PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice24. kapitola - Bez rodiny sa človek trasie od zimy v nekonečnom vesmíreKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 31. 03. 2010 13:09:01
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 331
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Pekný citát, čo poviete? Pochádza od francúzskeho spisovateľa menom André Maurois.
Nejako som prežila školský týždeň (písomka z chémie mohla dopadnúť síce aj lepšie, no i horšie, takže žiadna katastrofa) a nastal víkend. Povedala som si, že ho celý venujem svojej famílii.
Tomáš konečne v sobotu prišiel domov (po troch týždňoch) z intráku a všetky sme ho veselo privítali. Každej zo „svojich žien“ niečo doniesol – mamine kyticu zloženú z viacerých lúčnych kvetov (ružovkastý vres obyčajný, modrofialový orgován a oranžový kalifornský vlčí mak), Joy akýsi farebný balíček s nápisom „Svietiace kocky do nápojov“ (ľadové kocky najrôznejších farieb – od tyrkysových cez krikľavooranžové po fialové – ktorými si môžete ochladiť akýkoľvek nápoj) a mne Simulátor hviezdnej oblohy.
Začudovane som hľadela na tú krabičku a rozbalila som ju.
Tomáš kúzlom zatiahol žalúzie (v obývačke ich máme, hoci v mojej izbe stále nie) a povedal mi, aby som to položila na zem.
„A čo teraz?“
„Jednoduché kúzlo – fulgeo – to rozžiari a potom uvidíš...“
Len čo Tomáš povedal fulgeo, tá vecička sa pootočila a na stenách a v celej izbe nastala tma a premietlo to všade obraz nočnej oblohy posiatej hviezdami.
„To je krásne, ďakujem, Tomi!“ povedala som, nadchýnajúc sa pohľadom na toľkú romantiku.
Tomi sa uškrnul a neodpustil si: „Tak, čo máme na obed?“
Spoločne sme sa vybrali do kuchyne, kde nám mamina naložila na taniere Tomášovo obľúbené jedlo – halušky.
„Za čo sme si zaslúžili tie dary?“ zaujímala sa mamina, keď sme začali jesť.
„Za moju dobrú náladu,“ odvetil Tomi s plnými ústami a keď prehĺtol svoje sústo, dopovedal: „Ten projekt, kvôli ktorému som trčal v Brestove, sa mi vydaril tak, že môžem vynechať jednu skúšku.“
„To naozaj? To je super!“ pochválila ho Joy.
„Ja som vám vravel, že som šikovný,“ Tomi na mňa žmurkol. „Takže... toto máte za odmenu. A vy ste sa tu mali ako?“
„Čím len začať?“ uvažovala mamina.
„Mamina zase zmizla kamsi do Mongolska či kam, keďže tam otvárali nejaký nový park či čo...“ začala som ja.
„Bola som v Erdenete, hlavnom meste Orchonského ajmagu, čiže niečoho ako provincie. Je to na severe Mongolska medzi dvomi riekami,“ spustila mamina, „a bolo tam naozaj krásne. Ťaží sa tam medená ruda a v blízkosti jedného náleziska sme založili rezerváciu pre testraly. MOPOT v tomto období zakladá mnoho nových rezervácií po celom svete.“
„Fíha, takže si tu nechala tieto dve samy? A vy ste nepodpálili byt?“ naoko sa čudoval Tomáš.
Joy, ktorá sedela vedľa neho, ho udrela do ramena. „Ty, láskavo nezapáraj do staršej sestry, okey?“
Tomi sa na ňu zaceril a opýtal sa jej, ako sa mala ona.
Joy položila vidličku na tanier a oprela sa o operadlo stoličky. „Strašne! V práci nás donútili zúčastniť sa otrasného kurzu pre začiatočníkov... Učia sa tam lietať, chápeš? Lietať!“
„Prečo si im nepovedala, že si počas školy zvíťazila v niekoľkých leteckých súťažiach?“
„Povedala. Lenže nikto ma nepočúval. Potrebovali zaplniť miesto, aby mali dostatočný počet ľudí na otvorenie kurzu, tak ma tam šupli. Bez debaty. To, že nestíham urobiť to, čo potrebujem, pretože mám len štyri pracovné dni v týždni namiesto piatich, nikoho nezaujíma.“
„To je dosť blbé. Dokedy bude ten kurz trvať?“
„Do konca mája,“ vzdychla Joy a opäť sa chopila vidličky.
„To vydržíš. A čo ty, Nina?“
„Ja? Ja nemám nič nové,“ pokrútila som hlavou a zadívala sa do taniera.
„Ako to?“
„Ninka má depku,“ povedala mamina potichu, akoby nechcela, aby som to počula.
