PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice17. kapitola - Svet vôníKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 15. 03. 2010 14:08:10
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 113
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Dnes to v škole ubehlo akosi podozrivo rýchlo. Ani som sa nenazdala a kráčala som domov v sprievode Nely Knotovej. Marča išla, samozrejme, na obed do školskej jedálne, a mne sa na ňu, samozrejme, nechcelo čakať. A Nela býva hneď vo vedľajšom paneláku (je ich päť vedľa seba; také dosť veľké sídlisko, ktoré však nevyzerá ako typické hnusné sídlisko, ale je pekné, zarastené zeleňou). Keď sme sa rozlúčili, vyviezla som sa výťahom na svoje štvrté poschodie. Snažila som sa rozpomenúť na to, čo mi mamina včera varila na obed. Znovu išla na týždňovú služobku – niekde v Mongolsku či kde otvárajú novú rezerváciu pre testraly, a mamina tam má na to dohliadnuť.
Len čo som otvorila výťahové dvere, ostala som dosť zarazená. Na schodoch pri dverách môjho bytu sedel Lukáš a usmieval sa na mňa.
„No konečne!“ zvolal a vstal.
„Čo ty tu robíš? Mal si sa mi OZVAŤ, a nie spôsobiť mi infarkt svojím príchodom!“
„Pardón, nechcel som ťa vyľakať. Povedal som si, že ťa prekvapím.“
„To sa ti teda podarilo,“ odvetila som a začala som odomykať dvere.
„Nepozveš ma dnu?“ spýtal sa, keď som vošla a nič nepovedala.
„To ťa musím pozývať?“ čudovala som sa. „Je jasné, že pôjdeš ďalej, nie?“ A zaškerila som sa.
Vstúpil za mnou a dal mi pusu.
„Je tu strašne zlý vzduch,“ neodpustila som si a ponáhľala sa otvoriť balkónové dvere, nech sa ten nevyvetraný vzduch premení na čerstvý. „Tak čo, ako dopadla tá skúška? Celý deň som ako na ihlách.“
„Super, mám to. Za A mínus.“
„Paráda! Vedela som, že to dáš.“
„Nezaslúžim si odmenu?“ Sadol si k stolu v kuchyni.
„Mám ti ponúknuť obed, alebo...?“
„Nie, najedol som sa po ceste. Ja neviem... Ale niečo si zaslúžim, nie?“
Otvorila som skrinku a vytiahla prvú čokoládu, ktorá sa mi dostala do ruky. Bola to mliečna s orieškami. Hodila som mu ju. „Môže byť?“
Pousmial sa. „Ty sa vždy nejako vynájdeš, však?“
Žmurkla som naňho a otočila sa ku chladničke. „Naozaj nechceš normálne jedlo? Máme... Čo to tu máme? Pečené kura s ryžou... Nedáš si?“
„Nie, ďakujem,“ odvetil a už rozbaľoval svoju odmenu.
Kým som obedovala (pričom som sa ho asi tri razy spýtala, či aj on naozaj nechce), rozprával mi o Drakovciach.
Potom som povedala: „Musím ísť vyvenčiť Jenny... aspoň na pár minút. Ideš so mnou?“
„Na to som tu!“ Razom vstal a ponúkol mi z čokolády.
„Ideme?“ spýtala som sa a prešla na chodbu, na čokoládu som ani nepozrela.
„Odkedy nemáš rada čokoládu?“ divil sa, no nasledoval ma.
Pokrčila som plecami a obula sa.
Vždy po škole mám povinnosť ísť s Jenny na chvíľu von, ale väčšinou to trvá nejakých desať, nanajvýš pätnásť minút. A ani pri Lukášovi som neurobila výnimku. Po krátkej prechádzke sme znovu zastali pred mojím vchodom a Lukáš sa opýtal:
„Nepozveš ma hore?“
„Nemôžem.“
„Prečo?“
„Lebo by sme tam boli sami...“
„No a?“ zaceril sa.
