PoviedkaUmenie mladých čarodejníc4. kapitola - Strieborní lovci, do toho!Krátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 29. 04. 2010 18:43:17
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 121
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
Silver Hunters, tím môjho Lea, majú za sebou ťažký týždeň. Museli odohrať dva zápasy a na jednom som sa dokonca aj zúčastnila. Ako diváčka, samozrejme. Sedela tam so mnou aj Ninča, no pochybujem, že vnímala zápas. Neprestajne počúvala hudbu cez svoj mp3 player a nepochybujem o tom, že počúvala stále dokola tú pesničku, na ktorú majú so Skalickým choreografiu.
Mne to však neprekážalo. Ja som hrdo sledovala Lea a jeho hru. Podarilo sa mu obdarovať súpera dvomi gólmi a moje nadšenie sa stupňovalo. Možno sa zdá, že ho vnímam ako dokonalého, ale... vždy je tu nejaké ale. Je síce krásny, šikovný a neskutočne úžasný, ale má aj svoje tienisté stránky. No k tým sa nerada vyjadrujem, pretože treba uznať, že každý z nás má nejaké chyby. A tak ja sa tými Leovými veľmi nezaoberám (aspoň nie verejne).
Silver Hunters po troch pätnásťminútových tretinách porazili Dark Barbarians. Skóre bolo 5:2.
Potom som s Ninou vyčkávala Lea pred športovou halou. Vtedy už Nina sústredila svoju pozornosť na dianie navôkol a venovala sa aj mne.
„Ako to skončilo?“ spýtala sa. „Nech sa pred Leom nestrápnim...“
Povedala som jej, že „naši“ vyhrali a trochu vyčítavo na ňu pozrela. „Mohla si to sledovať, keď už si sa sem so mnou trepala...“
„Pochop,“ Nina na mňa pozrela tým svojím typickým vysvetľovacím pohľadom, „Martin je tak strašne náročný a ja sa bojím, že tú blbú choreografiu zabudnem...“
„Zrazu je blbá?“ zacerila som sa.
„Teda, nie... nemyslela som to tak. Nie je blbá. Je úžasná, ale strašne náročná – aj na kondičku, aj na pamäť. Neustále si ju musím pripomínať. Už sa mi o tom aj sníva...“
„O čom sa ti sníva, prosím ťa? Že ťa Skalický drží v náručí?“
„Hahaha,“ odvrkla Ninča, pretože jej očividne neprišla na um žiadna vhodná odpisovacia fráza. „Nechcem mu to pokaziť.“
„Takže to robíš kvôli nemu? Nezdalo sa mi, že sa ti až tak veľmi páči...“
Nina na mňa uprela nahnevané oči. „Prestaň trepať tieto hovadiny, okey? Vôbec ho neriešim ako chlapa. Som rada, keď prídem domov a nemám ho pred očami. Robím to kvôli štipku, zabudla si?“
Jasné, jasné. Radšej som prikývla, no aj tak si myslím svoje. Prítomnosť toho fešáka jej tiež určite nie je nepríjemná.
„Aha, už ide Leo...“ povedala som, keď som zbadala jeho vysokú postavu. „A kohosi vedie so sebou...“
„Čaute!“ pozdravil nás a pobozkal ma.
„Ahojte, víťazi!“
„Toto je Tomáš,“ povedal Leo a obrátil sa na svojho kamoša z tímu, „moja Marína a jej kamarátka Nina.“
Keď už sme sa všetci zoznámili, vrhla som na Lea čo najnenápadnejšie trošku vyčítavý pohľad. Nechcela som, aby zoznamoval Ninču s tým svojím Tomášom Ondrejičkom, pretože ona má teraz kopu iných starostí. A na prvý pohľad bolo jasné, že Tomáš z nej nemá veľmi zlý pocit. Hoci Nina sa k nemu správala úplne normálne, on z nej chvíľu nespustil oči. Ale treba uznať, že aj on vyzerá dobre – celkom spadá do Nininej kategórie. Nemá síce veľmi vyhranený vkus, ale páčia sa jej iba určité typy chalanov. Asi ako každému dievčaťu. U Niny väčšinou víťazia buď čiernovlasí zelenookí krásavci, alebo hnedovlasí so zelenomodrými očami. A Tomáš zapadá do prvej kategórie. Ak si dobre spomínam, aj Martin Skalický je podobný typ.
