PoviedkaPrekvapenia mladej čarodejnice25. kapitola - Koniec dobrý, všetko dobré alebo Zopár myšlienok na záverKrátky popis:
..o dievčati žijúcom v čarovnom svete..
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 06. 04. 2010 10:08:25
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 145
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
Mali sme s Marčou jedno z našich veselých popoludní. Bol utorok, čiže posledný deň veľkonočných prázdnin. Dopoludnie som strávila prípravou elixíru nywele (vlasy po svahílsky). Nie je zložitý, no dlho to trvá.
Začala som tým, že som nechala zovrieť vodu a pridávala do nej rôzne bylinky od medovky cez mätu po šalviu a znovu a znovu prevárala, až kým sa voda celkom nevyparila a v hrnci neostali len zelené lístočky. Tie som potom obalila v mede a rozmixovala v čarovnej zmesi, ktorá sa dá kúpiť v každom obchode s potravinami. Je to základ všetkých elixírov a jeho príprava by ma iba zdržiavala. Nechala som to odležať a čakala na Mari.
Prišla okolo pol druhej a doniesla plnú tašku rôznych ďalších prísad: ružové kvety fialky, horkú čokoládu, kalifornský vlčí mak oranžovej farby, jedlý čierny koreň mandragory a lupene slnečnice.
Spolu sme prešli do mojej izby, kde bol už nachystaný hrniec s nywele a prísady, ktoré som našla doma ja: biela čokoláda, lupienky tmavočervenej ruže, jedlé lístky mandragory, kvety čakanky, jedlý zlatý prášok, jedlý strieborný prášok a fialové kvety fialky.
„Tak, ktorá z nás sa na to odhodlá ako prvá?“ opýtala sa Mari so širokým úsmevom.
„Ja, ale ty mi vyberieš prísady...“ povedala som, no trochu váhavo som dodala: „Ale nech to nie je príliš crazy, okey?“
Žmurkla na mňa a podala mi tri lupene slnečnice.
„Ty chceš mať zo mňa blondínu?“ vydesila som sa.
„Nieee, bude to fungovať len na jeden prameň vlasov... Na tento.“ Mari chytila pramienok mojich vlasov, ktorý mi občas nešikovne padá do tváre. „No poďme, vypi to.“
„Fajn,“ súhlasila som a hodila žlté lupene do vriaceho elixíru (naliala som trochu z neho do pohára). Zasyčalo to a bezfarebná tekutina sa zafarbila na žlto. Rýchlo som to vypila, aby som si to nestihla rozmyslieť.
Mari medzitým priniesla zrkadlo z kúpeľne a ja som medzi svojimi svetlohnedými vlasmi zahliadla niekoľko svietiacich žltých pramienkov.
„Moje nervy!“ zvolala som vyplašene a okamžite som vypila bezfarebné nywele, čím sa mi vlasy opäť dostali do pôvodného stavu. „To mi naozaj nesvedčalo! Teraz ty...“ Rozhliadla som sa po stole s prísadami a po chvíľke som podala Maríne horkú čokoládu, ktorú sama doniesla. „Hnedá by mohla s tými tvojimi červenými kučerami vyzerať celkom dobre, nie?“
Rozpustili sme čokoládu v nywele a Mari to vypila. Asi sme tam toho dali príliš veľa, pretože sa jej zafarbili na tmavohnedo všetky vlasy. Nevydržala to a odfarbila si ich jedným dúškom bezfarebného elixíru.
Potom ma nahovorila, aby som vypila nywele s bielou čokoládou, no keďže som mala pocit, že biele pramienky vyzerajú ako šedivé vlasy, dlho som si ich nenechala.
Mari vyskúšala ružové kvety fialky, no tie akosi na jej vlasy vôbec nepôsobili. Ja som ani neuvažovala o ružovej, takže som sama skúsila jedlé lístky mandragory a zelená sa mi celkom zapáčila.
„Nie je to na teba príliš výstredné?“ opýtala sa Mari.
„Možno... no zelenú mám rada. A teraz ty – jedlý koreň mandragory!“
Marča zhodnotila, že s čiernymi pramienkami vyzerá ako speváčka nejakej gothicmetalovej kapely, a keďže ona je na iné hudobné štýly, aj tých sa rýchlo zbavila.
