PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice18. kapitola - Maturity, maturyKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 16. 03. 2010 15:06:45
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 132
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Len čo som sa zobudila, vedela som, že budem meškať. Niežeby som zaspala, alebo čo. Proste som vedela, že nebudem stíhať. A naozaj to tak bolo. Ale môj vymyslený scenár bol oveľa tragickejší ako skutočnosť. Marča ma čakala iba pár minút, a aj pri tom jej robila spoločnosť Nela, takže sa až tak nenudila. Vďaka Nele som však ja nemala možnosť pýtať si od Marči vysvetlenie. Povedala som si teda, že vydržím až do školy. A nejako sa mi to aj podarilo.
V šatni sme sa s Nelou rozlúčili a vybrali sme sa do našej triedy. Keď sme obchádzali vedľajšiu (Leovu) triedu, významne som na Mari pozrela a netrpezlivo povedala:
„Už sa k tomu konečne vyjadríš? Alebo budem musieť ešte dlho čakať?“
Pozrela na mňa a snažila sa tváriť nechápavo. „O čom to, pre trpasličie pantofle, hovoríš?“
„Marína Vlková,“ povedala som úplne nahlas, hoci sa dvere Leovej triedy otvorili a v nich sa zjavil Turo, „láskavo mi vysvetli, čo si to včera robila s Leom Kamenským!“
Marča pozdravila Tura a neodpovedala mi. Totálne však očervenela. Ja som na Miša Turečka vrhla dosť škaredý pohľad a zabuchla mu dvere našej triedy pred nosom. Stihla som však zbadať, ako sa zazubil a rozstrapatil si tú svoju blonďavú ofinu.
Keď sme si s Marčou sadli do našej lavice, nedovolila som jej ani len vytiahnuť si veci na franinu (hneď prvá hodina - taká nuda).
„Chodíte spolu?“
„S kým?“ snažila sa tváriť nezaujato. Stále sa o niečo snaží, aspoň v takýchto situáciách.
Vytiahla som svoj mobil a ukázala jej fotku, ktorú som si včera uložila ako dôkazový materiál. „Žeby s Leom? To ako sa ti podarilo ho zbaliť?“
„Nikto nikoho nebalí, jasné?“
„Jasné, veď teraz už ani netreba. Ani niet koho.“
„Prestaň,“ Marína sa zasmiala. „Bolo to len... také... nezáväzné stretko s kamošom.“
„Aha, takže s každým kamošom sa držíš za ruky, hej? Krásne priateľstvá máš, naozaj!“
Vzdychla.
„Počúvaj ma, Marča, aj tak mi to všetko porozprávaš. Tak nezdržuj a vyklop to hneď.“
„Fajn,“ rezignovala. „Fajn. Tak počúvaj... Ale poďme sa prejsť, nechcem to rozoberať v triede.“
Vyšli sme teda na chodbu a dali si krátku prechádzku po škole. Skôr, ako mi stihla niečo povedať, sme stretli Andreja Valašského – mal na sebe zelenú košeľu a čierne sako, čo mi pripomenulo, že dnes sa u nás na škole odohrávajú písomné maturitné skúšky.
„Čau, Nina!“ pozdravil ma a na to, že ho čakal test, bol až príliš veselý.
„Ahoj, prajem ti veľa šťastia!“ žmurkla som naňho a zaškerila sa: „Aký si fešák!“
Zasmial sa. „Potom pokecáme... Musím ísť.“
„Jasné. Drž sa!“
Aďo nás obišiel a vybehol po schodoch na poschodie, na ktorom mali prebehnúť maturity. Ja som pokračovala s Marčou smerom do šatní – čo tam po tom, že sme odtiaľ len pred pár minútami odišli? V našej škole nie je toľko miesta, aby sme sa mohli prechádzať zakaždým inými priestormi.
„Počúvam,“ vyzvala som ju.
„Včera som bola na obede. Vieš, po škole. A sedela som sama pri stole. A prišiel Leo. Všimla som si, že jedine pri mne je voľné miesto. Jedine pri mne. Takže bolo jasné, že si bude musieť sadnúť vedľa mňa. A tiež bol sám. Dúfala som, že bude aspoň s Turom, chápeš, nech nie sme sami. Ale nie, Turovi sa nechcelo. A tak si Leo prisadol a dali sme sa do reči...“
„Zase.“
„Ale no, netrep! Veď sme spolu boli naposledy na tom plese, nie? A to bolo pred mesiacom. Odvtedy sme nikam nešli.“
„Veď na angline spolu sedávate, nie?“ My s Marčou totiž nemáme spoločné hodiny angličtiny – ak by sme mali, tak by som ju od seba nikam nepustila.
