PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice13. kapitola - Víkend v Orlích vrchoch II.Krátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 07. 03. 2010 13:36:50
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 109
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
„Ahoj,“ povedala som Rasťovi trochu zaskočená. „Deje sa niečo?“
„Ahoj, nie, ja... Len som sa chcel spýtať, že... Neruším?“
„Hmm, ani nie...“ Jasné, že rušíš, ale je dosť neslušné povedať to takto na rovinu, nie?
„Ako sa máš?“
„Kvôli tomu mi voláš?“
„Nie, máš pravdu. Ide o ten môj e-mail, vieš...“
„Aha, jasné. A čo je s ním?“
„Takže ti prišiel, však?“
„Áno.“
„A... neodpísala si naň.“
„Nie.“
„Prezradíš mi, prečo?“
„Rasťo, nemám pocit, že by sme mali riešiť také veci. Hlavne ty by si ich nemal riešiť.“
„Pozri, napísal som ti, čo som cítil. Čo stále cítim, okey? Nemôžem si pomôcť.“
„Ale chodíš s Kajou. A ona si toto od teba nezaslúži, je to super dievča.“
„Ja viem. Ale...“
„Žiadne ale. Zabudni na ten mail, na jeho obsah i na to, čo kedysi bolo. Dokážeš to?“
„Neviem. Snažím sa o to už poriadne dlhý čas, nechápeš? Ale... Keď som s Kajou, myslím na teba. A keď s ňou nie som, myslím na ňu... Mám v tom zmätok.“
„Ale s ňou CHODÍŠ. Takže sa upriam na ňu, jasné? Neubližuj jej. A mňa by si už tiež nemusel viac trápiť.“
„Trápiť?“
„Ani pre mňa to nie je ľahké. Nemám pocit, že by som bola do teba zaľúbená. Naozaj nie. Chcem byť k tebe úprimná, preto ti to vravím takto jasne a bez omáčok. My dvaja už naozaj nemáme čo riešiť.“
„Vážne?“ Rasťo si vydýchol.
„Vážne. Nerobí mi problém vidieť vás dvoch spolu a šťastných. A Kaja si naozaj zaslúži od teba to najlepšie. Tak si prestaň lámať hlavu nad hlúposťami, ktoré sa týkajú mňa, a venuj sa svojmu dievčaťu.“
„Naozaj to takto chceš? Nebudeš to ľutovať, Nina?“
„Som si istá, že nie,“ nevedome som sa obzrela k oknu, za ktorým som uvidela sedieť Lukáša. „Maj sa dobre, Rasťo. Držím ti palce.“
„Fajn. Som rád, že sme si to vyjasnili. Nebude to asi pre mňa až také ľahké ako pre teba, ale...“
„Prestaneme sa zaoberať jeden druhým, dobre? Ty buď s Kajou a ja... jopála uvidím. Myslíš, že by sme mohli byť normálnymi kamošmi? Alebo by ti to robilo problém?“
„Úprimne? Neviem. Môžeme to skúsiť. A potom uvidíme. Dobre?“
„Jasné. Keď pôjde partia von, určite sa tam uvidíme. A zvládneme to. Veríš tomu?“
„Chcem tomu veriť.“
„Super. Pochop... vždy budeš pre mňa špeciálny. Vždy. Na tom sa nič nezmení. Ale nie je správne, aby sme sa tvárili, že dokážeme mať spolu nejaký blízky vzťah. S tým asi súhlasíš, nie?“
„Hej, súhlasím. Dobre. Ja... Teraz by som mal ísť von s Kajou, takže...“
„Tak ju pozdravuj.“
„Asi by som jej nemal vravieť, že som ti volal...“
„Ach, samozrejme. Dobre, tak... Maj sa fajn.“
„Aj ty, Nin. Veľa šťastia.“
„Čau!“ Radšej som rýchlo zložila. To čo bol za telefonát? Nechápem Rasťa. Predtým sme sotva prehodili pár viet, keď sme boli niekde všetci s partiou vonku, a teraz mi napíše mail, telefonuje. Uff... Dúfam, že som mu povedala všetko, čo bolo treba, aby sa mi prestal ozývať. Nech je šťastný s Kajou... Naozaj im to prajem. Ako by som vôbec mohla v tejto chvíli – v Orlích vrchoch s Lukášom – riešiť niekoho ako je Rasťo?
Ako naschvál, mobil zazvonil znova. Brooke.
„Čau, kočka!“ ozvalo sa hneď, len čo som zdvihla.
„Brooke, rada ťa počujem! Vieš, kde som? Neuveríš! Lukáš ma vzal do Orlích vrchov!“
„Lukáš? Ten tvoj Lukáš? Ten Lukáš? A ty si šialená? Čo tam s ním robíš?“
„Momentálne nič, telefonujem s tebou,“ zasmiala som sa.
