PoviedkaUmenie mladých čarodejníc2. kapitola - Vnútorné bojeKrátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 18. 04. 2010 14:16:07
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 724
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
NINA
Stála som na zastávke a čakala na električku. Bolo pár minút pred pol druhou. Keď sa dopravný prostriedok konečne dostavil, nastúpila som doň spolu s ďalšími piatimi ľuďmi a ich dáždnikmi (ja radšej využívam len kapucňu – je skladnejšia). Kúpila som si od značne unavenej revízorky lístok a zastala som pri pultíku, na ktorom boli naukladané rôzne časopisy a denná tlač (to je bežné vo verejných dopravných prostriedkoch). Vedeckú časť (skladajúcu sa z časopisov Bronzový Bádateľ, Evolučný Dobrák, Pamätník a Tajný Sarkofág), bulvár (Cynický Čarodej, Fanatizmus a Sabotáž) a časopisy zaoberajúce sa ekonomikou (Čarovné Dedičstvo a Geniálny Hazardér) som si ani neprehliadala. Vzala som však najnovšie číslo Rakvy – Marčinho najobľúbenejšieho komiksu o upíroch a nemŕtvych potvorách. Chvíľu som sa rozhodovala medzi denníkmi Bláznivý Manifest, Denný Darca, Ľadový Jas, Objav Nádeje a Udalosť dňa. Napokon som sa rozhodla pre dva – Bláznivý Manifest, plný vtipných (ironických) poznámok a satiry, a Udalosť dňa, najserióznejší denník v krajine.
Sadla som si na miesto vedľa nejakého mladého chalana, ktorého hlava sa natriasala v rytme piesne, ktorá mu doliehala do uší prostredníctvom slúchatok, a vôbec nevnímal svoje okolie. Prelistovala som Bláznivý Manifest, len aby som nemusela hľadieť do upršaného počasia vonku, a potom ma zaujala titulka Udalosti dňa, v ktorej sa písalo:
M.O.P.O.T. na mizine?!
Rýchlo som sa dostala na str. 4 a bleskovo čítala článok o blížiacom sa bankrote MOPOT-u. Vraj v istej rezervácii zanedbali bezpečnostné opatrenia, rezervácia vyhorela a neprežil ani jeden z tridsiatich testralov.
Okamžite som na mobile vytočila mamino číslo a netrpezlivo čakala, kým zdvihne.
„Dobrý deň. V tejto chvíli nemôžem telefonovať. Ak chcete, nechajte mi odkaz a ja sa neskôr ozvem.“
No super, pomyslela som si a zložila. Milujem maminu odkazovku. Teraz sa nič nedozviem a budem na to určite myslieť počas tréningu. Paráda.
Električka po dvadsiatich minútach zastala pred Tanečnou fakultou Univerzity Leonida Prastarého a ja som vystúpila. Jediná. Kto by už len v sobotu išiel na univerzitu, nie?
Pred dažďovými kvapkami som sa už tradične chránila len kapucňou – neoddeliteľnou súčasťou môjho jarného i jesenného odevu. Už našťastie pominuli tie dni, kedy je treba mať bundu, a človek si vystačí len s mikinou a nejakým tričkom pod ňou. Ja som si pre sobotu zvolila svoju najobľúbenejšiu mikinu – žltú s kvetinkovým vzorom. Tak som dokráčala k dverám a vstúpila som dnu. Prešla som až k dverám prváckej skúšobne a bez klopania som vošla dnu.
Hneď som zazrela Skalického – alebo skôr, jeho odraz v zrkadle. Rozcvičoval sa a nevšimol si ma. Keď však urobil piruetu, otočil sa ku mne. Neisto som sa usmiala a trošku spýtavo naňho hľadela.
Zastal a prehrabol si svoje čierne vlasy.
„Tak ste tu,“ spokojne sa pousmial. U iného človeka by ma to rozčúlilo, ale uňho sa mi to zdalo ako gesto úľavy.
„Som,“ prisvedčila som a zatvorila za sebou dvere.
