PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice21. kapitola - Víchor → uragán → tajfún → tornádo → cyklón → orkán → hurikánKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 27. 03. 2010 14:01:01
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 158
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Síce sme tu nemali žiadny katastrofický vietor, počasie vonku bolo strašné. Samozrejme, že uragán či cyklón sú trochu prehnané pojmy, ale... Aj tak som mala pocit, že som sa ani česať nemusela.
Večer som po prezvonení vyšla von zo vchodu a hľadala Lukáša. Zbadala som ho, ako sa opiera o svoje nablýskané fáro a škerí sa na mňa. Vedľa neho však ktosi stál. Keď som prišla bližšie k nim, nestačila som sa čudovať.
„Čaute,“ povedala som trochu spýtavo, keďže som nechápala, prečo Lukáš ťahá medzi nás Lea Kamenského.
Luky ma pozdravil a objal okolo pása. Začal ma tam priamo pred Leom bozkávať, čo mi bolo dosť nepríjemné, tak som ho odstrčila.
„Tak sa mi zdá,“ Lukáš sa obrátil na Lea, ktorý sa zo slušnosti pozeral niekam inam, „že moja frajerka má niečo proti francuzákom...“
„Prepáč, ale...“ snažila som sa niečo povedať, no kvôli hroznému vetru som si musela odhrnúť vlasy z tváre a Lukáš ma predbehol:
„To nič, však mi to vynahradíš, keď budeme sami...“ a žmurkol na mňa.
Divila som sa stále viac a viac. Chápem, že chalani majú potrebu pred ostatnými vyzerať dobre, ale toto? Nikdy sa takto ku mne nesprával...
„Nič ti nebudem vynahrádzať,“ povedala som. „Prečo by som mala? Mimochodom, čo tu robí Leo?“ Obrátila som sa k nemu a usmiala sa naňho: „Teda, necháp to zle, ale ja som si myslela, že idem von s Lukášom. Máte niečo v pláne?“
„Len takú prechádzku...“ odvetil Lukáš. Leo sa len mlčky usmieval.
„V trojici?“
„Nepošleme predsa Lea domov, nie?“
„V tom prípade zavolám Marču...“ rozhodla som sa a vytiahla som mobil z vrecka svojej modrej bundy. Nesnažili sa ma zastaviť – možno aj dúfali, že to spravím.
„Ahoj, Nin,“ pozdravila ma Mari, len čo zdvihla.
„Čo robíš?“
„Nič také, prečo?“
„Poď von...“
„Nemáš náhodou rande?“
„Proste príď pred môj panelák, ok? Čakáme ťa.“
„Takže je tam aj Lukáš?“
„Nevypytuj sa a švihni si.“ Zložila som.
„Možno to nebol až taký dobrý nápad...“ ozval sa Leo, no nepozeral na mňa, ale na Lukáša.
„To bude v pohode, nie?“
„Čo sa deje?“ zaujímala som sa.
„Ale nič... Počkáme teda na Marínu?“
„Ja určite,“ vyriekla som rozhodne a oprela sa o čiernu kapotu. „Ty si taký lenivý, Lukáš? To si nemohol prejsť tých päť metrov pešo?“
„Päť metrov? Boli sme s Leom v Meste na kopci, vieš? Nechcelo sa mi viezť auto domov a potom ísť sem...“
„Aha, a čo ste tam robili?“
„Boli sme v kine.“
„Na čom?“
„Čierna kniha... vojnový film.“
„Premiéra?“
„Nie, bol natočený pred štyrmi rokmi.“
„Hmm...“ Viac som nepovedala. Očividne sa mu so mnou neveľmi chcelo rozprávať. Leo si zatiaľ sadol do auta na predné sedadlo a nechal otvorené dvere.
Lukáš čosi hľadal vo vrecku bundy. Po chvíli vytiahol škatuľku cigariet, vybral jednu cigaretu a zapálil si.
„Ty odkedy zase fajčíš?“
Mykol plecami a potiahol z cigarety z plných pľúc. Privrel oči a tváril sa tak spokojne, až mi prišlo zle.
