PoviedkaUmenie mladých čarodejníc1. kapitola - Ponuky sa hrnú, len hlupák by odmietal!Krátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 14. 04. 2010 14:42:33
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 297
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
NINA
Otočka vpravo. Ruky hore. Švih ľavou nohou. Výskok. Dopad na zem, sklonenie hlavy ku kolenu. Výskok. Otočka vľavo. Ruky hore. Záverečná póza. A to všetko do rytmu piesne nového muzikálu V čase vytia (o vlkolakoch).
Nuž, čo. Časy sa menia, rozhodnutia padajú, ľudia ľutujú. Alebo sa radujú. Ani neviem posúdiť, čo z toho je môj prípad. Každopádne, rozhodla som sa. Po maturite odísť z Vílieho mesta do mesta Dúhový Raj, v ktorom sa nachádza Univerzita Leonida Prastarého. Každý deň (našťastie iba počas pracovného týždňa) tam navštevujem Tanečnú fakultu a makám ako blbá. Bývam na priváte s Marčou, za čo som nesmierne vďačná. Snažíme sa spoločne prebíjať svetom umenia – Marča sa rozhodla študovať herectvo. Naše fakulty sú dosť blízko, takže väčšinou chodievame do školy spolu. Na ceste domov je však ťažšie stretnúť sa. Každá z nás končí v inom, dopredu neznámom čase.
Ale inak svoju školu milujem. Je náročné platiť si privát, no aspoň nemusím míňať na štúdium, pretože moja mamina s babkou si povedali, že to zacvakajú. Ale aj tak si občas musím nájsť nejakú tú víkendovú brigádu. Našťastie to nie je nutné pravidelne – to by som asi bola taká vyšťavená ako pomaranč, keď z neho vznikne džús.
Výdych. Úsmev do zrkadla na tanečníkov vedľa seba. Ticho.
Postupne sa všetci začali pohybovať a odchádzať, len čo profesor Martin Skalický vyhlásil:
„Na dnes končíme!“
I ja som vykročila k svojim veciam a napila som sa svojho obľúbeného čaju z mäty, citrónovej trávy a čiernej ríbezle. Všetci pomaly odchádzali z miestnosti a o chvíľu som v nej ostala sama. Aspoň som si to myslela. Z rohu sa však ozval profesorov hlas:
„Dobre, že ste ešte tu. Nina, však?“
„Ehm, áno,“ zamrmlala som neisto, pomysliac si: Jejda, za čo ma chce skritizovať? Tak som sa snažila...
„Všimol som si, že občas sú vaše pohyby neisté. Nemyslíte si, že by ste sa lepšie cítili s partnerom?“
„S partnerom?“ Zarazene som naňho hľadela. Fajn, možno som neistá. Ale na tom sa predsa dá pracovať; nemusí ma hneď vyhadzovať z muzikálu!
„Hej. Nevenovali ste sa niekedy spoločenským tancom?“
„Keď som bola malá... chodila som na latinskoamerické. Ale prestala som.“
„A prečo? Podľa mňa by ste v tom mohli byť dobrá.“
Nechcelo sa mi o tom hovoriť. Prestala som až v pätnástich – kvôli tomu, že môj partner Oliver mal autonehodu a ostal na vozíku. S nikým iným som tancovať nechcela a odmietla som naďalej navštevovať tanečnú.
Pokrútila som hlavou. „To je jedno. Latina už je za mnou.“
„Vážne?“ Pousmial sa a podišiel k rádiu. Pustil akúsi čačovú melódiu. „Čo keby ste mi ukázali základný postoj?“
„Prosím?“ zasmiala som sa. Je predsa po hodine a on ešte čosi odo mňa chce?!
„Nech sa páči,“ vyzval ma a žiarivo sa usmial.
Aby ste vedeli, Martin Skalický nepatrí medzi tých zoschnutých profákov, ktorí už len trénujú. Je to mladý, aktívny tanečník pred tridsiatkou. A na nešťastie dosť dobre vyzerajúci profák.
Poobzerala som sa naokolo, akoby som hľadala skrytú kameru. „Vy žartujete, však?“
„Nie, prečo? Som predsa váš učiteľ. No tak, ukážte mi, čo je vo vás!“
Vzdychla som. „Fajn,“ povedala som potichu.
Predstavila som si pred sebou imaginárneho partnera a imaginárne som sa chytila jeho pleca a ľavej ruky. Vystrela som sa a spýtavo pozrela na profesora.
