PoviedkaUmenie mladých čarodejníc3. kapitola - Na nákupochKrátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 21. 04. 2010 15:43:02
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 118
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
Nedeľa je v našej babskej domácnosti (len keď sú chalani preč) dňom nákupov. Samozrejme, v rámci študentských možností. Nemôžeme rozhadzovať milióny ani tisíce, ale rady s Ninčou chodievame do jedného obchodného domu, v ktorom nájdete vážne všetko. Volá sa AKHET – slovo, ktoré pochádza z egyptského jazyka a znamená „obzor, horizont“.
Keď sme sa naobedovali, Ninča zmizla v našej spoločnej izbe. Tesne pred druhou som ju išla pozrieť a pripomenúť jej, aby sme vyrazili z domu. Našla som ju však ležať v posteli.
„Je ti niečo?“ spýtala som sa.
Prikývla a významne na mňa pozrela. „Všetky tabletky nám už zmizli...“
„Chúďa moje, tak ja ti ich kúpim, dobre? Vydržíš to dovtedy?“
„Vydržím, som už zvyknutá. Ale nemusí ti to trvať tri hodiny.“
„Okey, vynasnažím sa,“ žmurkla som na ňu. „Budeš zajtra môcť tancovať?“
„Zajtra by to už malo byť v pohode... vždy len v prvý deň je to takéto strašné.“
„Dobre, tak ja teda idem. Nechceš aj niečo iné?“
„Tabletky proti bolesti budú stačiť,“ zaškerila sa.
Rozlúčila som sa teda s ňou a vybrala sa do obchoďáku sama. Nákupy ma bavia, ale nie samu. Najradšej mám pri sebe Ninču, no to bolo vylúčené. Je mi jej naozaj ľúto – každý mesiac má takéto bolesti. Nechápem, ako to zvláda. A ešte popritom tancovať...
Lea som nechcela otravovať – chalani predsa nakupovanie nemajú veľmi radi. Tak to teda ostalo iba na mne.
Rýchlobusom som sa odviezla pred obchodný dom a vstúpila dnu. Zamierila som do lekárne, kde som Nine kúpila pravidelnú mesačnú dávku tabletiek proti bolesti brucha a ešte som jej aj vybrala nejaký ten ženský čaj. Možno jej pomôže, ktovie. Potom som sa vybrala do potravín a nakúpila niekoľkodennú zásobu jogurtov, ovocia, mlieka a sladkostí, ktoré si ani jeden z mojich spolubývajúcich raz denne neodpustí.
Potom som zamierila do najbližšieho clothes shopu – Dragon Shed. Dračie Dúpä je perfektný mini-obchodík, v ktorom si s Ninou vždy niečo kúpime. Majú tam nielen oblečenie, ale aj rôzne doplnky – čiapky, šiltovky, slnečné okuliare, náramky, náušnice či náhrdelníky – všetko v outdoorovom štýle. Najradšej tu nakupuje Ninča – miluje veselé farby a voľné tričká i sukne. A nie je to tam ani veľmi drahé. Ja síce takýto typ oblečenia nenosím, ale povedala som si, že poteším svoju spolubývajúcu, keď už má tie svoje ťažké dni.
Bolo pre mňa jednoduché vybrať niečo, čo sa Nine bude zaručene páčiť. Po nedlhom rozhodovaní som jej kúpila jednoduchú tašku na rameno. Mala pieskovohnedú farbu a boli na nej vyšité červené vlčie maky. Nina zbožňuje čokoľvek, na čom sú kvety. Ale niežeby pociťovala nejaké prehnané sympatie voči hnutiu hippies – skôr by som povedala, že Ninča je prosto taký prírodný typ.
Potom som sa rýchlym krokom (nech ma Nin príliš dlho v bolestiach nečaká) vybrala do svojho obľúbeného obchodu – Legendary Rebel. Tam som sa zdržala asi pol hodinu. Práve som bola v kabínke a skúšala si úžasné šedé nohavice, keď mi začal zvoniť mobil. Nina, samozrejme.
