PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice19. kapitola - Najlepší priatelia na sveteKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 20. 03. 2010 17:31:50
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 75
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Tak presne a detailne som víkend už dávno naplánovaný nemala. Piatkový večer som mala stráviť v pizzerke, ktorú si prenajalo niekoľko maturantov, v spoločnosti Marči, Lea a Lukáša. A maturantov, samozrejme. Všetci sú neskutočne šťastní, že majú písomky za sebou.
A v sobotu ma čakala prechádzka do Prútikoviec, kam nás pozvala rodina Aďa Valašského. Majú dosť veľký dom a bazén, takže sme všetci (celá partia) vďačne prijali pozvanie.
Najskôr však piatok: Vyučko ušlo rýchlo a okolo piatej som šla počkať Marču na námestie. Celá vysmiata vyšla z Domu kultúry a ja som sa jej hneď pýtala, ako bolo na divadelnom či hereckom krúžku, na ktorý chodí asi pol roka.
„Super, dnes sme začali nacvičovať novú hru – zdramatizovaný Parfum – Príbeh vraha.“
„Tak to si musela byť vo svojej koži!“ podotkla som pobavene a spoločne sme vykročili smerom k našej obľúbenej pizzerke. Marča totiž Parfum zbožňuje.
„Tomu ver! Vedúci si ma tým totálne získal.“
Vedúci Marčinho krúžku – Roméo Rózes – má maďarský pôvod a ja som mala tú česť vidieť, ako sa snaží Marču zbaliť, už niekoľkokrát.
„A koho budeš hrať ty?“
Marča sa hrdo vystrela a pozrela na mňa so žiariacimi očami: „Predsa Laure Richisovú, koho iného? Najdôležitejšiu a najkrajšiu Grenouillovu obeť.“
„No super!“ zasmiala som sa. „Takže sa tešíš, že ťa ten psychopat zabije?“
„Ale prestaň!“ venovala mi nahnevaný úškrn.
„A ktože bude hrať hlavnú úlohu?“
„Podujal sa na to vedúci. Nik iný nemá odvahu zahrať masového vraha, takže...“
„Tak toto predstavenie si určite prídem pozrieť,“ sľúbila som.
„O tom niet pochýb,“ potvrdila Marča, akoby som vyslovila tú najsamozrejmejšiu vec na svete. A v podstate som aj vyslovila tú najsamozrejmejšiu vec na svete – doposiaľ som videla každé Marčino predstavenie.
Počas šiestich mesiacov hrala už v štyroch. Dosť rýchlo sa medzi mladými amatérskymi hercami uchytila. Prvá hra, v ktorej Marča hrala, bola rozprávka O medovníkovej chalúpke. Ten príbeh pozná určite každý. Marča hrala mamu Janka a Marienky. Ďalšou hrou bol muzikál Vlasy, kde tancovala, a potom aj pokus o Drakulu. A zatiaľ posledným predstavením nášho mestského amatérskeho divadla je Kráľ Lear od Shakespeara. Tam sa Mari ukázala v roli jednej z kráľových dcér – Regan.
„Dokedy to budete nacvičovať?“
„Hádam aj do leta. Neviem, to sa ešte uvidí. Moja postava sa tam aj tak objaví až v polovici príbehu, ak nie aj neskôr.“
„Aj tak si dôležitá,“ žmurkla som na ňu a otvorila jej dvere do pizzerky.
Vošla som hneď za ňou a do uší mi udrela hlučná hudba a hlasy veselých maturantov. Keď sme vstúpili dnu, všetci sa na chvíľu obrátili k nám, no vzápätí už sa znovu venovali rozhovorom, jedeniu a pitiu.
Rýchlo sme vyhľadali stôl, pri ktorom sedeli Luky a Leo, a prisadli si k nim. Až potom som sa rozhliadla po miestnosti, aby som zistila, kto tam vlastne je.
Zbadala som Riša Orechového, Leovho kamoša, a aj Bystríka Dutého. Od neho som sa však rýchlo odvrátila, pretože som ho zbadala v spoločnosti Vlada Malinského.
„Je tu aj tvoj brat?“ opýtala som sa Lukáša.
Pokrčil plecami. „Ja som ho sem nevolal. Aký si mala deň?“
Bez záujmu som mu povedala, ako bolo v škole (čiže dokopy som asi preriekla dve-tri vety, pretože nebolo veľmi o čom hovoriť), a dala som priestor Leovi – rozprával nám samé vtipné zážitky a príhody.