„Nezájdeme to niekam osláviť?“ navrhol Leo a zaškeril sa na mňa.
„Kam napríklad?“
„Čo tak do Veselej dúhy?“
Veselá dúha je super podnik, kam chodieva tá „slušnejšia skupina mladých“. Teda nie tie ožranské povahy.
„Čo povieš, Nin? Máš na to čas?“ spýtala som sa jej trochu provokačne.
„Jasné, že mám. Treba predsa osláviť víťazstvo môjho najobľúbenejšieho tímu!“ Nina bez pohľadu na mňa žmurkla na Lea a zacerila sa.
Vybrali sme sa teda pešo do Veselej dúhy. Nie je to ďaleko od haly, cesta nám netrvala dlhšie než desať minút. Leo ma zámerne odťahoval od Niny a Tomáša a snažil sa donútiť ich komunikovať. Stále nadšene rozprával o zápase, o svojich (citujem) „štyristopäťdesiatich pokusoch dať tým prašivým zúfalcom gól“ a o (opäť citujem) „neskutočnom výkone brankára Tibora Snopeka, ktorý nepustil štyri góly, ktoré mohli spôsobiť totálne ponižujúcu porážku“.
„Prečo vlastne neoslavujete spolu ako tím?“ zaujímala som sa.
„Pretože všetci si chcú odpočinúť pred zajtrajškom. Vieš, že cestujeme... do Vílieho mesta,“ dokončil s nevôľou.
„Až tak veľmi sa ti tam nechce?“
„Tomáš ma donútil dať vedieť mojim rodičom... takže tam pravdepodobne budú. Nemám na nich náladu.“
„Veď je to tvoja najbližšia rodina, Leo,“ snažila som sa ho povzbudiť, „mal by si sa s nimi aspoň raz za čas stretnúť.“
„Už vidím ich vyčítavé pohľady... nikdy sa na mňa neprestali hnevať za to, že idem za tým, za čím chcem ja, a nie za tým, čo pre mňa určili oni... Keby som konal podľa nich, študoval by som na právnickej fakulte niekde v Anglicku na Oxforde. Chcela by si sa stretnúť s rodičmi, ktorí ťa v ničom nepodporujú?“
„Ja neviem, ale... áno, chcela. Leo, budeš ľutovať, ak sa im vyhneš. Možno zmenili názor...“
„Nie, nezmenili,“ pokrútil hlavou. „Nikdy ho nezmenia. Čakajú, že prídem domov so zvesenou hlavou a kajúcne priznám svoj omyl. Lenže ja neľutujem žiadne z rozhodnutí, ktoré som za posledný rok urobil.“
Silnejšie som mu stisla ruku na znak podpory a ďalej som túto tému nerozoberala. Iba som to uzavrela typickou frázičkou: „Bude to dobré, uvidíš.“
Vtedy sme vošli do Veselej dúhy, nad ktorou blikal žiarivý farebný nápis s názvom podniku. Usadili sme sa pri bare a Leo si dal poriadne záležať na tom, aby Nina a Tomáš sedeli vedľa seba. Chalani si dali každý pivo a ja s Ninčou sme si vyberali trošku dlhšie. Muži majú vždy obľúbený druh piva, ale u žien je to asi ťažšie. V nápojovom lístku majú neskutočné množstvo farebných koktejlov, z ktorých sa naozaj ťažko vyberá. Nakoniec si Nina dala malinové mojito a ja modrú margaritu. Pripili sme si na ďalšie víťazstvá Strieborných lovcov a potom sa mi Leo hneď začal venovať, akoby mi nechcel nechať ani tú najmenšiu možnosť odtrhnúť Ninu od Tomáša. Ninča vyzerala spokojne, tak som to neriešila.
Kecali sme o najrôznejších blbostiach, mudrovali na všelijaké témy a smiali sa na najnovších pseudovtipných pseudositkomoch. Potom Leo vytiahol mobil a ukazoval mi fotky, ktoré urobil, keď bol na koncerte Crazy Zombies – jeho obľúbenej rockovej kapely. Ich bubeník, Zachary Stalk, je jeho vzorom už odmalička. Sú to vlastne také legendy anglického sveta rocku. Leovi sa podarilo dostať na ich koncert v Londýne pred mesiacom a odvtedy sa strašne rád pýši tými fotkami. Ukazuje mi ich vždy, keď má príležitosť. Nesťažujem sa. Je to zlaté.
