PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice23. kapitola - Odhalenie nejedného tajomstvaKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 30. 03. 2010 15:19:17
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 67
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Zrazu sa nám pred očami mihlo čosi čierne a obaja sme pristáli na zemi. Keďže ja som stála za Aďom, poslúžila som mu ako „zmäkčovadlo“ a stlmila som jeho pád. No ten svoj som precítila naplno – do chrbta sa mi zaryla nejaká palica alebo čo, a dosť to bolelo. Aďo sa zo mňa okamžite skotúľal a ostal ležať vedľa mňa. Ja som vyjavene civela na Blakea, ktorý nás sotil na zem a snažil sa nás chrániť pred tým čiernym obrom.
Blakea mnohí považujú za netvora, no v tej chvíli sa mi v porovnaní s tou čiernotou zdal ako mravček. Blake sa na nás v okamihu otočil a zabrechal čosi, z čoho som vyrozumela príkaz utekať ako o život.
S námahou som vstala a potiahla Aďa za ruku. „Poď, musíme ujsť!“
Pozrel na mňa a postavil sa. „Čo to je?!“
Bez odpovedania som začala utekať a Aďo za mnou, ako som počula. Nikdy v živote som ešte nebežala rýchlejšie; aspoň tak sa mi to zdalo v tej chvíli. Akurát tá blbá tunika (ktorú som si sama vymyslela, no aj som to oľutovala) mi zavadzala, no keď už som si myslela, že ma z toho porazí, vyčarovala som si nôž (ktovie, ako) a rozrezala ju tak, že mi siahala len po kolená.
Zastali sme na kraji lesa a započúvali sa. Bežali sme asi desať minút, no aj z takej diaľky sme začuli Blakeov brechot a rev tej obludy.
„Čo to malo znamenať?“
Pokrčila som plecami a snažila som sa vydýchať. Aďo tiež lapal po dychu, takže sme sa chvíľu nezhovárali. Aďo sa zohol a pokúšal sa zhlboka dýchať, keď vtom na čosi ukázal a podotkol: „Nikdy som si tu ten hrob nevšimol...“
Obrátila som sa tým smerom, kam ukazoval. „Hrob?“
Naozaj tam bola akási kamenná tabuľa v tvare náhrobku.
„Nechoď tam,“ Aďo ma potiahol za ruku, no moja zvedavosť bola príliš veľká.
Vykročila som smerom k šedému kameňu a zastala pred ním. Trčal zo zeme do výšky jedného metra a boli na ňom vyryté runy.
„Super,“ pomyslela som si, „ešteže runy nie sú žiadny problém.“ A v duchu som sa ironicky uškrnula.
Aďo sa v tej chvíli objavil pri mne a opýtal sa, či to viem prečítať. On v škole runy nikdy nemal; mal iné čarodejnícke predmety.
„Mohla by som...“
Zadívala som sa na kameň. Stálo tam (prepísané do normálneho písma):
JI LDKH USKDI FOKGIA
FGEB NEAD TEODIAS BOVE
ZICH ZHAS NAVUKO
I GIDA UDETOG G BEREBA!
Ťažko sa to vyslovuje, zvlášť, keď v niektorých slovách sa nenachádzajú žiadne samohlásky. No ostala som zarazená už pri druhom riadku, keď som čítala slovo TEODIAS. Prečo je tam meno môjho otca?
„Dokážeš to preložiť?“ zaujímal sa Aďo a ponad moje rameno nakúkal na náhrobok.
„Pokúsim sa.“
Po desiatich minútach (Blakeov brechot utíchol a netvor zrejme kamsi ďaleko odkráčal) som už mala hotový text a udivená som podala pergamen (ktorý som vyčarovala) Aďovi, ktorý nahlas prečítal:
„TU LEŽI VEĽKÝ HRDINA
JEHO MENO TEODIAS BOLO
NECH ŽIJE NAVEKY
V RÍŠI SVETLA A POKOJA!“
„Prečo sa tak trasieš?“ čudoval sa.
Musela som si sadnúť do trávy a snažila som sa zhlboka dýchať.
„Čo je? Čo sa deje? Hovor so mnou,“ žiadal ma Aďo, ktorý vôbec nič nechápal. Usadil sa vedľa mňa a nespúšťal zo mňa zrak. „No tak, povieš mi už konečne, čo tebou tak otriaslo?“
„Toto,“ ukázala som na náhrobný kameň, „je zrejme hrob môjho otca.“
„Tvojho... čože? Prečo?“
„Nikdy si o ňom nič nepočul?“ váhavo som naňho pozrela.
