nadšene.“
„To je fakt, ale aj tak... Stredná bola super.“
„Veď áno,“ uznala som, „no aj tu mám toho dosť.“
„Čo ťa ešte čaká? Runy, ak si dobre pamätám...“
„Presne tak,“ prikývla som. „Ale nechápem, čo ti to napadlo, prísť sem...“
„Proste som ťa prišiel pozrieť... To potrebujem ešte aj nejaký iný špeciálny dôvod, alebo čo?“
Všimla som si, že sa k nám blíži Enrique.
„Ahoj, ty si Nina, však?“ spýtal sa ma.
„Áno.“
„Kamarátiš sa s Marínou Vlkovou, že?“
„Áno,“ pousmiala som sa.
„Nevidela si ju náhodou? Snažím sa ju nájsť už desať minút...“
Vydesene som pozrela na mobil, aby som si overila, či už naozaj ubehlo z mojej prestávky desať minút. A vážne – bolo 11:25. Hrôza, ako čas rýchlo letí cez prestávky, ale cez hodiny sa vlečie.
„Išla na obed. Aj so svojimi kamošmi Leom a Turom.“
Punkerov výraz sa hneď zmenil – akoby sa nahneval. „Prečo išla na obed bezo mňa?“
„Prečo by mala ísť s tebou?“
„Lebo... lebo... Proste tak,“ povedal urazene a odkráčal preč. Úplne sa zmenil – ešte pred niekoľkými dňami som ho mala za neprístupného chladného tvrďáka, a teraz vyzerá takmer zúfalo – kvôli Marči. V duchu som sa musela smiať.
„To čo bolo?“ začudovane sa pýtal Lukáš, len čo nás už Enrique nemohol počuť.
„Ale nič, kašli na to,“ pokrútila som hlavou. „Tak čo, ako sa máš ty?“
„Hm...“ začal sa usmievať.
„Stalo sa niečo, z čoho máš radosť?“
„Konečne si sa začala o mňa zaujímať.“
Zamračila som sa a udrela ho do ramena. „Prestaň s týmito rečami, jasné? Bavme sa ako kamoši.“
„Veď to aj sme.“
Zarazilo sa, s akým chladom to povedal. Trošku mi to prišlo ľúto, no jemu akoby to bolo jedno.
„Mám sa celkom dobre, ale idem sa v práci unudiť na smrť.“
„Ten stav dôverne poznám,“ chytila som sa jeho ďalších slov, „to mi ver.“
„Nuda je strašná vec!“
„Vraj najčastejšia choroba mladých,“ pokúsila som sa ohúriť ho vtipnou poznámkou, no môj úmysel akosi nevyšiel.
„Mal by som podniknúť niečo poriadne, nemyslíš?“ zadíval sa na mňa.
„Čo také?“
„Niečo... poriadne. Neviem.“
„Nič mi nenapadá.“
„Keď tu takto sedím, mám pocit, že len strácam čas nečinnosťou.“
„Nemusel si sem predsa prísť...“
„Nemyslel som sedieť tu a teraz. Ale tak celkovo... Odkedy som sa vrátil z Austrálie, tak sa mi zdá, že nič nerobím.“
„Ale čo chceš robiť? Potápať sa, chodiť po kopcoch, loziť po skalách, alebo čo?“
Znovu pokrčil plecami. „Netuším. Niečo zaujímavé... možno trochu adrenalínové.“
„Hlavne, že som ťa naposledy ledva dostala do Blakeovho lesa!“ podpichla som ho. „Tak si choď skočiť bungee jumping,“ navrhla som po chvíli zo žartu.
„A možno aj pôjdem...“
„Šibe ti? To je nebezpečné, nie?“
„Bála by si sa o mňa?“
„Jasné, že hej. Ale... Čo?“ Snáď som sa týmto hlúpym priznaním neprezradila! Alebo áno?
„Tak to spravím.“
„Lukáš, spamätaj sa!“
„A ty budeš pri tom.“
„Tak k tomu ma nedonútiš v žiadnom prípade,“ vravela som vzdorovito.
„Ani keď ťa o to pekne poprosím?“
„Ty to naozaj myslíš vážne? Fakt?“
„Naozaj, vážne, fakt. Čestné skautské.“ Spojil palec a malíček ľavej ruky a ostatné tri prsty vystrel ako pri skautskom sľube.
„Ty si predsa nikdy nebol skautom!“
„Ale ty hej, takže...“
„To už bolo dávno. A nič takýmto spôsobom nesľubujem.“
„Tak ja áno.“
„Ale nič to neznamená, chápeš?“
„Máš papier? Jasné, však tu máš zošity...“ Naklonil sa a začal sa mi hrabať v taške. Koľká drzosť! No bola som taká šokovaná, že som ho nezastavila. „Tak...“ Z jedného zošita vytrhol papier a napísal naň:
Ja, Lukáš Malinský, sľubujem, že vyskúšam bungee jumping a Nina Lieskovská bude pri tom!
Potom sa pod to podpísal, strčil mi do ruky pero a držal ma, až kým som sa nepodpísala. Moje priezvisko vyzeralo na papieri veľmi kostrbato, pretože Lukáš viedol moju ruku.
„Ty si naozaj blázon, vieš o tom?“
Zasmial sa a žmurkol na mňa.
Vtedy sa na chodbe objavila Marča v sprievode Lea a Tura, a zamierili k nám. Marča chvíľu na mňa vrhala významné pohľady, a potom sa spolu so svojimi dvomi nápadníkmi vzdialila a určite sa s nimi promenádovala pred Enriqueho triedou. Chudák chlapec!
Niekoľko minút pred dvanástou som Lukáša odprevadila ku vstupným dverám a potom som sa ponáhľala na dvojhodinovku rún. Našťastie ma profesorka Margaréta Orgovánová (inak, krásne zvučné poetické voňavé meno) ani jeden raz nevyvolala, takže som mala celkom veget. Ale teší ma, ako mi ide čítanie runových znakov – a to všetko vďaka mojej drahej Brooke. Musím ju čím skôr navštíviť, poďakovať jej nejakým pekným darom a uprosiť ju na ďalšie doučko – potrebujem sa predsa naučiť aj prekladať originálne runové texty, čo je fakt dosť zložité. Ale úžasná Brooke mi s tým istotne rada pomôže! Večer za ňou zájdem.
Komentáre
aha
áno, chýbalo.. ale to bolo tým, že som to dala do hranatých zátvoriek a tak to akosi zmizlo bez toho, že by som si to všimla:p tak už to tam je:):)
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:52:55
|
10-tka
"Sanjivan Keshri (číta sa , samozrejme)" - nechýba v tej zátvorke niečo? Inak pekné meno.
Nooo, kedy sa chlapec konečne rozhýbe? VIdíš, toto mi na mladých lezie na nervy. Baba sa mu páči, ale že by jej to otvorene povedal a narovinu ju poprosil, aby sa vyjadrila, to né! By si kopanec zaslúžil!
Dobrá poviedka, idem ďalej.
Pridal(a): Bruja, 15. 09. 2011 18:19:27
|
|
|