„Tak ale... žiadne hlúposti, slečna! Jasné?“
„Nemusíš sa báť. Moja mamina ma dobre vychovala.“
„Tým som si istá. A teda, mali ste fajn deň?“
„Super... Niekedy ti o tom porozprávam naživo, dobre? A prečo vlastne voláš?“
„Si druhý človek, ktorému to oznamujem. Najprv som volala domov, samozrejme. Takže, sadni si, ak nesedíš.“
„Sedím,“ ubezpečila som ju a začala som sa škeriť – jasné, že som tušila, čo sa mi chystá povedať.
„Ja som sa, drahá moja Ninča, zasnúbila!“
„A s kým?“ opýtala som sa čo najprekvapenejším hlasom.
„Ha-ha-ha, veľmi vtipné. S Teddym!“
„To je úplne úžasné, Brooke, fakt ti gratulujem! Ako to prebehlo? Všetko mi musíš porozprávať.“
„Ty ani neznieš prekvapene! Čím to je?“
Nemohla som prezradiť Teddyho. „Dalo sa to čakať. Vyzeralo to medzi vami dosť vážne. Najmä po tom, čo u teba čítal ten Snár.“
„Ach,“ zasmiala sa, „no jasné. Takže... Bolo to večer, učila som sa na dosť ťažkú písomku a bola som už strašne unavená. Sedela som v kuchyni nad knihou a zrazu prišiel za mnou Teddy – vieš, že má kľúče od môjho bytu. A začal sa ma pýtať: „Učíš sa?“ A ja som vždy len zamrmlala: „Mm-hmm.“ A on ďalej: „Na písomku?“ „Mm-hmm.“ „Je to ťažké?“ „Mm-hmm.“ „Máš toho veľa?“ „Mm-hmm.“ „Si unavená?“ „Mm-hmm.“ „Vydáš sa za mňa?“ „Mm-hmm.“ A keď mi došlo, čo sa spýtal, pomaly som k nemu otočila hlavu a on si medzitým kľakol ku mne a ukázal mi krabičku s prsteňom. Vyjavene som čumela striedavo na prsteň a na Teddyho asi tri minúty a potom som si uvedomila závažnosť situácie. Chvíľu som si prechádzala v hlave, čo znamená zasnúbiť sa s niekým, a v tom momente mi bolo jasné, že ak to má byť niekto, tak určite Teddy. A tak som celá rozžiarená zvolala: „Áno!“ A bolo to...“
„Nádherné,“ povedala som, úprimne sa tešiac z ich šťastia. „Naozaj mám z vás radosť. Povedz Teddymu, že ma to nesmierne teší.“
„Poviem, ďakujem. Som tak strašne šťastná, Nin! Ani neviem povedať, ako veľmi... Nečakala som to tak skoro.“
„Ale súhlasila si, a to znamená, že to s ním naozaj myslíš vážne, nie?“
„To si píš, že myslím! Ale... už musím ísť za ním. Chcela som sa len podeliť so svojou radosťou.“
„Teší ma, že si zavolala mne a že to viem medzi prvými! Prajem vám krásny večer.“
„Aj tebe. A dávaj pozor!“
„Neboj sa o mňa. Ahoj!“
Fíha, tak Teddy sa pekne poponáhľal. Ale keď sa tak zamyslím – neviem si pre Brooke predstaviť vhodnejšieho partnera. Teddy je proste super, naozaj správny chalan s úžasným srdcom a... No, keby nebolo Lukáša, asi by si získal aj mňa. Ale Lukáš je tu a tak Teddy nemá šancu. Dobre pre mňa, haha!
Čosi zavŕzgalo a ja som sa obzrela. Lukáš sa objavil vo dverách a spýtavo na mňa hľadel.
„Už si tu akosi dlho, tak som si povedal, že ťa skontrolujem...“
„Dlho? Nie viac ako päť minút...“
„No...“ zasmial sa.
Posunula som sa na lavičke a nadvihla deku, aby som mu naznačila, že si môže ku mne sadnúť. Hneď sa vedľa mňa uvelebil a pár minút sme tam tak mlčky sedeli. Neodvážila som sa naňho pozrieť, tak som sledovala hviezdnatú oblohu.
„Je tu krásne,“ povedala som, lebo to ticho ma začalo znervózňovať.
„Som rád, že sa ti tu páči.“
„Už si tu niekedy predtým bol?“
„Hej, párkrát s rodinou... Ale nie práve v tejto chatke. Aspoň si na ňu nespomínam.“
„Závidím ti tieto rodinné výlety. My sme na to takmer nikdy nemali čas. Chodievali sme na dovolenky, keď som bola malá, ale to je tak dávno, že si na to už poriadne ani nespomínam. Preto mám teraz takú nostalgickú chvíľku,“ vravela som trochu pobavene.
