PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice12. kapitola - Víkend v Orlích vrchoch I.Krátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 04. 03. 2010 19:34:34
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 74
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
V sobotu zvyknem dosť dlho vyspávať. Mala som to v pláne aj tentoraz, no niekto mi to prekazil. Nechtiac som si nevypla tóny na mobile a tak ma zobudilo zvonenie. Bolo to celkom príjemné prebudenie, pretože na Lukáša mám nastavenú ako vyzváňací tón moju momentálne najobľúbenejšiu pesničku (Owl City – Fireflies; len dúfam, že ju nebudú hrávať všade tak často, že ju znenávidím), no aj tak som sa strhla. Hľadela som na mobil a na Lukášovu fotku na displeji. Prečo mi len volá?
„Hmmm?“ zamrmlala som unavene a odmietla som prehovoriť.
„Dobré ránko,“ ozval sa z druhej strany jeho veselý hlas, „ty ešte spíš?“
„Mm-hmm...“
„Tak poďme hore, ideme na výlet!“
„Čože?“ dostala som zo seba.
„Vezmi si veci a zíď dole, okey?“ A zložil.
Veci? Aké veci?
Zmätená som vstala z postele a prešla do kúpeľne. Umyla som si zuby a tvár a učesala sa, a potom som stretla maminu.
„Ty si už hore?“ čudovala som sa.
„Musím ťa predsa vyprevadiť, nie?“ usmiala sa na mňa.
„Ale kam? Ty o tom niečo vieš?“
„Viem. Myslíš, že by ťa niekam zavolal bez môjho dovolenia? Idete do Orlích vrchov. Na chodbe máš nachystaný batoh s oblečením.“
„Do Orlích vrchov? Čo? A to... čo?“ nechápala som.
Mamina sa len usmievala a takmer ma vykopla z domu. Stále som sa čudovala, čo sa to deje. Zviezla som sa výťahom na mínus prvé poschodie, vyšla som po dvanástich schodoch, otvorila vchodové dvere a ocitla sa na ulici. Bola ešte úplná tma. Až vtedy mi zišlo na um zistiť, koľko je hodín. Letmým pohľadom na displej mobilu som mala tú česť uvidieť, že je len 5 hodín ráno. 5 hodín a ja som už hore! To snáď ani nie je možné...
Akési auto zatrúbilo a ja som vyskočila na mieste; tak som sa zľakla. Pozrela som tým smerom, odkiaľ prišiel ohavný zvuk, a uvidela som Lukášov vytunovaný čierny športiak. Prekvapená som podišla k nemu. Zaškeril sa, keď sťahoval okienko.
„Čo má toto znamenať?“ dostala som zo seba.
„Nasadaj,“ vyzval ma. „Nech nezamrzneš.“
Poslúchla som a snažila sa otvoriť zadné dvierka.
„Tak hádam budeš sedieť vedľa mňa, nie?“
Sadla som si teda dopredu na miesto spolujazdca a spýtavo sa naňho zahľadela.
„No, čo je?“ usmieval sa.
„Kam sa ma to snažíš uniesť?“
„Uniesť? To určite nie! To by som neurobil. Tvoja mamina o všetkom vie, schválila to.“
„Moja mama ma niekam pustila s tebou? Neverím. Okrem toho, vieš, aký je čas? Alebo si sa ešte nepreorientoval z austrálskeho časového pásma?“
„Ak chceme byť napoludnie v Orlích vrchoch, musíme odtiaľto odísť dosť skoro ráno. Sorry za to nečakané prebudenie.“
„To naozaj ideme do Orlích vrchov? A na čo? Ja nič nechápem, Lukáš...“
„Niečo som ti predsa v pondelok sľúbil, nie?“
„Na nič si nespomínam...“
„Keď tam prídeme, spomenieš si.“ Naštartoval a prikázal mi, aby som sa pripásala.
Rozhodla som sa, že zistím, čo mám vlastne zabalené v batohu. Otvorila som ho teda a začala sa v ňom prehrabovať. Hneď navrchu som našla doklady, pod nimi dva rožky a fľašu s nejakým džúsom (dúfala som, že je pomarančový) a oblečenie.
„Na čo mi bude toľko oblečenia?“ spýtala som sa, nahlas uvažujúc.
„Ktovie, aké tam bude počasie. Môže byť slnečno, ale môže aj snežiť alebo...“
„Lukáš?“ pozrela som naňho, keď som si na čosi spomenula. „Ty si to nemyslel vážne s tým bungee jumpingom, však?“
Zaceril sa, ale nič nepovedal.