„Prosím?“ pozrela som na ňu. „Akú depku?“
Mamina ma ohľaduplne pohladila po vlasoch. „Ale to je v poriadku, my to chápeme.“
„Čo chápete?“ opýtali sme sa s Tomášom naraz.
„Rozišli sa s Lukášom,“ vysvetľovala mamina Tomášovi a ja som sa rozosmiala.
„Kvôli tomu mám mať depku?“
„A nemáš?“
„Možno pár dní... Ale kašlem na to.“
„Prečo ste sa rozišli?“
Pokrčila som plecami. „To keby som vedela...“
„Takže nie ty s ním, ale on s tebou?“
„Hej. Ale fakt ma to už netrápi. Vôbec naňho nemyslím. Vlastne, keď mi Marča v škole oznámila, že ho videla s batohom na chrbte nasadať do rýchlobusu, uľavilo sa mi. Som rada, že to skončilo. Aspoň sa kvôli nemu nebudem musieť trápiť dlhšie.“
„Takže naozaj odišiel?“ spýtala sa mamina.
„Odišiel kam?“ dodal Tomáš.
„Do Austrálie. Minimálne na dva roky – ponúkli mu pracovnú zmluvu na dvadsaťštyri mesiacov, takže... Pravdepodobne sa tu vôbec neukáže.“
„A ak áno?“
„Neriešim,“ odvetila som bez záujmu (a úprimne) a vložila som si sústo do úst.
„Fakt? Veď si bola doňho dosť zbláznená... Akosi rýchlo ťa to prešlo,“ dumala mamina.
„Nie je to v mojom veku bežné? No tak, nezrútil sa mi svet! Naozaj nie. Chcem si teraz užívať normálny život bez vzťahov s chalanmi a... tak.“
„A tak?“ uškrnula sa Joy. „Aké a tak?“
„Ale nič,“ odvetila som. „Neplánujem sa v blízkej budúcnosti znovu bláznivo zamilovať a obťažovať vás tým, nebojte sa.“
„Ale nás predsa neobťažuješ,“ mamina ma pohladila po ruke, „sme tvoja rodina a musíme držať spolu.“
„Jasné,“ usmiala som sa. „Takže to už nebudete viac riešiť, ak vás o to požiadam?“
„Nebudeme.“
„Tak to teda nerobte. Ale nemyslite si, že o tom nedokážem hovoriť. Je mi to jedno. Proste... robte si čo chcete, nemusíte na mňa robiť ohľady. V ničom.“
„Fajn, sestrička,“ Joy sa na mňa zoširoka usmiala, „takže ťa nenaštve, ak dnes na tebe ostane povinnosť umyť túto kopu riadov?“
Vzdychla som. „No, čo už. A čo máš ty na pláne, keď sa z toho chceš vyzuť? Dnes je predsa tvoj deň...“
Viete, s Joy máme rozdelených zopár domácich prác – v ten víkend bolo umývanie riadov na nej.
„Mala by som ísť von s Vilom.“
So záujmom sme na ňu všetci pozreli.
„S Viliamom Stolnickým?“ ozvala som sa ja napokon, keďže nikto nič nevravel. „Po koľkýkrát to už bude? Po dvadsiatypiaty?“
„Nie, prestaň,“ zasmiala sa Joy. „Tak, umyješ tie riady namiesto mňa?“
„Jasné, kvôli Vilkovi urobím čokoľvek...“
Viliam Stolnický je chalan, ktorý bol o ročník vyššie ako Joy, keď ešte chodila do školy. Pred dvomi rokmi začal učiť na gympli v Meste na kopci a s Joy sa stretáva už asi pol roka.
„Ďakujem.“
Potom sme mlčali, no mamina stále vrhala na Joy radostné pohľady. Vilo je dosť dobrá partia a navyše je to správny a inteligentný človek. Práve pre Joy. Myslím, že všetci by sme sa tešili, keby tí dvaja spolu skončili.
Na Veľkonočnú nedeľu sme boli pozvaní na obed k starej mame. Po slávnostnej omši sme sa teda celá rodinka vybrali k nej a už takmer z ulice sme cítili vôňu zemiakového šalátu a kuracích rezňov.
Len čo sme sa ocitli v jedálni pri okrúhlom stole, pred nami sa zjavilo jedlo. Najprv polievka, samozrejme – zeleninová (hrášok, mrkva a tak), ktorá bola výborná. Ak niekde existuje stará mama, ktorá by nevedela variť, tak ju budem považovať za svetový unikát.
„Niečo pre vás mám,“ povedala zrazu stará mama a vstala od stola. Akurát sme dojedali polievku a zvedavo sme čakali, čo nám prinesie. V rukách niesla štyri flakóniky. Keď som ju zbadala, spomenula som si na jej parfumérsku mániu. Možno každému z nás vyrobila parfém, pomyslela som si. A mala som pravdu.
