PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice11. kapitola - Medový koláč s karamelomKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 03. 03. 2010 17:07:58
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 246
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Ako som si zaumienila, navštívila som Brooke. Keď som zvonila na jej zvonček, na chvíľu som oľutovala, že som sa jej neozvala vopred. Čo ak má návštevu? Čo ak je s Teddym? Čo ak vôbec nie je doma?
No otvorila mi vysmiata, veselá a rozžiarená.
„Ninča, vitaj! Poď ďalej,“ hneď ma pozvala, ani sa nespýtala, čo od nej chcem.
Nemala svoje okuliare, ale vďaka takmer tyrkysovej farbe jej očí som pochopila, že si nasadila kontaktné šošovky. Čierne vlasy mala natočené do hustých kučier a padali jej na ramená.
Vstúpila som do jej bytu, z ktorého sa šírila vôňa čohosi sladkého a medového.
„Niečo pečieš?“ spýtala som sa, vyzliekajúc si bundu a vyzúvajúc hnedé zimné topánky. Na čižmy je príliš teplo, no na tenisky ešte stále dosť chladno.
„Hej, o chvíľu to bude,“ odvetila a odobrala sa do kuchyne.
„A čo to bude?“ Nasledovala som ju. V kuchyni pri stole sedel Teddy a študoval akúsi knihu. „Čau!“ pozdravila som ho.
„Ahoj,“ zamrmlal a naďalej usilovne čítal.
„Nevyrušila som vás náhodou?“ spýtala som sa pre istotu, lebo ani jeden z nich sa so mnou nezhováral.
„Nie, vôbec nie,“ usmiala sa na mňa Brooke, „sadni si.“
Uvelebila som sa na stoličke oproti Teddymu, kým Brooke stála pri sporáku a pozorne sledovala sekundovú ručičku na nástenných hodinách. „Čo teda porábate?“
„Teddy skúma svoj Snár a ja sa urputne pokúšam upiecť medový koláč s karamelom.“
„Nie je to môj Snár, zlato,“ neodpustil si Teddy, „napísal ho Mojmír Svetlár.“ Teddy pozrel na mňa: „Úžasný spisovateľ, mimochodom. Veľmi nadaný, naozaj.“
„To je jedna z tvojich učebníc?“ zaujímala som sa a prezerala som si knihu, ktorú držal v rukách. Na prednej strane bola nakreslená posteľ a nad spiacou ženou obláčiky jej snov.
„Nie tak celkom... Daroval mi ju k narodeninám jeden kamoš. Kedysi sme spolu bývali na intráku.“
Zdalo sa mi až čudné, že sa Teddy tak rozhovoril. Nikdy som ho ešte nepočula povedať toľko slov naraz.
„To Ninu určite nezaujíma,“ zaplietla sa medzi nás Brooke a vypla rúru.
„Ale čoby,“ povedala som rýchlo. „Pokojne o tom hovor ďalej. Rada sa o tebe dozviem viac.“
Tým som však všetko pokazila. Teddy znovu upriamil pozornosť na knihu a bol ticho. Bezradne som pozrela na Brooke, no tá len pokrčila plecami a zaškerila sa. Vytiahla z rúry čierny plech, na ktorom som zbadala akési svetlohnedé cesto. Voňalo to nádherne. Vybehla na balkón a tam nechala koláč vychladnúť.
„Tak čo, Ninča, čo ťa sem priviedlo?“
„Ja...“ chvíľočku som sa hrabala vo svojej taške a vytiahla som Brookine Runy pre každého. „Priniesla som ti toto, a chcem ti veľmi poďakovať. Naozaj si mi pomohla.“
„Nemáš za čo ďakovať. Veď vždy nám bolo spolu fajn, nie?“ žmurkla na mňa a pohľadom ma vyzvala, aby som išla za ňou. Odviedla ma do priestrannej obývačky. Sadla som si na károvaný gauč vedľa jednej z Brookiných štyroch mačiek – nórska lesná mačka Calamity sa mi usadila v lone a ja som ju pomalým pohybom hladila. Už som sa naučila rozoznať ich – Nightshade je ruská modrá mačka, Sharky je bengálska mačka (má pruhovanú srsť) a Whitey je turecká angora (má bielu farbu a šedo-modré oči). Calamity som si obľúbila najviac pre jej prívetivý výraz a bielo-hnedú srsť. Vyzerá ako taká chlpatá zmes bielej a orieškovej čokolády. Inak mačky veľmi neobľubujem.