Tak zanietene rozprával o Zachovom umení, že som si ani nevšimla, že Tomáš pozval Ninu tancovať. Až po pol hodine som si uvedomila, že miesto vedľa mňa je prázdne, a poobzerala som sa.
„Sú tamto,“ povedal Leo a podupával si do rytmu akejsi tanečnej piesne.
Neveriacky som hľadela na svoju kamošku – na svoju hanblivú kamošku –, ako tancuje s totálne neznámym chalanom.
„Myslíš, že to má medzi nimi šancu? Podľa mňa preskočila iskra!“ podotkol Leo pobavene. „Ale stále sa mi zdá, že ty si akosi proti... prečo?“
„Čo ja viem,“ mykla som plecom a obrátila sa späť k baru, žmoliac v ruke jedovatozelenú slamku. „Tomáš je dosť sympatický chalan, ale...“
„Aké ale? Je sympatický, hodí sa k nej. Nebolo by super, keby sme mohli spolu chodievať von všetci štyria?“
„Jasné, ale za to sa s ním ešte nemusí dať dokopy.“
„Ale mohla by... Niekedy sa cítim strašne blbo, keď my dvaja niekam ideme a Nina sedí sama doma, pretože by bolo čudné, keby sa k nám pridala...“
„To vôbec nemusíš riešiť,“ presviedčala som ho. „Nina určite doma neplače do vankúšov od žiaľu zo samoty. Toho sa báť nemusíš. Ona vie, ako si nájsť spoločnosť, keď po nej zatúži. Veď máme troch spolubývajúcich! Nevieš si ani predstaviť, aké to je. V podstate nikdy nie je sama.“
„Fajn, ale aj tak... podľa mňa je Tomáš jej dokonalý protipól.“
„Protipól? Myslela som, že majú aspoň čosi spoločné, keď sa ich už tak veľmi snažíš dať dokopy...“
„Protiklady sa priťahujú, nie?“ žmurkol na mňa. „Veď ani my dvaja nemáme veľa spoločných záujmov.“
Musela som pripustiť, že má pravdu. „Myslíš, že sa mu páči?“ spýtala som sa po chvíli a uprela zvedavý pohľad na Ninu a Tomáša.
Leo pokrčil plecami. „Fakt netuším. Nikdy mi nerozprával o žiadnej babe, takže neviem, aké typy sa mu páčia. Ale podľa toho, ako sa k nej správa... povedal by som, že mu nie je úplne odporná.“
Zasmiala som sa. „Fajn, možno z nich budú dobrí kamoši. Zdá sa, že si rozumejú.“
„Hej, zdá sa...“
„Mimochodom, kde v sebe ten chalan berie energiu na tanec? Ani nie pred hodinou ste dohrali zápas a on tu nesedí tak zničene ako ty...“
Leo sa okamžite postavil a bez slova ma odtiahol na provizórny parket.
„Toto nemusíš!“ vravela som, smejúc sa.
„Ty si o mne myslíš, že ma unaví jeden zápas? To predsa bola malina! Až teraz príde ozajstná námaha...“
„To ako myslíš, prosím ťa?“ podozrievavo som naňho pozrela.
Záhadne sa usmial a nič nepovedal. „Teraz tancuj!“
Žiaľ, unavila som sa rýchlejšie než Leo. Bolo trochu ponižujúce to uznať, ale jednoducho som už nemohla tancovať. Nina s Tomášom sa od seba nevedeli odtrhnúť, či už dídžej púšťal tuc-tuc muzičku alebo slaďáčiky. Pri jednom sa Nina zavesila na Tomáša ako na vešiak a položila si hlavu na jeho rameno. Ruky mala obkrútené okolo jeho krku a zavrela oči.
„Nezaspala ona náhodou?“ opýtala som sa Lea, skúmavo hľadiac na svoju spolubývajúcu.