Nemala som veľmi zhovorčivú náladu, zvlášť po tom, ako som zbadala Vlada a Bystríka. Nemala som chuť byť s nimi v jednej miestnosti. A aj tie oslavy sa mi zdali trochu pritiahnuté za vlasy. Čo vlastne oslavujú? Možno ani nedosiahnu potrebný počet bodov, aby ich pustili na ústne skúšky, tak z čoho sa tak tešia?
Dlho som tam sedieť nevydržala. Takmer všetci sa tam niečím nadopovali a z toho som bola úprimne zhnusená. Lukáš na moje mrzuté pripomienky nič nevravel, len si zakaždým odpil z nejakého chľastu. Nepamätám si, čo všetko vypil. Radšej som to ignorovala.
Iba Marča si všimla, že som akási nesvoja. Na chvíľu opustila Lea a prisadla si ku mne.
„Deje sa niečo?“
„Nie je mi tu bohvieako,“ pripustila som, „najradšej by som vypadla.“
„Ale nie, čo by som tu bez teba robila?“
Hodila som na Lea významný pohľad, ale on si to vôbec nevšimol. Marča však áno. „Chceš naznačiť, že sa venujem len jemu? Lebo...“
„Nie, to je v pohode. Nič nenaznačujem, ani sa na teba nehnevám,“ vysvetľovala som rýchlo. Marči sa často zdá, že sa na ňu hnevám – a väčšinou na to nemá dôvod. „Len asi už o chvíľu pôjdem domov.“
„Čože?“ zapojil sa Lukáš, ktorý zrejme začul moje posledné slová, a objal ma okolo pliec. „Kam by si šla?“
Odtisla som ho. Neznášam, keď pije. Vždy sa mi vynoria spomienky na Sáru Dubovskú a minuloročné leto.
„Domov.“
„Ale prečo? Nie je ti tu dobre so mnou?“
„Nie, nie je,“ odvrkla som. „Kašli na to. Maj sa.“ Vstala som a usmiala sa na Lea a Marču. „Čaute! Pekný večer.“ A odišla som.
Na moje nešťastie sa o niekoľko sekúnd za mnou vytackal Lukáš a snažil sa ma zastaviť. „Prečo už ideš domov? Prečo? Spravil som niečo, alebo...?“
„Nie, povedala som ti, aby si sa na to vykašľal. Nerieš to. Proste nemám na to všetko tam náladu, okey?“
„Nemáš náladu? Nemáš náladu na mňa, alebo čo?“
„Nie všetko sa týka teba, jasné? Prosím ťa, nezdržuj ma,“ požiadala som ho otrávene, keďže ma chytil za ruku a ťahal naspäť.
„Ninka, nechoď ešte,“ prosil a pozrel na mňa psím pohľadom.
„Zabávaš sa dobre aj bezo mňa,“ podotkla som a Lukáš si zrejme všimol môj uštipačný tón.
„Bez teba? Ja sa tam teda nevrátim, ak tam už ty nepôjdeš.“
„Ale vrátiš.“
„Nie, nevrátim. Pôjdem s tebou. Aspoň ťa odprevadím.“
„Musíš sa tam vrátiť,“ povedala som a trochu som sa zaškerila.
„Prečo by som musel?“
„Pretože si si tam nechal bundu!“
„Aha,“ Lukáš pozrel na svoju tmavozelenú mikinu so žiarivožltým nápisom Fire flamingos (dostal ju v Austrálii, keď sa asi týždeň usilovne venoval ohnivým plameniakom) a zasmial sa. „Tak ma počkaj, dobre?“
„Luky, nemusíš ma odprevádzať. Trafím domov aj sama. Navyše, mám chuť na prechádzku osamote...“
Začudovane na mňa pozrel. „Osamote? Ty nechceš byť so mnou?“
„Neber všetko osobne, dobre? Nechcem byť teraz s nikým. Prepáč.“
„Tak fajn. Tak si choď.“
„Hádam ťa to nenahnevalo?“ spýtala som sa neisto, čudujúc sa náhlej zmene jeho správania.
„Čoby,“ otočil sa mi chrbtom a už vchádzal naspäť do pizzerky. „Čau!“
Pár sekúnd som tam stála ako obarená, no potom vyhrala moja tvrdohlavosť, ktorá mi nedovolila vrátiť sa za Lukym a všetko mu znovu vysvetliť. Odišla som teda domov. A ešte asi hodinu som nevedela zaspať, pretože mi nešlo do hlavy, že sa kvôli niečomu takému urazil. Nie je to smiešne? Mám predsa právo byť sama, či nie?