„Chcela by som ťa poprosiť...“ začala som, no Brooke mi ani nedala dopovedať:
„Jasné. Čokoľvek.“
„Nevrav hop, kým nepreskočíš. Tá knižka od teba mi veľmi pomohla, ale naučila ma len rozoznávať runové znaky. Inak mám s tým stále problém.“
„Veď s tým som rátala. Teda, s tým, že sa naučíš znaky. Nikdy som ani nepovedala, že toto je koniec doučka.“
„Aha...“ ostala som trochu zarazená.
„Samozrejme, že budeme pokračovať. Ale dnes nie... Dnes mi môžeš pomôcť s tým koláčom, ak chceš.“
„A čo Teddy? Mám pocit, že som vás vyrušila...“
„Čo? Netráp sa ním. Neber jeho odmietnutie osobne, okey? Je taký ku každému.“
„Aj k tebe?“
„Ku každému okrem mňa,“ zaškerila sa. „Je to naozaj dobrý chalan. Je tichý, no a čo? Veľa toho nenarozpráva, ale má pre mňa pochopenie snáď vo všetkom. A je neskutočný odborník na romantické zážitky. Vieš, kam ma vzal naposledy?“
„Netuším. Kam?“
„V noci mi zrazu zazvonil na zvonček. Vyletela som z postele, akoby som zacítila pod sebou žeravé uhlíky. No, ale jednoducho... Okolo polnoci ma vytiahol z domu a zaviedol do lesa. Celou cestou mlčal, iba mi povedal, že mi chce niečo ukázať. Prešli sme cez akýsi les a ocitli sme sa na veľkej lúke. Mesiac nesvietil, ale na nebi žiarili tisíce hviezd. A on ukázal kamsi nízko nad horizont a zašepkal: „Čítala si Malého princa, však? A vieš, odkiaľ pochádzal?“ Snažila som sa rozpamätať, a po chvíli som priznala, že neviem. „Z asteroidu B-612. A vieš, čo ti práve ukazujem?“ Neveriacky som naňho pozrela a on len prikývol. „Asteroid B-612? On existuje?“ zvolala som prekvapene a bola úplne užasnutá. Poviem ti, Ninča, nikdy som nič krajšie nezažila. Bolo to fakt nádherné...“
„Wow, tak to ti verím. Znie to krásne.“
„Je naozaj úžasný, ten môj Teddy... Ešte si tu chvíľu poseďme a potom sa vrátime k nemu, okey?“
„Môžme aj hneď, ak tak veľmi chceš,“ podpichla som ju, nebrániac sa úškrnu.
„Pár minút bez neho vydržím. Povedz, čo máš nové?“ Nohy si skrčila pod seba a rukami objímala objemný vankúš v tvare oblaku.
Pokrčila som plecami a povedala pár slov o Lukášovi.
„Ejha, niečo sa nám tu rysuje, zdá sa mi,“ vyriekla s významným pohľadom. „Ako si na tom s citmi, hmm?“
Myslím, že moje oči a výraz mojej tváre hovoril za všetko, no aj tak som to povedala aj nahlas: „Totálne mimo. Niet mi pomoci, už ma treba len zobrať na psychiatriu,“ a rozosmiala som sa.
„Ale prosím ťa,“ povedala upokojujúcim hlasom Brooke, „čo je zlé na zaľúbenosti? Aj ja som potom zrelá na psychiatriu?“
„Teddy je aspoň normálny!“ zastala som sa jej priateľa.