„Nie, nikdy. Myslel som... teda, nikdy mi nezišlo na um, že... ja neviem. Pre mňa si bola dievčaťom bez otca. Nikdy som to neriešil a nechcel som sa blbo vypytovať.“
„Chápem. Netušila som, že je pochovaný tu. Keby som to vedela, chodievala by som sem... častejšie. A nebála by som sa tu.“
Zdvihla som hlavu, aby som zistila, čo spôsobuje to dunenie, ktoré ma vyrušilo. Bežal k nám Blake. Zaštekal na mňa, ľahol si vedľa mňa a položil si hlavu do môjho lona.
„Si v poriadku?“ opýtala som sa ho a pohladila po hlave. Keď som ruku odtiahla, zbadala som, že je zakrvavená – od rany na Blakeovej hlave.
Zakňučal a bezradne na mňa pozrel.
Aďo od nás cúvol a trochu neisto sa spýtal: „Neublíži nám?“
„Nie, neboj sa. Skôr mu treba pomôcť, než sa ho báť.“
„Stalo sa mu niečo?“
„Zrejme pri boji s tým čiernym čudom sa zranil...“ vysvetľovala som.
Aďo sa opäť priblížil k nám a váhavo pozeral raz na Blakea, raz na mňa.
„Čo je? Nad čím dumáš?“
„V tomto lese by som mal mať liečiteľské schopnosti...“
„Vážne?“ potešila som sa. „Môžeš uzdraviť jeho ranu?“
Prikývol a zatváril sa odvážnejšie. Napokon sa dotkol Blakeovej hlavy. Blake najprv slabučko zaskučal od bolesti, no vzápätí sa zatváril blažene a začal vrtieť chvostom. V tej chvíli mi pripadal úplne ako pes; žiadny netvor.
„Tak,“ povedal Aďo a vstal, „mal by byť v poriadku.“
Blake zaštekal a posadil sa. Bol stále trochu zadychčaný a hľadel na mňa.
„Ďakujem ti,“ povedala som najprv Aďovi a potom i Blakeovi. „To pred ním si ma po celý ten čas chránil?“ spýtala som sa Blakea, narážajúc na čierneho obra.
Ozval sa štekot.
„Takže on je tým netvorom, nie ty!“ zvolala som radostne a pozrela aj na Aďa. Stále vyzeral trochu zaskočene. „Si v pohode?“
„Jasné, ja... len rozmýšľam nad tým náhrobkom...“
„Aha,“ spomenula som si a uprela zrak na šedý kameň s runami.
„Naozaj je tu pochovaný tvoj otec?“
„Myslím, že áno. Mrzí ma, že mi mamina o tom nikdy nepovedala. No nezazlievam jej to. Zrejme nechcela, aby som sem chodila, lebo je to tu nebezpečné.“
„Ako vlastne zomrel?“ opýtal sa Aďo a kľakol si ku mne.
„Naozaj to chceš počuť?“ vzdychla som.
„Ak o tom nechceš hovoriť...“
„Nie, to je v pohode. Som z toho smutná, no zomrel v čase, keď ma ešte len čakali, takže... nemám naňho žiadne vlastné spomienky. Rada o ňom hovorím... Len jeho smrť je najsmutnejším príbehom. Aspoň pre mňa.“
„Hej, tomu rozumiem. Pamätám si, ako mi zomrel dedko... bol síce starý a dalo sa to čakať, ale aj tak...“
„Smrť je vždy zraňujúca. Ale ak ťa to zaujíma, poviem ti to.“
„Počúvam ťa.“
„Bolo to v nejaký zimný deň, pred čosi vyše sedemnástimi rokmi. Ocko sa vybral s maminou na prechádzku po týchto lesoch. V tom čase tu ešte bolo jazero. Niekde na okolí. Odvtedy vyschlo a čarodejníci ho odčarovali, aby zbytočne nezaberalo priestor, takže... Neviem, kde presne to je. A zrazu sa z toho jazera vynorilo niečo strašné, nejaký obrovský had alebo dačo také. A vrhlo sa to na maminu a chcelo ju to zadusiť. Omotávalo sa to okolo nej a pohľadom to spútalo ocka. On sa však dokázal ubrániť čarom toho hada a zaklial ho. Had uvoľnil zovretie a ocko prikázal mamine, aby bežala preč. Ona však zastala niekoľko metrov za ním a vydesene sa pýtala, na čo sa chystá. Bála sa, či had neublížil dieťatku, ktoré čakala, teda mne, ale bála sa aj o ocka a neopovážila by sa nechať ho tam samého. Had bol chvíľu ako omámený, no potom sa znovu začal plaziť smerom k mame. Ocko to už nevydržal a hodil sa pred ňu v poslednej chvíli. Had ho uhryzol a mŕtvy padol na zem. Neviem, či ho zabila ockova krv, ktorá bola mocná a pochádzala z prastarého rodu silných čarodejov, alebo niečo iné. No už nikdy nikomu neublížil. Mamina však vykríkla a bežala k ockovi, ktorý ležal na zemi a pomaly z neho ubúdal život. Vzala jeho hlavu do dlaní a so slzami v očiach mu šepkala, že všetko bude v poriadku a že ho veľmi ľúbi. A on na ňu pozrel, usmial sa a zatvoril oči.“ Stíchla som. Neznášam to, ale vždy ma tento príbeh dojme. Asi je to prirodzené.
