PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice14. kapitola - Trpasličie pantofleKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 09. 03. 2010 14:31:06
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 131
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
„No, do trpasličích pantoflí! To nemyslíš vážne!“
„Myslím,“ prikývla som.
„Tak to ma podrž. To akože... S ním CHODÍŠ?!“
Pokrčila som plecami a v duchu sa bavila na Marčinom výraze – tak na mňa vypliešťala oči, až som sa obávala, aby jej nevypadli. „Nejako sme sa o tom veľmi nerozprávali... Proste sme boli spolu.“
Zhlboka sa nadýchla a stále na mňa neveriacky hľadela.
„Čo je? Zdá sa ti to až také strašné, alebo čo?“
„Ja neviem. Ale myslela som si, že si zástancom príslovia „dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky“.“
„Na to si ako prišla?“
„A nie je to tak?“
„Nie. Som ochotná dať mu šancu, ak ju chce. Je na ňom, ako ju využije.“
„Fajn, ale nech to zas neskončí tvojimi slzami, jasné?“
Znovu som mykla plecami a snažila sa tváriť nezaujato.
„Si strašná!“ Marča ma udrela do ramena. „Ako si mi to mohla urobiť? Teraz budeš stále s ním a ja čo???“
„Máš predsa svojho Enriqueho!“ podotkla som so smiechom.
Marča prekrútila očami. „Nepripomínaj mi ho, dobre? Som rada, že mám od neho pokoj. Asi vtedy, keď ma videl s Leom a Turom, to definitívne vzdal.“
„To ťa teší, nie? Toľká pozornosť od toľkých chalanov...“
„Ako keby som ju potrebovala ku šťastiu.“
„A čo teda potrebuješ?“
„Stačil by jeden chalan, nemusí ich byť toľko...“
„Ty si blázon! Keď bude mať prísť, príde.“
„Áno, jasné, teraz sa ti to hovorí, keď niekoho máš...“
„Ale no, nenazývala by som to nejakým extra vážnym vzťahom. Minimálne vzhľadom na môj vek,“ zaškerila som sa. „A ty nikdy nebudeš mať problém nájsť si nejakého chalana, keď budeš chcieť.“
„To si prečo myslíš?“
„Nikdy si sa nepozrela do zrkadla?“ prekvapene som sa spýtala. „Mohla by si poriadne zneužívať to, ako vyzeráš, a mohla by z teba byť pekná sviňa, na ktorú by žiarlili všetky baby, Marča! Ty si to naozaj neuvedomuješ?“
„Znovu mi neostáva nič iné, ako spomenúť trpasličie pantofle. Ty načisto strácaš zrak, drahá moja Nina! Pomaly, ale isto ťa prestávam považovať za normálnu. Teda, už dávno som sa presvedčila o tvojej nenormálnosti,“ žmurkla na mňa, „ale bola mi istým spôsobom milá. Ale toto je príliš! Nemáš náhodou glaukóm, kataraktu alebo astigmatizmus?“
Zasmiala som sa. Minulý týždeň sme písali písomku z biológie zo zrakových a sluchových porúch.
„Nie, netrpím žiadnym takýmto ochorením. Prestaň. Myslím, že to, koľko chalanov – a akých – si ťa všíma, ti dáva istotu, aká si krásna!“
Vystrela sa a hrdo na mňa pozrela. No vážne tváre nám nevydržali dlho, o pár sekúnd sme dostali jeden z našich typických záchvatov smiechu.
„No, ale každopádne,“ začala Mari znova, „ten Lukáš mi nejako nejde do hlavy.“
„Čo ti nejde do hlavy? Dobre vieš, čo pre mňa znamená a čo vo mne spôsobuje...“
„Nejde mi do hlavy to, že ťa tvoja mama s ním pustila samu do hôr. Na chatu, kde ste boli sami dvaja.“
„Tak toto si si mohla odpustiť,“ povedala som namrzene. Už ma unavili jej ustavičné narážky a vstala som.
