PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice16. kapitola - Obchodné centrum αστέρι – ASTERIKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 13. 03. 2010 10:58:57
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 122
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
S ospravedlnením som čakala až do soboty. Tajne som sa spoliehala, že Lukáš nebude sobotný večer tráviť doma a ja sa s ním nebudem musieť stretnúť. Vybrala som sa k jeho domu čosi po ôsmej – neohlásená, nervózna a unavená. Unavená z dlhého a plného dňa.
O desiatej ráno som sa totiž stretla s Marčou (na víkend zázračne vyzdravela) a Brooke, ktorá vymyslela našu „babskú jazdu“. Čarodejným rýchlobusom sme sa dopravili do najvýznamnejšej čarodejníckej dediny v blízkom okolí – do Mesačného Svitu. V tejto „dedine“ sa totiž nachádza najzaujímavejšie obchodné centrum plné užitočných predmetov i gýčových zbytočností. Rozhodli sme sa ho navštíviť. Jeho pôvodný majiteľ, alchymista Hubert Vinič, žil v 18. storočí a obchodné centrum αστέρι (z gréčtiny) – HVIEZDA otvoril v roku 1758.
Vstúpili sme do obrovitánskej budovy a rozhliadali sa po rôznych obchodíkoch, kráčajúc mramorovým chodníkom.
Navštívili sme dokopy štyri obchody, jednu pizzeriu a zmrzlináreň.
Prvý obchod mal názov Dokonalý kúpeľ (čo mi znelo skôr ako nadpis reklamného letáku). Vstúpili sme do miestnosti širokej asi desať a dlhej asi dvadsať metrov. Na zemi sa striedali svetlošedé a tyrkysové lesklé dlaždice a steny nebolo vôbec vidieť, pretože ich celé zakrývali police z materiálu, ktorý vyzeral ako porcelán – hrubý a nerozbitný porcelán. Police boli biele a studené a zaplnené tovarom.
Pred očami som mala fľaštičky s rôznofarebnými esenciami. Na každom priehľadnom skle bol nalepený papierik s názvom esencie – napríklad jasnooranžová Horúca púšť, tmavopurpurová Krvavá noc, striebristý Prsteň z ľadu či zelenkavé Kúzlo lesa. Prešli sme popri olejoch z najrôznejších druhov orechov – pistácií, kešu, mandlí –, ktoré sa natierajú na pokožku a majú ju osviežiť a prebudiť po tzv. zimnom spánku. Brooke zastala pri liečivých balzamoch. Asi päť minút podrobne študovala zloženie borievkového, grepového a myrhového balzamu, a napokon si vybrala grepový. Ďalej sme prešli k pultu s mydlami.
S Marčou sme sa na seba uškrnuli a s úsmevom zaspomínali na (ne)dobrovoľný pokus vyrobiť domáce mydlo – projekt pre profesora Keshriho.
„Ten náš fialovo-modrý výtvor ozdobený zeleným lístkom z fialky sa s týmto veru nedá ani porovnať,“ povedala som, kritizujúc náš mydlový produkt.
V miskách boli vedľa seba poukladané oválne mydlá – zelené ozdobené bielym pierkom, oranžové ozdobené mesiačikom pomaranča, žlté ozdobené lupeňom ruže. Marča neodolala a začala si vyberať. Nakoniec sa rozhodla pre priehľadné mydlo naplnené farebnými guličkami. Malo vôňu sladkej žuvačky.
Pristúpili sme k ebenovej skrini. Bola otvorená a plná akýchsi vrecúšok. Boli to také vrecúška, ktoré si dáte niekam do miestnosti a tie ju celú rozvoňajú. Boli tam levanduľové, orgovánové, ľaliové, ružové, konvalinkové.
Skončili sme pri penách do kúpeľa a vonných soliach, z ktorých si nakúpili aj Marča, aj Brooke.
Ja už som v tej chvíli zvedavo hľadela na obchod oproti Dokonalému kúpeľu – vyzeralo to ako čajovňa. Nad dverami sa vŕzgajúc knísala starodávna tabuľa s nápisom Sladkosti – každodenné radosti.
„Ninča, ty si tu nič nekúpiš?“ začula som Brookin hlas.
„Nie,“ pokrútila som hlavou, „ale zaručene chcem ísť tamto!“ Rukou som ukázala na obchod so sladkosťami.
Len čo dievčatá zaplatili, prešli sme po mramorových dlaždiciach do obchodu naproti. Tvorilo ho viacero menších miestností s rozmermi asi 3x4 m. V jednej boli rôzne ovocné sirupy a šťavy, v ďalšej alkoholické likéry a vína – od tmavomodrého cez purpurové, krvavočervené a svetloružové až po biele. Tretia miestnosť bola celá akási žiarivo-svetlohnedá vďaka rôznym druhom medu vo veľkých pohároch, ďalšia celá voňala kávou a v ďalšej ponúkali čaje a sušené ovocie.
Ja som rýchlo prechádzala popri figových koláčoch a džemoch, pretože figy neznášam, ale Marča i Brooke sa odtiaľ niekoľko minút nedokázali pohnúť.