„Dobre, dobre,“ podišiel ku mne a pohýbal mi rukou, aby zistil, či je pevná. „Nie je to zlé... Vedel som, že to máte v sebe. A teraz...“
Chytil ma a začal tancovať čačové kroky. Od prekvapenia som sa nedokázala pohnúť.
„Tancujte!“
Zmätene som tam teda predvádzala základné čačové kroky. Potom sa so mnou začal točiť a viedol ma až do konca piesne. Zdalo sa mi to strašne dlho.
So spokojným výrazom v tvári odo mňa odstúpil a premeral si ma od hlavy po päty. „Myslím, že by to šlo...“
„Prosím, pán profesor?“
„O dva týždne sa uskutoční prvé kolo súťaže majstrov sveta v latine. Chcem, aby ste tancovali so mnou.“
Rozosmiala som sa, no keďže on sa ku mne nepridal, váhavo som sa spýtala: „Čože?“
„Dobre ste počuli. Moja partnerka... moja tanečná partnerka mala nehodu a dlhšie nebude môcť tancovať. Prehovorila ma však, aby som sa tej súťaže zúčastnil. Budete tancovať so mnou?“
„Ale ja... ja predsa nie som majsterka sveta v latine!“
„Stačí, aby jeden z partnerov bol...“
„Vy si zo mňa strieľate... Toto nemôžete myslieť vážne.“
„Slečna Lieskovská, učím vás už druhý semester a viem, aké máte schopnosti. Verte mi, že z prvého ročníka ste najschopnejšia.“
„No dobre,“ povedala som, hoci som tomu neverila, „a čo ostatné ročníky?“
„Študenti vyšších ročníkov majú kopu iných povinností. Prváci sú najmenej vyťažení. Potrebujem trénovať denno-denne, a vy jediná na to môžete mať čas.“
„A to ako viete? Aj ja mám predsa povinnosti... ak už nič iné, tak V čase vytia bude mať premiéru o mesiac, a ešte sme ani poriadne nenaskúšali všetky tance...“
„Viem, že ste schopná nájsť si milión výhovoriek,“ zaceril sa. „No ja som v zúfalej situácii. Potrebujem vás. Sám nemôžem tancovať latinu.“
„Ale... ja nie som latinárka. Už dávno nie.“
„Dávno? Ako dlho ste už netancovali čaču?“
„Takmer päť rokov,“ priznala som s nevôľou.
„A hneď ste si spomenuli na kroky! To je dobrý základ.“
„Základ? Kroky sa nedajú zabudnúť, ani keby som chcela,“ zasmiala som sa.
„A keď vám prezradím, že hlavnou výhrou je štipendium do konca štúdia?“
„Je to snáď študentská súťaž? Veď ste povedali, že tam budú majstri...“
„Bude to odmena odo mňa pre vás. Za vašu námahu.“
„Vy by ste mi dokázali vybaviť štvorročné štipko?“ opýtala som sa neveriacky.
Mykol plecom, no nevyzeralo to pochybovačne, ale skôr frajersky, akože: Jasné, zlato, prečo by som to nedokázal?
„Idete teda do toho?“
„Dajte mi aspoň nejaký čas na rozmyslenie... prosím, pán profesor.“
„Ak sa rozhodnete, že do toho idete, príďte sem zajtra o druhej poobede.“
„Veď je sobota!“ namietla som.
„Najvyšší čas začať trénovať.“
„No dobre teda... Ale nič vám nesľubujem.“
Chápavo prikývol. „Jasné. Budem tu čakať.“
Prešla som k lavičke, odkiaľ som si vzala svoj batoh, a obliekla som si mikinu na svoje tričko na ramienka. „Tak dovi...“
Kývol mi hlavou a ja som odišla.
Čo to, do kelu, bolo za ponuku?, uvažovala som v električke cestou domov. Prečo vôbec uvažuješ o tom, že sa na to dáš, Nina Lieskovská?! Nemáš dosť starostí aj bez nejakej poondiatej súťaže? Ale je to dosť lákavé...
Čo by človek neurobil pre štipko? To by ma ukrátilo o starosti s peniazmi, nemusela by som riešiť blbé brigády. No stojí mi to za to? Teraz by som musela dva týždne neprestajne makať, a ak by sme NÁHODOU postúpili, ani si nechcem predstavovať, ako by vyzerali moje dni...
