PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice22. kapitola - Roast partyKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 28. 03. 2010 15:17:48
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 94
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Od nášho rozchodu prešiel týždeň. Mám za sebou nechutne ťažkú písomku z rún, ktorú som totálne pokašľala, pretože som myslela naňho. Ako blbec. Stále myslím naňho a stále nechápem, čo sa to stalo. Vôbec som ho nestretla; nikde sa neukazuje – ani na omši, ani vo svojej práci v otcovej firme, ani u nás v škole, ani v meste, ani s Boneym. Nikde. A ja ako taká utrápená depresívna socka chodím všade sama s nešťastným výrazom v tvári, s kapucňou na hlave a jediný človek, s ktorým sa zhováram, je Marína. A Aďo Valašský, ktorý ma začal minulý týždeň z neznámych dôvodov v škole cez prestávky navštevovať. Ale pred ním Lukáša nespomínam – to sú jediné chvíle, kedy sa snažím vypudiť si ho z hlavy, z mysle, zo spomienok. A pri Aďovi sa mi to celkom darí.
Doma do mňa akurát hučia, že čo som akože čakala, že vedeli, že Lukáš je debil, že sa nemám správať, akoby sa mi zrútil celý svet a že sa mám začať učiť a upriamiť sa na dôležité veci, že aj tak ma chcel iba dostať do postele a keď sa mu to nepodarilo, vykašľal sa na mňa. Mamina akosi pozabudla, že ona sama ma pustila s ním do Orlích vrchov na celý víkend, kde sa naozaj mohlo stať hocičo, a akosi pozabudla, že Lukáš sa tam o nič nepokúsil a že ja by som mu to aj tak nedovolila.
Zajtra ma čaká ďalšia nechutná písomka z chémie, na ktorú som sa už odmietla učiť. Teda, čosi som si pozrela (sacharidy, proteíny a lipidy, hurá)... ale nedávam tomu veľkú nádej. No už som totálne rezignovala asi na všetko.
Dnes, keď som mala obednú prestávku a snažila som sa napchať si do hlavy aspoň čosi z rún, prišiel za mnou Aďo a oznámil mi, že večer sa koná opekačka – tzv. roast party. Vraj o piatej sa stretneme pri mojom paneláku a pôjdeme dakam do hory. Namietala som, že je na to ešte dosť chladno, no nedal sa. Vraj to vymyslel spolu s Valentínou a obaja sa už strašne tešia, tak nech im to nepokazím. Tak som teda povedala, že prídem.
Na chémiu som sa teda vykašľala a o piatej vyrazila z domu spolu s Joy a Jenny. Už z diaľky som zbadala Aďa, vedľa neho vysmiatu Val v krikľavooranžovej mikine, ďalej Brooke a Teddyho a Huga nahodeného v saku.
„Huga akosi netrápi, že ideme do prírody, zdá sa,“ podotkla som pobavene a Joy sa zasmiala. Keď sme došli k nim, pozdravili sme sa a všetci sme spolu vykročili. „Nikto sa už nepridá?“
„Ešte Kvet a Timo prídu, ale budú meškať... ako vždy,“ uškrnula sa Val.
„A to je všetko?“ zaujímala sa i Joy. Obe sme čakali, že nás bude viac.
„Možno Kubo príde... neviem. Ale nič viac čakať nemôžme, všetci sú už predsa v školách.“
„No jasné, však už je pondelok...“ uvedomila si Joy. „Viete, keďže ja som stále tu, tak mi často ani nedôjde, že vy odchádzate...“
„V pohode.“
„A kam to teda ideme?“ spýtala som sa ja.
„Uvidíš,“ odvetil Aďo.
Ďalej som sa nevypytovala. Kecali sme o rôznych blbostiach, o trapasoch a tak – vtipných situáciách, však to poznáte.