Ocitla som sa v miestnosti plnej bonbónov a čokolády. Tam som nakúpila štedrú nádielku pre maminu a súrodencov (a tak trochu aj pre seba) a počkala som pri pulte, kde piekli jedlé gaštany, na Mari a Brooke.
„Všetko je tu strašne sladké!“ sťažovala sa Marča a oblizovala si prsty zalepené od čokolády.
„Veru,“ súhlasila Brooke, „mám strašnú chuť na niečo slané!“
„Aj ja,“ prisvedčila som.
Bol už čas obeda, tak sme sa usadili v pizzerii nazvanej Victoria.
„Nie je nad dokonalosť pravej talianskej pizze,“ podotkla Brooke s plnými ústami.
Marča sa len uškŕňala a pokojne vyjedala svoj grécky šalát.
Po tom, čo sme sa najedli, vybrali sme sa do papiernictva, kde som si nakúpila vonné pečatné vosky (Marča sa mi dobromyseľne posmievala: „Ako v Harrym Potterovi! Už ti chýba len sova a... tamten parfumovaný listový papier!“). Namiesto parfumovaného papiera som kúpila staré pergameny.
Najviac času sme strávili v parfumérii – ja pri ovocných a kvetinových vôňach, Brooke pri korenistých a Marča pri citrusových.
Potom sme si dali zmrzlinu v Paláci ľadu. Verili by ste tomu, že tam mali napríklad aj mrkvovú alebo pelendrekovú? Každopádne, ja som sa nezaprela a ostala som verná kombinácii cookies + biela čokoláda.
O štvrtej som sa vrátila domov a okamžite obdarovala svoju rodinku čokoládovými darčekmi – mamine som kúpila orieškovú, bratovi horkú a sestre bonboniéru so všetkými druhmi čokolády. Potešili sa, no akoby som ich vôbec neprekvapila; akoby bolo samozrejmé, že im niečo donesiem. Ktovie, možno sa to u nás doma naozaj považuje za samozrejmé.
Nechala som si štyri hodiny na oddych a potom som znovu vyšla do zimy nášho Vílieho mesta. Znovu je chladno, dokonca napadlo aj trochu snehu – alebo skôr, krajina vyzerá ako posypaná práškovým cukrom.
Kráčala som teda studenými poprášenými ulicami a zastala som pred Lukášovou „rezidenciou“. Vždy som závidela ľuďom, ktorí žijú v dome – je to také priestrannejšie. A hlavne ako malá som vždy túžila po schodoch. To ma úplne fascinovalo.
Zazvonila som a čakala. Otvoril mi Vlado a vyzeral trošku zvláštne. Nič som nepovedala, ani on. Iba otvoril dvere viac a vpustil ma dnu. Nepýtal sa – bolo mu jasné, prečo som tam. Nedokázala som naňho ani poriadne pozrieť. A jemu moja prítomnosť očividne tiež nebola najpríjemnejšia, takže sa pri mne dlho nezdržal. Vyzliekla som si bundu, vyzula čižmy a vyšla po schodoch na poschodie. Chvíľočku som mlčky stála pred dverami do Lukášovej izby a potom som konečne zaklopala.
Zvnútra sa ozvalo pobaveným hlasom: „Odkedy sa u nás doma klope?“
Otvorila som teda dvere a neisto nazrela dnu. Lukáš sedel na zemi, rukou si podopieral hlavu a čumel do nejakej knihy. Otočil hlavu ku mne a zatváril sa prekvapene.
„Ahoj,“ vravel, vstávajúc.
Jemne som kývla hlavou a trošku sa usmiala.
„Poď dnu,“ vyzval ma a stál na mieste.
„Učíš sa?“ spýtala som sa, keď som zavrela dvere. Moja neistota rástla tak rýchlo, že som mala pocit, že o chvíľočku budem môcť po nej prejsť až na Mesiac.
„Hej, v pondelok mám skúšku.“
„Takže budeš musieť ísť do školy?“
Prikývol. Lukášova univerzita sa nachádza asi dve hodiny cesty autom od Vílieho mesta.
„Chcela si niečo odo mňa?“ spýtal sa, keď videl, že sa asi sama nevymačknem. „Mám toho vcelku dosť, čo ešte musím prejsť, takže...“
„Jasné, nechcem ťa zdržiavať. Ja... prišlasomsatiospravedlniť,“ vyhŕkla som tak rýchlo, že som si sama nerozumela.
„Prosím? Nerozumel som ti,“ usmial sa.
„Prišla som sa ti ospravedlniť,“ povedala som váhavo, ale pomaly a zreteľne.
„Aha...“
„Vieš, že je to pre mňa ťažké, však?“
Pousmial sa, no nič nepovedal.
