PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice15. kapitola - Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva, alebo „netvor priateľom“Krátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 11. 03. 2010 14:21:29
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 112
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Išla som sa prejsť. Do Blakeovho lesa. Bolo mi jedno, kedy ma odtiaľ vyženie preč. Proste som tam chcela byť, dýchať čerstvý vzduch, vôňu konvaliniek, orgovánu a ruží (ktorú cítiť len v tom lese, pretože nikde inde v skutočnosti nie sú), pozorovať prebúdzajúce sa stromy a kvitnúce čerešne a sedieť na mäkkom koberci z hebkej trávy. Započúvala som sa to trilkovania vtákov a tá letná atmosféra ma veľmi rýchlo pohltila. Úplne som zabudla na ten nechutný nečas, ktorý teraz vládne tvrdou rukou vonku. Nedá sa povedať, že by prichádzala jar. Dni sa pomaly približujú k dátumu jarnej rovnodennosti, ale... Počasie na to akosi neberie ohľad. Je zima, fučí nepríjemný vietor (najmä pri paneláku, v ktorom bývam) a slnko sa ukáže iba na niekoľko minút denne.
Konečne som bola sama a nebola som vystavená odporným pohľadom chalanov v škole ani na ulici. Niežeby o mne hovorilo celé mesto... To vôbec nie. Nemyslím si, že sa okolo mňa točí celý vesmír. Dokonca ani ten chlapčenský. Naozaj nie som taká naivná. No odkedy som sa dozvedela, aké veci si o mne povymýšľal Lukáš, moja vzťahovačnosť sa naplno prejavila a zasadla na svoj trón. Takže všetci sa na mňa pozerajú, všetci o mne hovoria – však to poznáte. Hrozný stav.
Nejako sa mi podarilo vstúpiť do lesa bez toho, aby sa ma Blake pokúšal vyhnať von. Možno aj on vytušil, že mi je na nič, a pre istotu ma nevyhľadal.
Keď som pocítila na tvári slnečné lúče, ktoré ku mne prenikali pomedzi zelené listy na rozkvitnutých stromoch, moja nálada sa začala zlepšovať. Čarodejnícke lesy sú úžasné – a najmä kvety na stromoch, ktoré sú také farebné ako nič iné na svete. Nájdu sa tam zlatisté, žlté, oranžové, červené, ružové, cyklaménové, fialové, modré, tyrkysové, svetlohnedé i čierne.
Jenny som nevzala so sebou; radšej nech si užije poriadnu prechádzku (s behaním za hodenou paličkou) s mojou sestrou. Pri mne by sa aj tak len nudila.
Potrebovala som sa vyplakať. V škole sa stalo niečo strašné a ja som to musela nejako vyventilovať.
Prišiel za mnou jeden maturant (ktorý, ako som zistila, sa volá Bystrík Dutý – a áno, jeho priezvisko naplno a dokonale opisuje jeho „danosti“ a hodnotu jeho inteligenčného kvocientu). A začal mi rozprávať. Len tak, bez pozdravu a bez toho, aby sme spolu kedykoľvek predtým hovorili. Spustil:
„Počul som o tebe samé zaujímavé veci, vieš o tom? Vraj si mala super víkend... A vďaka tebe aj bratia Malinskí. Jeden z nich sa o tom dosť vykecával, keď sme boli spolu piť. A neušetril nás samých štipľavých detailov. Presne povedal, že si nadržaná ako dvadsaťpäťročná vdova. Vieš, aj ja mám brata. Pokiaľ viem, nemáš nič proti trojke. Tak čo? Ver mi, že z tých rečí o tebe už veľmi dobre viem, čo máš rada. A urobím ti, čo len budeš chcieť. No povedz, ideš do toho?“
Počas jeho monológu, ktorý sa mi zdal ako večnosť, som naňho len mlčky hľadela a snažila som sa nevybuchnúť priamo pred ním. Bez slova som ho odstrčila a obišla ho. On ešte za mnou hlasno zvolal:
„Ak nemáš záujem o môjho brata, fajn! Môžeš ísť len so mnou, ja budem rád...“
Zastala som na mieste a privrela oči plné sĺz. Neuvedomila som si, že stojím priamo pred kanceláriou zástupcu riaditeľa. Dvere sa zrazu otvorili a zástupca do mňa takmer vrazil.