Mamina hneď otvorila svoj flakónik – bola v ňom svetloružová tekutina. Mamina to ovoňala a spýtala sa: „Čo je v tom? Vonia to krásne.“
„Všakže?“ stará mama sa spokojne usmiala. „Sú tam broskyne, frézie, jazmín, zimozel, pivónie, drevo, pižmo a pralinky. A čo ty, Joy? Páči sa ti parfém?“
Joy ovoňala svoju modrastú voňavku.
„Aj v tvojej je zimozel, jazmín, santalové drevo a pižmo, no okrem toho je tam mučenka a turecká ruža. Vonia?“
„Nádherné...“ usmiala sa Joy. „Ďakujem ti, stará mama.“
„Nemáš za čo, zlatko. A ty, Ninka? Čo povieš, ako mi to vyšlo?“
Zvedavo som privoňala k oranžovému pafrému a s úžasom pozrela na starú mamu. „Odkiaľ si vedela...?“
„Že máš rada pomarančovú vôňu? Kúzla, Ninka, kúzla... Tak čo?“
„Úžasné! Naozaj. Už si nikdy žiadny parfém nekúpim... tieto mi musíš vyrábať!“
„Jasné, rada. Hlavnou prísadou je pomarančový kvet... ostatné sa ľahko zoženie.“
„Super!“ potešila som sa.
„A čo ty, Tomáš?“
Tomáš otvoril flakónik so striebristou tekutinou a všetkým nám do nosov prenikla nádherná mužská vôňa.
Stará mama začala vymenovávať ingrediencie: „Červený grapefruit, taliansky bergamot, slivka, jablko, borievkové bobule, korenie kardamom, ružové korenie, škorica, rum, santalové drevo, cédrové drevo, vanilka, kadidlo a pižmo. Ver mi, Tomáško, že parfém pre teba bol najzložitejší. Ale dala som si na ňom najviac záležať.“
Tomáš je totiž veľmi vyberavý a má dosť špecifický vkus.
„Tak, povedz už konečne: páči sa ti, či nie?“
„Samozrejme,“ Tomáš prikývol, „úplne sa ti podarilo trafiť do môjho vkusu.“
„Tak to som veľmi rada! Dobre, teraz sa môžeme pustiť do hlavného chodu...“
Keď sme sa najedli, prešli sme do obývačky, kde sme sa asi hodinku zhovárali. Potom prišiel čas na kávu alebo cappuccino a dezert. Stará mama je majsterka v pečení – na sviatočnú nedeľu pre nás upiekla nie koláč, ale tortu – čokoládovú, posypanú mandľovými lupienkami. Mňam.
Okolo štvrtej popoludní sme sa vrátili domov a napriek sychravému počasiu bolo treba ísť vyvenčiť Jenny. Vybrala som sa von spolu s Joy a cestou som spomenula jej včerajšie rande s Vilom.
„Tak čo, ako bolo?“
„Super... Vilo je super človek.“
„Ja viem,“ pousmiala som sa. „Taký presne pre teba.“
„Netáraj!“ zahriakla ma hneď.
„Netáram. No vážne, skús sa na to pozrieť z môjho uhla pohľadu: je v rovnakom veku ako ty, očividne si rozumiete, je múdry, pekný a zabezpečený. A má ťa rád.“
„No a? Sme priatelia.“
„Ja viem. Ale netvrď mi, že by si nechcela aj niečo viac!“
„Možno, ale o tom musí začať hovoriť on.“
„Súhlasím.“
„Tak vidíš. A on sa vôbec k tomu nemá, takže...“
„Vôbec? Neverím.“
„No fajn... Možno trošku čosi...“
„Čosi čo?!“ zvolala som radostne, akoby som ju pri niečom prichytila.
„Čosi trošku naznačil...“ odvetila neisto Joy.
„A čo také?“
„No, povedal, že by si vedel predstaviť... vzťah.“
„Uáááu, tu sa začína nová lovestory!“
„Na to je príliš skoro,“ precedila pomedzi zuby, no neubránila sa úsmevu.
„Prečo? Už sa dlho stretávate. Môžete nasledovať príklad Brooke a Teddyho...“
„Tak v tomto už vážne predbiehaš, segra!“
„Vážne? Obaja ste už dospelí. Máte na to vek. Bolo by to super! Však môžem byť družička? Však môžem?“ Zo srandy som začala okolo nej nadšene poskakovať.
„Družička? Čo sme v americkom slaďáku, alebo čo?“ rozosmiala sa Joy.
„Presne tak! Všetko dobre skončí... Však?“
„Áno, ale ktovie, kedy...“ odvetila Joy.
Zďaleka sme obišli Blakeov les a vybrali sme sa opačným smerom na úplne inú lúku. Čoskoro sa však rozpršalo, takže sme bežali domov. Aj tak to bol krásny víkend.
Komentáre
|
|