„Neboj sa, už som na ceste domov,“ povedala som do telefónu.
„To je v pohode,“ ozvala sa Nina naoko veselým hlasom, „ja len, že Leo je tu.“
„Fakt? To len tak prišiel?“
„Noo, predstav si! A je rozhodnutý milosrdne mi robiť spoločnosť, kým neprídeš.“
„Tak to sa ponáhľam dvojnásobnou rýchlosťou!“ zvolala som a zložila. Čo najrýchlejšie som si obliekla opäť svoje nohavice a vybehla som z kabínky s náručím plným vecí z obchodu, ktoré som si chcela vyskúšať. Len čo som otvorila dvere kabínky, vrazila som do čohosi krikľavočerveného.
„Prepáčte,“ ospravedlnila som sa a začala zo zeme zbierať oblečenie, ktoré mi pri náraze vypadalo z rúk.
„Vedel som, že si to ty, len čo som začul tvoj hlas,“ povedal ten človek.
Vstala som a hľadela do vysmiatej tváre Ruda Hronského, oblečeného v červenom tričku. „Čau,“ pozdravila som ho naschvál otráveným hlasom. „Sorry, ale ponáhľam sa...“ Snažila som sa ho obísť, no on stále prestupoval na mieste tak, že mi stál v ceste. „Môžem prejsť?“
„Počkaj, to si so mnou ani nepokecáš?“
„A o čom akože?“
„O našom rande...“ zaceril sa, ramenom sa oprel o dvere kabínky a ruky si prekrížil na hrudi.
„Veď nikdy žiadne nebolo...“ namietla som.
„No veď práve! Je najvyšší čas napraviť to a dobehnúť zameškané, nemyslíš?“
„Nikdy žiadne rande nebolo,“ zopakovala som, „a tak mi to vyhovuje, takže ani nikdy žiadne nebude.“
„Nevieš, o čo prichádzaš, Vlková!“
„Ale viem, čo mám,“ povedala som a usmiala sa pri myšlienke na môjho Lea, „a som s tým spokojná, takže ty sa môžeš niekam strčiť, Hronský.“
„Takže ty máš frajera?“
„Predstav si, že hej!“
„Čo už, mal som sa zobudiť skôr. Ale teším sa, keď budeme my dvaja nacvičovať divadlo a ujde sa nám nejaká erotická scénka!“
„Jasné, jasné,“ prekrútila som očami, „a potom sa zobudíš zo svojho krásneho sna. Pustíš ma už? Ponáhľam sa za svojím priateľom.“
„Samozrejme,“ prikývol a konečne mi uhol z cesty. „A odkáž mu, nech si to s tebou užije aj za mňa!“
Bez slova a obzerania som prešla popri ňom a išla som k pokladni. Tam som zaplatila za šedé nohavice a požiadala predavačku, aby vrátila ostatné oblečenie na pôvodné miesto. Vysvetlila som jej, že sa ponáhľam, a ona ochotne a s milým úsmevom splnila moju prosbu.
Tak som sa mohla pokojne ponáhľať (zvláštne slovné spojenie, však?) na zastávku, ktorú postavili necelých sto metrov od vchodu do obchodného domu. Našťastie rýchlobus je naozaj rýchlobus, a do bytu som sa dostavila už o dvadsať minút.
Ninu a Lea som našla spolu sedieť v obývačke. Celkom veselo kecali. Ako prvé som pobozkala Lea a potom som Nine hodila tabletky. Jednu hneď prehltla a zdalo sa mi, akoby sa jej okamžite uľavilo.
„Tak čo, kam ideme?“ opýtala som sa Lea.
„To je jedno; môžeme ostať aj tu. Či nie?“ opýtal sa Leo Niny, ktorá len pokrčila plecami.