Prešla som k zadným dverám jeho auta, otvorila ich a sadla si za Lea. Tiež som dvere nechala otvorené a začala som sa rozprávať s Leom:
„Tebe sa páčil ten film?“
„Hej, v pohode... Počuj,“ pozrel na hodinky na ruke, „kedy príde tá Marína? Možno sa jej nechcelo ísť...“
„Príde, neboj sa,“ ubezpečila som ho. Nebudem predsa tráviť večer v spoločnosti dvoch chalanov, keď môžem mať pri sebe aj Mari, nie? Zdalo sa mi naozaj od veci, čo Lukáš urobil.
Mlčky sme tam čakali (stáli alebo sedeli) asi pätnásť minút. Potom sa konečne ukázala Marína. Rozbehla som sa jej v ústrety.
„No konečne!“
„Sorry, ale nemôžem predsa len tak všetko pustiť z rúk a bežať za tebou,“ ospravedlňovala sa.
„V pohode. Poď,“ chytila som ju za ruku a ťahala k Lukášovi a Leovi. „Títo dvaja sa tu ukázali spolu, tak som si povedala, že keď môže mať Lukáš doprovod, budem ho mať aj ja.“
„Čús!“ Mari pozdravila Lukyho a Lea si očividne nevšimla. „Ty fajčíš?“
Luky nič nepovedal, len hodil špak na zem a teniskou ho zahasil.
Leo vystúpil z auta a postavil sa. „Ahoj,“ povedal Marči a akosi čudne na ňu pozeral. Akosi neisto.
„Čauko!“ odvetila Mari veselo a pozrela na mňa: „Tak, kam pôjdeme?“
„To sa musíš otočiť iným smerom a opýtať sa to znova,“ povedala som jej a uprela pohľad na Lukáša.
„Kam? Predsa do lesa...“
„Po tme?“ divila som sa.
„Máš s tým problém?“
„Ani ten najmenší...“
„Fajn. Tak poďme.“ Natiahol ku mne ruku. Chytili sme sa a Luky si voľnou rukou vybral z vrecka slnečné okuliare a nasadil si ich.
„Slnko zapadlo pred tromi hodinami, na čo sú ti slnečné okuliare?“ zasmiala som sa.
Mari kráčala vedľa mňa a Leo vedľa Lukáša. Čudovala som sa, že nejdú vedľa seba, no zdalo sa mi trochu nevhodné pýtať sa na to.
Zamierili sme teda na lúkopole, po ktorom vedie cestička do Blakeovho lesa. Po niekoľkých minútach chôdze mi už dosť začal prekážať cigaretový smrad, tak som Lukáša pustila a odtiahla Marču za neho. Išli sme teda za sebou – Luky a Leo vedľa seba, za nimi Mari so mnou.
„Čo je to s vami dvomi?“ spýtala som sa Maríny potichu a hlavou ukázala na Leov chrbát.
„Čo by malo byť?“ spýtala sa Marča a zahľadela sa na hviezdnatú oblohu. Vzápätí zakopla.
„Radšej pozeraj pod nohy,“ upozornila som ju s úsmevom, „nechce sa mi ťa dvíhať zo zeme. Prečo ste nešli vedľa seba?“
„Prečo by sme mali ísť?“
„Ja s Lukym sme predsa išli...“
„Ale už nejdete.“
„Ale... To kvôli tým cigaretám. Neznesiem ten zápach.“
„Ja už s Leom nechodím.“
„Prosím?“
„Fakt.“
„A to prečo?“
„Zhodli sme sa na tom, že sa na to necítime.“
„Necítite?“
„Nooo, na vzťah, chápeš.“
„Aha... a na to ste prišli po týždni či dvoch?“
„Lepšie teraz ako po svadbe, nie?“ zasmiala sa Mari.