„Kam ideš?“
„Na chodbu, kde ma nikto nebude otravovať takýmito rečami.“
Demonštratívne som schytila zošit a vyšla na chodbu. Sadla som si na lavičku a tvárila sa, že sa učím. Poriadne som ani nevnímala, aký zošit držím. Boli to poznámky z elixírov, ale to si pamätám len preto, že bol pondelok a bolo po prvej hodine.
Zrazu sa vedľa mňa usadil Turo a snažil sa mi nazrieť do zošita. Akosi čudne sa uškŕňal.
„Ahoj,“ spýtavo som naňho pozrela.
„Čau,“ neprestal sa škeriť. „Tak ako?“
„Fajn, a ty?“ Zdalo sa mi to zvláštne, pretože my dvaja sme sa nikdy spolu veľmi nebavili. Akurát sa zdravíme, kvôli tomu, že sa obaja poznáme s Mari. A to je celý náš vzťah.
„Ja super... Učíš sa?“
„Snažím sa,“ odvrkla som, lebo som nemala náladu s niekým sa baviť. Teda, s ním sa baviť. Išla som do školy s dobrou náladou a bola som rada, že konečne budem môcť Marči vyrozprávať všetky svoje úžasné víkendové zážitky. No ona tak trochu zničila moje nadšenie zbytočnými úškrnmi a neveriackym ksichtom. Ale nič proti nej.
„Aha. Hmmm...“
„Máš niečo na srdci, Mišo?“
„Iba jednu takú vecičku...“
„No, tak sem s ňou.“
„Teda... Počul som niečo.“
„Hej? Na to máme predsa uši, nie?“
„O tebe.“
„A? Malo by ma to zaujímať?“
„Že si mu dala...“
Začudovane som naňho pozrela. „Čo som dala a komu?“ Tušila som, na čo naráža, no nechcela som tomu veriť.
Naklonil sa, až mu do čela padla blond ofina, a celú si ma premeral svojimi nebovomodrými očami. „Lukášovi...“
Znechutene som sa odvrátila.
„Ja len, či by si... nechcela aj mňa tak potešiť.“
Od prekvapenia mi vypadol zošit z rúk. Zazvonilo.
„Hmm... tak asi nič. Ale... nemyslel som si, že si taká. No aspoň viem, kam mám zájsť... Vraj máš stále chuť.“
Hľadela som do zeme a nezmohla sa na slovo. Tak toto o mne povedal? Na toto ma tam ťahal? Je taký úbohý, že si musí o mne ešte aj vymýšľať? Mohol tam predsa so sebou vziať nejakú, o ktorej by nemusel klamať... Prečo to spravil? Nechcela som veriť vlastným ušiam.
„Miss Nyna, are you all right?“ začula som hlas profesora Keshriho.
Mykla som sa a pozrela naňho. V jeho očiach sa zračil úprimný záujem.
„Yes,“ odvetila som zmätene, „I'm ok.“ Zdvihla som zošit a prešla pred ním do učebne elixírov, v ktorej sme trávili prestávku. Ako bez duše som kráčala k lavici, pri ktorej už sedela Marča a čakala na mňa.
„Počuj, Ninča,“ zašepkala, keď sme stáli, aby sme pozdravili učiteľa, „sorry za tie blbosti. Nemyslela som to zle, veď to vieš. Ja viem, že by si nič také neurobila.“
Iba som trochu prikývla, že prijímam jej ospravedlnenie, aby som na ňu nemusela pozrieť.
Sadli sme si a ja som čumela do zošita ako vyjavená. Nešlo mi to do hlavy.
Turo sa predsa kamaráti s Lukášom, takže mu naozaj mohol o mne povedať také veci. No prečo by to robil? Prečo by sa potom aspoň nepokúsil o to, čo povedal? Nedávalo mi to zmysel.