„Žeby zaspala počas tanca?“ neveril Leo. „A fakt! A Tomáš si to nevšimol!“
„Psst!“ utíšila som ho. „Radšej nech si to ani nevšimne. Ešte sa urazí a čo potom?“
Potlačili sme smiech a upriamili celú svoju pozornosť na drinky na bare pred nami. O ďalšej zábave sa rozpisovať nebudem. Viem, že sme nejako doniesli Ninu domov (naozaj zaspala; nebola opitá, ako by sa niekomu mohlo zdať – nedopila dokonca ani to prvé mojito), a potom som zaspala, len čo som zaľahla do postele. Leo s Tomášom sa odviezli na intrák Tomášovým autom – tvrdil, že on aj tak nie je veľmi na alkohol.
Samozrejme, Lea som prepustila až potom, ako mi asi dvadsaťkrát prisľúbil, že mi na druhý deň zavolá, len čo dorazí do Vílieho mesta, potom hneď po zápase a potom po návšteve u rodičov.
Našťastie sľub aj dodržal. Po dni strávenom na doskách, ktoré znamenajú svet, skúšaním Duše mŕtveho (neuveríte, komu pripadla hlavná úloha – čiže úloha muža, do ktorého sa moja postava zamiluje... no, samozrejme, že Rudovi Hronskému), mi zazvonil mobil práve keď som bola v električke.
„Ahoj,“ pozdravila som Lea, len čo som prijala prichádzajúci hovor.
„Tak, podávam dohodnuté hlásenie, veliteľ,“ ozvalo sa z druhej strany. Aký veselý hlas! A ako mu ho závidím...
„Takže cesta bola v pohode?“
„Hej, jasné. Ale ty znieš akosi zničene... stalo sa niečo?“
„Ale nie... Len som mala dlhý deň.“ A trošku nepríjemný – ale môj priateľ predsa nemusí počúvať o chalanovi, ktorý má naporúdzi vždy nejaký odporne nechutný posteľový návrh. „Pripravený na zápas?“ spýtala som sa už veselšie.
„Samozrejme! Už sa nevieme dočkať, ako ich rozdrtíme! Však, chalani?“ V mobile som začula výkriky celého Leovho tímu.
„Ty nie si sám, keď mi voláš?“
„Nedá sa tu nikam odísť, prepáč... Aj tak budem musieť o chvíľu končiť. O pár minút začíname.“
„Aha, tak veľa šťastia. A rozdrťte ich, ako si povedal.“
„Spoľahni sa. Ozvem sa, len čo odtiaľto vypadnem, okey?“
„Okey.“
„Myslím na teba.“
„Pa!“ Zložila som. Mohol si nájsť nejaké miesto, na ktorom by jeho telefonát so mnou nepočúvali všetci chalani z tímu, nie? No čo už. Snáď potom bude sám, keď zavolá druhý raz.
Zavolal, len čo som zjedla večeru v Nininej spoločnosti.
„Tak čo, ako to dopadlo?“ pýtala som sa hneď.
„4:3,“ oznámil Leo do telefónu maximálne neutrálnym tónom.
„A povieš mi aj, pre koho?“
„No, poviem ti, že Deadly gunmen to od nás poriadne schytali,“ povedal, akoby šlo o samozrejmú vec.
„To je super!“ zvolala som. „Gratulujem vám všetkým...“ dodala som, keďže som v pozadí opäť počula vravu Strieborných lovcov. „Už si na ceste za rodičmi?“
„Nie, ja... ideme to s chalanmi osláviť.“
„Ale veď...“
„Prepáč, ale už naozaj musím... maj sa!“
Skôr, než som čokoľvek stihla povedať, položil.
„Vyhrali?“ opýtala sa Nina.
„Hej, vyhrali. Ale...“
„Čo?“
„Neviem. Nič, kašli na to.“ Vtom som si všimla výraz v Ninčinej tvári – vyzerala zadumane a smutne, akoby sa niečo stalo. „Čo ťa trápi?“
„Mňa?“ pozrela na mňa, akoby som ju vyrušila. „Nič. Prečo?“
„Si nejaká... neviem. Čudná.“
„Fakt? Ale čoby...“
„Naozaj sa dnes nič nestalo?“
„Dali sme si dnes s Martinom voľno, vieš?“
„Nič si nepovedala...“
„Už si bola preč, keď som sa zobudila. Mimochodom, ako som sa dostala domov? Nepamätám sa... to som sa tak opila?“
„Vôbec si sa neopila,“ odvetila som s úsmevom a vysvetlila jej, čo sa stalo.