Sobotný večer bol omnoho príjemnejší a veselší.
S Joy som sa pešo vybrala do Prútikoviec (Tomáš sa tento víkend nevrátil z intráku – má nejaký projekt či čo, takže ostal v škole) a o nejakých dvadsať minút sme zvonili na zvonček vily Valašských. Otvorila nám vysmiata Luna, Aďova staršia sestra, a odviedla nás do obývačky.
Usadili sme sa na gauči z bielej umelej kože a pozdravili s ostatnými – sedeli tam vedľa seba všetci v jednom rade: čiernovlasá Chloe, Tomášova frajerka; moja niekdajšia najbližšia osôbka Ida vedľa nej; ďalej Hugo – najväčší milovník dievčat z celej partie; Kvetka, ktorú všetci prezývajú modelka, pretože tak naozaj vyzerá; Jonáš – môj „spolunarodenec“ – oslavujeme totiž narodeniny v ten istý deň, akurát že Jonáš sa narodil o sedem rokov skôr ako ja; Jakub, ktorý hrá nádherne na klavíri; Rasťo; Valentína, ktorú majú všetci strašne radi, pretože je to neskutočne milé dievča; Teddy; Aďo; Rasťova Karolína; Timo, Kvetkin frajer; Vojto, Aďov a Lunin brat; vedľa neho sa usadila Luna a napokon moja drahá Brooke.
Celá moja milovaná partia. Na každom z nich sa nájde niečo, čo zbožňujem – napríklad s Chloe si veľmi dobre rozumieme a často spolu chodievame do lesa – najmä v noci, pozorovať hviezdy. Alebo s Kvetkou som sa kedysi stretávala takmer každý deň, hoci pochádza z Mesta na kopci. Alebo Jonáš – ten mi bol blízky vždy, asi preto, že máme dosť podobné záujmy – obaja sme úplní blázni do kníh a histórie.
Aďo chvíľu rozprával o svojich maturitných testoch, ale nie dlho. Všetky zvládol – aspoň podľa vlastnej mienky – a z toho sme mali všetci radosť. Potom Luna doniesla neviemkoľko kíl zmrzliny každého druhu (ale napríklad mrkvovú či pelendrekovú, ktoré som videla v Mesačnom Svite v Paláci ľadu, nemali) – čučoriedková, broskyňová, jahodová, malinová, čokoládová, stracciatella, kokosová, mandľová, marhuľová, punčová, tzv. šmolková, banánová, citrónová, černicová, melónová, pomarančová, vanilková. A aj ďalšie, ktoré si nepamätám. Samozrejme, nezabudli na mňa a kúpili aj zmrzku s príchuťou bielej čokolády a cookies.
Potom sme sa nejako automaticky pustili do rozhovorov vo dvojiciach alebo aspoň menších skupinkách, ako to robievame vždy. Po dosť dlhom čase som hovorila s Kvetkou a dozvedela som sa celkom zaujímavé novinky o jej štúdiu.
Približne po dvoch hodinách kecania sa rozhodlo, že ideme pozerať film. Dlho sme si vyberali – viete, keď je taká veľká skupina ľudí, ťažko sa vyberie niečo, s čím budú spokojní všetci. Niektorí mali náladu na komédiu, iní na niečo vážne. Ale možnosť rozhodnúť sme ponechali „pánovi domu“ - Aďovi. Ten po „nekonečných minútach napätia“ zvolil našu obľúbenú klasiku – The Illusionist. Nestáva sa často, že by sme si všetci spolu pozreli nejaký film viackrát, ale tento sme pozerali už tretí raz.
Po ňom sa všetci rozliezli po dome a začali rozoberať vo dvojiciach vážnejšie veci, keďže sa dlho nevideli a priateľstvá treba utužovať. Chvíľu som dokonca sedela v priestrannej obývačke úplne sama. Vytiahla som však mobil z vrecka džínsov a písala som Marči esemesku – sľúbila som jej, že sa jej ozvem.
„Čo tu tak sama sedíš?“ začula som zrazu Rasťov hlas.
Otočila som sa k nemu a nedopísanú esemesku uložila do konceptov. Usmiala som sa. „Všetci ma opustili.“
„No teda,“ Rasťo preskočil gauč a sadol si naň. Celkom šikovný ťah, vyzeralo to dosť efektne. „Ako si to vôbec dovolili?“
Krátko som sa zasmiala – skôr zo slušnosti.