„Tak to hej, ale... Keby som to vedela, nebola by som ťa volala s nami. Asi ti to nie je veľmi príjemné...“
„Pohoda. Len Leo vyzerá akýsi nesvoj, nie? Ale čo, nejako sa cez to prenesieme. O nič predsa nejde. Aj tak sa medzi nami takmer nič nestalo... rozumieš, zopár bozkov a to je všetko. Neboli sme k sebe až tak pripútaní.“
„Fajn,“ povedala som, „tak som rada, že si v pohode.“
„Jasné, že som,“ drcla do mňa, „kedy som sa ja trápila kvôli chalanom?“
„To je fakt, ty nikdy!“ žmurkla som na ňu.
Začuli sme, ako sa Luky s Leom smejú.
„Na čom sa tak zabávate?“ zakričala som, lebo sme s Mari trochu zaostali.
„Ale na ničom,“ odvetil Lukáš vyhýbavo, ani sa neotočil. „Veď si odo mňa odišla, tak sa nestaraj!“
„Čože? Odišla?“ zarazila som sa. Prečo hovorí tak nahnevane?
„No a?“
Pobehla som k nemu. „Netrep, dobre? Ten smrad z cigariet sa nedal vydržať, sorry.“
„Ty ma stále chceš vo všetkom obmedzovať,“ povedal Lukáš a zastal.
„Obmedzovať? Ako to myslíš?“
Naštvane na mňa pozrel. „Nemôžem pri tebe piť, nemôžem si zapáliť, nemôžem sa baviť, nemôžem nič... Veď sa ku mne správaš, ako keby sme boli manželia tridsať rokov!“
Nemala som slov. „Prosím? Toto ako myslíš? Čo tým chceš povedať?“
„Že to už nemôžem vydržať, okey?“
„Čo nemôžeš vydržať?“
„Toto! Ako sa stále na niečo vypytuješ, ako mi neveríš, ako mi všetko len vyčítaš... že nie som pre teba dosť dobrý...“
„Prečo by si nemal byť? Lukáš, ako ti toto vôbec napadlo?“
„Vieš, ako? Zakaždým, keď som s tebou, mám pocit, že ťa otravujem. Mám pocit, že ty pre mňa znamenáš oveľa viac, ako ja pre teba.“
„To je blbosť!“ zvolala som.
„Vážne? A prečo sa teda odo mňa odťahuješ? To ti nemôžem dať ani pusu?“
„Hentakým spôsobom, pred kamošom? Sorry, ale to sa mi naozaj nezdá...“
„Fajn!“ prerušil ma. „Nebaví ma to už takto. Stále sa v niečom obmedzujem kvôli tebe a ty to ani nevidíš, ani si to neceníš... proste na to serieš!“
„Prečo sa so mnou hádaš? Ja nechápem, čo sa to tu...“
„Nechápeš?! Tak sa len pozri na to, ako sa ku mne správaš.“
„Máš pocit, že ti všetko vyčítam? To nie je pravda, a ty to dobre vieš!“
„Začal som sa baviť s Vladom, aby si vedela...“
Pokrčila som plecami. „Fajn, veď je to tvoj brat.“
„Vtedy, keď o nás hovoril tie hovadiny, si sa netvárila, akoby to bol môj brat.“
„Ale...“
„Čo? Zase máš milión výhovoriek?“
„Výhovoriek? Lukáš, počúvaš sa vôbec? Tvoj brat o mne svojim kamošom nahovoril dosť hnusné veci...“
„O tebe a o mne! To ti nikdy nenapadlo, že sa to netýkalo len teba?“
„Chceš mi tvrdiť, že ti tie reči neprišli vhod? Vyzeral si predsa pred nimi ako...“
„Ako?! Ako nechutné prasa! Bolo úžasné počúvať o sebe, že spávam s tou istou babou ako aj môj brat, vieš?!“
„Ja...“ Toto mi vážne ani len nezišlo na um. Myslela som si, že chalanom takéto reči vôbec neprekážajú.
„Pamätáš si, čo som raz povedal? Povedal som Vladovi vtedy, keď sme sa na tejto lúke kvôli tebe hádali, že ty si to jediné, čo ma drží v tejto posratej diere. Pamätáš si to?!“
„Jasné, že si to pamätám.“
„Bola to debilina!“
Zahľadela som sa do zeme. „Fajn...“ šepla som.