Aďo ma trošku nemotorne potľapkal po chrbte – zrejme v snahe utešiť ma. No zdalo sa mi to dosť smiešne, takže som rýchlo zabudla na smútok.
„Je to smutný príbeh, a o to smutnejší, že je pravdivý, ale...“
„Tvoja mama musí byť veľmi silná žena.“
„Je,“ potvrdila som. „Je úžasná. Vo všetkom mi rozumie...“
„Ako sa cítiš, keď vidíš ten hrob? Nemali by sme odísť?“
„Možno je to zvláštne, ale necítim bolesť pri pohľade naň. Cítim pokoj. Chcem tu ostať. Mám pocit, že som bližšie k svojmu otcovi ešte nebola.“
„Mám ťa tu nechať samu?“
„Nie, to je v pohode. Pokojne ostaň.“
Aďo zrazu zbystril pozornosť a začal sa obzerať.
„Deje sa niečo?“
„Neviem,“ odvetil, vetriac čosi vo vzduchu, „ale akoby vo mne... vrela krv.“ Vstal a zamračil sa.
I ja som sa postavila a držala Blakea po svojom boku. Zacítila som čudnú, ale príjemnú vôňu – zmes manga a mandarínky a nejaké sladké drevo. Všetko v lese na okamih stíchlo a slnko zmizlo za temnými oblakmi. Čosi sa blížilo.
Pár sekúnd sme nehybne stáli a potom sa pred nami objavil výjav, ktorý ma šokoval ako nič v ten večer.
Zo stromu zoskočila na zem dievčina s dlhými červenými kučeravými vlasmi v čiernom odeve. Mala na sebe kožené nohavice a čierny korzet s obrázkom krvavočervenej ruže. Až po chvíli som v nej spoznala Marínu, ktorá však veľmi škaredo hľadela svojimi medovými očami (inokedy mávajú normálnu farbu – aj preto som pochybovala o tom, že je to naozaj ona) na Aďa, ktorý stál vedľa mňa, a červené pery sa jej triasli od zúrivosti a odporu.
„Marína?!“ skríkla som tak šokovane, ako som dokázala, a uprela som zrak na Aďa.
Ten upieral pohľad svojich tmavých očí na Maríninu bledú tvár a sršala z neho nenávisť.
Nechápala som, čo sa to medzi nimi deje.
„Ty?“ ozval sa zrazu Aďo hrozivým hlasom.
„Keby som to tušila...“ povedala Mari pomalým a tichým hlasom, a zvláštne sa zahľadela na mňa. „Teda, Nina, nevedela som, že aj ty poznáš tajomstvo...“
„Tajomstvo? Ty sem chodievaš? Prečo si nič nepovedala?“
„Volá sa Lysandra!“ zvolal Aďo. „V tomto lese nie je Ninou, a to dobre vieš, Isis z Far Northu.“ Posledné slová nepríjemne zasyčal.
„Ale, ale,“ uškrnula sa Marína a ladným krokom sa vybrala bližšie k nám.
„Nepribližuj sa!“ okríkol ju Aďo a postavil sa predo mňa.