„Vieš, čo? Podľa mňa tá zelená bude lepšia na tebe,“ zamyslela som sa a predstavila som si to. „Fakt... Skús tie lístky.“
Marínu netreba nikdy dlho prehovárať – je za každú blbosť. A naozaj sa jej zelený melír hodil viac než mne. Ja som sa ho teda vzdala a vyskúšala som (podľa Maríninej rady) jedlý strieborný prášok.
„Bude to fajn, keď budem mať na krku šesťdesiatku,“ zasmiala som sa a spláchla strieborné pramene vlasov v bezfarebnom nywele. „Na,“ podala som Maríne jedlý zlatý prášok.
„Vyzerám ako horiaci les!“ Marínu na pár sekúnd premohol smiech a potom sa zlatej zbavila a prikázala mi vyskúšať kvety čakanky. „Hmm,“ skúmavo si prezerala moje nové modré pramienky, „ešte to niečím oživiť a...“
„Najprv ty!“ Pozrela som na stôl a zbadala som posledné tri prísady, z ktorých dve som chcela ja a tretia (lupienky tmavočervenej ruže) bola pre Marču nepoužiteľná. „Alebo... Ja chcem fialovo-oranžový melír!“
„S tou modrou by to vyzeralo otrasne...“
„Tú dáme preč,“ rozhodla som a skôr, než mi v tom mohla zabrániť, vypila som pohár bezfarebného nywele a hneď aj nywele s fialkou a oranžovým vlčím makom. Kombinácia mojich dvoch najobľúbenejších farieb sa mi páčila aj na vlasoch.
A bolo to. S novými účesmi sme mohli vyraziť do ulíc.
Ešte sme ani poriadne nevyšli zo vchodu, ostali sme stáť na mieste ako obarené. Teda, skôr ako ľadovou vodou obliate.
„Vy magori!“ zvolala som, len čo som zbadala Andreja a Leonarda. Rozbehla som sa k nim a Andrej začal predo mnou utekať. Marína takým istým spôsobom prenasledovala Lea a tak sme chvíľu vyzerali ako poriadni blázni.
Andrejovi sa zrazu šmyklo a zviezol sa predo mnou na zem. Ja som neváhala a pritlačila som mu hruď kolenom.
„Nebol náhodou včera veľkonočný pondelok?!“
„Sorry, sorry,“ začal sa ospravedlňovať so smiechom, „keby som vedel, že vďaka tomu prídem k úrazu, nedal by som sa na to nahovoriť...“
„Nahovoriť? Takže to ON?!“ Otočila som sa tvárou k Leovi a už aj som bežala za ním. Spolu s Marínou sme niekoľko sekúnd pobehovali a snažili sa ho „obkľúčiť“, no keďže sme boli len dve, bolo to nemožné. Leo je veľmi dobrý bežec a ľahko nám ubzikol.
Dobehli sme ho medzi dvomi panelákmi. Marína doňho začala búšiť päsťami a s mokrými vlasmi mu vyčítala, čo si to k nej dovoľuje. No obidvom (alebo všetkým štyrom?) nám bolo skôr do smiechu. Leo sa jej zrazu vytrhol a z vrecka svetlohnedých nohavíc vytiahol akési drievko, ktoré kúzlom zväčšil a zrazu držal v ruke veľký korbáč ozdobený farebnými stužkami.
„Chceš dostať ešte aj týmto?“ opýtal sa výhražným hlasom a pomaly pred Marčou ustupoval.
Ja som si povedala, že im nebudem kaziť túto chvíľku, hoci som tiež mala chuť Lea niekam nakopať za tento neplánovaný kúpeľ.
„Fajn,“ odvrkla Marína, „čo teda odo mňa chceš?“
Leo sa zaceril a venoval Maríne jeden zo svojich zvodných úsmevov.