Náš zástupca, pán Florián Záhrada, je veľmi milý pán tesne pred päťdesiatkou. Nosí smiešne staromódne okuliare s hrubým tmavým rámom a kárované košele, pričom spodné gombíky na nich má vždy rozopnuté. Tie, ktoré obopínajú jeho veľké pivné brucho.
„Slečna, ste v poriadku?“ opýtal sa ma, a keď som otvorila oči, videla som jeho ustaranú tvár.
Chvíľu som uvažovala a potom povedala trochu váhavým hlasom: „Nie, pán profesor, je mi na nič.“ Dúfala som, že si to vyloží po svojom a pošle ma domov.
„Ste chorá? Možno by ste nemali ostávať v škole.“
„Možno...“
„Bývate blízko, alebo v nejakom inom meste?“
„Bývam asi sedem minút chôdze od školy.“
„A zvládnete cestu domov sama?“
„Myslím, že áno,“ prikývla som.
Zástupca sa vrátil do svojej kancelárie, kde vyhľadal kúsok papiera. Tam mi prikázal napísať moje meno a triedu, do ktorej chodím, a dovolil mi odísť.
Poďakovala som mu a keď som si išla do triedy po školskú tašku, nik si nevšimol, že odchádzam. Marča je chorá, nepríde do školy do konca týždňa. Nemala som možnosť ani len sa jej ospravedlniť a vysvetliť jej tú scénu s Lukášom.
Odišla som teda, ale nešla som domov. Akosi automaticky som prešla popri mojom paneláku a kráčala som so školskou taškou zavesenou na jednom ramene cez „lúkopole“ do Blakeovho lesa.
Zastala som pri lipe s hrubým kmeňom, zhodila som tašku na zem, vyzliekla som si bundu a sadla si na ňu.
Hanbila som sa sama pred sebou za tie blbé slzy, no vložila som hlavu do dlaní a nedokázala som sa brániť plaču.
Asi milión otázok sa mi preháňalo mysľou – milión tých otázok, ktoré som si márne kládla už tri dni – bez odpovedí.
Zrazu som pocítila na krku rýchly horúci dych a začula som zakňučanie. Prekvapene som sa otočila a musela som sa smiať.
„Blake, ahoj! Neboj sa, už odchádzam...“ povedala som a začala som sa zberať na odchod.
Blake sa akoby v tej chvíli úplne premenil na krotkého psa – potiahol ma za ruku a pokrútil hlavou.
„Chceš, aby som ostala?“ opýtala som sa šokovane.
Zaštekal.
„A prečo práve teraz? Vždy sa snažíš dostať ma odtiaľto tak rýchlo, ako je to len možné.“
Zadíval sa mi do očí a v jeho čiernych očiach sa zračil smútok. Nabrala som odvahu a pohladila ho po čiernej srsti. Podišiel ku mne a ľahol si, úplne sa na mňa natlačiac.
„Aký si milý! Čo tak zrazu?“ Jeho prejav ma celkom pobavil. „Snažíš sa ma rozveseliť?“
Oblízal mi ruku a ja som na chvíľu totálne zabudla na svoje slzy. No potom som mu začala rozprávať (pretože som vedela, že mi rozumie, hoci nemôže rozprávať tiež):
„Vieš o tom, že chalani sú hrozní? Teda... Ja som to vedela, ale toto som fakt nečakala. Čo by si si pomyslel o niekom, kto o tebe natára svojim kamošom samé nechutnosti len preto, aby pred nimi nevyzeral ako looser? Mám pocit, že ma viac ani nemohol sklamať. Nič horšie asi urobiť nemohol. Urobil mi tú najponižujúcejšiu vec, nie?“
Blake chápavo na mňa pozrel a zažmurkal. Začala som mať fakt pocit, že presne vie, o čom hovorím. Normálne sa vo mne začala biť veselosť s hnevom. Katastrofický súboj, haha.