„Fajn, tak...“ Kúzlom stíšil hudbu a podišiel ku mne. „Som rád, že vás vidím.“
„Ďakujem, ja... myslím, že som rada, že som tu.“
Zasmial sa a pozrel na mňa žiarivozelenými očami. Ach, zelené oči... „To je celkom dobrý začiatok.“
„Hej. No, čo teraz budeme robiť?“
„Takže idete do toho, hej? Pýtam sa pre istotu, aby nedošlo k nejakým nedorozumeniam...“
Prikývla som. „Chcem to skúsiť.“
„Ale už nebude cesty späť,“ žmurkol na mňa.
„Myslím, že som ochotná podstúpiť to riziko.“
„Naozaj? To rád počujem. Mám rád ženy, ktoré prijímajú výzvy.“
Uhla som pohľadom a rozhliadla sa po miestnosti. „Tak, čím začneme?“
„Hmm... Mohli by sme sa dohodnúť, že sa budeme oslovovať menami, okey?“
„Ale ostaneme pri vykaní.“
„Samozrejme...“
Súhlasila som.
„Dobre, Nina, takže... Nechcete sa prezliecť?“
„Prezliecť? Hej, jasné... Skočím na vécko...“
„Počkajte! Nemáte tu tanečné topánky, či áno?“
„To veru nemám.“
„Tak... Myslím, že toto by mohla byť vaša veľkosť...“ Podal mi pár čiernych topánok s dosť vysokým podpätkom.
Prezrela som si ich a vzala so sebou. V podstate som sa až tak veľmi nemala do čoho prezliekať – len som sa zbavila nohavíc a nechala si na sebe len čierne legíny a svetložlté tričko na ramienka. A obula som si tie topánky. To budú ale poriadne otlaky, pomyslela som si.
Vrátila som sa k Martinovi a povedala som: „Mala som myslieť na tie topánky... Vôbec mi to nezišlo na um. Teraz budem mať otlaky, to nebude také ľahké.“
„Otlaky?“ Zasmial sa. „Tu máte náplasť...“
Ten má snáď všetko!
„Môžeme začať?“ spýtal sa po chvíli.
„Môžeme, ale čím?“
„Prvým súťažným tancom je čača, samozrejme.“
Samozrejme? Čo je už len na tom samozrejmé?
„A akým spôsobom budeme riešiť choreografiu?“
„To vôbec nebude vaša starosť. Toto bremeno spočíva na mojich pleciach. Teraz len seďte, sledujte a snažte sa zapamätať si kroky.“
„Chcete mi ukázať moju choreografiu?“ začudovala som sa.
„Dokážem si pamätať aj ženské kroky. Ale nebudem vám to opakovať. Sledujte pozorne.“
Bolo to síce trochu smiešne, ale na to som čo najrýchlejšie prestala myslieť. Pozorovala som ho, snažila som sa aj nežmurkať, len aby som nič neprehliadla. Zapamätať si však kroky za jeden tanec je dosť náročné.
Pieseň skončila a Martin na mňa pozrel:
„Tak čo? Skúsime to spolu?“
Pousmiala som sa a prinútila sa vstať. Podišla som k nemu a čakala, čo spraví.
„Postavte sa chrbtom ku mne a čakajte, kým k vám prídem.“
Prikývla som a započúvala sa do rytmu piesne.
Tak často som sa v niečom ešte nikdy nemýlila. Bolo to strašné. Stále ma musel viesť a našepkávať mi, čo mám robiť. No nevyzeral, že by ho to nejako extrémne štvalo.
„Fajn, na prvý raz to bolo celkom dobré. Ale myslel som si, že máte lepšiu pamäť.“
„Tak pardón, ale nečakala som, že už máte vymyslenú celú choreografiu a že ja sem len prídem a naučím sa ju naspamäť...“
„A čo ste čakali? Že vám dovolím podieľať sa na tom? Povedal som síce, že vás považujem za najperspektívnejšiu spomedzi prváckych tanečníc, ale nemyslite si zas, že ste dokonalá a že všetko zvládnete.“
„To si ani nemyslím, ale... keď som ešte tancovala latinu, vždy nám choreografiu vytváral niekto tretí a my sme ju ešte každý doplnili o to, čo sme cítili... Nedokážem sa takto mechanicky nadrviť kroky, keď to tak necítim.“
„Ale o tom je profesionálny tanec, Nina.“
„Naozaj? S tým nesúhlasím.“
„Dobre, tak skúste tancovať tak, ako to cítite... Ukážte mi to. Predveďte sa.“
Váhavo som naňho pozrela.
