PoviedkaUmenie mladých čarodejníc5. kapitola - Keď má koňoprd ďungnuté alebo Cvičený hipopotamusKrátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 09. 05. 2010 15:12:24
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 96
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
Ďalšia brigáda. Tentoraz taká, ktorú som si zohnala sama – nemusím zastupovať Ninču. Tá sa už o brigádu ani nepokúša, pretože Skalický by ju vraj prizabil, keby sa chcela zdržiavať takou zbytočnou činnosťou akou je zarábanie peňazí.
V bare Jednooký jeleň vypadla na jednu noc barmanka, tak som sa toho fleku hneď chytila. Neviem si predstaviť príjemnejšie strávenú noc zo soboty na nedeľu ako obsluhovať starých ožranov a zúfalcov. Ale za tie peniažky to stojí.
Keď mi majiteľ baru, celkom mladý fešák, vysvetlil základné veci, ostala som v bare sama. Super, vravím si. Niet nad to, keď zveria podnik človeku, ktorý je v ňom po prvý raz. Okolo ôsmej už boli všetky stoly obsadené, aj pri bare predo mnou sedelo asi dvanásť chlapov – každý sám, zapíjajúc vlastné nešťastie. Prečo sa niekedy nedajú do reči? Možno by im to pomohlo viac než ožrať sa ako prasce, nie?
„Slečna?“ zvolal na mňa chlapík z pravého konca baru.
Podišla som k nemu so spýtavým výrazom v tvári. „Želáte si?“
Zdvihol pohár a naznačil, že mu mám naliať. Chvíľu som uvažovala, čo za pohár to vlastne drží v ruke. Potom som sa natiahla po fľašu whisky a doliala som mu.
„Na vaše zdravie, slečna!“
Pousmiala som sa.
„Nedáte si so mnou?“
„Nemôžem, som v práci, pane,“ odvetila som čo najmilšie, hoci moja otrávenosť značne stúpala, a otočila som sa na odchod.
„Počkajte! Nechcete vedieť, čo tu zapíjam?“
„Hm, nemám toľko času, prepáčte.“
„Tak chvíľočku... nemusíte ma počúvať. Len vám čosi dám, dobre?“ spýtal sa a začal sa prehrabovať vo vreckách. „Tu je to...“
Zvedavo som pozrela na to, čo mi podával. Bola to akási krabička.
„Nech sa páči,“ povedal, „možno sa vám bude hodiť k tomu tričku... Skúste si ho.“
Otvoril tú krabičku a mne sa naskytol pohľad na krásny topásový náhrdelník.
„Nepáči sa vám? Ani vy ho nechcete?“ opýtal sa zúfalým hlasom.
„Nie, ja... nerozumiem. Prečo mi ho chcete dať?“
Vzdychol a do dna vypil svoju whisky. Pokrútil hlavou: „Nechcem, ale čo mám robiť? Tá, pre ktorú som ho kúpil, sa na mňa vysrala, tak čo? Mám ho nosiť ja?“
„Hej, Majo, tu si!“ začula som od dverí. Priblížil sa k nám mladý muž a ospravedlňujúco sa na mňa usmial. „Prepáčte, stratil sa mi a dlho som ho nevedel nájsť. Dúfam, že vás veľmi neobťažoval.“
„Nie, to je v poriadku. Dáte si niečo?“
„Myslím, že už pôjdeme,“ odvetil a pozrel na muža s náhrdelníkom: „Dokážeš ešte vôbec kráčať?“
„A kam by som mal ísť?“ opýtal sa ten Majo zvýšeným hlasom. „Kam?! Kam pôjdem, keď ju aj tak nikde nenájdem?“
Ten druhý sa s povzdychom obrátil na mňa: „Jeho priateľka sa odsťahovala na druhý koniec krajiny kvôli práci, a jeho to dosť položilo, ako vidíte. Ešte raz prepáčte. A teraz poďme, Majo.“
„Počkaj, ešte som tejto slečne nedaroval náhrdelník pre Moniku... celkom sa na ňu podobá, nezdá sa ti?“
„Nie, nepodobá sa na ňu, Majo. Poďme! Koľko tu toho vypil?“
„Asi tri poháre... ale zdá sa mi, že už prišiel trochu opitý,“ odvetila som.
„Koľko vám mám zaplatiť?“
Povedala som mu cenu. Zaplatil a nejako sa mu podarilo odtiahnuť Maja (aj s jeho náhrdelníkom) preč. Uľavilo sa mi, no vtom na mňa zavolal ďalší zákazník.