„Nin, máš toto v zošite?“
Marča mi čosi ukazovala, no keďže si všimla môj nesústredený výraz, nechala ma na pokoji. Keď sa celá trieda zabávala na niečom vtipnom, čo profesor povedal, a ja som sa jediná nesmiala, Marči to nedalo:
„Je ti niečo, Nina?“
Pokrútila som hlavou a pokúsila sa o úsmev.
Potom mi radšej dala pokoj. Dobre vie, že keď mám zlú náladu, som nezhovorčivá a netreba sa pokúšať o komunikáciu.
„Chceš sa ísť prejsť?“ opýtala som sa jej, keď sme si brali bundy zo šatne. Bolo po vyučku.
„Jasné, prečo nie? Dnes mám obed doma, takže školskú jedáleň nepoctím svojou prítomnosťou.“
O chvíľu sme kráčali po ulici. Slnko svietilo a chodníky sa až nepríjemne leskli, ale bola dosť ostrá a nepríjemná zima. Nazvala by som ju rezavá.
„Kam ideme?“ spýtala sa, keď videla, kam smerujem. „Dobre vieš, že nerada chodím k nemu...“
„Chcem, aby si bola pri tom.“ Viac som nepovedala. Zastala som pred Lukášovým domom a zazvonila. Neviem, ako, ale vedela som, že bude doma. Proste som to vedela.
A naozaj – otvoril dvere a usmial sa.
„Ahojte!“ povedal veselo.
Neudržala som sa a vylepila som mu takú silnú facku, že sa zatackal. Úplne ma naplnil hnev, keď som ho uvidela takého spokojného a veselého.
„Nina!“ okríkla ma Mari, no ja som ju sotva vnímala.
„To malo byť, do trpasličích pantoflí, za čo, Nina?“ opýtal sa Lukáš prekvapene.
„Do kelu aj s vašimi trpasličími pantoflami, papučami a neviem čím!“
„Čo sa stalo?“ pýtal sa Lukáš a zamračil sa.
Bola som dosť nahnevaná na to, aby som naňho nakričala, no keďže sa mi so zrýchleným dychom tlačili do oči slzy, iba som precedila: „Hajzel...“ A odkráčala som preč.
Myslím, že chcel za mnou ísť, no Mari ho zastavila. Asi v záujme jeho zdravia. Ani ona nechápala, čo som to spravila. No ja, keď som si uvedomila, že sa mi slzy rinú po tvári, začala som utekať. A tak ma ani jeden z nich nedobehol.
Keď som za sebou zavrela dvere prázdneho bytu (našťastie prázdneho), zviezla som sa na zem a zúfalo tam plakala niekoľko minút. Potom som si uvedomila, že by som mala pohŕdať každou jednou slzou, za ktorú môže on. Utrela som si teda tvár, vstala som a nahodila nesmierne veselý výraz. A tak nikto nič nezbadal – ani mamina, ani Joy. Opäť našťastie. No keď začala Joy rozprávať o „mojom úžasnom romantickom víkende“, mala som chuť do niečoho kopnúť a niečo rozbiť.
„Čo ti je?“ opýtala sa moja drahá sestrička, keď videla, ako vo mne vrie krv.
Všetci v mojom okolí si už dávno zvykli, že keď sa Nina Lieskovská naštve, nezaobíde sa to bez zdravotnej ujmy na objekte jej hnevu. „Nič!“ zvolala som, znovu poriadne nahnevaná.
Zazvonil zvonček a ja som takmer vynadala príchodziemu:
„Kto je tam?!“
„Ninča, čau,“ ozval sa veselý Brookin hlas. „Poď von!“
Hnev vystriedalo prekvapenie. „Teraz? Nemám náladu na runy, sorry.“
„Nejde o runy! Hoď na seba bundu a šál, obuj si svoje krásne čižmičky a poď! Bez výhovoriek.“
Pri Brooke sa človek aj tak z ničoho nevyhovorí. Povedala som teda mamine, kam idem, a o minútku-dve som už venovala Brooke čo najúprimnejší úsmev. Ona ma len chytila za ruku a bez slova ťahala kamsi do mesta. Bola som síce zvedavá, o čo jej ide, ale keďže ja som veľmi tvrdohlavá povaha, mlčala som celú cestu. Zastala som až pred čajovňou Zoraida.