„Ale vonku je tak krásne!“ namietla som. „Navyše, Nine nie je dobre, takže...“
„Ale prosím ťa,“ Nin mávla rukou, „ja som v pohode. Stačí mi pohľad na tento biely zázrak a nič ma nebolí.“ Ukázala na tabletky proti bolesti. „Ja sa pokojne zavriem v izbe a vy môžete byť tu...“
„No, to určite! Leo, pozri von oknom. Ja rozhodne neostanem dnu.“
„Dobre teda,“ súhlasil Leo a vstal. „Tak sa maj, Nina! Dík za pokec.“
„Aj nabudúce!“
Začudovane som na ňu pozrela a ona sa na mňa len žiarivo usmiala a zakývala. „Majte sa!“
„Počkať! Niečo som ti doniesla...“ Podala som jej tašku. „Dúfam, že sa ti bude páčiť...“
„Ale ja nič neoslavujem,“ namietla Nina a váhavo chytila tašku.
„To som ti kúpila z lásky,“ žmurkla som na ňu.
„Jééj, je krásna, Mari. Ďakujem ti!“
„Nemáš za čo,“ povedala som od dverí. „Ahoj!“
A s Leom sme vyšli von z bytu. O minútku sme sa ocitli na ulici. Po včerajšom daždi vyšlo slnko a vzduch sa príjemne oteplil. Všetko vonia jarou – práve kvitnúcimi orgovánmi alebo inými jarnými rastlinami.
„Ideme sa prejsť?“ navrhol Leo.
Prikývla som a chytila ho za ruku.
„Ako bolo na nákupoch?“
„Úžasne, však vieš, ako zbožňujem nákupy,“ povedala som trošku ironicky. „Radšej mi ty povedz, ako bolo včera s tímom...“
Leo sa zasmial. „Ohromne, fakticky. Okrem mňa a Tomáša sa tam všetci tak ožrali, že sme ich museli niesť domov.“
„A ty nie? Aký si slušný!“ Jemne som ho udrela do ramena.
„Ako inak? Niekto z nás dvoch musí byť zodpovedný!“
„Hahaha, sršíš humorom. Fakt to bolo také strašné?“
„Ale nie, nie až tak. Niekedy by som ťa mal s chalanmi zoznámiť... alebo aspoň s Tomášom.“
„Budem rada,“ prisvedčila som.
Leo o Tomášovi Ondrejičkovi rozpráva vždy len v dobrom – vraj najlepšie by bolo, keby sme ho dali dokopy s Ninou a mohli by sme chodievať spolu von vo štvorici.
„A keď sa k nám pridá ešte aj Nina, bude to super.“
„Neradím ti zoznamovať ho s Ninou. Ešte mu zlomí srdce a čo bude potom?“ zasmiala som sa. „Ale nie... Ona má teraz úplne iné starosti ako chalanov.“
„A čo také rieši?“
„Jej profesor ju nalanáril do jednej súťaže. Dokonca ju kvôli tomu aj uvoľnil z muzikálu, ktorý nacvičujú už asi mesiac.“
„Aká súťaž to je?“
„Súťaž majstrov sveta v latine. Paráda, nie?“
„Nina ovláda latinu?“
„Hej, kedysi tancovala... Nepamätáš sa na to? Vždy zo školy utekala na tanečnú...“
„Čosi sa mi marí. Ale potom prestala...“
„Nuž, áno. Jej partner nemohol pokračovať, tak sa toho vzdala aj ona.“
„A teraz sa do toho pustila znovu? To je super, aspoň sa nebude nudiť.“
„Len aby ju to neposadlo! Však vieš, aká je, keď sa pre niečo nadchne... No, ale nemusíme hovoriť celý čas o nej. Čo plánuješ na tento týždeň?“
„Máme dva zápasy. Jeden tu v meste, s mestským tímom, na druhý si trošku pocestujeme.“
„Kam pôjdete?“
„Domov.“
„Čože?“
„Do Vílieho mesta. Predstav si to! Nedostavím sa tam, ako je rok dlhý! A teraz tam musím ísť... to zas bude doma úžasné...“
„Budete hrať proti tímu Vílieho mesta? To je super.“
„No hej. Až na to, že sa budem musieť stretnúť s našimi... a s mojou úžasnou sestričkou.“
„Veď Vanesa je fajn,“ zastala som sa jeho sestry, ktorá ešte len končí strednú. Za ten čas, čo chodím s Leom, sme boli spolu pár ráz vonku a naozaj je to milé dievča.