No nič, poradím sa o tom s Marčou. Len čo prídem do nášho bytu a dám si svoju zdravú cereálnu večeru.
MARÍNA
Dnes sa mi podaril v škole ďalší trapas. Ono to ani tak nebolo spôsobené mnou, ale... no, ako sa to vezme. Študujem herectvo, no nie celé štúdium spočíva v nacvičovaní predstavení. Je nutné občas zájsť aj na nejakú tú nudnú prednášku o histórii divadelníctva a podobne. A na jednej takej som dnes bola.
Znudene som sedela v posluchárni dakde v strednom rade a snažila sa tváriť zaujato. Sem-tam som si urobila nejakú poznámku a ďalej uvažovala o tom, či budem mať ako Kitty v Anne Kareninovej ružové alebo žlté šaty, až sa raz dostanem na dosky divadla MAGIC MIRROR – najslávnejšieho a najlepšieho divadla v krajine.
Zrazu predo mňa dopadol akýsi skrčený papierik. Bez záujmu som ho narovnala a znechutene pozorovala pohyblivý obrázok. Bol na ňom akýsi odporný výjav, ktorý sa mi zdal ako z Kama Sutry. Pri žene bolo napísané Marína V. a pri chlapovi iniciály R.H. Pod tým bolo napísané: chceš?. S nadvihnutým obočím som sa otočila za seba. Škeril sa na mňa Rudo Hronský – najznámejší zvrhlík z celého ročníka. Hodila som mu papier naspäť, no ten sa akosi nešťastne odrazil od stola a dopadol na zem rovno pred profesora, ktorý bol práve uprostred vety a nadšene nám vysvetľoval, aký prínos mal pre divadelníctvo v starovekom Grécku muž menom Persylios. Zhrozene som si uvedomila profesorovo meno: Roland Hudcovský. No, do trpasličích pantoflí!
Postavila som sa a bežala som po schodíkoch, aby som papierik zdvihla a zahodila skôr, než si ho on všimne. On ma však zaregistroval a zrak mu padol aj na papier. Vzal ho do rúk a nazrel dnu.
„Slečna, toto je vaše?“ opýtal sa a pozrel na mňa spoza okuliarov s tmavým rámom.
„Ja...“ Akoby som sa zasekla na schodoch a nemohla nič povedať, ani sa pohnúť.
„No tak, je to vaše alebo nie? Voláte sa Marína?“
„Áno, ale...“
„Vysvetlíte mi, čo to má znamenať?“
Začula som za sebou chichot Ruda a jeho kamoša. No super, zas mám trable, pomyslela som si.
„Nie je to odo mňa, pán profesor!“
„Nie je to od vás, hmm?“
„Nie, nie je.“
„A kam ste to bežali?“
„Chcela som... vziať ten papierik.“
„Ale nie je váš, však?“
„Nie, nie je.“
„To ale nedáva zmysel, všimli ste si to?“
„Vám možno nie, ale...“
„Sadnite si na miesto,“ povedal, odvrátil sa odo mňa a papierik zahodil do koša. „Takže, kde som to skončil? Aha, áno. Persylios teda nechal postaviť veľkú budovu divad...“
Ďalej som ho nepočúvala. Zagánila som na Ruda a jeho zadubeného kamoša, vzala som si veci a ponáhľala sa preč. Rudo nezabudol na mňa hodiť ten svoj typický frajerský pohľad, ktorý mi mal povedať zrejme niečo takéto: Len sa tváriš ako netýkavka; aj tak po mne túžiš.
No, to určite. Už len po Rudovi Hronskom budem túžiť, fakt!
Bolo pol dvanástej. Čo teraz robiť?, pýtala som sa samej seba. Skúšku mám až o druhej, dovtedy voľno. Vytiahla som mobil z vrecka a zavolala Leovi.
„Čau, zlato!“ pozdravil ma veselo.
„Ahoj... Počuj, nechcel by si zájsť na obed?“
„Nemáš práve prednášku?“
„Nechcem sa o tom baviť. Tak máš čas, či nie?“
„Jasné, kde si?“
„Pred posluchárňou... Môžeme sa stretnúť o dvanástej v reštike Štyria diviaci?“
„Budem tam.“
„Okey, pa.“ Zložila som a vybrala sa preč z fakulty.