Cítila som, že na mňa upiera zrak, no nenabrala som odvahu pozrieť naňho. Tak som sa len naďalej tvárila, že obloha je pre mňa tou najzaujímavejšou vecou na svete a že Lukáša pri sebe vôbec nevnímam. Darilo sa mi to, až kým nezašepkal:
„Mám ťa rád, Nina.“
Vtedy som pomaly sklonila hlavu a rozmýšľala, čo robiť. Povedať mu to isté? Naozaj neviem, ako sa správať v takýchto momentoch. Nezažila som ich vo svojom živote až tak veľa, aby som vedela. Napĺňal ma zmätok. Cítila som, ako sa mi zrýchľuje tep a začala som si pripadať trápne. Musela som sa v duchu smiať. Na sebe, samozrejme.
Na čo toľko premýšľam? Vždy príliš premýšľam, všetko príliš analyzujem a potom neurobím to, čo chcem urobiť. Ale teraz nie. Nepokazím to analyzovaním.
Pod dekou sa mi podarilo dotknúť sa jeho ruky a chytiť ju. Myslím, že to pochopil a pevne ma držal. Vytiahla som naše ruky spod deky a pár sekúnd pozerala na naše prepletené prsty. Asi to vyzeralo trochu smiešne, no vôbec som to neriešila. Stále som cítila, že na mňa hľadí, a stále som sa nedokázala prekonať a pozrieť naňho. Neviem, čoho som sa bála. No úsmevu som sa nebránila. Oprela som si hlavu o jeho rameno a tak sme tam sedeli, nič nehovoriac.
Netuším, kedy sa mi podarilo zaspať, no prebudila som sa, keď ma Lukáš ukladal do postele v mojej izbe.
„Dobrú noc,“ povedal potichu a pobozkal ma na líce.
Zasmiala som sa a nechala ho odísť. Celé mi to prišlo strašne komické. A nádherné.
Natiahla som na seba posteľnú prikrývku a ležala v tme. A pripomínala si, aké to bolo, keď ma držal, keď bol pri mne. Naozaj som sa zase zbláznila? Alebo sa mi ešte nepodarilo vyliečiť sa z toho? Každopádne, v ten večer nič nemohlo zahnať ten hrejivý pocit v srdci a mrazenie v žalúdku. Bolo mi jasné, že už sa tak ľahko „neodľúbim“. No ani najmenej som po tom netúžila. Už aj Rasťa mám vyriešeného... Naplnila ma pohoda a spokojnosť. A konečne som zatvorila oči.
„Nina, vstávaj! Vstávaj, lebo budeme meškať!“
Týchto šesť slov ma zobudilo v to krásne slnečné nedeľné ráno. Vyskočila som z postele a ponáhľala sa do kúpeľne. Keď som z nej po dvadsiatich minútach vyšla von oblečená do toho, čo mi mamina nabalila, zbehla som po schodoch a našla Lukyho v „obývačke“.
„Kam sa tak ponáhľame?“ opýtala som sa so žiarivým úsmevom, celá šťastná, že ho vidím.
„Je nedeľa, tak kam asi?“
Nadvihla som obočie. Kam chodievam v nedeľu?
„Pri Zlatom jazere je malý kostolík,“ začal vysvetľovať. „Je tam len jedna omša za deň. Takže buď ju stihneme, alebo máme smolu.“
„Ty ma chceš zobrať na omšu?“ Oči mi div nevypadli z jamôk.
„No a?“ pokrčil plecami a vstal. „Vždy v nedeľu chodievam do kostola.“
Vedela som, že chodieva. Ale nikdy sa mi nezdalo, že by to bola uňho zrovna dobrovoľná záležitosť. Preto mi niečo také ako omša ani na um nezišlo v spojení s ním.
Tak sme sa spolu vybrali k Zlatému jazeru. Zvláštne, že keď sme tam boli deň predtým, ten kostol som si nevšimla. Ale bol krásny, taký maličký a útulný. A dosť starý. Prezdobený.
Po omši sme sa išli prejsť. Bez slova ma chytil za ruku a ja som mu nebránila. Bolo mi s ním tak dobre! Všetko bolo až príliš ružové. Teda, ružové nie... ružovú nemám rada. Dajme tomu, že všetko bolo až príliš krásne fialové alebo oranžové. To sú moje obľúbené farby, rozhodne nie ružová.
Viedol ma k akémusi obchodíku so suvenírmi, nazvanému U plešatého kentaura.
„Môže byť kentaur plešatý?“ spýtala som sa, smejúc sa.