„Musíš mi darovať stužku, aby som mohol spočítať, koľko dievčat sa mi podarilo...“
„Ale ja NEMÁM stužku,“ prerušila ho netrpezlivo, „takže budeš musieť požiadať o niečo iné...“
Prikývol a pokynul jej, aby sa k nemu priblížila. „No tak,“ povzbudzoval ju, keď sa Marča ani nepohla, „už tu nemám žiadnu vodu...“
Neisto vykročila k nemu. „Čo teda chceš?“
Prstom si ukázal na líce.
Marča nadvihla obočie a neveriacky pokrútila hlavou. „To ti mám veriť, že za jednu pusu mi dáš pokoj?!“
Záhadne sa usmial a pokrčil plecami.
„Dobre,“ Marína rozhodila rukami a postavila sa na špičky, aby dočiahla na jeho líce.
Presne vtedy, keď mu chcela uštedriť vyžiadanú pusu, Leo sa otočil tak, že sa nedotkla perami jeho líca, ale jeho úst. Bleskovo pustil korbáč na zem a schytil Marínu do náručia. Ja som len vyjavene čumela na to, ako sú na sebe nalepení, a mala som túžbu Marínu vyslobodiť z jeho zovretia. No jej to očividne neveľmi prekážalo, tak som sa otočila k Aďovi, ktorý práve dokráčal ku mne.
Zaškeril sa a pokrčil plecami. „Čo už...“
Znovu som sa obrátila na tých dvoch a oni sa práve od seba odtrhli. Leo odhrnul Marči z tváre pramienok vlasov a počula som ho povedať: „Skúšal som to, ale neviem byť bez teba...“
„Ty blázon!“ skríkla Marína, no nepokúšala sa od neho vzdialiť. Leo ju naďalej objímal okolo pása a zdalo sa, že zabudol na celý okolitý svet. „Ja zas nechcem byť bez teba...“
Leo sa na ňu šťastne usmial a dal jej krátku pusu.
Marína sa vtedy otočila k nám a zacerila sa. „Sorry, Ninča, ale...“
„V pohode... Nemusíme byť obe single...“ zahovárala som.
Marína vtedy hodila akýsi čudne významný pohľad na Aďa, no nedozvedela som sa, čo znamenal. Aďo mlčal a nič nepovedal, ani sa nepohol.
„Takže, Leonard,“ oslovila som Marčinho znovupriateľa, „čím sa ti odvďačím za toto nepríjemné prekvapenie?“
„Odvďačíš? Tebe sa to naozaj páčilo?“ čudoval sa.
„Nerozoznáš iróniu?“ rozosmiala som sa. „Zaslúžil by si si nakopať!“
„Ale no,“ sladko sa na mňa usmial, „každé dievča v kútiku duše túži byť obliate...“
„Jasné! A to hovorí človek, ktorý prežil celý život v dievčenskej koži...“
Rozosmiali sme sa.
„Tak, a čo teraz?“ opýtal sa Aďo, keď sme sa dosmiali.
„Ty mi ešte vysvetlíš, ako je možné, že si sa dal nahovoriť na takúto blbosť!“ udrela som ho do ramena.
Zatváril sa nevinne. „Dobre vieš, že to urobím aj nabudúce...“
„Nie, neurobíš!“ zvolala som panovačne. „A ak áno, už s tebou neprehovorím! Veď toto je totálna zrada!“
„Zrada?“
Znovu sme sa rozosmiali. Hlavne ja s Marčou. „Marína by nič také nedovolila, všakže?“
„Jasné, že nie! Pretože,“ spravila pár krokov ku mne a postavili sme sa vedľa seba, „my držíme spolu!“
„Vážne?“ uškrnul sa Leo. „Aj proti mne?“ A uprel skúmavý pohľad na Marču.
„Proti tebe najviac spomedzi všetkých!“ podotkla som pobavene.
„Prečo?“
„Pretože ty nás chceš rozdeliť,“ odvetila Marína samozrejmým hlasom.
„Rozdeliť? Ako to myslíš?“
„Ty nechápeš, čo to znamená, keď sa medzi dve najlepšie priateľky tlačí nejaký chlap?“ pozrela som naňho neveriacky.
„Čo to znamená?“ zaujímal sa Aďo.