Pozrela som smerom k budove fakulty tanca, kde sa práve moja spolubývajúca Ninča určite ide roztrhnúť od námahy. Chúďa, ľutujem ju. No čo, sama si vybrala, čo bude študovať. Napokon, presne ako ja.
Ultra modernou električkou som sa nechala odviezť do centra a tam som čakala Lea v malej, útulnej a celkom lacnej reštike. Pred jeho príchodom som si stihla objednať kompletné obedové menu – rajčinovú polievku a cestovinový šalát so zeleninou a kuracím mäsom. A dopriala by som si aj dezert, no povedala som si, že radšej nie.
Potom do reštiky vkročil môj drahý priateľ – vysoký, s čiernymi vlasmi, čo mu padajú do čela, a s vyšportovanou postavou. Musím priznať, že vyzerá naozaj dobre – som naňho hrdá. Aktívne hrá hokejbal za univerzitný tím a popritom študuje hru na bicie. Prišiel k stolu, pri ktorom som sedela, a dal mi pusu.
„Ako to, že si skončila tak skoro?“ opýtal sa, len čo ma pohladil po vlasoch, a usadil sa oproti mne.
„Ale nič,“ mávla som rukou, „fakt sa mi nechce o tom baviť. Kedy máš tréning?“
Nestihol odpovedať, pretože sa pred ním práve objavilo menu. Objednal si slepačí vývar s rezancami a kuracie prsia v syrovom cestíčku s ryžou a hranolkami, a neodpustil si: „Ktorý chlap by nemal rád prsia...“ a zaceril sa na mňa.
Hahaha, naozaj veľmi vtipný je tento humor. No, ale čo narobím, keď je Leo taký zlatý?
„A aký dezert si si dala, Mari?“
„Žiadny. Nechcem.“
„Ty nechceš? Ja ti teda niečo vyberiem... počkať...“ Chvíľu prstom prechádzal po jednotlivých stránkach menu a nakoniec nám obom vybral špecialitu podniku – piškótový závin.
„Prečo ma nútiš napchávať sa tu ako...?“
„Ako čo?“ zaškeril sa.
„Nebudem sa ti páčiť, keď budem ako sud...“
„Sud?“ Leo sa rozosmial. „Ty a sud? Veď sa na seba pozri! Musela by si sa tu prežierať tri roky bez prestávky, aby bol z teba sud! No tak, môžeš si dovoliť jeden blbý koláč...“
„Fajn,“ rezignovala som. „Fajn, ale zaplatíš mi ho.“
Žmurkol na mňa a začal rozprávať o svojom dni. Ráno mal dvojhodinový nácvik nejakej novej piesne a poobede ho čaká tréning s hokejbalistami.
Keď sme sa rozlúčili, odobrala som sa na svoju skúšku. Mala som za úlohu naučiť sa jednu repliku z Fausta a Margaréty. Tú, ktorú hovorí Margaréta, samozrejme. A tak som to tam predviedla, odpozorovala spolužiakov a mohla ísť domov. Ktovie, kedy sa dostaví moja drahá Ninča...
NINA
Odomkla som byt a vošla dnu. Hneď som sa zatvorila v kúpeľni a dala si rýchlu sprchu. Potom som na seba hodila nejaké „domáce oblečko“ a ponáhľala sa do kuchyne, kde som si pripravila do misky večeru – nasypala som tam škoricové cereálie a zaliala ich mliekom.
A už som aj sedela na gauči vedľa Marči. Rozprávala nasrdeným hlasom čosi o nejakom nechutnom Rudovi Hrudskom či Hroznom, no úprimne, veľmi som ju nepočúvala. Stále som uvažovala o tej Skalického ponuke. A chcela som sa s Marčou poradiť. Preto som počkala, kým si vyrozpráva svoje, a potom som prišla na rad ja.
„A čo ty? Dúfam, že si mala lepší deň než ja,“ povedala, stískajúc veľký vankúš.
„Čo ja viem... spočiatku nič extra. Akurát profák mi dal jednu čudnú ponuku.“
„Akú?“
„Požiadal ma, aby som bola jeho partnerkou na súťaži majstrov.“
Marča na mňa vygúlila oči. „Čože?“
„Ani ja to nechápem. Povedal, že sa mám rozhodnúť do zajtra.“ Vymenovala som jej všetky plusy i mínusy, na ktoré som prišla, a poprosila som ju o radu.