„Práve preto!“ pozrela som naňho a snažila sa tváriť vyčítavo. „Aj tak doma dlho nebudem.“
„Kam pôjdeš?“
„Dnes mám toho dosť veľa. Musím sa učiť na zajtra,“ začala som, no Lukáš ma prerušil:
„Učiť sa? A na čo, prosím ťa? Kašli na učenie!“
„Prestaň. Musím sa učiť, navštíviť starú mamu – volala mi, aby som prišla –, a večer mám doučko s Brooke.“
„Takže ani minútka na mňa?“
„Doteraz som predsa bola s tebou.“
„Aha... No, keď ti to stačí...“
„Lukáš, prestaň!“ udrela som ho do ramena a rozosmiala sa. „Nebuď ako malý a netvár sa, že sa celý tvoj svet točí okolo mňa!“
„A tvoj sa okolo mňa netočí?“ spýtal sa naoko nešťastne.
Prekrútila som očami a otočila sa mu chrbtom. Vyťahovala som kľúče z vrecka a chcela som odomknúť, no on ma (znova!) zadržal.
„Čo je stále? Kedy ma necháš odísť?“
„To sa so mnou ani nerozlúčiš?“
Privrela som oči, lebo mi pomaly začínala dochádzať trpezlivosť. A on ma práve vtedy pobozkal – nie tak letmo, ako predtým. Tak naozaj. Prvý ozajstný bozk... Až som sa zľakla. Odtrhla som sa od neho a len naňho vycivene čumela.
„Urobil som niečo?“ uškrnul sa.
Nadýchla som sa, aby som čosi povedala, no nič zo mňa nevyšlo. Nemala som ani slová, ani hlas. Nešlo až o tak veľa, ja viem. No v tej chvíli mi to prišlo strašne vážne. Až sa tomu teraz smejem.
„Tak už radšej choď,“ povedal a neisto na mňa hľadel.
Prikývla som a čo najrýchlejšie zmizla vo vchode, vo výťahu, v byte. Bežala som k zrkadlu a pozerala na svoju tvár. Bola som vyplašená a srdce mi tĺklo tak divoko, že som mala pocit, že mi vyskočí z hrude.
Prvý bozk... Vždy som mala o ňom krásne romantické predstavy, vždy som chcela, aby to bol niekto dôležitý. Možno sa niekomu zdá smiešne, že to prišlo AŽ v sedemnástich. Neviem. Možno som z toho vždy robila príliš veľkú vedu. No ale toto?! On si ho len tak ukradol... Prečo? Veď dobre vie, aký mám na to názor... Naozaj som v týchto veciach radšej za veľmi pomalý postup. Veľmi pomalý. Naozaj veľmi. No ale nič... Kašľať na to.
Umyla som si tvár a vzdychla som. Pozrela som na mobil, aby som zistila, koľko je hodín. Pol tretej, to znamená, že mám ešte hodinu a pol, kým sa Joy ukáže doma. Mohla by som ju stráviť nejakou príjemnou činnosťou. No premohla som lenivosť a vytiahla zo svojho stola so školskými vecami zošit na dejepis. Dejepis sa vždy rýchlo a ľahko naučím. A teraz som mala výnimočne krátke poznámky – ani nie na A4. Prečítala som si ešte text z učebnice (niežeby som to robievala bežne; profka nám to nakázala) a mala som voľno. Proces „učenia“ mi zabral asi pol hodinu. Koľká strata času, nie?!
Mala som teda ešte hodinu. Tak som sa len vyvalila na gauč, pustila hudbu cez repráky na plné pecky (podľa nálady som si vybrala soundtrack z Pirátov z Karibiku – fakt super muzika; milujem soundtracky – sú také veľkolepé a... orchestrálne, haha) a relaxovala. A predstavovala som si, že som Elizabeth Swannová a že krásny Orlando Bloom alias Will Turner je do mňa bláznivo zamilovaný. Ach jaj, niet nad roky dospievania, kedy si môže dievča pustiť fantáziu na prechádzku bez hanby a vysvetľovania, všakže?