„Nebyť teba, možno by som sa nikdy nezbavil drog a všetkého toho svinstva, ale aspoň by som si nemusel všetko vyčítať a neustále sa kontrolovať...“
„Teda si myslíš, že keby nebolo mňa, mal by si sa lepšie?“
„Možno! Všetko by bolo jednoduchšie.“
„Super. Mal si mi to povedať hneď. Alebo si mi vôbec nemal písať ani sa so mnou stretávať... Spomínaš si, že to ty si sa ozval mne, keď si sa vrátil? Alebo ti mám osviežiť pamäť?“
„Priznávam, bolo to tak. No teraz vidím, že to bola chyba. Pozri, som dospelý a môžem si robiť, čo chcem. Budem piť, kedy chcem, a budem fajčiť, keď budem chcieť. Ty nemáš právo mi to zakazovať alebo vyčítať.“
„Okey. Ako myslíš.“
Lukáš sa zrazu náhle upokojil a zvážnel. Váhavo pozrel na Lea a pohľadom ho požiadal, aby sa vzdialil. Leo sa neisto priblížil k Marči a na chrbte som cítila ich pohľady.
„Musím ti niečo povedať.“
„Počúvam ťa,“ povedala som, hoci som nemala ani tú najmenšiu chuť počúvať jeho ďalšie výčitky.
„Sorry za tento výbuch...“
„Povedal si, čo cítiš. Musím to akceptovať.“
„Ide o to, že... Volali mi z Austrálie.“
„A?“
„Dostal som ponuku.“
„Akú?“
„Na prácu.“
„Prácu?“
„Hej. Zmluva na dva roky. Normálne zamestnanie, žiadna brigáda či prax.“
„Nepotrebuješ doštudovať?“
„Mohol by som doštudovať tam.“
„Aha...“
„Pôjdem tam.“
Pozrela som mu do očí.
„Proste pôjdem. Iba to som chcel.“
„Takže odídeš?“
„Chcela by si snáď, aby som ostal?“
Sklonila som hlavu. „Jasné, že áno... Ale nebudem ti nič prikazovať ani zakazovať.“
„Vieš, čo? Nezaujíma ma to. Mám v sebe strašne veľa hnevu za všetok ten čas...“
„Za aký čas? Povedz, čo také strašné som urobila...“
„Neviem. Nedokážem to pomenovať. Je to... proste je to v tebe. Vždy, keď na teba pozriem, cítim výčitky. Už to neznesiem. Prosto musím vypadnúť a teba už...“
„Už čo? Už ma nikdy nevidieť?“
Mykol plecami. „Ktovie, čo bude?“
„To nemyslíš vážne, Lukáš...“ Začala som byť zúfalá. Najprv ma prekvapí tým výbuchom a krikom, a teraz mi len tak povie, že odíde? „Nepovedal si pred chvíľou, že pre mňa neznamenáš to, čo ja pre teba? A neznamená toto pravý opak? Jednoducho odídeš a...“
„Možno pre seba navzájom neznamenáme až tak veľa. Ja neviem. Nechce sa mi to riešiť. Pri tebe musím všetko len stále riešiť a pomenovávať a...“
„Tak sa mi zdá, že ti na mne prekáža úplne všetko.“
„Hlavne tento tvoj... ako to nazvať? Všetko musí byť dohnané do extrému... Vyčítam ti jednu vec, a ty máš pocit, že na tebe neznášam všetko...“
„A nie je to tak? Nepovedal si jednu vec, Luky... Zdá sa mi, že nič na mne nemáš rád.“
„To nie je pravda. Si pre mňa dôležitá. A vďačím ti za to, že som teraz čistý. Ale...“
„Ale?“
„Ale nezvládam to. Je toho na mňa príliš. Mám veľa školy a ešte musím aj riešiť vzťah s tebou a s Vladom a neviem, čo všetko ešte...“
„Tak proste vypadneš, hej?“
„Napadá ti lepšie riešenie?“
„Hocičo je lepšie riešenie ako útek...“
„Tak som zrejme slaboch, ktorý uteká. Mysli si, čo chceš. Už je mi to jedno.“
„A kedy by si mal odísť?“