„Ty vôbec váhaš?! Si normálna, Nina? Jasné, že do toho musíš ísť!“
Prekvapene som na ňu civela. „Veď na to nemám!“
„Videla si sa niekedy tancovať? Ty že na to nemáš? Začni si konečne veriť, dievča, máš na to dôvod!“
„To mi vravíš len preto, že si moja kamoška,“ zahovárala som.
Vtom do miestnosti (mini-obývačky) vošiel náš spolubývajúci. S Marčou totiž nebývame v byte len my dve; na to by sme nemali. Je to veľký byt a žijeme spolu piati – my dve a traja chalani. Poviem vám, niekedy je to fakt vtipné. Volajú sa Filip Kvietok (Fifo), Prokop Hrozienka (Popo) a Michal Krutohlav (Mimo). Fifo s Popom sú presne ako postavy zo seriálu The IT Crowd – Roy a Moss (aj študujú informatiku), a Mimo je úplný Rajesh Koothrappali z The Big Bang Theory, akurát že je schopný hovoriť so ženami aj v triezvom stave (budúci astrofyzik).
„Fifo, však si na mojej strane?“ pozrela som naňho zúfalo.
„O čo ide?“ spýtal sa Filip a uhladil si károvanú košeľu.
Marča mu s radosťou opísala, čo sa stalo a aký návrh som dostala. „Však na to má?“ pýtala sa ho nadšene.
Fifo si napravil okuliare a usmial sa: „Nina? Si fakt hlúpa, ak vôbec uvažuješ o tom, že to odmietneš. Je to skvelá príležitosť.“
Prekrútila som očami. „To nemyslíš vážne! Myslela som, že to budeš považovať za bláznovstvo...“
Ktosi odomkol dvere a vzápätí sa medzi zárubňami obývačky objavil ďalší informatik – Popo. „Bláznovstvo? Aké bláznovstvo?“ Bol úplne rozžiarený – je totiž za každú srandu.
„Ale nič. Kašlite na to, okey?“ vzdala som sa.
„Iba ak nám sľúbiš, že tam zajtra za ním pôjdeš,“ povedal Fifo.
S údivom som naňho pozrela: „Chceš odo mňa sľub? Moje nervy, to som vám zas mala čo povedať!“
„Povie mi niekto, o čo tu ide?“ ozval sa netrpezlivo Popo, kým si vyzliekal bundu.
„O nič,“ povedala som trošku nahnevane, vstala som, odsotila Fifa z cesty a prešla popri Popovi.
„Nina, vráť sa! Budeš ľutovať, ak to nevyužiješ!“ počula som ešte Marču, no neodpovedala som. Zavrela som sa v izbe, hoci ju máme s Marínou spoločnú, a ešte som aj za sebou zamkla.
Dúfala som, že sa mi všetci zasmejú a bude jasné, že sa na to nemám dať. No toľkú „podporu“ som naozaj nečakala. Teraz sa už naozaj nebudem mať na čo vyhovoriť, ak zlyhám! Do kelu. No čo, budem to musieť zajtra skúsiť. V podstate sa na to teším – no neviem ani posúdiť, či viac kvôli tancu, alebo kvôli atraktívnemu profákovi...
MARÍNA
Soboty sú fajn. Hlavne keď vám spolubývajúca oznámi, že potrebuje, aby ste išli namiesto nej na brigádu, ktorú si žalostne zháňala niekoľko týždňov. Ale, čo by som pre Ninku nespravila, všakže?
Keďže ona mala popoludní iné (tanečné) starosti, ja som sa namiesto nej vybrala do horolezeckého strediska MIRACULOUS MOUNTAINEER. Malo to však aj jedno pozitívum – po dlhom čase som stretla kamoša zo strednej, Andreja Valašského. Nedá mi nepovedať, že Nina s ním istý čas čosi „riešila“, ale rozhodli sa, že to nechajú tak. Aďo sa teraz venuje horolezectvu (aj súťažne, a je v tom fakt dobrý – na štátnej súťaži tesne po Vianociach sa umiestnil na treťom mieste) a na nič iné nemá čas. V podstate si povedali, že bude lepšie, keď sa nebudú do ničoho hrnúť, pretože by aj tak nemali kedy spolu tráviť čas. Aj Nina má toho veľa, to sa musí uznať.
Aďo jej však sem-tam dohodí nejaký flek na víkend. A Nina ho väčšinou prijíma; akurát dnešok je výnimkou.
