PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice20. kapitola - Snívanie je pekná vec, ale... TREBA SA ZOBUDIŤ DO REALITY, NINA!!!Krátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 23. 03. 2010 16:35:11
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 123
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Hurá! Konečne jar. Konečne skutočná jar – jarou voňajú stromy, voňajú ňou chodníky, vonia ňou vzduch samotný. Krásne. Človek má hneď lepšiu náladu, keď vidí slnko viac než hodinu denne (hoci s mojou náladovosťou neviem-neviem). Vtáčiky si pospevujú a ja musím mať zastretý záves (žalúzie sa ešte, verte či nie, nestihli poriešiť, hoci 21. storočie trvá už desať rokov), aby som videla na monitor počítača. Lebo keď píšem tieto riadky, je práve čosi po tretej popoludní a ja som šťastná a vysmiata. Zatiaľ. Uvidíme, aká budem večer, keď sa vrátim domov zo stretnutia s Lukášom.
Ešte včera som zavolala Teddymu. Bežne to nerobievam, ale tentoraz ma ten môj sen zo sobotnej noci tak zaujal, že som neodolala. Stretli sme sa včera po škole a dali sme si prechádzku pozdĺž Blakeovho lesa (dnu som Teddyho radšej neťahala). Rozpovedala som mu ten svoj sen:
„Keď som bola malá, vybrali sme sa raz na výlet k jednému jazeru. V tom sne som sa nachádzala práve tam. To jazero som si pamätám ako číre a krásne. A presne také aj bolo. A zrazu za mnou pribehla akási mužská postava a začala ma ťahať preč. Nevidela som mu do tváre, pretože mal čierny plášť a kapucňu, hoci bol horúci deň. Vyzeral ako nejaký démon alebo čo. Postupne sa okolo nás zotmelo a slnko bolo preč. Aj sa z ničoho nič ochladilo a okolo nás sa začala ako had ovíjať hmla. Bola taká hustá, že som mala pocit, že v nej plávam. Ten muž ma stále držal a čudným spôsobom ma pritískal na svoju hruď. Viem, že to znie smiešne,“ priznala som, keď sa Teddy uškrnul, „ale potom to začalo byť vážnejšie. Teda, objímal ma, akoby ma pred niečím chránil. No ja som vedela, že tá hmla prišla s ním – nebyť jeho, nebola by som tápala v hmle a tme. Zrazu sme sa ocitli v nejakom rýchlo idúcom vlaku. Počula som, ako sa tie malé koliečka krútia po koľajniciach a občas akoby do niečoho narazili. Vieš, tie zvuky, aké počuje človek vo vlaku. Ten vlak bol úplne krásny a totálne staromódny. Pri pohľade na červené kreslá som akosi pochopila, že je to Orient Express.“
Teddy sa na chvíľu rozosmial a ja s ním.
„Viem, že to znie úplne absurdne, ale počúvaj ďalej. Teda, boli sme v Orient Expresse. Čo však bolo horšie, uvidela som pred sebou zrkadlo. A v ňom seba a toho muža v plášti. Nemal už na sebe plášť, ale oblek a klobúk z tridsiatych rokov. Pomyslela som si, že už mu chýbajú len fúzy k tomu, aby vyzeral presne ako muž z minulosti. Našťastie ich nemal. Keď som zbadala seba, rozosmiala som sa. Mala som na sebe dlhé čierne šaty a na krku asi tridsaťpäť náhrdelníkov z perál. Na hlave som tiež mala akýsi čudesný klobúčik a vlasy natočené presne v štýle tridsiatych rokov. Zrazu sa ku mne ten muž otočil a bez slova ma viedol ďalej. Prechádzali sme vozňami, až kým sme nenatrafili na mŕtvolu Abrahama Lincolna. Chápeš? Lincolna! Neviem, kde sa mi zobral v hlave.“
„Abraham Lincoln? To znie fakt dosť zvláštne,“ uznal Teddy. „Prepáč, že sa smejem, ale...“