„Ty si absolútny šialenec!“
Pokrčil plecami a pustil rádio.
„Teda, ja sa vzdávam. Som príliš unavená, aby som sa s tebou hádala...“
„Pokojne si pospi.“
Chvíľu som sa tomu vzpierala, no keď už sa mi zatvárali oči, nebránila som sa spánku. Snívalo sa mi čosi o veľkých kopcoch a o tom, že padám z veľkej výšky a dno stále nemám na dohľad. Hrozné sny.
Keď som sa prebrala, bola som celá stuhnutá. No naskytol sa mi nádherný pohľad – priamo pred nami sa až do neba týčili navrchu zasnežene skaliská a smaragdovou trávou pokryté hory.
„To už sme tu?“ čudovala som sa a zaškvŕkalo mi v žalúdku.
„Niekto je tu hladný!“ podotkol Lukáš pobavene, sústredene sledujúc cestu pred sebou. Keďže slnko statočne pieklo a žiarilo na celú krajinu, nasadil si slnečné okuliare. Zdal sa mi v nich strašne zlatý.
Vtom som si uvedomila, že mamina mi nabalila jedlo. Vytiahla som teda jeden rožok a pustila sa doňho. Asi o hodinu už okolo nás boli len samé hory, žiadne mestá. Len kopce, lesy a chatky. Aj mňa Lukáš k jednej viedol.
„Chata? My tu prespíme?“ Trošku ma to vydesilo. Mám vôbec zubnú kefku? – to bolo prvé, čo mi zišlo na um. Trošku smiešne, nie?
„Neboj sa, máme dve izby,“ ubezpečil ma a vošiel dnu.
„Čo tu budeme do zajtra robiť, prosím ťa?“
„Ver mi, že je tu kopa vecí, ktoré treba vidieť. Podľa mňa to ani všetko nestihneme.“
„Čo ti to vôbec zišlo na um, ísť sem? A ešte k tomu so mnou?“
„Zložil som predsa sľub, nie? Každý muž by si mal stáť za slovom,“ hrdo sa vystrel. Bolo to trochu komické, ale podarilo sa mi tváriť sa vážne.
„To by mal, ale...“
„Žiadne ale.“ Lukáš zamieril k dreveným schodom, ktoré vŕzgali, keď po nich kráčal hore. Nasledovala som ho, až kým neotvoril jedny dvere. „Vaša izba, mademoiselle,“ povedal teatrálne.
„Si smiešny,“ podotkla som a vstúpila do miestnosti s jednou malou posteľou a nočným stolíkom. „Skoro ako v päťhviezdičkovom hoteli,“ povedala som žartovne.
„Mám ťa teraz nechať osamote?“
„Myslíš, že mám čo robiť? Teda, ty si ma sem vzal... Mohol by si vymyslieť aj nejaký program. Stále vôbec netuším, na čo tu vlastne som.“
„Tak počkaj... Odložím si veci a môžeme sa stretnúť dole, tam by malo byť niečo ako obývačka. Okey?“
„Fajn,“ pokrčila som plecami a zložila si batoh na posteľ. Chvíľu som tam sedela a hľadela z okna (nádherný výhľad, mimochodom – na zurčiaci potôčik a stúpajúci les), potom som zišla dole a čakala na Lukáša.
Keď sa konečne objavil, zvedavo som čakala, čo mi povie.
„Takže,“ sadol si oproti mne do kresla, „asi ťa zaujíma, prečo sme tu. Už si pochopila, že ide o ten jumping, nie?“
„Nechce sa mi veriť, že si sa naozaj dal na takú blbosť.“
„Ale prečo?“ zatváril sa nevinne. „Veď... no, uvidíš.“
„Ale mňa do toho nútiť nebudeš, však?“
„Ak nebudeš chcieť, tak nie. Ale chcem, aby si tam bola a videla to.“
„Čo ak nechcem?“
„Budeš musieť.“
„Ako ma chceš prinútiť?“
Zasmial sa. „Nejako to už len spravím... Môžem ťa zviazať a nasilu tam dotiahnuť, alebo...“
„Fajn,“ zdvihla som ruky na znak kapitulácie. „Ako chceš. Ale budem sa len pozerať, nič viac.“
„O to presne mi ide,“ zatváril sa spokojne.
Asi tri hodiny na to sme sa vybrali pešo na akúsi skalu, nazvanú Oko jastraba, kde na Lukyho čakal inštruktor bungee jumpingu menom Félix Skokan. Niektorí ľudia si jednoducho vedia veľmi správne vybrať svoje povolanie, všakže?