„Vojnu!“
„A keby sa medzi dve najlepšie priateľky tlačili dvaja chlapi?“
„Dvojnásobnú vojnu! Ale... to predsa nehrozí, však?“ žmurkla som na Mari. „Odo mňa nech sa všetci chlapi držia ďalej ešte aspoň... takých... päť rokov.“
„Prečo tak dlho?“ opýtal sa Leo.
„Pretože priateľstvo je pre mňa momentálne oveľa dôležitejšie než frajer.“
„Naozaj?“ zaškeril sa Aďo.
„Tak tomu ver!“
Aďo rezignujúc zdvihol ruky a posadil sa na lavičku. Leo si sadol vedľa neho.
Pozreli sme s Marínou na seba a pohľadmi sa dohodli na pomste za tú ľadovú vodu. Kývli sme si a rozbehli sa k chalanom – ona k Leovi, ja k Aďovi – a počas behu sme si vyčarovali krémové torty na tanieroch. S radosťou sme dobehli k nim a pritisli im torty na tváre. Chalani sa ani nepohli, takí boli prekvapení. Keď sme sa od nich odtiahli, odčarovali sme taniere a mali sme voľné ruky.
Aďovi sa po tvári kĺzal biely vanilkový krém, Leovi tmavý čokoládový. S Marčou sme nezadržali spokojný víťazný rehot a tleskli sme si rukami. Aďo sa snažil demonštratívne utrieť krém z tváre, no Leo len sedel a tváril sa, že si vychutnáva nejakú veľmi príjemnú masáž.
Potom sme sa s Marčou rozbehli k vedľajšiemu paneláku, na ktorom bol namontovaný držiak na požiarnu hadicu. Spoločne sme chytili zelenú hadicu a dotiahli ju až k chalanom, ktorí si vôbec nevšímali, čo robíme, pretože sa spoliehali, že to bolo všetko. Ale nebolo. Pustili sme vodu a ich zavalil dosť silný prúd ľadovej vody. O pár sekúnd sme hadicu odtiahli a vrátili na pôvodné miesto a ja som chalanom nevinným hláskom vysvetlila:
„To aby ste sa nemuseli trápiť s tým krémom... aby ste boli čistí...“
Chalani sa dvihli a rozbehli sa k nám tak rýchlo, že sme nestihli ujsť. Zvalili nás do trávy a začali štekliť, takže sme sa len smiali a smiali.
S Marčou sme to potom s pomstami vzdali a nechali ich tak. Chalani sa spokojne zvalili do trávy vedľa nás a len sme sa smiali. A vychutnávali si prítomnosť jeden druhého a tretí štvrtého a každý každého... Pretože „čo je príjemnejšie než mať priateľa, s ktorým môžeme hovoriť tak ako sám so sebou?“ (Lucius Annaeus Seneca)
Hoci Marča a Leo to očividne bez seba nedokážu vydržať... No viem, že priateľku s príchodom jej frajera nestrácam, ale naopak – získavam ďalšieho priateľa. A tak to bude aj v opačnom prípade... Pretože my vieme, že sa môžeme jedna na druhú spoľahnúť. A verný priateľ je niekedy viac než milujúci blbec... všakže, Marča?
« Predošlá kapitola
(Bez rodiny sa človek trasie od zimy v nekonečnom vesmíre) |
Koniec série.
Ďakujeme za prečítanie :) |
Komentáre
nečítaj
to ďalej, Bruji, budem sa pred tebou hanbiť!! fakt:D:D
Pridal(a): Georgiana, 26. 09. 2011 11:43:03
|
Ja-som-to-vedela!
Aďo je do nej! Aďo je do nej!
Ok, koniec pubertálnych prejavov. Nepísala som ti komenty k predchádzajúcim kapitolám, lebo som ešte rýchlo chcela prečítať koniec. Som rada, že Lukáš odišiel, že Marča sa dala dokopy s Leom a že bude POKRAČOVANIE tejto poviedky.
Teš sa na komenty. :D
Dobre sa to čítalo a dobre som sa pri tom odreagovala.
Pridal(a): Bruja, 26. 09. 2011 08:58:15
|
Koniec?
Dúfam, že plánuješ pokračovať v príbehu ďalšousériou, že? ;)
Pridal(a): TarAncalime, 09. 04. 2010 16:04:20
|
|
|