„V pohode. Nejako som pochopila, že ten muž, s ktorým som, je detektív a má vyšetriť tú vraždu. Neviem, čo sa dialo medzitým, ale nakoniec vysvitlo, že vrahom je on a chce zabiť aj mňa. Snažila som sa utiecť, no nevedela som, kam. Bežala som z jedného vagóna do druhého a ten vlak sa mi zdal nekonečný. Ten muž bežal za mnou a ja som vedela, že nemám kam ujsť. Poviem ti, Teddy, najhoršie na snoch sú pocity. Nikdy v živote som ešte necítila toľko strachu a beznádeje ako v tom vlaku. Nakoniec som našla okienko, z ktorého som chcela vyskočiť. Povedala som si, že radšej nech umriem, akoby ma on mal dostať. Nerozmýšľala som nad tým, že zomriem tak či tak. To okienko sa, samozrejme, nedalo otvoriť, a ten muž bol čoraz bližšie a bližšie. A keď už stál úplne za mnou a ja som v zúfalstve mykala tým oknom, prudko ma obrátil k sebe a pobozkal. A keď som otvorila oči, stál predo mnou Lukáš a usmieval sa na mňa takým hrozným spôsobom, že môj strach sa vôbec nezmenšil, hoci som už nebola v tom vlaku a nenaháňal ma vrah. Vedela som, že musím utiecť aj Lukášovi, pretože mi veľmi ublíži. A vtom som sa zobudila.“
Teddy chvíľu mlčal a potom podotkol: „Teda, máš dobrú pamäť, keď si na všetko spomínaš tak detailne. Odo mňa chceš, aby som ti vyložil, čo ten sen znamená?“
„Chcem, aby si mi povedal, či niečo znamená.“
„Aha... No, myslím, že hej. Myslím, že vypovedá o tvojich pocitoch.“
„Takže nie o budúcnosti? Myslela som, že v tom spočíva výklad snov – že v nich vidíte predpovede budúcnosti.“
„Nie celkom. Možno aj to... Ale to znamená, že každý z nás má v určitej miere dar vidieť budúcnosť. Každému sa predsa občas sníva. Je ťažké rozlíšiť, či sú tie sny len výplodmi bujnej fantázie, alebo skutočne niečo znamenajú.“
„Ako sa to dá zistiť? Z toho máš diplom, však?“
„Hej, mám. No, aby som ti to tak v skratke vysvetlil... Sen musí spĺňať takzvaných Päť N. V prvom rade musí byť neskutočný, čo znamená, že nezobrazuje to, čo sa ti už stalo.“
„To sedí.“
„Hej, to je jasné. Ďalej by mal byť náhodný, čiže sa ti nesníva o niečom, na čo myslíš pri zaspávaní.“
„Ver mi, že aj táto podmienka je splnená,“ zacerila som sa.
„Myslel som si to. Treťou podmienkou je, že sen bude neopakovaný.“
„Snívalo sa mi to len raz,“ potvrdila som.
„Musí byť neurčitý, pretože inak by ľudia ako ja nemali čo robiť,“ Teddy sa zasmial.
„Jasné, vykladači snov by to potom mohli zabaliť. Sám si počul, že môj sen bol neurčitý, nie? Priznávam, že v ňom nerozumiem vôbec ničomu.“
„Okey, to spolu vyriešime. A posledná podmienka: sen musí byť nerealizovateľný.“
„Podmienka splnená,“ náhle som zastala a zasalutovala.
„Čo som ja, nejaký generál?“
„No jasné,“ povedala som v snahe odľahčiť situáciu. Nebola ktovieako vážna, ale ja sama som mala strach z toho, čo sa od Teddyho dozviem.
„Chceš teda počuť, čo si o tom sne myslím?“
„Na to som predsa tu,“ žmurkla som naňho, no on hľadel do zeme, keď sme kráčali ďalej. „Vyzeráš taký zamyslený...“
„Veď aj premýšľam. Týchto Päť N – to nie je všetko, čo sen musí spĺňať na to, aby sa ním vykladač zaoberal, vieš? Ale tvoj sen mi tak rezonuje v mysli, že sa na to vykašlem.“
„Vykašleš? A to sa môže? Neskreslí to potom nejako výsledok?“
„Nemalo by. Ale postupne sa ťa zrejme spýtam na niekoľko vecí. No začal by som tým, že ti poviem, čo znamenalo to jazero.“
„Počúvam,“ povedala som celá zvedavá.
„Jazero je symbolom hľadania, možno i tápania. Zdá sa, že riešiš nejakú pre teba významnú otázku a občas máš pocit, že sa v tom všetkom utopíš, že ťa to pohltí. Mám zatiaľ pravdu?“
„Myslím, že hej,“ súhlasila som, pomysliac si na Lukáša a obavy z toho, aký má na mňa vplyv napriek tomu, že máme tak málo toho spoločného.