„Vážne? Každý má svoje chyby. Aj Teddy, aj Lukáš. Aj ja, i ty.“
„Ja viem. Lenže keď tu Lukáš nebol, snáď aj stokrát som sa zaprisahala, že do toho znovu nespadnem.“
„Nemusíš sa trápiť kvôli tomu, že máš niekoho rada. Veď to je taký krásny cit!“
„Ty si nejako poeticky naladená,“ podotkla som žartovne.
Brooke do mňa hodila modrý vankúš.
„No čo je?“ uhla som mu z cesty.
„Neprovokuj! Chcem len povedať, že je to v poriadku... to, čo cítiš.“
Vzdychla som si. „Fajn, keď to ty vravíš...“
„Ver mi,“ žmurkla na mňa.
„A ty sa máš ako?“ spýtala som sa po chvíli.
„Super. Ja som, narozdiel od teba, nemala jarné prázdniny. Takže som makala v škole ako vždy!"
„Jasné. Usilovná ako včelička s plástom medu.“
„Vidíš, med! Ten koláč... Karamel sa naň musí dať hneď, ako vychladne cesto. Poďme už do kuchyne.“ Vstala a bežala za Teddym a za svojím medovým koláčom.
Ja som sa pomalým krokom vybrala za ňou a pomohla som jej s natieraním pudingového krému medzi dve vrstvy svetlohnedého cesta.
Teddy si nás vôbec nevšímal, stále sústredene čítal Snár. Iba občas sa zasmial. Keď už jeho smiech prerástol do nepochopiteľného rehotu, Brooke to nedalo a opýtala sa ho:
„Čo je tam také smiešne?“
Teddy na ňu pozrel a pokúsil sa zastaviť smiech, no niekoľko sekúnd sa mu to vôbec nedarilo.
„No, čo je?“ zamračila sa Brooke.
„Raz sa mi snívalo,“ zhlboka sa nadýchol, stále sa uškŕňajúc, „že som kráčal po lese a po celom tele mi začali loziť pavúky. Vyhľadal som si tu teda slová pavúk a les a vyšlo z toho, že sa do roka a do dňa ožením a do ďalšieho roka a jedného dňa budem otcom. No povedz, nie je to vtipné?“
A znovu sa rozosmial.
Brooke ho pozorovala mlčky. Vôbec sa nezmenil výraz jej tváre, iba čo trošku zvraštila obočie.
„A čo je na tom také smiešne?“ spýtala som sa.
Teddy na mňa začudovane pozrel. „Tebe sa to nezdá vtipné?“
„Máš 25. Zdá sa mi to celkom normálne, dokonca aj pravdepodobné,“ povedala som vážne a uprela zrak na Brooke. Zistila som, že celá zmeravela a s vypúlenými očami čumí do tmy za balkónovými dverami. „Brooke, čo ti je?“
Pomaly otočila hlavu smerom k Teddymu a povedala: „Pavúky v lese? Ja... aj mne sa to snívalo.“
„Vážne?“ Teddy sa už načisto prestal usmievať.
Začala som nadobúdať pocit, že som tam navyše. „Hmm, asi by som už mala ísť...“ Vstala som.
„A kam? Veď... Len pred chvíľou si prišla. Musíš prvá ochutnať ten koláč, veď si sa podieľala na jeho príprave,“ vravela rýchlo Brooke.
„Rozotieraním krému?“ nadvihla som obočie. „
„No a? Vieš, aký je dobre rozotrený krém dôležitý?“ pridal sa k nej Teddy.
„Asi ako petržlen pri výrobe čokoládového pudingu! Nech je, ako chce, vy dvaja máte tému, o ktorej treba hovoriť vo dvojici. To znamená bezo mňa.“
„Tss, a čo by sme mali riešiť?“ mávla rukou Brooke.
Zdalo sa mi, že Teddy chce niečo povedať, no Brooke ma prudkým pohybom prinútila znovu sa posadiť.