Obišli sme Blakeov les a vyšli na lúku nad ním. Tam je už dávno malý kamenný kruh na ohnisko. Slnko práve pomaličky zapadalo, tak sme si povedali, že kým je ešte svetlo, zahráme si frisbee. Postavili sme sa do kruhu – zľava som mala Joy, sprava Teddyho; vedľa Teddyho stál Aďo, oproti mne Brooke, ďalej Val a Hugo a potom moja sestra. Najčastejšie som, samozrejme, hádzala jej – bola najbližšie. Neveľmi sa mi v tom darilo. Kedysi som si myslela, že mi to ide, no zistila som, že som sa mýlila. Ale keďže sme boli všetci rovnako mantaví, nikomu to neprekážalo a navzájom sme sa na sebe dobromyseľne zabávali.
Keď slnko zmizlo za kopcom oproti a ostala už iba oceľovosivá obloha, niekto si uvedomil, že o chvíľu sa zotmie a my by sme mali začať zháňať drevo. Keďže Teddy je veľký milovník frisbee, on, Brooke a Hugo sa nevzdali lietajúceho taniera a my ostatní sme šli „makať“.
Ohnisko sa nachádza asi tri metre od lesa (ale je tak šikovne vymyslené, že nebezpečenstvo požiara je minimálne), takže sme nemali ďalekú trasu.
Ponosili sme ku kamennému kruhu niekoľko zosušených palíc a potom sme vytriedili zopár mokrých, ktoré boli nepoužiteľné. Timo zapálil oheň a postupne sme začali pociťovať príjemné teplo, ktoré sálalo zo žiarivých plameňov.
Okolo ohniska bolo naukladaných do kruhu asi zo desať pňov na sedenie, takže sme sa pohodlne usadili a čakali na Kvet, Tima a Kuba. Ani jeden z nich nesklamal a všetci sme sa tešili z ich príchodu. Potom sme si postupne opiekli voňavé špekačky, niektorí zemiaky či slaninu, a naplnili si žalúdky karcinogénnou a kalorickoubombovou večerou. Bolo to výborné.
Kubo vie hrať nielen na klavíri, ako som už spomínala, ale aj na gitare – a dokonca si jednu aj doniesol a zahral zopár piesní. Úžasný večer.
Keď nám začalo byť chladno, chalani sa pochválili, že doniesli pre nás deky.
„Ste fakt super!“ zvolala som vďačne a hneď si jednu od Kuba vzala. Hneď mi bolo teplejšie.
Cez oheň som sa usmiala na Brooke, ktorá sedela oproti mne a túlila sa k Teddymu. Zrazu Teddy vstal a zakašľal. „Chcel by som vám niečo povedať...“
Všetky pohľady sa upreli naňho, čo ho očividne trochu znervóznilo, no videla som, ako mu Brooke stisla ruku a to ho posmelilo. Aj Brooke sa postavila vedľa neho a mne vtedy svitlo, že ešte neoznámili oficiálne svoje zasnúbenie.
„Nie sú tu síce všetci, ale oni sa to aj tak od vás dozvedia,“ pousmial sa Teddy. „Mohli sme vám to povedať už minule, keď sme boli u Valašských, no nechceli sme Aďa ukrátiť o jeho večer, tak sme si to nechali na neskôr.“
„A čo je tá veľká novina?“ uškrnul sa Kubo, pretože už všetci tušili, o čo ide.
„Brooke a ja budeme mať 22. mája svadbu!“
Ozvalo sa niekoľko nadšených zvolaní a všetci sme im zatlieskali.
„A zapíšte si za uši, že vás tam všetkých očakávame a nikto nech sa na nič nevyhovára!“ ozvala sa Brooke a žmurkla na mňa. Venovala som jej úsmev a po chvíli sa snúbenci znovu posadili a Kubo im zaimprovizoval na gitare nejakú snúbeneckú pesničku s veľmi pochybným textom, ktorý práve vtedy vymyslel.