Kráčal k lavičke, preč odo mňa. „No, prosím! Ukážte sa.“
Pustil hudbu a ja som len nesmelo stála pred ním, k zrkadlu otočená chrbtom.
„Na čo čakáte? Tancujte!“
Čo to odo mňa chce?, rozmýšľala som. Netancovala som čaču už poriadne dlhý čas. Ale fajn, nenechám sa zahanbiť.
Zavrela som oči a začala som tancovať presne tak, ako som chcela. Bez ohľadu na jeho tanečné kreácie, ktoré sa ma snažil naučiť. Po chvíli som totálne zabudla na to, že ma niekto sleduje. Preto som sa dosť zľakla, keď ma chytil a pridal sa ku mne v tanci. Šokovane som otvorila oči a na chvíľu som zastala. On sa však na mňa vyzývavo usmial a kývol hlavou. Rýchlo som sa spamätala a pokračovala v tanci.
„Dobre,“ povedal, keď pieseň skončila. „Bolo to dobré, uznávam. Možno by som mohol trochu pozmeniť choreografiu podľa vás... ale len trochu.“
„Fakt?“ Vyjavene som naňho uprela zrak.
Pokrčil plecami. „Prečo nie? Ak sa budete potom v tom tanci cítiť pohodlnejšie, musím to urobiť.“
„Ďakujem vám!“ povedala som úprimne a snažila som sa vydýchať.
„Okey, takže začíname tak, že vy stojíte na mieste a čakáte na mňa... Potom máme základný krok a otočky a...“
„Áno, už si to pamätám.“
„Neverím!“
Tentoraz som sa vyzývavo usmiala ja a čakala, kým ku mne príde. Keď sme pieseň počúvali po štvrtý raz, jediné, čo sa mi nepodarilo, bola zdvíhačka.
„Vy mi neveríte!“
Zastavila som pieseň a pozrela naňho. „Čakáte, že zvládnem zdvíhačku na prvom tréningu?“
„A prečo nie? Viete, že som náročný, a keďže som si vybral vás, považujem vás za dostatočne spôsobilú na...“
„Možno ste sa teda zmýlili! Nemám pocit, že by ste mi mali dnes čo vyčítať... Idem sa tu vypľuť od námahy a to všetko len kvôli vám. Dnes ma naozaj nemáte za čo kritizovať, pán profesor.“
„Naozaj? A čo tá vaša večná neistota? Keď vás držím, tak ste v pohode, ale keď sme od seba, vidím, aká ste neistá a nervózna. To musíte napraviť!“
„Napraviť? Ako?“
„Čo ja viem? To si musíte vyriešiť sama.“
„Prepáčte, ale... možno na to naozaj nemám.“
„Ale prosím vás! Neurážajte sa hneď, Nina!“ Zrazu sa začal milo usmievať. „Musíte sa naučiť zniesť aj trochu kritiky. Pozrite... Chcem, aby to bolo tak dokonalé, ako sa dá. Dokážete to pochopiť? Už včera som vám povedal, že budem od vás vyžadovať maximum.“
„Dobre, ale...“
„Okrem toho, ste nesústredená. Vždy, keď máte dvihnúť pravú nohu, zaseknete sa a musím vám pripomínať, čo máte robiť.“
„Tancovali sme to štyri razy!“ obhájila som sa.