„To je fuk. Už ťa viac nechcem vidieť.“
„Takže ty si sa prišiel so mnou rozlúčiť? A ani si nenabral odvahu, aby si to urobil sám? To kvôli tomu si zavolal Lea? Si naozaj zbabelec.“
„Hovor, čo chceš,“ usmial sa. „Tvoje výčitky už so mnou nič nespravia.“
„Takže rozchod, hej? To je tvoje riešenie? Rozchod... Dobre. Ako chceš. Vzdávam sa. Ak si myslíš, že pre mňa neznamenáš dosť, si totálne slepý.“
„To ty si slepá, vieš? Povedz jednu vec, ktorá ti na mne neprekáža! Jednu... Vidíš? Nič ti nenapadá. My dvaja proste nemáme byť spolu, čo to nevidíš? Navzájom si iba ubližujeme a ty ma trápiš a ja nie som dosť dobrý...“
„Prečo to tak vnímaš? Možno som naozaj slepá, ale ja neviem o žiadnom probléme, ktorý by sme my dvaja medzi sebou mali...“
„Možno sa ti otvoria oči, keď odídem. Uvidíme. Teda, to uvidíš sama. Ja už sa do toho nepletiem.“
„A teraz čo? Čo mám akože robiť?“
„Poradíš si aj sama, nie? Si už dosť veľká na to, aby som ti radil.“
„A ty? Len tak odídeš?“
„A čo by som mal ešte urobiť? Neodídem predsa bez toho, aby si o tom vedela. Už som ti to povedal. Dúfam, že bezo mňa ti bude lepšie.“
„Lukáš...“
„Mal by som ísť už teraz. Maj sa!“ Prešiel okolo mňa a spolu s Leom odkráčali.
Pozrela som na Marínu očami plnými sĺz. „To čo malo znamenať? Ty to chápeš?“
Pokrútila hlavou a podišla ku mne.
„To bolo... dosť od veci, nie?“
Prikývla a objala ma.
„Ja nechápem...“ povedala som zúfalo a rozplakala sa.
„Ani ja. Ale to bude dobré...“
„Nebude.“
„Jasné, že bude. Poďme domov, dobre? Dáš si nejaký dobrý čaj a upokojíš sa... Z toho vetra ma ide poraziť.“
Bezmyšlienkovito som kráčala s Marínou domov, kde mi uvarila čaj z chmeľu, koreňa valeriány, medovky, podzemku archangeliky, ľubovníku bodkovaného a čakanky. Sedela som v kuchyni na stoličke a čumela doblba a len napoly som vnímala Marčine utešujúce slová.
Čo sa to, do kelu, stalo? Cítila som, akoby som sa niekde stratila. Nemali sme predsa s Lukym nijaký problém, žiadne hádky, nič zlé... A teraz toto? Nevedela som, ako mám tomu rozumieť. Cítila som sa však prázdna a odkopnutá, ako najposlednejší looser.
O čo tu v tomto svete vlastne ide? Vedela som, že môj problém a moja bolesť nie sú najhoršie na svete, a že ľudia zažívajú horšie veci ako rozchod, ale... predsa len, moje vnútro ma zožieralo. Ešteže bola Mari pri mne a aspoň som nemusela plakať sama.
Komentáre
áno,
je to podľa reálneho chalana, nanešťastie:D:D ale to už sú dávne (relatívne dávne) časy, takže netreba nakopávať, určite ho nakopú iné:D:D
Pridal(a): Georgiana, 26. 09. 2011 11:42:02
|
Počúvaj,
ty si toho Lukáša vytvorila na základe skutočného chalana? Lebo ak áno, chcem meno a adresu a pôjdem ho nakopať do prdele! V niektorých veciach mal možno pravdu, ale ten prístup si mohol odpustiť. V kuse hovorí, ako ju má rád, ale nevydrží s ňou ani mesiac.
Kokos, fakt som rada, že mám okolo seba zrelých mužov, ktorí sa správajú k ženám úžasne! :D
Pridal(a): Bruja, 26. 09. 2011 08:17:50
|
|
|