Prišla som teda na recepciu, kde som sa spýtala, čo pre mňa majú. Celkom milá baba s menovkou BARBARA ma poslala k skleným dverám, za ktorými vraj nájdem šéfa Oddelenia príležitostných brigád (verili by ste, že aj také oddelenie existuje?!). Za sklenými dverami bola síce chodba, ale rýchlo som našla dvere, na ktorých bol pripevnený ligotavý kovový štítok s nápisom BONIFÁC ĽAHKÝ, Šéf Oddelenia príležitostných brigád. Zaklopala som a zvnútra sa ozval príjemný hlas: „Ďalej!“
Vkročila som teda dnu a pri stole zbadala sedieť staršieho pána s vyziabnutou tvárou a orlím nosom. Nevyzeral príliš príťažlivo, ale tváril sa príjemne.
„Dobrý deň, čo môžem pre vás urobiť?“ opýtal sa a so záujmom na mňa hľadel, klopkajúc perom po dubovom stole.
„Dobrý deň, ja som Marína Vlková,“ predstavila som sa, len čo som vošla dnu. Dvere som pre istotu nezatvorila, nech to nevyzerá tak, že s ním idem ktoviečo riešiť. „Som tu dnes namiesto svojej kamarátky Niny Lieskovskej. Mali by ste tu mať pre ňu nejakú prácu... Myslím, že vám volala, že nemôže prísť, ale pošle náhradu. Tak som tu ja.“ A čo najočarujúcejšie som sa usmiala.
„Á, áno!“ zvolal nadšene. „To ste vy! Výborne. Takže... Čo tu pre vás máme?“ Začal listovať v nejakom spise. Pohmkával si nejakú čudesnú melódiu, ktorú som nikdy nepočula. Po chvíli na mňa pozrel a prikývol. „Dnes nám príde do skladu horolezecká výstroj od nášho nového sponzora – ich heslo znie Lez vyššie než smieš, ty to všetko dokážeš! Viem, nič moc,“ dodal – zrejme keď videl môj výraz tváre, „ale sú ochotní do nás investovať dobré peniaze. Takže, vašou úlohou bude rozbaliť jednotlivé sady a podeliť ich podľa druhu. Rozumiete?“
Prikývla som.
„Dobre. Predpokladám, že do skladu netrafíte sama. Alebo sa tu vyznáte?“
„Nikdy som tu ešte nebola,“ priznala som.
„V tom prípade vás tam radšej sám odprevadím,“ zaceril sa a vstal od stola.
Pamätám si, že ma viedol po chodbách – zdalo sa mi, že blúdime do kruhu. Možno sme aj blúdili, ktohovie. Všetky chodby boli rovnaké – raz sme zabočili doprava, raz doľava, potom sme zbehli dole po schodoch, potom sme vybehli nahor, potom sme znovu zabočili a tak ďalej. Až sme vyšli von z budovy a mne sa naskytol pohľad na sklad. Však viete, ako vyzerajú sklady. Nič krásne ani príjemné na pohľad. Ale bola som rada za túto prácu – peniaze dosť potrebujem (samozrejme, ako každý študent).
Nechal ma tam a povedal, že mám počkať na kamión s „tovarom“. Tak som si sadla na lavičku, čo stála pred skladom, a čakala. Rozmýšľala som, či sa ku mne pridá aj niekto ďalší, alebo na to budem sama, keď sa pri mne zrazu zjavil Aďo.
„Ani nevieš, aká som rada, že ťa tu vidím!“ zvolala som s pocitom uľahčenia.
„Marína? Čau! Čo ty tu robíš?“ opýtal sa a prekvapene na mňa hľadel.
„Tebe Nina nič nevravela? No jasné, na čo by aj volala tebe? Ja som tu dnes namiesto nej. Má nejaké iné povinnosti.“
„Zas drie v škole?“
„Tak trochu...“
„No fajn, čo už s ňou. Mám strach, že sa raz zničí. Ale nič to... Prichádza nám sponzor. Tak sa dajme do práce!“
Celé popoludnie sme ja a Aďo oddeľovali rôzne horolezecké laná, prilby, karabíny, úväzy, mnohofarebné slučky, skoby, horolezecké kladivá a v neposlednom rade balíčky prvej pomoci. Nebola to veľká zábava, no aspoň sme sa po dlhokááánskej dobe mohli porozprávať a dozvedieť sa novinky o tom druhom. Však ja to všetko Ninči porozprávam, keď sa jej uráči prísť domov.