„Bolo tam krásne počasie, však? To znamená, že nestrácaš nádej. A to je dobre.“
„To je super, ale čo znamená ten čudesný chlap?“
„Môžeš mi popísať bližšie, aký si mala z neho pocit? Možno si pri ňom cítila nejakú vôňu alebo...“
„Vôňu?“ zamyslela som sa. „Vôňu... hmm... áno, hej! Cítila som... niečo príjemné, ako čerstvo pokosenú trávu, ale... čosi to kazilo. Bol tam aj cigaretový dym.“ Neznášam smrad z cigariet. „Práve mi došlo, že to z toho dymu sa vyvinula tá hustá ľadová hmla!“
„To by mohol byť dôležitý poznatok. Ten muž ťa teda objímal a chránil, však? Aké si mala z toho pocity?“
„Spočiatku to bolo fajn, bola som v bezpečí. No čím viac sa na mňa lepil a priťahoval ma k sebe, tým som sa cítila neistejšie. Akoby ma chcel zadusiť alebo čo...“
„Takže pocity sa ti neustále menili.“
„Ako aj v skutočnom živote,“ pokrčila som plecami.
„Potom ste teda boli v tom vlaku...“
„To ma najviac zaujíma! Odkiaľ sa mi v hlave vynoril Orient Express, hm?“
„Máš rada históriu, však? To by mohlo súvisieť s tým.“
„Mohlo...“
„Povedala si, že na konci bol pri tebe Lukáš. Toho muža si však videla v zrkadle už v tom vlaku. Vtedy to ešte nebol on?“
„Nie. Vlastne... neviem. Možno. Vyzeral staršie. Ale nespoznala som ho. Asi som si ho vymyslela.“
„Aha, okey. Takže... Bol po celý čas pri tebe, spočiatku ťa chránil a pretvaroval sa, že je detektív. Na konci sa však z neho vykľul vrah a začal ohrozovať aj teba.“
„Presne tak.“
„A ty si nemohla ujsť.“
„Nemohla. Ale to je v snoch bežné, nie?“
„Je, ale vŕta mi v hlave, že ten muž sa Lukášom stal až na konci. Si si istá, že to nebol od začiatku on?“
„Nie som si istá. Ak by to aj bol on, čo by to znamenalo?“
„Znamenalo by to, že mu podvedome nedôveruješ a bojíš sa, že ti ublíži, že ťa zradí. Že ti po celý čas klame.“
„To nie je pravda!“ zvolala som. „Alebo áno? Veď predsa viem, čo k nemu cítim a či mu verím... Či nie?“
Teddy pokrčil plecami. „Ktovie. Mnoho vecí robíme podvedome – bez toho, aby sme si ich uvedomovali. Možno o tom ani nevieš. Ale Lukáš ti v minulosti už ublížil, však?“
„Hej, ale nebolo to nič také strašné, aby som mala z toho zranenie na celý život.“
„Na tom nezáleží. Tak či tak ti to ostalo v pamäti a niečo z toho ti stále prevláda v mysli...“
„Ty si psychológ, alebo čo?“ ohradila som sa. „Vysvetľuješ mi tu, čo cítim, ale ako to ty môžeš vedieť?“
„Nič ti nevysvetľujem. Myslím, že o tom sama kdesi v hĺbke vieš, a práve preto sa takýmto rozčúleným spôsobom brániš.“
„Rozčúleným? Nie, prepáč, ak som na teba vyletela.“
„To nič. To sa stáva.“
„Ale z toho, čo mi tu vravíš, sa mi zdá, že sny majú skor psychologický ako veštecký rozmer.“
„Ono to tak aj viac-menej je.“
„Takže vykladači snov sú psychológovia?“
„Nie celkom. Nemám titul psychológa. Ale súvisí to s tým. Učíme sa o základných vnútorných pochodoch človeka, o jeho myslení a prežívaní. Takže čo-to viem. A aj sa to v mojej profesii vyžaduje.“
„No super... to keby som vedela...“ zamrmlala som si.
„Prosím?“
„Ale nič,“ mávla som rukou. „Len som trochu sklamaná.“
„Prečo? Ešte som neskončil.“
„No veď práve...“
„Ale prestaň!“ zahriakol ma so smiechom. „Nechaj ma dokončiť to. Možno sa ti čosi z toho nakoniec zíde.“
„Fajn,“ rezignovala som, „tak pokračujte, pán doktor.“
„Nebudem teda viac rozoberať tú psychologickú stránku, ako si to ty nazvala...“
„Ja? Vy to snáď voláte inak?“
„Hej... oneirognomická stránka.“
„Pre trpasličie pantofle,“ ozvala som sa (áno, aj ja som sa znížila k tomuto zbytočnému slovnému spojeniu – akosi to na mňa prešlo z Maríny a Lukáša), „to čo znamená?“
„Oneiro je sen po grécky, gnomi zas myseľ. Čiže rozbor toho, čo sen spôsobuje v mysli.“
„Dobre, a akej stránke sa budeš venovať teraz?“
„Prominymistickej,“ odvetil, tváriac sa strašne múdro.