„Vidíš, tá dnešná prestávka mi prospela. Naozaj som sa potrebovala vyspať. Ale aj tak som sa s ním stretla.“
„S kým?“
„S Martinom.“
„Vážne? A kde?“
Nina odvrátila pohľad a nervózne miešala lyžičkou svoju dennú dávku cereálií. „Na ceste, ktorá ide popri cintoríne.“
„Čo si tam robila? Nemáš predsa nikoho na cintoríne tu, v meste.“
„Ja nie.“
Zamračila som sa. „On tam niekoho má? Rodičov?“
Nina vzdychla. „Rodičov má inde. Tu je pochovaná...“
„Kto?“
Nešťastne na mňa pozrela. „Musím ti to vysvetliť od začiatku.“
Zvedavo som na ňu hľadela a čakala, kým sa rozrozpráva. Nina sa vždy nakoniec rozrozpráva.
NINA
Tréningy s Martinom ma už vážne zabíjajú. Včera sa mi podarilo zaspať na ramene chalanovi, s ktorým som tancovala. Paráda, že? Ráno som teda zavolala Skalickému a povedala, že dnes jednoducho nevládzem tancovať. Prijal to celkom v pohode; dokonca sa mi zdalo, že počujem v jeho hlase úľavu. To ma síce trošililinku urazilo, ale nevadí. Aspoň mám deň pre seba, pomyslela som si.
Akurát že to nebola pravda. Spolubývajúci Mimo (alias Raj Koothrappali) mal voľno – odpadla mu nejaká prednáška – a tak celý deň sedel doma pri mne. Ale nepadlo mi to zle; aspoň sme si pokecali o najnovších fyzikálnych objavoch, teóriách, o najnovších družiciach NASA a o neviemakých výskumoch povrchu Uránu a Neptúnu. Na počudovanie ma v tento deň aj celkom bavilo počúvať jeho reči. Asi už som na tom poriadne zle. Ale nie – nič v zlom, svet astrofyziky je plný úžasných vecí, ale radšej sa do tejto oblasti nepletiem. Ja ako vedkyňa – to by bol veľmi vtipný príklad človeka na nesprávnom mieste v nesprávnom čase s nesprávnym pohľadom na seba samého.
Ale inak to bol fajn deň – objednali sme si pizzu a Mimo sa so mnou aj podelil o informácie o svojich dvoch najnovších objavoch (nie astrofyzického rázu) – Mel a Gabi. Melánia Odzámska je študentka astrofyziky, akurát chodí o ročník nižšie ako Mimo. A Gabriela Bugárová je zas nedávnou absolventkou štúdia na fakulte astrofyziky a snaží sa uplatniť v praxi (Mimo sa s ňou spoznal na dvojhodinovke labákov, kam im prišla urobiť ukážku nejakého pre mňa nepomenovateľného pokusu).
Popoludní som sa išla prejsť von. Nedokázala som viac sedieť doma, keď som cítila vôňu jari cez otvorené okno. Keď chcem ísť niekam, kam nechodí veľa ľudí, väčšinou sa vyberiem smerom ku katedrále na východnom konci mesta. Vedie k nej chodník, ktorý prechádza popri mestskom cintoríne. Väčšinou nepozorujem hroby, ale dnes niečo priťahovalo môj pohľad k cintorínu. A zbadala som tam známu postavu. Martin.
Chvíľu som váhala a potom som sa vybrala k nemu. Niekoľko metrov od neho som znovu zastala a rozmýšľala, či ho mám vyrušiť. Rozmyslela som si to a otočila som sa na odchod, no on ma asi začul a otočil sa.
„Nina?“
Obrátila som sa teda k nemu. „Dobrý deň. Ja... išla som okolo a videla som vás...“
Postavil sa tak, aby som nevidela na náhrobný kameň. „Aha.“
Akosi ma znervóznilo to, aký je on nervózny. Nechápala som, čo sa deje.
„Nechcem vás vyrušovať,“ povedala som nakoniec, „tak dovidenia.“
Najprv nič nevravel, no potom ma zastavil slovami: „Počkajte! Ja už sa tu viac nezdržím...“ A vykročil ku mne.