„Pozri... Naozaj ma mrzí moje správanie. Je mi strašne, keď si spomeniem, že... Keď si spomeniem, ako som ťa hneď obvinila. Bez dôkazov, nemala som na to právo. Prepáč mi to.“
Spravil niekoľko krokov smerom k oknu a povedal, otočený ku mne chrbtom: „Nebavím sa s Vladom... odvtedy. Od jeho priznania. Nedokážem s ním vôbec hovoriť.“
„Prečo?“
„Prečo? Lebo...“ obrátil sa ku mne, „lebo to, čo spravil... tebe, nám... Bolo to hnusné a sebecké. Ešte nikdy sa takto nesprával – ako malé decko. Strašne ma to naštvalo.“
„Vyzeral dosť skleslo, keď mi otvoril dvere.“
„Nech sa trápi, mne je to jedno! Zaslúži si to.“
„Aj ja si to zaslúžim, nie?“
„Ja sa nehnevám na teba. Jediná vec, ktorá ma na tvojom správaní štve, je to, že si ma odpísala. Keď na mňa všetci hľadeli zvysoka a odsudzovali ma, ty si to nerobila. Zdalo sa mi, že si jediná, ktorá mi je ochotná dať ďalšiu šancu. Tie sračky, v ktorých som bol... Bez teba by som to nezvládol. Hnalo ma dopredu to, že niekto vo mňa verí, chápeš? Nevieš si ani predstaviť, ako som sa cítil, keď...“
„Lukáš, ja som v teba neprestala veriť!“
„Vážne? Ako to mám teda chápať? Nič si nepovedala, len si mi vylepila... Nič si nevysvetlila, neobjasnila.“
„Ja viem. Unáhlila som sa. Bolo to hlúpe. Lenže čo som si mala myslieť? Nechcem sa obhajovať, ale...“
„Nie. Nemusíš sa obhajovať. Ja ti naozaj nič nevyčítam. Len chcem, aby si vedela, že to bolelo.“
„Lukáš...“
„Fakt. A už to nechcem zažiť. Netvrdím, že nikdy neurobím chybu, že nikdy nespravím nič zlé, že ti neublížim... Ja neviem, čo bude. Neviem. Ale nechcem...“
„Prestaň. Povedz len, že mi odpúšťaš. Prosím.“
„Odpúšťam ti.“
Tak veľmi sa mi uľavilo, že som si nahlas vydýchla. Lukášovi sa na tvári zjavil úškrn a ja som len naňho váhavo hľadela.
„Vieš, o čo vlastne Vladovi išlo?“ spýtal sa po chvíli. „Chcel ma mať pre seba. Chápeš to?! Akoby... Ja neviem, akoby nemal iných priateľov, len svojho staršieho brata. A bál sa, že ho o mňa okradneš.“
„Ja?“ zasmiala som sa.
„Ty,“ prisvedčil a podišiel ku mne bližšie.
„Prečo by som...?“
Pokrčil plecami a znovu sa zaškeril. „Môžem ti podať ruku na zmierenie?“
Pobavene som mu pozrela do očí, no keď ku mne natiahol ruku, musela som mu podať tú svoju, hoci sa mi to zdalo dosť zvláštne a komické. On ma však zrazu pritiahol k sebe a dal mi pusu na nos, čo sa mi zdalo ešte komickejšie a nahlas som sa rozosmiala.
„Čo je?“ opýtal sa a snažil sa tváriť nahnevane, no aj on sa smial.
„Neviem, ale správaš sa, akoby si bol môj dedko!“
Pustil ma a smejúc sa sadol si na zem.
„Čo sa to vlastne učíš?“
Ukázal mi obal knihy – Výcvik jednorožca macedónskeho.
„Jednorožce? To znie zaujímavo... Nevedela som, že aj jednorožce sa cvičia.“
„Hej, cvičia, a je to dosť zložitý proces. Bude to dosť náročná skúška.“
„Aha... Tak ťa asi nechám učiť sa. To sa ti fakt dobre študuje na zemi?“
„Na zemi je to najlepšie... Vždy sa učím na zemi. Je to trochu nepohodlné, ale aspoň pri tom nezaspím.“
„Jasné, chápem. No dobre, tak ja teda pôjdem. Povedala som ti, čo som chcela povedať. Budem ti držať v pondelok palce.“
„Vďaka,“ prikývol. „Ale môžeš ostať, ak chceš. Aspoň chvíľu...“
„Asi to nie je dobrý nápad. Kvôli Vladovi, chápeš. Uvidíme sa... cez týždeň. Hm?“
„Určite. Keď sa vrátim v pondelok z Drakoviec, ozvem sa ti, dobre?“
„Okey.“
Otvorila som dvere a vyšla na chodbu. Keď som zatvárala Lukášovu izbu, naposledy som naňho pozrela – usmieval sa a hľadel do učebnice, no bolo úplne zrejmé, že vôbec nevníma text. Zišla som dole po schodoch a bez slova opustila ich dom. Rodičia neboli doma a s Vladom som sa lúčiť nepotrebovala.
Vrátila som sa domov s veľmi dobrým pocitom a celá šťastná a nanovo zaľúbená a hneď som všetko referovala Marči a Brooke v esemeskách.
Komentáre
v podstate
nič až také zaujímavé:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:56:38
|
Okej...
... tak aj to sa vysvetlilo. A do konca stále chýba ešte pár kapitol. Čo si si na ňu ešte pripravila? :D
Pridal(a): Bruja, 26. 09. 2011 07:25:51
|
|
|