„Čo sa to medzi vami deje, prosím vás?“ nechápala som a snažila som sa Aďa odstrčiť. „To je predsa Marína Vlková, nemusíš ma pred ňou chrániť.“
„V tomto lese to nie je Marína! Je tu upírom,“ vysvetlil mi rýchlo Aďo. „Ani ja tu nie som Andrej Valašský... Moje elfské meno je Thorontur, Sila orla.“
„Ale veď o nič nejde... Neublíži nám, nech už sa volá akokoľvek,“ zastala som sa Maríny a snažila som sa k nej cez Aďa či Thorontura dostať, no on ma pevne držal za sebou.
„Ver mi, že toto nebude také jednoduché...“
„Hádam mi len nechceš povedať...“ začala som, no Marína na Aďa z ničoho nič zaútočila. „Prestaňte!“ skríkla som, keď jej Aďo vrátil dosť tvrdý úder. A potom zo mňa vyšlo akési čudesné slovo: „Lakata!“
Obaja sa prestali hýbať. Akoby zastal čas – len ja som vnímala, ako stále rovnakým tempom plynie. Pochopila som, že som použila svoju – alebo lepšie povedané Lysandrinu – čarodejnú moc.
„Upokojte sa! Hiljaa!“
Marína nehybne stála, no zaklipkala očami farby medu a neisto na mňa pozrela. Neustúpne som pozrela i na Andreja a ten mierne prikývol.
„Päälle,“ vydýchla som a obaja sa začali hýbať. „Čo je to s vami?“
Nenávistne na seba pozreli, tak som sa postavila medzi nich a snažila sa ich zadržať.
„Nenúťte ma použiť ďalšie kúzla... Môžem ich tu všetky vysypať z rukáva... neviete si predstaviť ich silu. A nechcite ju vidieť. Lysandra je naozaj mocná. Takže, vysvetlíte mi, o čo ide medzi vami dvomi?“
Aďo ustúpil o krok dozadu a snažil sa tváriť pokojne. „V tomto lese platia isté zákonitosti.“
„Jednou z nich je,“ prerušila ho Marča, „že elfovia a upíri sú vo vojne.“
„Pretože vy ste zvery!“
„Lož!“
„No tak, pokoj!“ ozvala som sa. „Ale veď toto nie je realita... Vy dvaja sa predsa poznáte. Ako sa môžete nenávidieť?“
„Necítim nenávisť,“ podotkol Thorontur (to meno sa mu v tejto situácii hodilo oveľa viac než obyčajné Andrej), „to je príliš nízky cit na elfa. Cítim odpor a hnus. A právom.“
„Moja nenávisť je silná!“ skríkla Isis. „Nechci ju prežiť, elf!“
„Ty sa boj môjho luku, upírka, pretože ti šíp z neho vystrelený prereže krk!“ Thorontur natiahol ruku a vytiahol z tulca jeden šíp.
„Spamätaj sa!“ okríkla som ho. „A ty tiež, Isis. Toto, čo sa tu medzi vami deje, nie je normálne. Mali by ste obaja z tohto lesa vypadnúť a už sa sem nikdy nevrátiť, pretože sa tu navzájom pozabíjate.“
„Ak si budeš myslieť, že on,“ Isis kývla hlavou smerom na Thorontura, „je lepší ako ja, neodídem.“
„A vari nie som? Elfov si ľudia vážia, zatiaľ čo upírov považujú za vrahov!“
„Ticho, Thorontur!“ zvolala som a uprela naňho vážny pohľad. „Nechaj ju dohovoriť. A mňa nechaj vypočuť ju.“
Cítila som, že moja moc ich drží v pokoji, a rozhodla som sa to využiť.
„Hovor, Isis. Pokojne sa obháj.“
„Nikdy, opakujem nikdy som nesiahla na človeka. Nikdy. A nikdy to neurobím. Patrím k Bielym upírom, ktorí sa živia len krvou stromov – živicou. Nie som pravý upír. Vyzerám tak, no nedokázala by som zabiť. Ani zviera nie.“
„Povedal som, že je to vrahyňa!“ zvolal Thorontur. „Vrahyňa prírody!“
„Thorontur!“ výhražne som naňho pozrela. „Môžem použiť utišovacie kúzlo, no nebude to pre teba príjemné. Aj ty dostaneš svoju šancu.“
Thorontur sa mierne uklonil a sklonil šíp.
„Pokračuj,“ vyzvala som Isis.
„Viac povedať netreba. Keby nebolo mňa, obaja by ste boli mŕtvi. To ja som privolala Blakea na Veľkého čierneho netvora.“
„Ty? Ako?“
„Blake bol kedysi jedným z nás. No elfovia, ktorí dokážu čarovať, ho premenili na tamto!“ Isis ukázala rukou na Blakea ležiaceho na zemi. Spal. To ma prekvapilo – myslela som, že bude z našej hádky nepokojný.