Tesne pred štvrtou som si vymenila stráž s Joy a vybrala som sa k starej mame. Cesta k nej trvá asi päť minút chôdze. Býva vlastne priamo oproti mojej škole.
Zazvonila som na zvonček a čakala, kým mi otvorí. Má malý trojizbový byt na prvom poschodí. Je to, samozrejme, mamina mojej maminy, takže sa nevolá Lieskovská. Má krásne meno – Irma Miráklová. Neviem, či má anglický pôvod, alebo čo. Ale, každopádne, krásne mi to znie – pani Zázraková. Super, že?
Celý jej byt rozvoniaval niečím veľmi príjemným, keď som doň vošla. Hneď som sa zaujímala, čo sa to tam robí.
„Snažím sa vyrobiť parfémy, poď sa pozrieť,“ odvetila stará mama a už sa ponáhľala do kuchyne.
„Parfémy?“ Nestačila som sa čudovať. Čo si to len ľudia nevymyslia na staré kolená za hlúposti?
„Teda, ešte som nič nevyrobila, ale snažím sa zohnať prísady,“ vysvetľovala mi, keď som k nej prišla.
Na stole pred nami boli naukladané rôzne ingrediencie, ktoré sa používajú pri výrobe parfémov a voňaviek.
„Mám ich rozdelené podľa typu parfému, aký sa z nich vyrobí. Z tohto,“ ukázala na rôznofarebné lupienky kvetov, „budú kvetinové. To je jasné. Mám tu jazmín, ružu, kosatec, fialku.“
„A čo je toto?“ spýtala som sa a pozerala na žltý kvet, z ktorého prúdila zvláštna olejová vôňa. „A toto?“ Ďalej som ukázala na biele kvietky.
„To je ylang-ylang a tuberóza.“
„Tuberkulóza?“ zasmiala som sa.
„Nie, tuberóza,“ opravila ma stará mama s úsmevom. „Nazýva sa aj nočný hyacint.“
„Aha... A ďalej tu máš čo?“
„Ďalej sú tu ingrediencie na orientálne vône... Také tie korenisté, vieš. To by dievčatá ako ty nemali používať, tie sú pre dospelé ženy.“
„Ako ty?“ uškrnula som sa.
„Ako tvoja mama, napríklad. Pre mňa už sa hodia len chyprové alebo drevité.“
„Chy... čo?“
„Aj k tomu sa dostaneme,“ žmurkla na mňa. „Takže, toto tu,“ ukázala na čosi voskovité, „je ambra. Používa sa ako ustáľovač. To som si vygooglila.“
„Vygooglila? Ja odpadnem!“ podpichla som ju. „Moja stará mama vie používať počítač?“
„Veľmi vtipné, Nina. A na tvojom mieste by som ambru nechytala... Teda, je to produkt, ktorý vzniká počas tráviaceho procesu vorvaňa obrovského.“
„Počas tráviaceho procesu?“ Zhnusene som ambru odhodila.
„Toto určite poznáš,“ ukázala na ďalšiu prísadu.
„Jasné, vanilka. A dokonca aj toto poznám,“ privoňala som k svetlohnedým čudesným miniútvarom, „to je kadidlo.“
„A veľmi kvalitné,“ zdôraznila stará mama so zdvihnutým ukazovákom. „Z Ománu. Ďalej tu máme santalové drevo a rôzne druhy korenia. A už sa dostávame k tým chyprovým vôňam. Toto je vetvičník, alebo aj dubový mech.“
Pozerala som na niečo veľmi čudesné – vyzeralo to ako skupinka nervov, malo to bledozelenú farbu. Tam končia moje opisovacie schopnosti.
„Bergamot, labdanum a pačuli.“
„Bergamot, to je ten žltý pomaranč?“
„Nie je to síce pomaranč, ale áno, vyzerá tak.“
„A toto hovienko, to je labrador?“
„Nie labrador,“ zasmiala sa stará mama, „a už vôbec žiadne hovienko. Volá sa to labdanum a je to živica.“
Naozaj to vyzeralo ako hovienko. Pokojne sa presvedčte – google predsa vie všetko.