„Dobre vieš, že tam nerada chodím,“ namietla som, keď ma chcela vtiahnuť dnu.
„Tak teraz tam pôjdeš. Poďme.“ Brooke sa nedala a donútila ma dokonca aj sadnúť si za stôl.
Vzdorovito som na ňu pozrela a až potom som si všimla, že má okuliare. Dodávali jej prísnosť. Pokrčila som teda plecami a vyzliekla si bundu. To isté urobila aj Brooke. Potom mi objednala horúcu horkú čokoládu s mandľami. Ona si dala ajurvédsku kávu (bez kofeínu).
„No, povedz mi, čo to vyvádzaš?“ opýtala sa ma, keď nám priniesli objednané nápoje.
„O čom to hovoríš?“ spýtala som sa ľahostajne a hľadela som do svojej čokolády.
„Dobre vieš, o čom.“
„Takže už aj k tebe sa to dostalo?“ smutne som sa pousmiala.
„Čo? Nie. Nič sa ku mne nedostalo. Marína mi volala. Bojí sa o teba. Povedala mi, čo si dnes vyparatila, a... povedala, že s ňou očividne nechceš o ničom hovoriť. Tak ma požiadala...“
„Takže ona ťa požiadala? Krásne, ako sa o mňa stará.“
„Prestaň, Nina! Čo to vymýšľaš? Ublížil ti niekto?“
Škaredo som na ňu pozrela. O všetkom vie, a ešte ma aj provokuje? „Daj mi pokoj, Noufara.“ Tak ma to všetko naštvalo, že som ju po veľmi dlhej dobe nazvala jej skutočným menom. Musím podotknúť, že jej mama sa na nej poriadne vyriadila. To meno má však pekný pôvod – pochádza z gréckeho slova noufaro, čo znamená vodná ľalia alebo lekno.
„Ticho!“ zahriakla ma. „Nevolaj ma tak. Si ako malé decko. Povedz mi konečne, čo sa stalo.“
„Malé decko?“ zasmiala som sa a nechtiac som hovorila príliš nahlas. „Takže k tebe sa ešte nedoniesli chýry o tom, ako sa Lukášovi podarilo cez víkend spraviť zo mňa ženu?“
Otočil sa k nám jeden mladý chalan a pozrel na mňa s nadvihnutým obočím. Potom si oblizol pery, no len čo som naňho uprela zrak, odvrátil sa.
Brooke ostala nehybná so šálkou v ruke. Potom ju pomaly položila. „Prosím?“
„Nič si o tom nepočula? Povedal to o mne.“
„Povedal? A...“ spýtavo na mňa hľadela.
„Čo si to o mne myslíš, Brooke?“ zvolala som zúfalo a v očiach som pocítila slzy.
„Psst, upokoj sa,“ tíšila ma a chytila ma za ruku. Potom sa mi zahľadela do očí. „Do trpasličích pantoflí, to je ale magor.“
„Do riti!“ skríkla som. Už som sa jednoducho nemohla udržať. „Prestaň!“
„S čím? Snáď sa ho len nezastávaš?“
„Nie!“ stíšila som hlas. „Len nechápem, čo všetci stále máte s tými posranými trpasličími pantoflami! Videl vôbec niekto niekedy trpaslika? Pochybujem, že nosia pantofle!“
Brooke sa rozosmiala, napriek tomu, že ja som to myslela vážne. Už ma to vážne ničilo, ako to dnes hovoril hádam každý.
„Vysvetlíš mi teda, čo sa stalo?“
Vzdychla som, no nebránila som sa. Povedala som jej o príhode s Turom a o facke Lukášovi.