„Hej, až na to, že ťa neznáša,“ prehodil Leo a uškrnul sa.
„Ale prestaň, dobre? Nie je pravda, že ma neznáša! Prečo by ma mala neznášať? Som predsa úžasná, či nie?“
„Áno, zlatko,“ prisvedčil a pobozkal ma. „Si úplne úžasná.“
„Vedela som to,“ povedala som spokojne. Milujem, keď mi Leo lichotí – akurát ma mrzí, že ho občas treba k tomu poriadne dokopať.
Pokračovali sme v prechádzke po meste – obišli sme Katedrálu svätej Heleny, ktorá sa týči nad mestom ako strážna veža, a dostali sme sa na Kériové námestie. Má tvar štvorca a je celé obrastené kériami japonskými – žltými kermi, ktoré ho nádherne zdobia. Na jar a počas leta je tak celé námestie prežiarené žltou farbou.
Sadli sme si na lavičku a zadívali sa na tú krásu.
„Nie je možné, aby kvitli takto skoro na jar, čo povieš?“ spýtala som sa Lea.
„Myslím, že dokážu urýchliť rast kvetov čarami...“
„To je neuveriteľné. Človek čarami zasahuje aj do prírody... nejako s tým nesúhlasím. Mali by sme ich využívať iba na vlastné potreby, nie? Na užitočné veci...“
„Ktovie, či je to nebezpečné alebo nie... Podľa mňa má svet oveľa akútnejšie problémy, než urýchľovanie rastu a kvitnutia.“
„To určite, ale... aspoň je tu krásne,“ podotkla som a oprela som sa o Leovo rameno.
„Hej, je,“ uznal aj on a pritiahol ma k sebe bližšie.
Rada len tak nečinne sedím pri ňom a pozorujem okolitý svet. Keď som s ním, tak sa všetko zdá iné. Akoby sa zastavil čas. Musím priznať, že do nikoho som ešte nebola tak zamilovaná ako do neho... ale on radšej nech o tom nevie! Nepotrebujem, aby mi spyšnel...
NINA
Bol pondelok a ja som sa už ráno o ôsmej pešo vybrala do mesta. Snažila som sa nájsť dom číslo 58 na ulici s názvom Nekonečná – dom profesora Skalického. Poviem vám, Nekonečná je naozaj nekonečná. Ja som, nanešťastie, do nej vstúpila z opačnej strany, ako som mala. Prvý dom, ktorý som zbadala, mal číslo 1000. Ale nepodľahla som zúfalstvu – povedala som si, že sa aspoň prejdem, keď už nič iné...
Napodiv, všetci ľudia mi kráčali oproti a cítila som sa ako v protismere. Všetci sa ponáhľali do práce a bolo veľmi príjemné môcť sa pomedzi nich pomaličky prepletať a nemusieť bežať. Mala som byť u Skalického až o deviatej, takže som naozaj mohla ísť pomaly. Ale napokon som bola celá šťastná, že som to na tú deviatu stihla – ako som už spomenula, Nekonečná je naozaj nekonečná.
Zazvonila som teda a zvnútra sa ozvala celkom pekná melódia zvončeka. Po krátkej chvíli sa predo mnou otvorili biele dvere a Martin s úsmevom stál v nich.
„Nech sa páči, poďte ďalej,“ pozval ma bez pozdravu.