Kým spieval a hral, pozorovala som Brooke a Teddyho a mala som strašnú radosť z toho, ako sa majú radi a akí sú spolu krásni. Trochu mi prišlo ľúto, čo sa stalo mne a Lukášovi, no rýchlo som to zahnala a pokračovala v usmievaní. Zrazu som si všimla, že nad Brooke stojí akási postava a hľadí na mňa.
Bol to Aďo. Rukou ma privolal k sebe a záhadne sa usmieval.
Vstala som teda a vykročila za ním do tmy, pretože sa pomaly od ohniska vzďaľoval.
„Čo je?“ opýtala som sa ho.
„Poď za mnou, chcem ti niečo ukázať.“
Šli sme spolu mlčky, na cestu nám svietil mesiac.
„Kam ma to vedieš?“ opýtala som sa prekvapene, keď som uzrela, ako sa pred nami rozprestiera Blakeov les.
„Neboj sa, nič sa nám nestane.“
Vošli sme do lesa – z opačnej strany, ako bežne chodievam.
„Ty sa sem nebojíš vkročiť?“ čudovala som sa, no vzápätí som sa čudovala ešte viac – v Blakeovom lese bol jasný slnečný deň a počula som dokonca aj spev vtákov. „Tu nikdy nie je noc, alebo čo?“ otočila som sa k Aďovi a moje prekvapenie už dosiahlo takmer kritický bod: „To ako vyzeráš?!“
Aďo sa zaškeril. „Myslel som, že do tohto lesa bežne chodievaš a poznáš jeho tajomstvo,“ povedal. „Ako vidím, mýlil som sa.“
Pozorne som si ho prehliadla. Predtým mal na sebe svoju šedo-čiernu mikinu a modré rifle, teraz bol celý v zeleno-hnedom a zdalo sa mi, akoby sa úplne zmenil z človeka na... na elfa.
Mal na sebe tmavohnedé nohavice a svetlejšie čižmy z kože, zelenkavý odev z nejakej zvláštnej jemnej látky, ktorý mu siahal do polovice stehien, na páse mal kožený opasok a chrbát mu zahaľoval olivovozelený plášť. Na plášti mu visel tmavočervený tulec so šípmi a luk vo farbe piesku.
„To sa kde na tebe nabralo?“ dostala som zo seba. „Ak máš ešte aj elfské uši, zosypem sa tu!“
Ukázal mi špicaté elfské ucho a ja som sa síce nezosypala, no nechápavo som naňho čumela.
„Naozaj si nikdy neprišla na to, že v tomto lese sa môžeš stať čím len chceš?“
„A to ako?“
„Skús to...“
„Ale... čo mám spraviť? Nechápem, ako si to dokázal!“ vravela som ohromene a stále som si ho prehliadala.
Pokrčil plecami. „Proste to sprav. Potrebuješ nejakú zbraň. Vieš strieľať z luku?“
„Nie... Ale kedysi som sa učila šermovať.“
„To je nám na nič. Potrebuješ strelnú zbraň.“
„Mám sa stať vojakom z druhej svetovej, alebo čo?“ zasmiala som sa.
„Nie, to nie. Tak sa staň nejakou starovekou čarodejnicou, ktorá vie vysielať útočné i obranné kúzla.“
„Tebe preskočilo? Viem, že žijeme vo svete čarov a kúzel, ale toto je na mňa príliš...“
„No tak,“ povzbudzoval ma, „skús to. Sústreď sa na to, kým sa chceš stať, ako chceš vyzerať, aké chceš mať schopnosti. Tento les je v podstate ako realistická počítačová hra.“
„Fajn,“ súhlasila som teda. „Skúsim to.“
Zavrela som oči a snažila som sa v mysli vytvoriť čarodejnicu, ktorou by som chcela byť. V mojich predstavách mala na sebe žiarivožltú tuniku zopnutú smaragdovou brošňou v tvare lipového listu, na krku jej visel náhrdelník z tyrkysových drahokamov a na hlave sa jej ligotala zlatá čelenka. Totálne reálna osobnosť, nie?