„Prečo to spravil, Brooke? Prečo mi musel znovu ublížiť?“
„Mrzí ma to, Nin. Naozaj ma to mrzí. Nestojí ti za tie slzy. Nestojí. Kašli naňho, okey?“
„Ako? Dá sa to vôbec? Žijeme v jednom meste, a ešte k tomu v takom malom... Nedokážem sa naňho len tak vykašľať! Nedokážem ho stretávať na ulici a tváriť sa, že nič...“
„Ale dokážeš. Postupne to pôjde, uvidíš.“
Hľadela na mňa s ľútosťou v očiach. „Nepozeraj sa tak na mňa. Akoby som bola len k poľutovaniu...“
„Nie, to si o tebe nemyslím. Ty predsa nemôžeš za to, čo o tebe narozpráva nejaký pako.“
„Nemôžem, ale čo z toho? Teraz si to aj tak všetci o mne myslia... že idem s každým.“
„Nevšímaj si ich. Čo ťa po nich? Hmm?“
„Čo ma po nich? Brooke, ja do školy chodím každý deň. Každý! To mám ešte rok a pol znášať ich pohľady? Nemám sa ani ako brániť... Ale naozaj sa tam nič nestalo! Navyše, on sa o nič ani nepokúsil. Prečo to spravil?“
„Ja ti verím, jasné? Verím ti.“
„Ja nie som taká. Nie som...“
„Ja viem. Viem to.“
Zúfalo som na ňu pozrela. „Čo mám robiť?“
„Buď silná. Vydržíš to. Nezáleží na tom, čo si o tebe myslia iní. A možno to ani nie je tak, ako sa ti teraz zdá. Možno to ten chalan zo školy nevytáral všetkým.“
„No jasné, určite si to nechal pre seba ako svoje súkromné tajomstvo.“
„No tak... Nenechaj ich, aby ťa takto ničili.“
„Ich?“ začudovala som sa.
„Chalanov,“ mykla plecami a usmiala sa. „A už viac preňho neplač, okey?“
Vzdychla som. „Okey.“
„A buď dobrá k Maríne, veď ona za nič nemôže. Však?“
„Jasné, že nie. Ona sa obviňuje?“
„Nie. Teda, neviem. Možno. Ale jej sa s tým môžeš zdôveriť. Určite bude na tvojej strane, na to sa môžeš spoľahnúť.“
„Áno, ja viem. Na ňu sa vždy môžem spoľahnúť. Vo všetkom.“
Ešteže mám svoju Mari, lebo inak by som sa v škole už ani neukázala! Rozhovor s Brooke ma však upokojil a dodal mi silu. Naozaj – kašľať na Lukáša a jeho blbé reči je najlepším riešením. A presne to aj spravím.
Komentáre
ty
ma vždy tak trošku prekukneš, ach:p
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:55:33
|
Ha, tak toto som nečakala.
Čo som to písala pri predchádzajúcej kapči? Že to nejako skomplikuješ? :D Stalo sa, ale že to príde tak skoro a takým spôsobom, to som nečakala. Kto si pustil hubu na špacír? Lukášov podarený braček si pomyslel, že ak sú baba a chalan spolu na chate, tak automaticky musí prísť na... všelijaké veci? :D Je mi jasné, že Luky je v tom nevinne (ak nie, to bude gól). Ale kto robí zlobu? Na to som zvedavá! Jaaaj, teším sa na pokračko!
Pridal(a): Bruja, 26. 09. 2011 07:07:13
|
jej:)
ake krasne vediet, ze to tu cita aj niekto, s kym sa osobne nepoznam:)
Pridal(a): Georgiana, 23. 03. 2010 15:06:22
|
Už...
...netrpezlivo čakám na ďalšiu kapitolu :))
Pridal(a): TarAncalime, 11. 03. 2010 19:21:53
|
|
|