Vošla som teda do jeho „kráľovstva“ a obdivovala, kde nahrabal prachy na takúto vilu. Dom vyzeral ako vila nielen zvonku – vo vnútri boli na zemi čistučké biele dlaždice a schodište s čiernym koberčekom, ktoré sa uprostred rozdeľovalo na dve ďalšie schodištia. Začiatok zábradlia zdobili dve mramorové sochy – letiaci fénixovia.
„Nemáte tu náhodou niekde aj jednorožca?“ opýtala som sa trošku žartovne.
Pozrel na mňa s nadvihnutým obočím, no pobavene sa usmieval. „To veru nemám, prečo?“
„Fénix a jednorožec mi akosi patria k sebe...“ pokrčila som plecami.
„Dáte si so mnou raňajky, alebo ste už jedli?“
„Ďakujem, po ceste som si kúpila v stánku kúsok syrovej pizze.“
„Pizze? Vy sa teda nestravujete veľmi zdravo, ako vidím!“ podotkol a zamieril doprava. Vôbec sme nešli po schodoch nahor – hneď z chodby sme prešli oblúkovým prechodom do kuchyne.
„Nesúďte podľa prvého zdania,“ odvetila som. „Je síce pravda, že nekontrolujem kalorické zloženie každého jedla, ktoré si kupujem, ale myslím, že by to mohlo byť so mnou aj horšie.“
„Raňajky sú základným jedlom dňa. Najete sa so mnou.“
„Rozhodujete za mňa?“
„Som predsa váš učiteľ,“ povedal a otvoril chladničku. „Tak, čo to dnes bude? Čo poviete na čierny chlieb so syrom a paprikou?“
„Myslíte tavený syr?“ zaškerila som sa.
„Áno, veľmi vtipné. Nie, mám na mysli tvrdý syr.“
„Predpokladám, že máte veľký výber...“ Priblížila som sa k nemu a cez jeho rameno nazrela do chladničky.
Otočil sa ku mne a spýtal sa: „Čo by ste teda chceli?“
„Vybrať si... Čo tu máte? Eidam, camembert, cheddar, ementál, gouda, mozzarella... Hmm, viete čo? Neuveríte, že na tej pizzi bola mozzarella... takže to neboli až také nezdravé raňajky!“
„Ale jesť kysnuté cesto na prázdny žalúdok... to nie je veľmi dobrý nápad.“
„Nie ste moja mama, aby ste ma takto poučovali,“ povedala som s úsmevom. „Už som mala osemnásť, pán profesor.“
„Martin...“
„Martin,“ zopakovala som. Stále sa mi zdá akési čudné oslovovať ho krstným menom – viac než sedem mesiacov som ho nazývala pán profesor, a teraz mám zrazu prejsť na Martina? „Keď už to musí byť, asi radšej ten syr vynechám.“
„Dobre, ako chcete,“ pristal napokon.
Kým ja som sedela na stoličke a pobavene ho pozorovala, ako mi pripravuje raňajky (fakt dosť komická situácia, keď sa tak nad tým zamyslím), prešlo asi päť minút.
„Nemali by sme sa teraz ponáhľať? Už ubehlo pätnásť minút, odkedy som tu! Strácame čas,“ vravela som naoko vyplašene.
Martin rýchlo pochopil moju iróniu a úplne vážne odpovedal: „Človek musí jesť pokojne a pomaly. Nie je nutné náhliť sa.“
„Že to vravíte práve vy!“ neodpustila som si a pustila som sa do celozrnného kúsku chleba.
„Dobrú chuť, Nina,“ povedal Martin.
Kývla som hlavou, akože mu prajem to isté, a pokračovala som v jedení. Bola som až čudne hladná.
„Akú ste mali nedeľu?“ opýtal sa zrazu po chvíli ticha. „Čo vaša mama?“
Prekvapene som prestala jesť. On sa pýta na moju mamu? Minule ma tak zvozil za to, že na ňu vôbec myslím, a teraz sa ma na ňu pýta? No fajn...