„Naše rasy sa kedysi zmiešali,“ priznal Thorontur. „Teda, elfovia a čarodejníci – tvoja a moja rasa. No ak je toto Potrestaný, tak si to plným právom zaslúžil.“
„Za čo? Bol to predsa človek!“ zastala som sa Blakea, ktorého mi v tom momente prišlo ľúto.
„Nebol to človek... Bol to Grendyck, Pán všetkých netvorov!“
„Grendyck?!“ vyšlo zo mňa. Cítila som sa ako omámená. Pozrela som na Marínu. „A ty si o tom vedela?“
„Nič som nevedela. Netušila som...“
„Odíď z tohto lesa, upírka, a nevracaj sa sem!“ požiadal Thorontur zlomeným hlasom.
„Prečo mám ja odísť? Ty by si sa tu už nemal ukazovať!“
„Les je mojím domovom. Domovom mojej rasy.“
„Vy dvaja, už ma to tu prestáva baviť,“ povedala som zúfalo. „Akoby ste tu naozaj žili... Nepovedal si, že je to ako počítačová hra? Ja chcem stlačiť Escape a vypadnúť odtiaľto!“
Pozrel na mňa a znovu sa stal Andrejom – mal síce na sebe to podivné elfské oblečenie a nič sa na ňom nezmenilo, no v očiach už nemal čudesný lesk a nevyzeral tak ušľachtilo ako elfovia v mojich predstavách. „Máš pravdu. Nie je to tu skutočné. Mali by sme odísť všetci traja.“
„Tak poďme...“ súhlasila Marína a usmiala sa na mňa tým svojím „marínovským“ spôsobom.
Poslednýkrát som pozrela na otcov hrob a vykročila som spolu s nimi von z lesa. Blake nás odprevadil až k východu a tam zaštekal.
Každý z nás sa s ním rozlúčil vo „svojom jazyku“ (Marína: „Zbohom, inclutus!“, Aďo: „Namárië!“ a ja „Nech ti na cestu vo dne i v noci svieti tähti!“) a prešli sme z dňa do noci.
Zrazu sme mali na sebe naše normálne oblečenie a vo vlasoch som dokonca cítila vôňu dymu z ohňa.
„Kde si sa tu ty vlastne nabrala?“ opýtala som sa užasnuto Maríny, no tá si ma vôbec nevšímala.
Začali sa navzájom s Aďom toľko ospravedlňovať, že ma nevnímali počas celej cesty späť k ohnisku a k našim kamošom.
„Kde ste toľko boli, hmm?“ Brooke sa zdvihla od ohniska a išla nám oproti. Objala ma okolo pliec a vykročila spolu s nami. „Ahoj, Mari, ty sa tu kde berieš?“
„Ja... Stretli sme sa. Občas sa prechádzam po hore...“
„Takto v noci? Sama? To nie je bezpečné...“
Videla som, ako sa Marína s Aďom na seba uškŕňajú poza Brookin chrbát. Tiež som sa na nich usmiala a práve v tej chvíli sme sa vplietli medzi ostatných, ktorí už zase opekali ďalšie špekačky a ani si nevšimli náš príchod – asi po hodine sa dakto prekvapene spýtal, kde sa tam vzala Marína.
Bol to však krásny večer – Lukáš mi totálne vyfučal z hlavy a prežila som zaujímavé dobrodružstvo. Keď som líhala do svojej mäkkej teplučkej postele, zdalo sa mi to ako sen. A na druhý deň ešte viac. Spomienky možno časom vyprchajú, no zážitky nás menia bez ohľadu na to, či si ich pamätáme alebo nie. A tento bol veru nezabudnuteľný, hoci postupne sa mi v mysli vynárali nejasnosti a záhadné myšlienky. Ale stálo to za to.
Nič z toho, čo sa v ten večer stalo v Blakeovom lese, som však nikomu nespomenula. Ani s Mari o tom už neplánujem hovoriť; a viem, že ani ona so mnou. Ani maminy sa nebudem pýtať na ockov hrob. Nech všetko ostane tak, ako bolo. Niekedy je lepšie, keď tajomstvá ostanú neodhalené, nemyslíte? A aspoň mám niečo, čo ma spája s Marčou a Aďom.
Komentáre
|
|