Vedela som, že sa volá Lysandra. Alebo som jej to meno vymyslela ja? Nedokázala som to určiť. A vedela som, že je veľmi múdra a mocná, no jej schopnosti vyjdú najavo až vtedy, keď bude treba.
Zo zamyslenia ma vytrhlo Aďovo obdivné hvizdnutie. „Fíha, máš ešte lepšiu fantáziu než ja, zdá sa mi...“
Otvorila som oči a zistila som, že naozaj na sebe mám tú žltú tuniku a všetko to, čo som si v mysli vytvorila.
„Ako je toto možné?“ spýtala som sa neveriacky a pozrela na Aďa.
„Netuším, ale ani ma to nezaujíma. Teraz, keď sme obaja poriadne vyzbrojení, poďme sa prejsť po lese!“
„Ty sem bežne takto chodievaš a hráš sa na elfa?“ spýtala som sa pobavene a nasledovala ho.
„Nehrám sa, ale chodím sem celkom často. Zo začiatku to možno vyzerá ako rozprávka alebo nejaký fantasy príbeh, ale nie je to také jednoduché. Hrozia tu reálne nebezpečenstvá.“
„Už si sa stretol s Blakeom?“
„S kým?“ opýtal sa bez záujmu a nadvihol konár stromu, ktorý sa skláňal k zemi, aby som mohla prejsť.
„S Blakeom,“ otočila som sa k nemu, keď som ho obchádzala. „S tým „netvorom“.“ Aj ja som vo vzduchu naznačila úvodzovky, pretože už dávno som sa presvedčila o tom, že Blake nie je nijaký netvor.
„Jedného som videl, ale netušil som, že sa volá Blake. Vyzeral naozaj hrozivo.“
„Blake nie je nebezpečný. Vždy, keď som tu bola, chránil ma.“
„Fakt? Tak prečo ho ľudia považujú za netvora?“
„Všetkých od lesa odháňa, a oni si myslia, že na nich chce zaútočiť. No v skutočnosti ich odháňa preto, aby sa vyhli skutočnému nebezpečenstvu, ktoré im tu hrozí.“
„A aké je to nebezpečenstvo, na to si prišla?“
„Žiaľ, nie,“ odvetila som a zastala som nad hlbokou jamou, ktorá bola pred nami. „Čo teraz? Snáď odo mňa nečakáš, že skočím dole?“
„Nie, toho sa nemusíš báť. Pôjdeme ďalej popri jame a uvidíme, kam nás to dovedie. Tento les je väčší, ako sa zvonku zdá.“
„Toto je teda to, čo si mi chcel ukázať? Realistická počítačová hra?“ pousmiala som sa.
„Vlastne...“ Aďo náhle zastal a nechtiac som doňho narazila.
„Prepáč,“ ospravedlnila som sa a tiež som zastala.
„To nič. Vieš, všimol som si, že akosi nie si vo svojej koži. Teda, celý týždeň si nebola... tak som uvažoval, že ťa zavolám preč od ostatných a spýtam sa ťa, čo sa stalo. Ak mi to chceš povedať...“
„Aha,“ pochopila som. „No, nie si úplne slepý,“ žmurkla som naňho. „Ale prečo sa ma pýtaš práve teraz? Mal si na to šancu každý deň, v niektoré dni dokonca niekoľkokrát...“
„Ja viem. Všimol som si, že si akási iná, no zakrývala si to, tak som ťa s tým nechcel otravovať. Ale dnes som videl, ako občas smutne hľadíš do ohňa a si akási... nešťastná a mlčanlivá.“
„To odkedy ma tak pozorne sleduješ?“ zasmiala som sa a vykročila som ďalej.