„Včera som jej volala a povedala mi, že sa vôbec nemusím znepokojovať. Vraj to majú pod kontrolou a nik by nemal prísť o prácu. V novinách je predsa všetko horšie, než v skutočnosti, nie?“ pripomenula som si Marčinu myšlienku.
„Vedel som to... zbytočne vás to rozhodilo.“
„Vy snáď nečítate noviny?“
„Hej, čítam, ale len Bláznivý Manifest,“ zaškeril sa.
„Aha, takže máte rád iróniu a satiru?“
„Nevšimli ste si to na mne?“
Zasmiala som sa. „Ale hej...“
„Dobre, takže...“ Martin dojedol a vstal. „Mali by sme sa dať na to, čo poviete?“
„Okey,“ súhlasila som. Snáď to zvládnem. Viete, keď prídu vaše dni, nie je to vždy ľahké. Ale viem si rozkázať, takže... malo by to byť v pohode. „A kde budeme trénovať?“
„Mám tu takú celkom veľkú sálu...“
„Sálu? Prepáčte, nechcem vyzvedať, ale... musím sa to spýtať: Kde ste nabrali peniaze na takúto rezidenciu?“
Tentoraz sa zasmial on. „Nikde. Zdedil som. Po rodičoch.“
„Takže oni sú...“
„Zomreli pred dvomi rokmi pri leteckej nehode.“
„To mi je ľúto.“
„Netrápte sa. V pohode. No žije sa tu fakt dobre. Hoci občas mám strašný pocit samoty... ale nič,“ uzavrel, „nasledujte ma.“ A vykročil preč z kuchyne. Vyviedol ma po schodoch hore a vstúpili sme do obrovskej (naozaj obrovskej) sály. Zem bola pokrytá drevenými parketami a všetko sa tam dokonale lesklo.
„Ešte som nevidela žiadnu slúžku,“ podotkla som zamyslene. Je to predsa príliš veľký dom na to, aby sa oň staral sám.
„Žiadnu nemám. Iba občas mi sem príde upratať moja puntičkárska sestrička.“
„Vy máte sestru?“
„Bohužiaľ...“
„Prečo bohužiaľ?“
„Teda, nechápte ma zle. Mám Simonu rád, ale občas mi poriadne lezie na nervy. Keď príde, hneď sa začne rozhliadať, či niekde nenájde nejakú špinku a potom všetko leští a čistí, a mňa ide z toho poraziť.“
„Tak to chápem... Aj môj spolubývajúci Popo je taký. Teda, volá sa Prokop, ale všetci ho volajú Popo.“
„To je radosť, žiť s takým človekom, však?“
„To teda!“
Po chvíli povedal: „Nie sú tu síce zrkadlá, ale... pomôžete mi začarovať tamtie skrine, aby sme sa v nich videli?“
„Jasné.“
O niekoľko sekúnd už som perfektne videla svoj obraz v „zrkadlovej skrini“ oproti.
„Vidím, že si zvykáte na topánky,“ povedal, keď videl, že už mám obuté tanečné topánky.
„Áno, snažím sa. Už som ich poriadne dlho nemala, takže... pre istotu ich nosím. Nechcem mať otlaky, je to dosť nepríjemné.“
Vzápätí už odkiaľsi zaznievala naša čačová melódia a tancovali sme. Stále som počúvala:
„Doprava, Nina... … Hľaďte mi do očí! … Už ste mali byť naspäť pri mne! … Poriadne sa odrazte od zeme! … Čo to robíte?!“
A pieseň skončila.
„Čo je to s vami? Hrbíte sa!“
Otočila som sa mu chrbtom a sklonila hlavu až ku kolenám. Neznášam tie kŕče!
„Ste v poriadku?“
„To prejde,“ odvetila som a zhlboka sa nadýchla. Potom som sa narovnala a pozrela Martinovi do očí.