„Hej, ale... Tam toho človek veľa nenakecá.“
„No dobre, a čo teda bolo na tom obede?“
„Normálne sme sa rozprávali. O škole a blbostiach. A spýtal sa, či nemám poobede čas.“
„A ty si mi to nezavolala?!“
Pokrčila plecami. „Nič významné som nečakala. Neviem. Ale teda, stretli sme sa a... dopadlo to tak, ako si sama videla.“
„Chodíte spolu.“
Pokrútila hlavou. „Iba sme sa držali za ruky.“
„To snáď robia páry, nie?“
„Robia, ale... Čo ja viem. Snažím sa nebrať ho nejako veľmi vážne. Je to predsa len Leo...“
„Áno, Leo, ktorého ti bude závidieť každé dievča na škole – okrem jeho sestry. Aj ja ti závidím!“ neodpustila som si a rozosmiali sme sa.
„Neviem, či mi vôbec máš čo závidieť. O nič nejde.“
„Uvidíme, Mari, uvidíme.“
Zazvonilo a my sme sa ponáhľali na franinu. Potom sme si odtrpeli fyziku a geografiu a cez prestávku pred dejepisom sa v našej triede ukázal Leo. Aké neočakávané! Zavolal Marču na chodbu a ona sa vrátila až po zvonení.
„Čo ste tam tak dlho riešili, prosím ťa?“ pýtala som sa, kým sme zdravili profku (stáli sme).
„Nič.“
„Fakt? Už aspoň spolu naozaj chodíte?“
„Prestaň si zo mňa robiť srandu, Nina!“
„Ja si nerobím srandu, jasné? Myslím to vážne.“
Sadli sme si.
„Tak chodíte, či nie?“ naliehala som.
Pozrela na mňa vážne, no postupne sa jej na tvári rozhostil úsmev.
„Chodíte!“
„Ktovie, ako dlho mu to vydrží!“
„Marína, ty si blázon! Buď rada, že ho máš. Wow, Leo Kamenský... To si fakt vyhrala. Okrem toho, že je neskutočne krásny, je to fakt dobrý chalan. A múdry... Takých veľa nenájdeš.“
„Viem. Ale ani on nie je dokonalý.“
„Si si istá?“ žartovala som.
„Lieskovská, odpovedať!“ ozvala sa zrazu profka.
No super, pomyslela som si. Ale dejáku som sa včera chvíľu venovala, takže by som si čosi mala pamätať. Vyrozprávala som teda všetko, čo som vedela o Slovensku na začiatku druhej svetovej vojny, a sadla som si späť na miesto s jednotkou.
„Gratulujem!“ povedala mi Marča hneď.
„Aj ja tebe,“ odvetila som. „Ešte som nestihla. Ale k Leovi si zaslúžiš gratuláciu.“
„Všakže?“ šťastne sa usmiala.
„Tak, a teraz sú z nás oficiálne zadané baby. Čo len budeme robiť, Mari?“
„Užívať si to, nie?!“
„Len aby nás to nezničilo! Mňa niekedy ide z Lukáša poraziť...“
„Prečo?“
Rýchlym pohľadom som skontrolovala profku – nezdalo sa, že by sme ju nejako naším šepotom rušili. „Mám pocit, že sa z toho zbláznim. Že ma to úplne pohltí, chápeš? Že o chvíľu nebudem myslieť na nič a na nikoho, len naňho.“
„Budem ťa držať pri zemi!“
„To som si aj ja myslela, no teraz... ako? Budeme mať ten istý problém, nie?“
Zasmiali sme sa.
„Bude to katastrofa, fakt! My dve a Malinský a Kamenský... To znie naozaj nebezpečne, takáto kombinácia.“
„Presne!“ súhlasila som.
„Musíme niekedy spolu zájsť niekam všetci štyria.“
„To by teda dopadlo!“
Radšej sme stíchli, pretože profka sa priblížila k našej lavici.
Keď bolo po dejáku, vybrala som sa na dolnú chodbu, kde som sa chcela stretnúť s Aďom a spýtať sa na testy. Bežala som za ním.