Luky len pokrčil plecami a vošiel dnu. Nasledovala som ho a spolu sme prechádzali po troch miestnostiach plných gýčových i pekných maličkostí. Zastala som pri poličke s rôznymi šperkami. Vždy sa na ne rada pozerám. Boli tam smaragdové náušnice, vďaka ktorým som si hneď spomenula na knihu od Brooke. Ďalej som videla strieborné náramky vykladané rubínmi a prstene z bieleho zlata, zo striebra, zdobené diamantmi, nezdobené, jednoduché i príliš zložité.
„Môžem ti niečo z toho kúpiť?“ opýtal sa ma zrazu Lukáš.
„Šibe ti? Na čo by si míňal peniaze na také hlúposti?“
„Páčia sa ti, nie?“
„Možno. Trošku... Ale zaobídem sa aj bez nich.“
„Chcem ti niečo darovať. Takže... Ktorý sa ti páči najviac?“
„Ktorý čo?“
„Náhrdelník.“
„Lukáš, to je príliš... Kašli na to,“ odhovárala som ho a vykročila preč od poličky, keď ma on zachytil a nedovolil mi odísť.
„Ukáž na niektorý z nich, lebo inak ti vyberiem niečo sám a budeš to musieť nosiť, aj keď sa ti to nebude páčiť.“
„Budem musieť?“ zaškerila som sa. „Ako ma chceš prinútiť?“
„V Austrálii som sa naučil niekoľko veľmi zaujímavých kúzel.“
„Ha-ha-ha. Jasné!“
„No, naozaj. Uveríš, keď na tebe jedno z nich vyskúšam. Ale to by som ti neodporúčal... Radšej si vyber jeden z týchto náhrdelníkov.“
Vzdychla som. „Fajn, keď inak nedáš.“ Rýchlo som ukázala na ten, ktorý sa mi zdal najkrajší – jednoduchá retiazka z bieleho zlata, na konci ktorej visela zafírová slza.
„Nemusel si mi to kupovať,“ vravela som mu, keď sme vyšli von z obchodu. „Naozaj si nemusel.“
„Ja viem,“ žmurkol na mňa a podal mi krabičku. „Nech sa páči.“
„Ďakujem,“ povedala som a trochu som sa naňho hnevala za tento zbytočný dar. No bol taký krásny, že môj hnev netrval dlho. Len čo sme sa vrátili do chatky, musela som si ho nasadiť. A bola som mamine strašne vďačná za biele tričko, na ktorom sa malý zafír nádherne vynímal.
Po tom, čo sme sa najedli v tej istej reštike, ako včera, nasadli sme do auta a viezli sa domov. Asi miliónkrát som Lukášovi poďakovala za darček i za celý víkend. A on mi asi miliónkrát povedal, že je rád, že som s ním išla a že mu bolo super. Tak sme si celú cestu domov vymieňali komplimenty.
Zastali sme pred mojím panelákom asi o pol piatej popoludní. Obaja sme vyšli z auta a odniesol mi veci až po vchod. Tam som si od neho vzala batoh a usmiala sa. Mala som chuť znovu mu poďakovať, no už som tie slová v sebe zadržala. Nech nie je namyslený!
„Pozdravuj doma,“ povedal.
„Jasné. Aj ty.“
„Tak... Maj sa krásne.“
„Aj ty,“ zopakovala som a rozosmiala sa. Pridal sa ku mne a ja som pomaly začala vyťahovať kľúče.
Aj keby som sa ktovie ako pokúšala, nemala som šancu zabrániť mu v bozku. Naklonil sa ku mne tak rýchlo, že by to bolo nemožné. No netrvalo to dlho – bolo to dlhé ako pusa na líce, akurát že ma pobozkal na pery.
„Tak, ahoj!“ Otočil sa na odchod.
Ja som sa všemožne pokúšala trafiť kľúč do zámku, ale tak sa mi roztriasli ruky, že som radšej zazvonila na zvonček a modlila sa, aby to Lukáš nevidel.
Potom som sa vyviezla výťahom na štvrté poschodie a ďakovala nebesiam za to, že sa mi nepodlomili kolená, kým ma Lukáš mohol vidieť. Ak má ten chlapec čo len trochu rozumu, musí mu byť absolútne jasné, aká som z neho hotová. Ale tentoraz už nedokážem odolávať – budem mu musieť dôverovať, že to nezneužije. Lebo ak áno, tak som v poriadnej kaši!
Komentáre
to
bola taká trápna romantika:D:D som v tých časoch ešte reálne snívala, že by reálna podoba vymysleného Lukáša reálne mohla niečo takéto spraviť..:D:D ach jo, hlúpa naivná Georgiana:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:55:03
|
ohó...
Chlapec sa nezdá! Asi ho ten ich "rozchod" pred jeho odchodom do Austrálie ešte stále dosť mrzí. :D
Hm, už sú spolu, všetko vyzerá byť v poriadku. Lenže ty to nejako zamotáš, že? Som zvedavá ako. ;)
Pridal(a): Bruja, 26. 09. 2011 06:58:05
|
|
|