„Čo to malo znamenať? Často mávate takéto návaly bolesti?“
„Hej, často. Asi tak raz za mesiac,“ povedala som s úsmevom.
Martin sa mierne zasekol a povedal iba: „Aha...“ A akosi čudne si ma premeral.
„Nemusíme o tom hovoriť.“
„Kto o tom rád hovorí, však?“ pokúsil sa o úsmev.
Trochu neúspešne som sa pokúsila o vtip: „Gynekológovia?“
Martin sa však rozosmial. A s úľavou na mňa pozrel. „Aha, takže o to ide? Myslel som, že...“
„Na čo ste mysleli?“
„Ja neviem, že sa meníte na vlkolaka alebo niečo podobné...“
„To nemyslíte vážne!“ zvolala som pobavene.
Pokrčil plecami. „Tamto mi vôbec nezišlo na um. Ale... môžete takto tancovať? Mohli by sme...“
„Čo by sme mohli? Mojou úlohou je tancovať, takže budem tancovať.“
„Nemôžem vás nútiť, keď máte bolesti.“
„Som na ne zvyknutá, verte mi. Iba občas sa to nakopí a vtedy sa musím párkrát zhlboka nadýchnuť a prejde to.“
„Ja neviem...“ povedal akosi váhavo. „Musíme aj tak vybaviť ešte jednu vec...“
„Akú?“
„Zohnať vám šaty!“
„Šaty?“ To mi vôbec nenapadlo!
„Presne tak. Čo ste čakali, že tam pôjdete v tomto?“
„Ja... ja som o tom vôbec neuvažovala,“ priznala som. „Ale ja nemám toľko peňazí, aby som mohla zaplatiť krajčíra...“
„S peniazmi si nerobte starosti. Navyše, žiadneho krajčíra netreba. Poznám jeden dobrý obchod, v ktorom predávajú tanečné šaty.“
„To vážne? Chcete tam ísť?“
„Keď vidím, ako vám pri tej predstave zažiarili oči, nemám na výber!“ usmial sa.
„Ale... nie. Šaty si musím zohnať sama.“
„Pozrite, Nina,“ povedal dôležitým hlasom – presne ako učiteľ nechápavému študentovi, „ja som vás zatiahol do tejto súťaže. Všetky výdavky idú na mňa, jasné?“
„Ale...“
„Jasné?“
„No dobre,“ vzdala som to.
„Fajn, tak dnes vybavíme šaty. Zajtra už budete fit?“
„Úplne, sľubujem,“ povedala som a spojila palec a malíček ako pri skautskom sľube.
„Dobre. Tak poďme do mesta.“
Vybrali sme sa teda na ulicu s názvom Špecerajská. Špeceraj je, ako som sa dozvedela od Martina, starý názov pre obchod s koloniálnym tovarom. Vraj kedysi sa tu predávali všelijaké veci z Orientu či Afriky, a bola to najvychýrenejšia obchodná ulica v regióne.
Spoločne sme vstúpili do obchodíku, nad ktorým visela ceduľa s nápisom U Noelie.
„Noelia?“ opýtal sa Martin, keď sa za nami zatvorili dvere a nik sa neukazoval.
Spoza závesu, ktorý zakrýval prechod do zadnej miestnosti za pokladňou, vykukla hlava staršej ženy. „Martín,“ povedala chrapľavým hlasom, „si to ty, synak?“
„Ja, Noelia! Potrebujem od vás šaty pre svoju partnerku.“
„Ale ja som počula,“ vravela žena, vyšla spoza závesu a nasadila si okuliare, „že Tamara nemože tansovat...“ Bližšie sa mi prizrela. „Toto ale nie je Tamara, však?“
„Nie, nie je. To je Nina, moja študentka. A teraz už aj moja tanečná partnerka.“
„Dobrý deň,“ usmiala som sa na predavačku.
„A aké šaty potrebuješ, dievča?“
Spýtavo som pozrela na Martina.
„Budeme tancovať čaču,“ povedal on.