Neznášam svoju zvedavosť – najradšej by som sa vyfackala za to, že som dosť neslušným spôsobom nakukla na ten náhrobok a pohľad naň ma trochu šokoval. Bolo na ňom meno Radka Skalická. Zomrela pred tromi rokmi. Na tom by nebolo nič čudné. Ale tá fotka, ktorá tam bola... Bola to fotka krásnej mladej ženy. Fakt krásnej. Mala nádherné bohaté kučery a šťastný úsmev. Pri pohľade na tú rozžiarenú ženu a pri predstave, že je mŕtva, ma prenikol akýsi zvláštny ľútostivý pocit.
„Kto to je?“ nedalo mi.
Martin vykročil a nečakal na mňa. Zrýchlila som teda a priblížila sa k nemu. Keď už sme kráčali vedľa seba, zopakovala som otázku a dodala som, že nechcem byť príliš zvedavá, ale... Našťastie ma prerušil:
„Nechcel som vám to hovoriť, pretože... no, povedzme, že ste to nepotrebovali vedieť. A druhým dôvodom je, že o tom nerád hovorím.“
„Tak nemusíte...“
„Teraz už musím. Videli ste ma tu a bude vám to vŕtať v hlave. A tak či tak na to prídete. Bude najlepšie, ak vám to poviem hneď a ušetrím tak vás i seba zbytočného vypytovania a vysvetľovania.“
„Naozaj mi nemusíte nič vravieť, ak nechcete. Je to asi osobné a...“
„V poriadku. Je to... bola to moja... moja žena.“
Neisto som naňho pozrela a nechtiac som zastala na mieste s pootvorenými ústami. „Vaša žena?“ zopakovala som pošepky.
„Prosím vás, kráčajte ďalej,“ povedal vážnym hlasom a v očiach mal nevýslovný smútok.
„Prepáčte, ja... neviem, čo povedať. Veľmi ma mrzí, že...“
„Pokojne ma ušetrite tých fráz. Nemôže vám byť ľúto, že zomrel niekto, koho ste nikdy nevideli a nepoznali...“
„Je mi to ľúto kvôli vám. Naozaj.“
Pokrútil hlavou. Vôbec to nebol ten prísny a občas milý Martin, akého som poznala. „To je jedno.“
„Nechcela som...“
„Netrápte sa. Teraz sa asi cítite dosť trápne, a môžem za to ja a moje vyjadrovanie sa narovinu. Je pravda, že nerád chodím okolo horúcej kaše. Preto som bol ráno celkom rád, keď ste zrušili náš tréning... Dnes je výročie jej smrti.“
Cítila som sa úplne bezmocne a... bezmocne som aj mlčala.
„Viete, to nie je to najhoršie,“ pokračoval. „Najhoršia nie je myšlienka na to, že nemôžem byť s ňou. S tým som sa zmieril najviac, ako sa dalo. Najhoršie na tom všetkom je to, že...“ nevládal dopovedať.
Zastala som a jemne som ho pohladila po pleci. Na moje prekvapenie sa zasmial.
„Viete, netušil som, že vám to vôbec niekedy poviem. Nechcel som vás žiadnym spôsobom vpustiť do svojho života, chcel som od vás len tanečné výkony...“
„Nemusíte mi teda nič hovoriť. Môžeme ostať iba pri trénovaní...“
Znovu pokrútil hlavou. „Myslím, že týmto stretnutím sme prekročili hranicu maximálnej profesionality.“
„Nebolo to úmyselné,“ podotkla som na svoju obhajobu.
„Nie, ale... neobišli ste ma a ja vám hovorím svoje najväčšie tajomstvo. Naozaj málokto z univerzity o tom vie.“
„O vašej manželke?“
Prikývol. „O nej a...“
„A? Ako zomrela, ak sa smiem spýtať?“
„Celkom bežným spôsobom, nad ktorým sa nik nepozastaví. Letecká nehoda.“
Už som radšej neopakovala, že mi je to ľúto. Samozrejme, je mi to ľúto, ale... to asi Martin naozaj nepotreboval počuť. V tej chvíli som mala pocit, že potrebuje skôr hovoriť, ako počúvať slová útechy.
„Znie to čudne, ale ona nie je tým človekom, ktorý mi v tento deň najviac chýba...“
„A kto teda?“
Uprel na mňa svoje zelené oči. „Tiež sa volá Radka...“
Nechápavo som naňho hľadela a neodvažovala som sa ani len spýtať, ako to myslel.
„Moje malé dievčatko...“
„Dievčatko?“ takmer nečuteľne som zopakovala.