„Ale vy nie ste duchom prítomná, a to je základ úspechu!“
„Nie som duchom...? Čo?“
„Nie ste tu! Ako bývalá latinárka by ste mali veľmi dobre vedieť, že partnerovi sa vždy má tanečnica pozerať do očí. Ale vy nie... Pre vás je zaujímavejší váš odraz v zrkadle alebo výhľad z okna alebo čo...“
Vzdychla som. „Dobre. Priznávam, že nie som stopercentne koncentrovaná. Ale pochopte, ja...“
„Čo vám neustále behá mysľou?“
„Moja mama možno prišla o prácu a ja sa jej neviem dovolať. Som znepokojená a myslím na to. Prepáčte.“
„Vaša mama? Moje nervy! Nina, vykašlite sa na to, čo sa deje s vašou mamou! Aj tak jej odtiaľto nepomôžete. Mohli by ste sa, prosím, sústrediť na to, čo je dôležité a čo dokážete ovplyvniť?“
Neveriacky som naňho hľadela a potom som sa mu otočila chrbtom. „Nebudem vám vyčítať, že máte u zadku prácu mojej mamy, ale nemusíte predo mnou znevažovať moje rodinné problémy. To naozaj nemusím počúvať.“ Vykročila som smerom k lavičke, odkiaľ som si chcela vziať veci a odísť.
„Počkajte,“ povedal zrazu celkom pokojným hlasom a chytil ma za ruku. Otočila som sa k nemu a vytrhla si ju. „Ospravedlňujem sa. Nemyslel som to zle, verte mi. Ja som tiež nervózny. Bojím sa, že...“
„Že to nezvládnem?“ dodala som, keď stíchol.
„Nie,“ povedal okamžite, no potom potichu priznal: „Áno.“
„Fajn,“ rozhodila som rukami. „Ďakujem vám za dôveru. Odchádzam.“
„Nie, Nina, stojte! Prosím vás! Stojte.“
Nahnevane som naňho pozrela. „Tak čo je?“
„Ja vám dôverujem, naozaj. Môžete to zvládnuť. Verím, že to dokážete. Keď si však pomyslím, ako málo času máme, tak...“
„Vy ste ma do toho zatiahli!“ neodpustila som si. „Čo teda odo mňa chcete? Aby som tu znášala vaše kibicovanie? To naozaj nepotrebujem; stačí mi, že ma buzerujete na tréningoch.“
„Buzerujem?“ Martin sa zaškeril. Vyzeralo to trochu zvláštne vzhľadom na to, že ja som bola v tej chvíli naňho naštvaná, ale mne z tváre nezmizol vážny výraz. „Ale ja som profesor, to je predsa moja práca. Prinútiť vás k tomu, aby ste boli lepší než ste teraz.“
„Jasné, chápem. Ale teraz by ste nemali byť mojím profesorom, ale tanečným partnerom, nie? A správate sa aj tak úplne rovnako, ak nie aj horšie.“
„Tak to ste ma ešte nezažili na normálnom tréningu s Tamarou!“ zasmial sa.
„S Tamarou?“
„Hej, to je moja tanečná partnerka... tá zranená.“
„Aha.“
„Verte, že na ňu mám väčšie nároky než na vás.“
„Chudera, je mi jej ľúto,“ povedala som.
„Občas aj mne,“ šepol, „ale nikomu to nevravte.“ A sprisahanecky na mňa žmurkol. Znova.
Neudržala som sa a rozosmiala. „Dobre, ja teda ostanem, ale...“
„Budem k vám miernejší, sľubujem!“
Podišla som teda naspäť k nemu a opäť sme začali tancovať.
MARÍNA
Keď sa otvorili dvere bytu, hneď som vedela, že sa konečne vracia Ninča. Kto iný, všakže?
„Ahoj!“ zvolala som radostne, šťastná, že konečne nebudem sama.
„Leah sa rozhoduje medzi vlkolakom Andrewom a upírom Danielom a na konci ju niekto uhryzne, a nikto nevie, kto!“ povedala Nina bez pozdravu a hodila mi čosi do rúk.
Hľadela som na svoj najobľúbenejší časopis – Rakvu. Ono to ani nie je časopis. Skôr komiks. Je to fakt zaujímavý príbeh jedného dievčaťa, s ktorým sa v mnohom stotožňujem. Až na to, že v mojom okolí sa pohybuje minimum vlkolakov a upírov, pokiaľ viem, a mám celkom normálneho priateľa.
„To si mi nemusela vravieť!“ podotkla som. Radšej si pokračovanie príbehu prečítam vždy sama, akoby mi ho mal niekto vyrozprávať. Nina ma však nepočula, pretože zmizla v kúpeľni.