„Čaču? Tak podte za mnou...“
„Poďte,“ vyzval ma Martin, keď som stála na mieste, a potiahol ma za ruku.
Kráčala som za nimi dozadu, za ten záves, a zdalo sa mi, že som sa ocitla v kostymérni. Boli tam nielen tanečné šaty, ale aj dobové a odevy z rôznych miest – či už orientálne alebo indiánske.
„Tanečné šaty sú tu, slečna,“ povedala predavačka a pozrela na mňa šedými očami. „Vyber si, čo chceš.“
„Ďakujem.“ Rozhliadla som sa po šatoch. Chvíľočku som si ich prezerala, a potom sa mi zrak zastavil na tmavomodrých šatách s flitrami. Nebolo ich tam veľa, nevyzerali veľmi prezdobene. Sukňa pozostávala z čiernych a modrých pásov látky a šaty sa uväzovali na krku. „Tieto sú krásne.“
„Dobrý vkus má to dievča,“ povedala predavačka Martinovi. „No, tak si ich choď skúsit. Tamto sú kabínky.“
Prikývla som a vzala si šaty so sebou. Keď som ich mala na sebe, akoby som sa vrátila v čase. Už mi len chýbal Oliver vedľa mňa a pripadala by som si znovu ako štrnásť- či pätnásťročné dievča, ktoré zbožňovalo latinskoamerické tance a muselo sa ich vzdať.
„Tak čo?“ začula som Martinov hlas. „Ste tam akosi dlho...“
Vyšla som von a ukázala sa mu.
„Sedia vám dobre,“ povedal, len čo ma zbadal.
„Však?“ pousmiala som sa.
„Tak ich vezmeme?“
Váhavo som pokrčila plecami.
„Chcete ich, či nie?“
„Áno!“ zvolala som okamžite.
„Tak je rozhodnuté. Vezmeme ich, Noelia.“
„Dobre, synak. Idete spolu niekam na súťaž?“ spýtala sa predavačka a odkráčala smerom k pokladni. Nasledovali sme ju.
„Áno, presne tak. Držte nám palce, Noelia. Budeme to potrebovať.“ Akosi čudne na mňa pozrel, no potom sa usmial. Ja tomu chlapovi fakt vôbec nerozumiem! Nechápem, ako dokáže byť taký milý, pričom pri tanci ma napomína aj za tú najmenšiu chybičku a chce, aby všetko bolo perfektné. Vidím, že puntičkárstvo majú v rodine!
Keď zaplatil, rozlúčili sme sa so Španielkou Noeliou a odišli z obchodu.
„Tak, a teraz topánky...“ povedal Martin na ulici a zamieril k obuvi. Ja som len šla za ním a nechápala som, ako je možné, že nejaký muž ide dobrovoľne na nákupy... No čo – aspoň som si vynahradila nedeľu. Hoci mi trochu pri tom chýbala Marča; ale ani Martinova spoločnosť nebola úplne najhoršia. Ale aj tak – na tréningu to bude zas utrpenie a drina. To viem už teraz. Tie šaty sú však krásne a z nich mám naozaj radosť!
Komentáre
a
mala si niekde Noeliu?? ani neviem, ako som na to meno prišla..:p asi som ho niekde vygooglila..
inventár R.H.:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 20:04:07
|
Ah, Martin...
Nina možno Martina vníma ako arogantného, ale mne tak nepripadá. Naopak, dosť sa mi pozdáva. :-P (Predstav si toho slintajúceho smajlíka z fóra.)
Inak som asi päť minút rozmýšľala nad tým, že v ktorej poviedke som mala Noeliu. :-D
Začína sa to zaujímavo rozbiehať, strašne ma bavia Ninine pasáže. U Marči sa ešte vlastne nič nedeje okrem toho otravného inventára R.H., tak čakám na "akciu". :-)
Pridal(a): Bruja, 27. 09. 2011 08:31:54
|
|
|