„Proste... Je to sviniar. A nechcem ho vidieť. Fakt nechápem, prečo urobil niečo také. Je to dosť úbohé, nie? A hlavne, keď sa v skutočnosti o nič nepokúsil. O nič. A k tomu všetkému tie reči o jeho bratovi... To si naozaj mohol odpustiť! Nemusel si pustiť fantáziu na prechádzku až v takej miere. Do kelu, prečo to spravil? Prečo to vôbec niekto urobí?“
Blake zrazu zastrihal ušami, akoby začul niečo, čo ja nie. Poobzerala som sa, no keďže Blake ostal pokojný, znovu som prehovorila:
„Vieš, aké je to svinstvo? Nemyslela som si, že by niekto mohol niečo takéto spraviť. A už vôbec nie Lukáš a už vôbec nie mne. Možno by sa iné baby potešili, keby zrazu chalani vďaka tomu javili záujem, že? No čo už, ja taká nie som. Zdá sa mi to maximálne nechutné. Nikdy by som nič také nespravila. A už vôbec nie s dvomi. Fuj! Možno som staromódna, ale...“ pokrútila som hlavou, „Toto je naozaj na mňa príliš.“
Blake zrazu zdvihol hlavu a ja som stiahla ruku z jeho srsti.
„Čo je? Cítiš niečo?“
Vstal a začal ňuchať vo vzduchu. Potom zavrčal a potiahul ma za ruku.
„Môj čas už vypršal?“ uškrnula som sa. „Fajn, idem.“ Vzala som si veci a v sprievode Blakea som vyšla von z jeho lesa. Pri prechode na „lúkopole“ som sa k nemu otočila a šepla som: „Ďakujem za vypočutie. Vy zvieratá máte v sebe niečo zvláštne, citlivé, čo ľuďom občas chýba. Možno sa ti aj nabudúce prídem vyrozprávať!“
Blake zaštekal a bežal späť do svojho lesa.
Naozaj sa mi zlepšila nálada. Celá tá situácia – že som sa rozprávala s Blakeom, ktorého som kedysi považovala za netvora – sa mi zdala komická. Akoby to celé zľahčilo môj „problém“ s Lukášom. Ale len na niekoľko minút.
Ako som totiž kráčala „lúkopoľom“, zbadala som oproti sebe ísť dve postavy so psom. Vzdychla som a keďže som sa už bratom Malinským a ich Boneymu nemala ako vyhnúť, kráčala som priamo k nim. Boney sa ku mne rozbehol a začal na mňa vyskakovať. Snažila som sa ho pohladiť a pri tom mi spadla školská taška na zem, takže som sa po ňu zohla a vtedy ku mne prišli Lukáš s Vladom.
„Ahoj, Nina!“ pozdravil ma s typickým úškrnom Vlado.
Lukáš mlčal.
„Čau!“ odvetila som odmerane a snažila sa ich obísť.
„To ani nepozdravíš svoju frajerku?“ spýtal sa Vlado provokačne, zatiaľ čo Lukáš na mňa akosi neisto hľadel.
Zvedavo som sa zahľadela na Lukáša.
„Tak čo?“
„Ahoj.“
Zasmiala som sa a neveriacky pokrútila hlavou. „Si strašný idiot, Lukáš. Fakt strašný.“
Všimla som si, že Vlado sa neprestal uškŕňať.
„Čo sa škeríš, ty pako? Nie si o nič lepší ako tvoj starší brat!“ zvolala som naňho, lebo jeho sebavedomé úškrny ma vždy neskutočne rozčuľujú.
„Neviem síce, ako som ti ublížil,“ ozval sa zrazu Lukáš, „ale môjho brata do toho ťahať nemusíš.“
„Naozaj? Ty si ho do toho zatiahol sám!“ Spomenula som si na krátky monológ Bystríka Dutého.