„Moja dcéra.“
„Vy máte dcéru?“ Neverila som vlastným ušiam.
Smutne na mňa pozrel.
„Teda, prepáčte, ja... trepem samé hovadiny... prepáčte.“
Pousmial sa. „To nič, som na to zvyknutý. Nevyzerám na otca, však? Priatelia o mne zvyknú vravieť, že som samé prekvapenie... Asi na tom čosi bude.“
„Ale veď... vo vašom dome som nikdy žiadne dievčatko nevidela. Alebo... ona zomrela tiež?“ dopovedala som slabým hlasom.
„Nie. Ale... nežije so mnou. Žiaľ. Radkini rodičia... rodičia mojej ženy si ju vzali k sebe a ja mám možnosť vidieť ju raz za mesiac. Bývajú totiž na opačnom konci krajiny.“
„To je strašné,“ uznala som. „Keby som vedela... nevypytovala by som sa toľko. Prepáčte.“
„Nina, neospravedlňujte sa už toľko, lebo sám začnem mať výčitky. Správam sa vari tak, že máte kvôli mne zlé svedomie?“
„Nie.“
„Tak vidíte. Stále som ten istý Martin... akurát ste sa o mne dozvedeli o čosi viac. Na mojich nárokoch na vás to nič nemení,“ varoval ma s úsmevom.
Ten úsmev vo mne opäť prebudil moju schopnosť správať sa relatívne normálne v blízkosti človeka ako Martin. „To mi je jasné.“
„Zišlo mi na um, či by sme predsa len ešte nevyužili ten čas, ktorý dnes máme, na tréning, ale... keď vidím, ako sa tvárite, tak radšej nie. Máte nejaký plán na večer?“
„Pôvodne som chcela doma ležať medzi vankúšmi a oddychovať so zatvorenými očami.“
„Môžem vás pozvať do svojho obľúbeného podniku?“
Začudovane som naňho pozrela. „Naozaj máte na mňa náladu?“
„Lepšieho spoločníka na dnešný večer asi nezoženiem,“ povedal provokačne. Opäť to bol ten „starý známy“ Martin.
„Nemyslím, že ste odsúdený utiekať sa ku mne.“
„Nie som,“ pripustil. „Tak čo, idete so mnou?“
„A kam?“
„Tam za rohom je vináreň... Máte rada víno?“
Zaškerila som sa. „Ale žiadne tancovanie!“
Zdvihol ruky na znak rezignácie. „Žiadne tancovanie,“ sľúbil. Spolu sme sa teda vybrali do tej vinárne a... Keď som sa vrátila domov, síce ma na chvíľu premohol smútok z toho, čo mi o sebe prezradil, a v slabej chvíľke som to vyrozprávala Maríne, ale... ten večer nemal chybu. Víno bolo fakt úžasné (malinové – milujem maliny, černicové, čučoriedkové, jahodové... viac som ich radšej neochutnala) a Martina som ešte nevidela takého uvoľneného. V jednej chvíli sa mi zazdalo, že chce konečne navrhnúť tykanie, ale nie. Mlčal ako hrob a túto tému vôbec nespomenul. Keď sme sa lúčili, nezabudol mi však prízvukovať, že zajtra pokračujeme v tréningoch a poriadne dobehneme tento zameškaný deň. Čo už. Myslím, že to stálo za to.
Komentáre
taktný dialóg
áno, to je fakt:D:D ale v kontakte s profesormi (resp. s jednou konkrétnou profesorkou) taktnosť chýbala aj mne, takže musíš mať pre Ninu pochopenie:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 20:05:02
|
A som namotaná na poviedku!!!
Hm, Nine by sa zišli lekcie taktného dialógu. :-D :-D Ja by som na jej mieste nevyzvedala o Skalického rodine, ale aspoň sme sa dozvedeli, že fešák bol ženatý a má dcérku. Mám ho najradšej zo všetkých mužských postáv. :-)
To, ako zaspala Tomášovi na ramene, bolo podarené. Ale chalan si to asi bude teraz zle vysvetľovať, nie? :-D
Teším sa, teším, okolo Niny sa točia teraz samé zaujímavé typy (a čo Aďo a Lukáš???).
Pridal(a): Bruja, 27. 09. 2011 09:22:41
|
|
|