„Tu budeš sedieť, kým ťa nepustím, jasné?“
„Okey,“ rezignovala som, „ako si prajete, vaša výsosť.“
„Však o nič nejde, že?“ pousmial sa Teddy.
Ja som len bola v úžase z toho, prečo obaja zrazu tak stŕpli.
Brooke sa však očividne nechcelo čakať, kým karamel na koláči stuhne, a urobila to kúzlom, aby sme ho mohli ochutnať. Nakrájala ho na malé rezy a pred každého položila malý tanierik s dvomi kúskami.
„Tak,“ pozrela na mňa, „dobrú chuť.“
Vzala som lyžičku do ruky a odkrojila kúsok koláča. „Je úžasný,“ povedala som úprimne, keď som prehltla prvé sústo, „musíš mi dať recept.“
Brooke sa spokojne usmiala a sama sa pustila do svojho koláčového debutu. „Recept je veľmi jednoduchý. Napíšem ti ho hneď na papier.“
Kým písala recept, zahľadela som sa na Teddyho. Až v ten večer som si všimla, ako vlastne vyzerá. Chlapčenský a strašne milý. Má krátke hnedé vlasy, ktoré mu padajú do čela, keď sa trochu zohne. Hľadí na svet orieškovohnedými očami a vždy má v pohľade niečo láskavé a príjemné. Pomyslela som si, že to je zatiaľ najlepší chalan, s akým Brooke chodila.
Niežeby ich bolo nejako extra veľa. Vlastne, bolo ich celkom dosť – čiernovlasí Roman, Karol a Mišo, blonďavý Rišo a šedookí dlhovlasí Maťo, Tomáš, Jakub a Jožo –, ale nikdy nič vážne. Vždy sa s nimi len priateľsky stretávala a tí nešťastní chudáci si mysleli, že s nimi chodí. Ona ich brala ako kamošov; nemôže predsa za to, že sa do nej každý takmer okamžite bláznivo zamiluje. No zabije sa, keď je taká úžasná? Žartujem, samozrejme. Ale Brooke naozaj je super. Len tí chalani to zvyknú dosť zveličovať. Spôsobuje to asi najmä jej výzor – vysoká, dlhonohá, štíhla baba s krásnymi očami, ktoré majú zakaždým inú výraznú farbu (ako dnes tyrkysovú; inokedy zas bývajú svetlohnedé, niekedy zelené, inokedy úplne čierne alebo čokoládové), ľahko upúta mužskú pozornosť.
Ale od začiatku bolo jasné, že s Teddym je to čosi iné – odkedy sa začali stretávať, Brooke bola veselšia, ešte viac sa smiala, občas sa zasnívala. Dobre ju poznám, aby som rozoznala, že tentoraz je príťažlivosť či dokonca zamilovanosť obojstranná. A netrvalo to dlho, kým sa Teddy stal jej oficiálnym priateľom.
Po povinnej ochutnávke som sa už definitívne rozlúčila. Na moje sklamanie Teddy povedal, že tiež už musí ísť, a ponúkol sa, že ma odprevadí. Bezradne som pozrela na Brooke, ktorá sa však len milo usmievala. Tak som teda súhlasila.
Kráčali sme spolu po ulici a Teddy, samozrejme, mlčal. Ruky mal vo vreckách bundy a hľadel do zeme.
„Teddy...“ začala som, no aj on akurát vtedy spustil:
„Nina, vieš čo? Chcem ti niečo povedať. Viem, že ste si s Brooke veľmi blízke, hoci máš od nej o šesť rokov menej. Ale možno by si mi mohla poradiť, poznáš ju asi lepšie ako ja...“
„O čo ide?“
„Vieš, keď som začal rozprávať o tom svojom sne... Naozaj sa v Snári od Mojmíra Svetlára píše význam slov, ale nie takým spôsobom, akým som to prezentoval. Ide o to, že som si to v skutočnosti vymyslel.“
„Prečo? Asi nechápem. Strašne si sa na tom smial a potom o tom nechcel hovoriť...“
„Chcel som, lenže... nemal som odvahu.“
„Kvôli mne? Vravela som tisíckrát, že už pôjdem, a obaja ste ma tam nasilu držali, akoby ste sa báli byť čo len na niekoľko sekúnd sami...“ vravela som zadumane.