„Ako sa máš? Už sme sa dosť dlho nevideli.“
„Celkom fajn, a čo ty?“ odvetila som otázkou, lebo som veľmi nechcela rozoberať seba. Lukáš sa mi od predchádzajúceho večera neozval (niežeby to bola nejako katastrofálne dlhá doba, ale predsa len...) a hoci som sa pred všetkými dokázala úprimne usmievať i smiať, pri Rasťovi by mi to asi tak presvedčivo nešlo.
„Ja? Tento týždeň som si myslel, že zdochnem v tej škole. Že tam prirastiem k lavici a už nikdy odtiaľ neodídem.“
„Prečo? Máš dlhý rozvrh?“
„Mám strašný rozvrh, nedá sa to zvládať. Asi vypustím aspoň dva predmety.“
„Nenabral si si toho nejako veľa?“
„Myslel som si, že to pôjde, ale ako vidím... precenil som svoje schopnosti.“
„Ale čoby, to určite nie. Človek nemôže stíhať všetko,“ povzbudzovala som ho.
„Nemôže... Ak chcem byť s Kajou, tak to naozaj nejde.“
„Takže vám to spolu klape?“
„Hej... myslím, že hej.“
„Super,“ zahľadela som sa na svetlohnedé parkety a zmĺkli sme.
„A čo ty a... ten – ako sa to volá? Laco?“
„Lukáš,“ opravila som ho a nešťastne prevrátila očami. „V pohode.“
„Naozaj? Vyzeráš tak trochu... smutne.“
„Fakt?“ čudovala som sa. Odkedy nedokážem zakrývať svoje pocity? Je síce pravda, že Rasťo na mne vždy spozoruje nedobrú náladu, ale prečo musí na mne vidieť aj problémy s Lukášom? Mimochodom, mám vôbec problémy? Ide predsa len o jeden blbý rozhovor... z ktorého si Lukáš možno vôbec nič nepamätá... Ktovie, ako veľmi bol opitý...
„No, čo ja viem,“ trochu pokrčil plecami. „Ale ak sa o tom nechceš baviť, tak povedz.“
„To je okey. Ani neviem, či mám k tomu čo povedať. Asi nie. Bude to fajn.“
„Dobre, ako myslíš. Prajem ti to.“
„Dík,“ pousmiala som sa.
Rasťo sa zrazu otočil k dverám – prichádzala Kaja. Hodila sa na gauč vedľa Rasťa a žartovne sa spýtala:
„Čo ste vy dvaja tak stíchli, keď som prišla? Hádam ste ma len neohovárali?“
„Nie,“ odvetil Rasťo a dal jej pusu na líce. „Toho sa nemusíš báť.“
„To fakt nie,“ prisvedčila som a začala som sa obzerať, či nepríde aj niekto ďalší. Predsa len, zdalo sa mi trošku čudné sedieť v spoločnosti týchto dvoch. „Kde sú všetci?“
„Každý niekde inde...“
„Idem sa asi pozrieť do kuchyne.“ Vstala som a nechala ich tam. V kuchyni som natrafila na Brooke a Teddyho, vďaka čomu sa mi nesmierne uľavilo.
Tí sa ma hneď ujali a naplno sa mi venovali. O chvíľu medzi nás prišiel i Aďo a začal nám ponúkať domáce koláče, tak sme ho pri sebe zdržali.
Rýchlo som zabudla na Lukáša. Aj na Marču – dokonca ani tú esemesku som jej nenapísala. Chúďa, zase som ju zanedbala. To si odo mňa nezaslúži. V poslednom čase nebývame až tak často spolu – teda, v škole áno, ale to sa neráta ako nejaký extra spoločný čas. Mám na mysli skôr tie naše prechádzky a tak... Čiastočne za to môže aj jej choroba, i tá moja, no aj tak... Chýbajú mi rozhovory s ňou, počas ktorých sa nevieme nadýchnuť od smiechu a bolia nás bruchá od toľkého rehotania sa.
Domov som šla v naozaj dobrej nálade a rozprávala som Joy samé blbosti. V svojej izbičke som potom zaľahla do svojej postieľky a sladko zaspala s úsmevom na tvári. Okolo druhej nadránom ma zobudila esemeska. S námahou som otvorila oči a prečítala:
„Sorry za ten piatok.. neviem, co so mnou bolo. Dufam, ze si mala pekny vecer. Dobru noc. Lukas“
Usmiala som sa, odzvonila mu a znovu zaspala. Sníval sa mi strašne divný sen. Zaumienila som si, že keď sa stretnem s Teddym, určite mu ho rozpoviem a požiadam ho, aby mi ho vyložil. To som fakt zvedavá, čo mi povie.
Komentáre
|
|