„Prosím?“
„No, a nie? To, že si trepal hovadiny o nás dvoch, bolo už samo o sebe odporné, nemusel si si vymýšľať, že bol s nami aj tento sopliak!“
„Sopliak? Máš len o rok viac ako ja!“ obhajoval sa Vlado, no ani Lukáš ani ja sme si ho nevšímali.
„O čom to hovoríš?“ Lukáš vyzeral naozaj zmätene.
„Ak si stratil pamäť, pokojne ti pripomeniem, ako si ma pred všetkými zhodil a... vychvaľoval si sa mnou, akoby som bola nejaká športová trofej.“
Nadvihol obočie a Vlado sa začal smiať.
„Čo sa rehoceš?“ osopila som sa naňho.
„Nič,“ pokrčil plecami, no z tváre mu nezmizol pobavený výraz.
„Nina, ja nemám ani najmenšie tušenie, čo sa mi tu snažíš povedať. Fakt.“
„Jasné... Tak si asi bol námesačný, keď si všetkým rozprával, ako si so mnou užíval cez víkend, že? A si tak úbohý, že si do toho zaplietol ešte aj tohto...“ nemala som slov, tak som len mlčky ukázala na Vlada a zovrela pery od zlosti.
„Ja som o tebe nikomu nerozprával!“ Aj Lukáš zvýšil hlas. „Nikomu, okey? Čo si si to vymyslela?“
„Ja že som si niečo vymyslela?“ Pohŕdavo som sa zasmiala. „Ty si si vymyslel všetko! Všetko! A bola to tá najhnusnejšia vec, akú si mi kedy urobil!“
„Čo som urobil???“
Vzdychla som. Už som naozaj strácala trpezlivosť. „Rozprával si svojej partii o tom, ako si ma pretiahol, už si spomínaš? Spravil si zo mňa pred všetkými štetku! Teraz ma vďaka tebe všetci považujú za ľahkú a...“
„Čože? Kvôli mne? Nina, ja nechápem...“
„Tak zapni mozog a skús sa rozpamätať na to, čo si natáral, kým si sa so svojimi drahými nadržanými kamošmi ožieral!“
Zamračil sa. „S akými kamošmi? Ja... Asi teraz vyzerám ako debil, ale naozaj nemám ani šajnu, čo to tu trepeš.“
„Tak ja trepem? Si trápny, Lukáš, keď sa mi ani nedokážeš priznať,“ pozrela som naňho a naozaj som začala veriť tomu, že je zmätený.
„Nemám sa ti s čím priznať, jasné? Naozaj nemám.“
„Tak čo sa to potom stalo? Prečo mi v škole Turo a nejaký nechutný maturant a neviem koľko ďalších chalanov dávalo odporné návrhy a spomínali bratov Malinských, hm? Ako si vôbec môžeš myslieť, že ti teraz, po tom všetkom, uverím?!“
„Vidím, že si mi ani nezačala veriť,“ povedal Lukáš.
„Ty mi chceš teraz niečo vyčítať? Si odporný hajzel, Lukáš! Toto som od teba fakt nečakala,“ vyriekla som zúfalo a otočila sa na odchod.
„Nina, počkaj! Ja neviem, čo sa stalo. Mám ti prisahať, že to nechápem? Ničomu nerozumiem, okey? Čo mám spraviť, aby si mi verila?“
„Nič. Nič nemôžeš spraviť, pretože...“
„To som nadobro stratil tvoju dôveru? Do riti, Nina! Neoberaj ma o to jediné, čo ma drží v tomto posranom meste...“
„Čože?“ zvolali sme naraz s Vladom.
„Keby si tu nebola ty, tak už dávno by som vypadol a nevrátil sa sem, čo to nechápeš? Mám teda odísť? Naozaj ma už nechceš vidieť? Ja pôjdem, ale už sa sem nevrátim, to ti sľubujem.“
„Lukáš, prestaň!“ skríkol Vlado a snažil sa ho odo mňa odtiahnuť.
„Nechaj ma to vyriešiť, Vlado!“ odvrkol bratovi Lukáš namosúrene a naďalej na mňa spýtavo hľadel.