„Hej. Ale to všetko len preto, že Brooke zrejme vytušila môj úmysel.“
„Úmysel? Aký úmysel? Asi ti celkom nerozumiem, Teddy.“
„Myslím, že sa s ňou naozaj chcem oženiť, Nina.“
Vypúlila som naňho oči. „Prosím???“
„Hovorím vážne.“
„Veď si sa na tom tak strašne zabával...“ nechápala som.
„Chcel som vedieť, ako na to ona zareaguje. A keď povedala o tom svojom sne...“
„Tak čo?“
„Je pravda, že jej sen znamená to, čo som ja predtým povedal. Akurát že v snároch – myslím na tie skutočné – nejde o výklad jednotlivých slov. To sú len povedačky starých babiek. V podstate je to o rozoznávaní znakov a symbolov v prostredí, v ktorom sa v sne nachádzaš. Jednoducho, v pravdivom snári nenájdeš slovo pavúk a pri ňom napísané, že do roka a do dňa budeš mať svadbu. S tým dátumom som to trochu prehnal. Ale pavúk ako taký je znamením niečoho veľkého, a ak sa nachádza v lese, ide o niečo, čo sa týka dvoch ľudí. Preto som ho vyložil tak, ako som ho vyložil...“
„Ako je možné, že si si vymyslel presne ten istý sen, aký sa Brooke sníval naozaj?“
„Ja neviem. Ale podľa mňa je to znamenie... že sa nemýlim, chápeš?“
„Chápem,“ povedala som, no stále som bola dosť prekvapená.
„Tak... Čo si o tom myslíš?“
Šokovane som naňho pozrela. „Ja?“ Prečo by som mu ja mala vravieť svoj názor? Čo mňa do toho? Ale, ako povedal, mám naozaj s Brooke blízky vzťah. Nie až tak ako s Marčou, s ktorou sa stretávam každý deň, ale predsa... „Myslím, že Brooke bude šialene šťastná.“
„Fakt?“ zasmial sa.
„Určite!“ ubezpečila som ho, tiež so smiechom.
„Vieš, lebo... ja už mám pre ňu prsteň.“
„Naozaj? Ukáž mi ho!“
Vytiahol ruky z vreciek a v jednej držal malú krabičku – presne takú, v akej sa nachádzajú zásnubné prstene. Podal mi ju a ja som ju otvorila. Na jemnej vrstve bieleho hodvábu sa ligotal nádherný prsteň z bieleho zlata, ozdobený jedným malým tmavomodrým kamienkom. Jednoduchý a krásny.
„Teddy, toto je naozaj to najkrajšie, čo pre ňu môžeš urobiť.“
„Bude súhlasiť?“
„Prečo inak by s tebou chodila?“
Pousmial sa a schoval krabičku späť do vrecka bundy. Potom už celú cestu nič nevravel, iba čo sme sa rozlúčili pred mojím panelákom.
Ani neviem, čo si o tom myslieť – ja som prvý človek, ktorý vie o Teddyho úmysle! Som poctená. A strašne zvedavá, kedy sa na to hanbivý Teddy odhodlá!
Komentáre
Hmpf??:D:D
rozmýšľam, či to má byť nejaká skratka, alebo je to preklep.. ale neviem na nič prísť:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:53:35
|
A zase akcia nebola...
Lukáš nebol. Ani iný chalan. Hm, hádam nabudúce. :D
Hmpf, rozpráva sa o citoch pomaly so všetkými okrem samotného hlavného protagonistu. Prosím ťa, dohovor jej, ok? Nech sa to konečne medzi nimi porieši. :D
Čítam ďalej.
Pridal(a): Bruja, 15. 09. 2011 18:28:49
|
|
|