„Nesledujem, ale...“
„Žartovala som. Ale naozaj ma celkom prekvapuje toľký záujem z tvojej strany. Teda, neboj sa, nič si nenamýšľam ani nedomýšľam, ale...“
„Ale...“ prerušil ma, no ja som to odignorovala:
„...je to príjemné. Som rada, že ťa mám. Nikdy sme si neboli veľmi blízki, až teraz, v poslednom čase... teší ma to. Som vďačná za tvoje priateľstvo, naozaj. Dosť si mi za tento týždeň pomohol, vieš? Ani netušíš, akou oporou si mi bol, hoci si nevedel o mojom „probléme“. No bol si tu, hoci som nebola vždy milá a veselá, a pár ráz si si odtrpel aj moju nevraživosť a zlú náladu. Naozaj ti ďakujem.“
„Nemáš mi za čo ďakovať, Nina. Nerobím to až tak vedome...“
„Robíš to nevedome?“ zacerila som sa. „Bývaš námesačný, alebo čo?“
„Nie, to nie,“ krátko sa zasmial. „Chcel som povedať, že som neučinil žiadne vážne rozhodnutie ohľadom toho, že sa teraz budem s tebou priateliť alebo čo... prišlo to tak nejako spontánne.“
„Jasné, chápem. A ak ťa teda naozaj zaujíma ten môj „problém“, tak ti o tom poviem. Ale už to ani tak neriešim... aspoň keď som s tebou.“
„Fakt? Tak to ma naozaj zaujíma, o čo ide.“
Nadýchla som sa a povedala: „Lukáš sa so mnou rozišiel. Bolo to dosť nečakané a stále to celkom nechápem. Prišlo to tak zrazu a bez vysvetlenia... teda, povedal mi asi milión dôvodov, samozrejme, ale... Vieš, dosť ťa niečo také prekvapí, keď ty máš pocit, že je medzi vami všetko v poriadku a ten druhý zrazu povie, že je koniec. Priznávam, že som z toho ešte stále trochu mimo, ale ty si mi pomáhal na to nemyslieť a netrápiť sa tým, vieš? Takže...“
„Takže Lukáš? No fajn... teda, nie. Mrzí ma to, samozrejme. Ale som rád, že to nie je nič horšie.“
„Horšie?“
„Ja neviem, nejaká choroba, o ktorej nechceš nikomu povedať, alebo dačo také. Chápeš.“
„Hej, v podstate naozaj o nič nejde. Aj tak čoskoro odíde, ak už neodišiel. A možno ho nikdy viac neuvidím.“
„Kam by mal ísť?“
„Do Austrálie,“ odvetila som, „ale nechce sa mi už o tom hovoriť. Nechce sa mi naňho myslieť, pretože mi to spôsobuje len nepríjemnú náladu. Sústreďme sa na niečo iné, dobre?“ požiadala som ho a s úsmevom som sa k nemu otočila, keďže som opäť chvíľočku kráčala pred ním.
„Žiadny problém,“ povedal Aďo so zamrznutým úsmevom na tvári a zahľadel sa kamsi nado mňa. Zrazu mu na tvár dopadol tieň a ten sa postupne ťahal po zemi za ním, akoby sa k nám približovalo niečo obrovské. „Pozor!“ skríkol zrazu Aďo a hodil ma za seba.
Padla som na zem a šokovane hľadela na Aďov chrbát a jeho bojový postoj, pozorovala som, ako vyťahuje šíp z tulca a mieri lukom na niečo obrovské, tmavé, zúriace a ručiace, a strieľa. To niečo veľké sa naňho zahnalo a ja som vykríkla. Potom som však vstala a zrazu som mala úplne čistú a jasnú myseľ a presne som vedela, čo mám robiť. Postavila som sa vedľa Aďa, vymenili sme si rýchly pohľad, obaja sme prikývli a odvážne pozreli do tváre hrozitánskemu netvorovi, ktorý sa nad nami týčil ako nehorázne vysoká čierna hradba.
Komentáre
|
|