Ja som vstala a prešla do kuchyne. Iba z čistého priateľstva som sa zľutovala nad svojou spolubývajúcou a pripravila nám obom dosť neskorú večeru – obložené chlebíčky. Potom som na Ninču čakala v obývačke, počúvajúc z reprákov svoju obľúbenú music.
„Môžeš to vypnúť, prosím ťa?“ opýtala sa Nina, keď vstúpila do obývačky v zelenkavom pyžame so vzorom slnečníc. Bez slova si vzala jeden chlebíček a usadila sa oproti mne vo svojom kresle. „Potrebujem chvíľu ticha.“
„Okey,“ súhlasila som a vyhovela jej. Neisto som ju pozorovala, kým jedla chlebíček so zatvorenými očami a nič nevravela. „Ty si asi poriadne zničená, však?“ spýtala som sa jej, keď dojedla a konečne na mňa pozrela.
„V živote som nemala takýto hrozný deň!“
„Prečo?“
„Bolo to strašné! Mám chuť vykašľať sa na to.“
„Kvôli čomu?“
„Martin... začínam ho neznášať.“
„Myslíš profesora Skalického?“ zaškerila som sa.
„Áno, toho workoholika. Je to totálny magor, Marča! Ja to s ním nevydržím a zavraždím ho.“
„Bol k tebe zlý?“
„Zlý?“ Nina sa zasmiala. „Bol otrasný... Poviem ti, ten človek neberie ohľad na nič, pokiaľ ide oňho a o jeho poondiatu súťaž majstrov.“
„Ako to myslíš?“
„Vieš, cestou v električke som v Udalosti dňa čítala článok o možnom bankrote MOPOT-u a dosť ma to rozrušilo, pretože som sa nemohla dovolať mamine a zistiť viac. A on si všimol, že som trochu mimo, a v podstate mi povedal, že serie na to, čo sa mi deje v rodine. Že chce, aby som dala zo seba svojich mizerných 100%, pretože inak som tam ani chodiť nemusela.“
„To ti povedal?“
„Nemusel nič vravieť! Vycítila som to z jeho správania. Keď som už mala chuť vypadnúť odtiaľ a nechať ho v štichu, na krátku chvíľočku bol strašne milý a sladký a prehováral ma, takže som nedokázala odísť. A potom sa zas ukázala jeho pravá tvár. Ja to nevydržím, Mari! Nemala som sa na to dať.“
„Ale netáraj, Nin! Určite zveličuješ. Určite to nebolo až také hrozné.“
„Bolo to ešte horšie, ver mi!“ povedala a zdalo sa mi, že v jej očiach vidím hnev.
„Naozaj ťa to tak veľmi rozčúlilo?“
„Rozčuľuje ma to, že ma tam držal, kým som sa nenaučila celú choreografiu a nepredviedla mu ju bez jedinej chybičky. A tým mi totálne znemožnil zavolať mamine a zistiť pravdu o jej práci, keďže je už toľko hodín...“
„Tak jej zavoláš zajtra. A uvidíš, že o nič nejde. V novinách vždy všetko vyzerá horšie, než to je v skutočnosti.“
„Ale tu ide o princíp, chápeš?“
„Jasné, chápem, ale... Netaj, že ťa to znovu chytilo. Pamätám si, ako si milovala tancovanie s Oliverom.“
To som asi nemala povedať. Alebo som radšej nemala spomínať Olivera. Oliver bol kedysi Ninčiným tanečným partnerom, no pred necelými piatimi rokmi mal nehodu, pri ktorej si zlomil chrbticu. Nemôže chodiť. Keď sa to Nin dozvedela, bola úplne zničená a všade chodila ako bez duše. Povedala, že už nikdy nebude tancovať, pretože takého partnera ako bol Oliver nikde nenájde.
„Toto sa s Olim nedá porovnať!“ zvolala pohoršene. „Oli bol... je úplne iný človek.“
„Ja viem. Sorry, nemala som s ním začínať...“
„Nie, vieš čo? Poviem Skalickému, že to vzdávam.“
„Prečo by si to robila?“
„Pretože počas tancovania s ním... ja neviem, čosi čudného sa so mnou dialo.“
„Ako to myslíš?“
Pokrčila plecami.