Kým mladý pán Skokan vysvetľoval Lukášovi, čo ho čaká, ja som sa rozhliadala po nádhernej prírode. Každé miesto má názov podľa nejakého zvieraťa – Sokolí kopec, Vrch leopardov, Potkania jaskyňa. Nebolo tam rovnej plochy. Lúče ostrého horského slnka sa odrážali od jazera uprostred doliny, až ma oslepovali. Jazero sa volá Zlaté, pretože v noci sa nad ním zlietajú svätojánske mušky a predvádzajú úžasné divadlo.
Neviem, koľko času prešlo, keď sa zrazu Lukáš ozval: „Tak, drž mi palce!“
Pozrela som naňho a začala som mať z toho akýsi nepríjemný pocit. Spolu s Félixom kráčal po moste, ktorý spájal našu skalu s tou oproti, zvanou Tigria laba. Ja som ostala stáť a neisto som ich pozorovala.
Keď už bolo všetko pripravené, Lukáš sa znovu otočil ku mne. Ukázal mi vztýčené palce a odrazil sa od mosta.
Sotva som zadržala výkrik, ktorý sa zo mňa dral pri tom pohľade. Chcela som sa priblížiť k mostu, no nemohla som. Keď som videla, ako padá, strašne som sa zľakla. Akoby som úplne zabudla, že je pripevnený lanom a nič sa mu nemôže stať. No bolo to pre mňa strašné.
Trvalo to asi pätnásť minút. Mne sa zdali neznesiteľne dlhé, no Lukáš si to očividne úplne užíval. Keďže ma prinútil postarať sa o jeho fotoaparát, urobila som mu niekoľko fotiek, aby mal na ten hrozný zážitok aj vizuálnu pamiatku.
Uľavilo sa mi, keď som ho videla vysmiateho kráčať ku mne. No celá som stuhla, keď ma z ničoho nič objal.
„Čo si taká bledá?“ spýtal sa so smiechom, keď sa odtiahol. Bol úplne rozžiarený.
„Bála som sa o teba,“ vyriekla som nervózne.
„No konečne!“ zvolal víťazoslávne. „Konečne si to priznala.“
No, Nina, to sa ti vskutku podarilo!, pomyslela som si. „O každého by som sa bála, keby bol v takej situácii...“
„Bolo to super! Mala by si to aj ty vyskúšať. Fakt! Úžasné... Tá sloboda... Paráda!“
„Nemám síce strach z výšok, ale nemám chuť to vyskúšať...“
„Prichádzaš o skvelý zážitok, ale dobre. Ako chceš. Čo budeme teda robiť teraz, keď som ja splnil svoj sľub?“
Pokrčila som plecami. „Mohli by sme sa ísť niekam najesť,“ navrhla som.
Usadili sme sa v príjemnej horskej reštike pri stole pre dvoch a dali sme si neskorý obed. Lukáš mi nadšene rozprával o svojich pocitoch počas skoku a ja som celkom zaujato počúvala. Vždy ma zaujme jeho rozprávanie. Potom sme sa išli pozrieť na Zlaté jazero a do chaty sme sa vrátili, keď bola úplná tma.
Po nejakých dvadsiatich minútach márnych pokusov sa Lukymu podarilo zapáliť oheň v kozube a usadili sme sa oproti sebe v pohodlných kreslách.
„No povedz, nebol to super deň?“
„Bol,“ uznala som a cítila som sa naozaj dobre. Pri ňom, v prírode. Romantika ako vyšitá. Až ma to na pár momentov znepokojilo, no negatívne pocity som statočne ignorovala. „Ďakujem ti, že si ma sem vzal.“
„Koho iného by som tu mal chcieť, hmm?“
„Mohol si ísť napríklad s Vladom...“ spomenula som jeho brata. „Kedysi ste spolu chodili snáď ešte aj na školské záchody.“ Neudržala som smiech.
„No jasné,“ pridal sa ku mne, „ale teraz už to tak nie je. On má svoju babu a...“
„A ty čo? Nejako zaostávaš! A ešte k tomu, Vlado je mladší od teba...“ žartovala som.
„Ja za to nemôžem...“ začal, a mne zrazu zazvonil telefón.
Vzala som ho do ruky a prečítala si „Rasťo volá“. Asi som sa zatvárila nejako čudne, lebo Luky sa pýtal, čo sa deje.
„Vydrž chvíľu,“ zamrmlala som a vybehla z chatky do tmavej nočnej prírody. Pri chate bola lavička a na nej deka, ktorá ju zahriala. Čarovná deka, samozrejme. Usadila som sa na teplú lavičku, prikryla sa dekou a priložila mobil k uchu.
Komentáre
|
|