„No čo, ako?“
Usmial sa. „Ále,“ mávol rukou, „pohoda.“
„Hej? Tak super.“
„Jasné. Typovačka. Ale bolo to ľahké.“
„Počula som, že sloh máte písať až poobede. To je dosť čudné.“
„Je to blbosť,“ kývol hlavou, „mne sa už nič nechce. Test je v pohode, tam len krúžkuješ a tak... Ale niečo tvoriť... na to fakt nemám teraz náladu.“
„Ale, to zvládneš.“
„Však hej... Toho sa nebojím. Mám väčší strach z matiky.“
„A to máš kedy?“
„Vo štvrtok... Ale chápeš, Laura, ktorá je z našej triedy najlepšia, sa na to učí. Čo potom ja, druhý najhorší?“
Začudovane som naňho pozrela. „Prosím ťa, nepreháňaj! Jasné, že to dáš. Určite si dobrý.“
„Noo, fakt,“ odvetil pochybovačne. „Ale určite to pôjdeme dakam osláviť...“
„To sa patrí.“
„Chceli sme s Rasťom čosi vymyslieť...“ Ak som to náhodou ešte nespomenula – Aďo a Rasťo sú najlepší kamoši. „Aj s Kajou, samozrejme. A so všetkými, s celou partiou. Takže aj s tebou.“
„Jasné, to si nenechám ujsť.“
„Najlepšia by bola dobrá opekačka, ale na to je ešte asi dosť zima. Tak neviem, asi skončíme u niekoho doma pri nejakom filme...“
„To bude super. Tak daj potom vedieť, jasné?“
„Určite. Asi v piatok, alebo v sobotu to bude. Uvidíme, kto bude mať voľné priestory. Potom odkáž aj Johane a Tomášovi.“
„Spoľahni sa. Dobre, ja už musím... Mám len päťminútovú prestávku, takže... Maj sa! Držím ti palce!“
„Dík... Čau!“
A odišla som od neho. Takže oslava s Rasťom a Kajou... Paráda. No bolo by fakt neslušné, keby som sa z toho chcela vyhovoriť. Hlavne kvôli Aďovi. Nejako to teda budem musieť prežiť. Ale veď tam budem mať Brooke a Teddyho, takže to zvládnem. Brooke vie všetko. Teda, všetko o mne. Úplne všetko. Keď sa nevidíme, telefonujeme si. Keď sme spolu, hovoríme si všetko. Už som sa raz zmienila o tom, že s Brooke mám veľmi blízky vzťah – síce nie až taký blízky ako s Marčou, ale aj tak dosť. Ale Mari je mi bližšia najmä z hľadiska veku a záľub, a aj kvôli tomu, že sme spolu každý deň. Preto je to celkom prirodzené.
Keď som kráčala po schodoch späť do triedy, zazrela som na lavičke na chodbe sedieť Marču s Leom. Pri pohľade na nich mi došlo, ako sa k sebe úžasne hodia – obidvaja vysokí, Marča má kučeravé červené (nie ryšavé – tmavočervené!) vlasy takmer po zadok, Leo čiernovlasý a hnedooký. Krásny pár.
Na Marčin pokyn som si k nim prisadla.
„Čo si sa dozvedela od Aďa?“ zaujímala sa Mari.
„Má z toho dobrý pocit, takže fajn.“
„Super. Určite sa teší.“
„Zatiaľ ešte veľmi nevyskakuje, chápeš, ale... Kto by pochyboval, že to dá?“
„Veď jasné...“
„A nestretla si náhodou aj Riša Orechového?“ pýtal sa Leo.
„Riša? Nie.“
Rišo je jeden z početných Leových kamarátov. Tiež maturant.
„Večer by sme si mali ísť niekam sadnúť... Pridáte sa? Aj s Lukášom...“
Mari súhlasne prikývla a ja som sa zatvárila neurčito. „Uvidím, čo bude.“
„A možno dnes nepôjdeme nikam. Možno až v piatok, keď bude po celých písomných maturách.“
„Bolo by to fajn...“ povedala som vyhýbavo. Nebudem radšej sľubovať piatkový večer Leovi, keď som už sľúbila Aďovi, že to oslávim s ním a s partiou. Možno je to zvláštne, ale Mari s nami von veľmi nechodí. Len občas. Ale myslím, že teraz, keď má Lea, pôjde von aj tak s ním.
Leo pohladil Marču po vlasoch a vstal.
„Tak sa majte...“
„Ahoj,“ odvetila Marína a zasnene za ním hľadela.
„To aj ja sa takto správam pri Lukášovi?“ spýtala som sa naoko vydesene, keď sa za Leom zatvorili dvere.
„Ešte horšie!“ provokovala ma Marča.
„No, to určite! Radšej poďme do triedy.“
A vybrali sme sa na poslednú hodinu, ktorá je vždy najdlhšia. Zhodou okolností to dnes bola matika. Tým sa dĺžka poslednej hodiny zdvojnásobila – aspoň pre mňa.
Komentáre
:D:D
smejem sa, keď si teraz spätne čítam tie priezviská.. Rišo Orechový??:D:D ach..:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 19:59:28
|
Zase Rasťo...
... na scéne? oooo, to znie... zaujímavo. :D Sorry za také o ničom komenty, nemám čo kritizovať, poviedka sa mi páči (aj keď Nina je mi správaním dosť vzdialená). Len ti píšem komenty, aby si vedela, že čítam ďalej. :)
Pridal(a): Bruja, 26. 09. 2011 07:41:28
|
|
|