„Myslela som na Oliho a porovnávala ho s Martinom... Vieš, čo sa týka profesionality a tanečnej dokonalosti, Oli by sa Martinovi nevyrovnal. Ale Martin nemá v sebe ten cit, ktorý mal Oliver...“
„Veď ste si zatiaľ úplne cudzí. Aký cit by si od neho čakala?“
„Cit pre tanec so ženou! To nepochopíš...“
„Vážne? Nezabúdaj, že aj ja som sa kedysi venovala tancom.“
„Ale nie spoločenským. To je čosi úplne iné.“
„Ja viem, ale aj tak...“
„Nikdy si netancovala v páre.“
„Ale nezapieraj, že sa ti to páčilo!“
Nina sa na pár sekúnd zamyslela. „Bolo to super,“ priznala. „Tancuje fakt dobre, to nebudem popierať. Ale čosi mi tam chýba. Čosi medzi nami, čo neviem pomenovať; ale medzi mnou a Olim to vždy bolo.“
„Možno sa to vyvinie i medzi tebou a Martinom,“ povedala som.
„To pochybujem. Je to úplný ignorant.“
„Chceš ho teda poslať do kelu?“
„Ja neviem.“
„Nechceš, vidím to na tebe!“ zvolala som víťazoslávne.
„No a čo?“ Nina sa začervenala.
„Ty sa červenáš!“ neodpustila som si. „On sa ti vážne páči, však?“
„On? Veď je to profesor!“
„A to ti má v tom zabrániť? No tak, Nina! Na to ťa príliš dobre poznám.“
„Kašli na to. Nepošlem ho do kelu. Ale budem pevne dúfať, že nepostúpime do druhého kola.“
„Určite postúpite,“ žmurkla som na ňu. „Mimochodom, kedy je prvé kolo? A kde?“
„O dva týždne. Presne. V sobotu o ôsmej večer ako hlavný program zábavného večera v Troch strieborných hviezdach.“
„Tak tam ťa prídeme všetci podporiť!“
„Kto všetci?“
„Ja, Leo, Fifo, Popo, Mimo, a ktokoľvek, koho si tam budeš želať...“
„Vy piati mi bohato stačíte!“
„Okey, budeme tam, to ti sľubujem. Ale rozmýšľam nad tým tvojím muzikálom... Ako to budeš všetko stíhať?“
„I mňa to zaujímalo. Pýtala som sa Skalického a povedal, že do V čase vytia nájde za mňa náhradu, aby som mohla všetok čas venovať trénovaniu čače s ním.“
„A to sa aj on vykašle na školu, alebo čo?“
„Striedajú sa nám dvaja profesori, takže ten druhý ho môže na ten čas nahradiť. Myslím, že sa na tom už dohodli.“
„Aha, no fajn. Vidím, že to máte všetko vyriešené a nič vám nestojí v ceste.“
„Akurát jedna vec – nemáme kde skúšať. Tú miestnosť, v ktorej sme boli dnes, využíva môj ročník na prípravu.“
„A kam teda budete chodiť?“
„Spomínal, že má veľký dom...“
„On ťa zavolal k sebe domov?“ Zaškerila som sa. „Wow, Ninča, vy teda máte poriadne naponáhlo!“
Nina uhla pohľadom a pozerala do zeme. „Prestaň, dobre? Čo máme robiť? Sem ho zavolať nemôžem, keďže najväčšia miestnosť tu má približne dva a pol metra štvorcového!“
„Fajn, fajn,“ zdvihla som ruky na znak rezignácie, „len ma nezbi, prosím ťa!“
Nina na mňa pozrela a naoko nahnevaná do mňa hodila vankúš. To bolo jasné znamenie – hnev je síce preč, ale začína naša vankúšová bitka. Po dlhšom čase sme mali konečne babskú jazdu a poriadne sme si ju užili (aj vďaka Ninčiným elixírom a koktejlom, ktoré nám vyrobili poriadne dobrú a veselú náladu).
Komentáre
|
|