Mne sa podarilo ocitnúť sa v našom bytíku už okolo ôsmej. Po Nine ani stopy, samozrejme, ale na to sme si už všetci zvykli. Sadla som si do obývačky a rozmýšľala, čo budem robiť. Byt bol prázdny, všetci chalani sa rozliezli k svojim rodičom – Fifo do dediny Morská pena, Popo do Mesačného Svitu, v ktorom sa nachádza obchodné stredisko ASTERI, a Mimo na totálne opačný koniec krajiny, do Úvalov. Mne a Nine sa veru málokedy podarí navštíviť Vílie mesto. Rady by sme videli svoje rodinky častejšie, no proste to nejde. Ja si dosť často telefonujem s maminou, takže to nie je úplne na nevydržanie.
Ale, každopádne, nemala som žiadnu nádej na spoločnosť. Leo mal povinný večer s tímom; vraj je treba, aby sa hokejbalisti stretávali aj mimo ihriska, aby „utužovali chlapské vzťahy a posilňovali oddanosť tímu“. A tak mi neostalo nič iné ako čakať.
S nádejou som zapla telku, no po piatich minútach (po prešťukaní viac než tridsiatich televíznych kanálov) som ju radšej vypla. Bolo to zúfalé riešenie na sobotný večer, ale vytiahla som scenár nášho najbližšieho univerzitného predstavenia a začala som si ho čítať. Pripadla mi v ňom nie veľmi rozmerná, ale za to dejovo dôležitá úloha. Celý príbeh má názov Duša mŕtveho a je o tom, ako prežíva človek odlúčenie od sveta. Hlavný hrdina, Francesco Matriacci, sa potuluje krajinou a nikto ho nevidí – niežeby bol neviditeľný, ale ľudia sú prosto nevšímaví. Do Francescovho života však vstúpi hviezda na oblohe, ktorú pomenuje Astrea a zdieľa s ňou všetko, čo prežíva. Túži vylelieť a zmiznúť s ňou na nočnom nebi, no nikdy sa mu to nepodarí. Je to tragický príbeh s nešťastným koncom a ja mám v ňom úlohu Chiary, ktorá si Francesca ako jediná spomedzi ľudí všimne a zaľúbi sa doňho. Aj ona končí nešťastne, pretože Francesco je, hoci si to neuvedomuje, presne ako ostatní – ani on si Chiaru nevšíma. A tak všetko končí smutne a nikto neodchádza z divadla s povznesenou a radostnou náladou. Ale čo už, ten príbeh je pravdivý a o mnohom vypovedá.
Snažila som sa teda naštudovať tú svoju úlohu a „preniknúť jej až na kosť“, ako sa nás snažili naučiť. Neviem, nakoľko sa mi to podarí; to sa uvidí až počas predstavenia. Držte mi palce, nech mi to vyjde! Divadlo je môj život. Keby som zlyhala v herectve, netuším, čo by som robila... Mám pocit, že to je to jediné, čo dokážem robiť dobre.
O desiatej sa konečne objavila Nina a ja som zvedavo čakala, čo mi porozpráva po ôsmich hodinách strávených s profákom Skalickým.
Komentáre
mne
sa raz v nejakej poviedke stalo, že som na začiatku napísala, že matka hlavnej postavy je mŕtva, pričom po pár kapitolách som spomínala, ako jej prišli listy od mamy:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 20:03:10
|
Ja som si začala robiť poznámky...
...k rozpísaným poviedkam, lebo potom si nie som istá, koľko kto má rokov, aké má oči, na akom aute jazdí, aké je ročné obdobie a tak. Bez toho by som bola niekedy stratená, tiež som zabúdala detaily, takže to poznám. :D
Pridal(a): Bruja, 28. 09. 2011 11:56:36
|
hej,
prváčka na výške sa mi zdá..:D:D alebo druháčka (teoreticky), už si takéto detaily nepamätám (červenajúci sa smajl)
Pridal(a): Georgiana, 26. 09. 2011 12:05:16
|
Úúúha, tak profesor... :-P
Ani nevieš, s akým napätím toto budem čítať, pretože tiež poznám jedného krásneho, sexi, veselého a inteligentného mladého učiteľa. :-P :-P
Koľko má Nina teraz rokov? 19? Nech si viem časovo zaradiť poviedku... :)
Pridal(a): Bruja, 26. 09. 2011 11:45:35
|
|
|