A pačuli boli nejaké zelené lístky s ťažkou, zemitou vôňou. Nič príjemné pre môj nos.
„Tu sú drevá – opäť santalové, ďalej cédrové a ružové.“
„To na tie tvoje drevité vône, že? A to potrebuješ aj trávu?“
„To nie je hocijaká tráva! To je vetiver.“
„Čokoľvek,“ mávla som rukou. „A z tohto tu by mala radosť Marča, moja kamoška.“
„Má rada citrusové vône?“
„Veľmi,“ potvrdila som a obzerala som si pomaranč, bergamot, citrón a limetky. „To kvôli tomuto si ma zavolala? Chceš, aby som ti s tým pomohla?“
„Nieee... Toho sa zhostím sama. Ty si tu kvôli koláču.“
„Ahaaa,“ zaškerila som sa.
Starká podišla k rúre a vytiahla z nej plech, na ktorom si pokojne lebedil krásny, nadýchaný, tmavohnedý, čokoládou zdobený perník.
„Nech sa páči,“ podala mi ho.
„To mám všetko sama zjesť?“
„Nie, to je pre vás všetky. Dve. Teba a Johanku, chápeš. Máš nejakú tašku?“
„To ho mám zobrať domov? Noo, ale to bude problém, stará mama. Ja totiž odtiaľto nepôjdem domov...“
„A kam pôjdeš? Na rande, haa?“
„Mám doučko. S Brooke. Teda, s Noufarou.“
„No dobre, tak ho vezmi tam a dajte si spolu... aj s Noufarou.“
„Fajn, ako chceš.“
„A kedy ho máš? To doučovanie?“
„O piatej.“
„Takže ešte máme nejakých štyridsaťpäť minút, však?“
Usadili sme sa v pohodlných kreslách v obývačke a kecali. A kecali a kecali. Vždy si s ňou dobre pokecám. Neviem, čím to je. Zdá sa mi, že moja stará mama je na svoj vek veľmi moderná žena. A fakt super žena. Až mi bolo ľúto od nej odísť.
Keď som však vyšla na ulicu, čakalo ma ďalšie prekvapko. Takmer som vrazila do Marči a... Lea. Držali sa za ruky a kráčali popri vchode mojej starej mamy.
„Čaute!“ zvolala som a samej mi to znelo strašne prekvapene.
„Ahoj,“ povedala Mari a hodila na mňa významný pohľad, kým sme sa obchádzali.
Leo mi len kývol hlavou a viedol ju ďalej.
Tak toto mi, drahá moja Marína, budeš musieť vysvetliť!, pomyslela som si a chvíľu za ňou hľadela. Pre istotu som do mobilu odfotila ich spojené ruky, aby som to mohla použiť ako dôkazový materiál, keby sa náhodou Marča chcela vyhovárať, a vybrala som sa k Brooke.
Podarilo sa nám zjesť takmer polovicu koláča, no statočne nám pomáhal aj Teddy. Brooke sa stále pretŕčala s tým svojím snubným prsteňom, čo jej ani nezazlievam, lebo je fakt nádherný. Teddy si dal naozaj záležať a očividne má veľmi dobrý vkus. Brooke má proste šťastie!
Aj s runami mi opäť dosť pomohla. Mám pocit, že keď sa učím s človekom, ku ktorému mám pozitívny vzťah, hneď sa mi učí ľahšie. Čím to asi bude, však?
Komentáre
čo už,
bude (Niekto:p) to mať ťažké aj so mnou v tomto prípade:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:57:07
|
...
... a snažil sa chlapec, snažil sa jej naznačiť, že chce pusu. A nič. Až si ju musel ukradnúť sám. :D Inak mi ho je trochu ľúto -(z chlapského hľadiska) musí ho to strašne dráždiť, že sa Nina od neho drží v takej vzdialenosti. :D :D :D Pekná poviedka. ;)
Pridal(a): Bruja, 26. 09. 2011 07:34:09
|
|
|