„Nič si o mne nepovedal?“ spýtala som sa pochybovačne.
„Prečo mi neveríš, do kelu?“
Vlado vzdychol. „Do prdele, neserte ma už, vy dvaja!“
Uprela som zrak naňho a nechala ho hovoriť.
„Fajn, už ma to nebaví. Lukáš, hádam to nemyslíš vážne s tým, že ona,“ ukázal myknutím hlavy na mňa, „je to jediné, čo ťa tu drží! To je dosť trápne.“
„Nech je to, aké chce, je to tak,“ odvetil Lukáš, očividne nahnevaný, že sa Vlado stále medzi nás pletie.
„Pozri, Nina,“ Vlado pozrel na mňa, „Lukáš o tebe naozaj nič nepovedal. To ja, jasné? Ja som to rozhlásil, pretože som vás chcel rozdeliť. Spokojní, že som sa priznal? Teraz sa môžete zmieriť a... Do riti!“
„Prečo si to urobil?“ prekvapene som naňho hľadela a neverila vlastným ušiam.
Vlado však nestihol odpovedať. Lukáš mu vrazil. Vyplašene som mu chytila ruku, aby ho neudrel znova. Vlado si odpľul a potom pomaly povedal:
„Zaslúžim si, ja viem. Vzdávam sa. Buďte spolu, mne už je to jedno.“
Lukáš sa snažil vytrhnúť si ruku, a ja som ho pustila. „Neubližuj mu už. Ja...“ Uvedomila som si svoju chybu a nevedela som, čo povedať. „Musím už ísť...“ Zmätene som pozrela na nich dvoch a jednoducho odišla domov. To bola jedna z mojich najtrápnejších reakcií. V poslednej chvíli som začula Lukášov krik: „Ty idiot, debil, magor!“ Žiadne horšie nadávky. Takže upravil dokonca aj svoj slovník, pomyslela som si.
Keď som zašla za zákrutu, za ktorou ma už nemohli vidieť, rozbehla som sa a zastala som až pred vchodom. Nešlo mi do hlavy, čo sa to práve stalo. Lukáš teda nič o mne nepovedal, ale Vlado. Prečo to spravil? Čo ho k tomu viedlo?
Až o niekoľko minút som si uvedomila, čo som vlastne vykonala ja. Obvinila som Lukáša bez akéhokoľvek dôkazu a povedala som mu hnusné veci... Nemala som na to právo. To ja som bola tá sprostá!
Hnevala som sa sama na seba. No čo mám teraz robiť? Ospravedlniť sa? A dokážem to ja vôbec s tou svojou hroznou tvrdohlavosťou? Ale Lukáš mi za to predsa stojí... Cítila som sa ako blbec. Ako sa mu teraz ukážem na oči? Nemôžem to predsa nechať tak a tváriť sa, že sa nič nestalo. Nie. Jednoducho musím priznať svoju chybu a ospravedlniť sa mu. Ak už nič iné, rozhodne si to zaslúži. A ja si zaslúžim minimálne takýto trest – ponížiť sa pred niekým.
Najradšej by som sa vyfackala.
Komentáre
och,
to nie!! fuj..:D:D keby si poznala hlavných mužských protagonistov v skutočnom svete, tak by si o mladšom Malinskom ani nehlesla v súvislosti so mnou:D:D ale keďže nevieš, odpúšťam ti..:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:56:23
|
Tušila som správne.
Takže predsa druhý Malinský. Súrodenecká žiarlivosť, čo? Alebo že by si V myslel, že ak ich rozdelí, Ninka sa mu príde vyplakať na plece a on sa bude môcť zahrať na citlivého džentlmena? Počuj, nie je on do nej náhodou zamilovaný? :D Ale nie, prečo by o nej potom šíril také klebety... To si nevšímaj, premýšľam s prstami na klávesnici. :D
A teraz som vážne zvedavá, ako sa to urovná. Ona sa musí ospravedlniť, to je jasné. :) Som zvedavá, ako to zvládne.
Pridal(a): Bruja, 26. 09. 2011 07:17:16
|
|
|