„Mohol by si to aj mne, menej inteligentnej, preložiť do môjho materinského jazyka, prosím?“
„Prominyma je veštba alebo znamenie.“
„Veštby ma nezaujímajú... V ne neverím a nechcem sa starať do budúcnosti. Ale tie znamenia... To by si mi mohol objasniť.“
„V tom sne bol aj kus čohosi prorockého, to sa nezaprie.“
„Čo napríklad? Lukáš sa chystá niekoho zavraždiť? Mňa?“
„Nie, nikto tu nikoho nebude zabíjať. Ale je jasné, že v tej „tme“, v ktorej sa nachádzaš, už dlho nebudeš. Či už z nej vyviazneš s Lukášovou pomocou alebo bez nej...“
„Nebudem v tme? Ale... Na konci som sa predsa vrátila do toho zahmleného dňa...“
„Áno, ale vedľa teba nestál už neznámy človek, ale niekto, koho poznáš.“
„A chcel mi ublížiť.“
„Možno to aj spraví.“
„Myslíš? Myslíš, že ja vo svojich snoch predvídam budúcnosť?“ spýtala som sa – jedna tretina mojej mysle sa na tom zabávala, druhá pochybovala a posledná sa ironicky uškŕňala.
„Povedal som už, že sa to občas deje každému z nás. Akurát snom neprikladáme dostatočnú, niekedy vôbec žiadnu váhu, a tak ani nevieme, čo sa v nás skrýva...“
„No fajn. Toto som fakt nečakala. Každopádne, bolo to zaujímavé a ďakujem ti...“
„Nemáš za čo. Skúmať sny je nielen mojou prácou, ale aj záľubou.“
„Tak som rada, že aspoň niekomu z nás dvoch to urobilo radosť.“
„Tebe snáď nie?“
„Teraz sa budem obávať každého Lukášovho pohybu!“ zasmiala som sa. „A budem skúmať, ako sa tvári, či sa nechystá na mňa zaútočiť...“
„To nemusíš robiť. Nemyslel som na fyzické ubližovanie.“
„Takže mi ublíži na duši?“
„Ktohovie, čo sa ti stane. Alebo mne, alebo jemu. Všetko prinesie čas a nám ostáva len dúfať, že nad nami bdie niekto mocnejší než sme my a chráni nás.“
Usmiala som sa. „V to nielenže dúfam, ale na to sa najviac spolieham.“
„Tak potom sa nemáš čoho báť,“ povedal Teddy a na chvíľočku ma objal okolo pliec.
„Vieš, čo?“ spýtala som sa. Prešli sme z lúčnej cesty na betónovú a ocitli sme sa na ulici, ktorá vedie z cintorína do mesta. „Práve som si uvedomila, že ak si vezmeš Brooke, vezmeš si aj mňa...“
„Prosím?“
„No a nie? Teda... Brooke mi pred dvomi rokmi išla za krstnú, takže...“
Na vysvetlenie dodám: V mojom svete sa nekrstia malé deti, ale ľudia, ktorí sa pre to sami rozhodnú. A ja som sa rozhodla. A preto to dopadlo takto. Brooke je moja krstná mama, hoci má len o niekoľko rokov viac než ja.
„Aha... no jasné, všetci budeme jedna veľká rodina!“
„Veď to sme už aj teraz, či nie? Brooke, ty, ja, Chloe, Ida, Kvetka, Valentína, Kaja, Luna, Hugo, Jonáš, Jakub, Rasťo, Aďo, Timo, Vojto,“ zaškerila som sa a sama neviem prečo, v tom momente mi v mysli zažiarila tvár Aďa Valašského.
„Hej, sme,“ súhlasil Teddy a spolu sme sa vybrali navštíviť Brooke, ktorá nás pozvala na svoj najnovší kulinársky výtvor – malinový koláč s vlašskými orechmi a citrónovou polevou.
Komentáre
vymyslela
som ho za pochodu, nič také sa mi nesnívalo:):) (ďakujem za všetky komentyyyyy)
Pridal(a): Georgiana, 26. 09. 2011 11:41:21
|
Prečítané. :)
Ten sen si si vymyslela pre potreby poviedky alebo sa ti naozaj sníval? Pýtam sa čisto zo zvedavosti, lebo ja do poviedok dávam sny, ktoré sa mi naozaj snívali. :)
Pridal(a): Bruja, 26. 09. 2011 07:59:36
|
|
|