A tak sa to ťahalo celú noc. Jeden ožran odišiel (väčšinou s pomocou nejakého menej ožratého priateľa), ďalší prišiel. Stále dokola. Už nikdy viac ma nik nedostane za barový pult. Určite nie v takom podniku ako je Jednooký jeleň.
Okolo tretej nadránom sa mi tam takmer strhla bitka. Jeden chlap sa postavil od stola a začal čosi vykrikovať na niekoho imaginárneho, koho videl kráčať po ulici. Druhý sa ho snažil utíšiť, no ten prvý naňho zvreskol:
„Daj mi pokoj, ty koňoprd!“
Hoci mi tá nadávka prišla v tej chvíli vtipná, nezasmiala som sa. S napätím som ich pozorovala a čakala, čo sa stane.
„Ty magor, ukľudni sa, lebo tamtá slečna je z teba zdesená!“ podotkol „koňoprd“ a ukázal na mňa.
V tej chvíli sa na mňa upreli pohľady všetkých mužov v bare. Akoby si až vtedy všimli, že som tam.
Nebola som zdesená, ani som sa tak netvárila. S nadvihnutým obočím som prešla k pevnej linke, uchopila slúchadlo tak, aby to videli, a nahlas som povedala: „Páni, ak sa neupokojíte, zavolám políciu.“
„Zavolá políciu,“ vraveli jeden druhému, „počul si? To by sme sa radšej mali zdvihnúť a vypadnúť...“
Jeden sa pokúsil vstať, no nepodarilo sa mu udržať rovnováhu a zvalil sa na zem. Viacerí sa rozosmiali, aj tí dvaja, čo sa predtým hádali.
„Počúvajte!“ zvolala som čo najhlasnejšie. „Máme záverečnú!“
„Záverečnú? Čo to...? Žiadna záverečná, slečinka! Budeš tu, dokým tu budeme my... Počula si?“
„Fajn,“ šepla som si pre seba a vytočila číslo polície.
„Ona tam fakt volá alebo čo?“ začula som neďaleko od seba. „Nemá byť zákazník tvojím pánom?“
„Slušný zákazník, áno. Ale dnes mal byť Jednooký jeleň otvorený len do polnoci a teraz sú už tri hodiny a vy sa stále nezberáte na odchod... Nie som povinná presedieť tu celú noc a sledovať vaše spité ksichty.“
„Aká je drsná, však?“
„Velice drsná... normálne by som si dal povedať!“
V mysli som chcela narátať do desiatich, no dostala som sa len k piatim. Keďže som už nezniesla tie pohľady, rozzúrene som prebehla očami po celej miestnosti. Chlapík, ktorý sedel pri mne najbližšie, sa na mňa nechutne pozrel a šepol:
„Odvediem ťa odtiaľto, chceš? Budem dobrý ujo a ty budeš zlé dievčatko, dobre?“
„Vypadnite odtiaľto! Všetci do jedného!“ skríkla som. „Vypadnite!“
Rozosmiali sa a niektorí vstali a odtackali sa preč. Väčšina však zostala a naďalej ma vytrvalo pozorovali. Celá zúfalá som napísala esemesku Leovi: „Prosim,prid ma zachranit.M“ a dúfala som, že nespí. Ale kto by o tretej v noci nespal?! Môj Leo je však úžasný a na noc si nevypína mobil. Vo dverách krčmy sa objavil do pol hodiny.
Trpezlivo ale prísne vysvetlil opitým zákazníkom, že už je dávno po záverečnej. Muži našťastie dali na slovo iného chlapa a odobrali sa preč. Potom Leo podišiel k baru a naklonil sa ku mne.
„Ďakujem, ďakujem, ďakujem,“ povedala som úprimne unaveným hlasom a za odmenu ho obdarila dlhým bozkom. „Čo by som bez teba robila?“
Usmial sa, rozstrapatil si vlasy a zatváril sa netypicky namyslene. „Mám ťa odprevadiť domov?“
„Nerada by som zobudila Ninu a ostatných,“ povedala som váhavo.
„Chceš ísť ku mne?“ zaceril sa. „Mám ťa prepašovať do svojej intrákovej megaizby?“
Naoko váhavo som pokrčila plecami a prosebne naňho pozrela. „Ak ťa to nebude príliš obmedzovať...“
„Fajn, ale varujem ťa: môj spolubývajúci Roman odišiel na víkend domov.“
„Myslím, že zaspím už počas cesty tam, takže... nemám sa čoho báť,“ žmurkla som naňho.
„Hmm, ty moje zlato,“ zašepkal a znovu ma pobozkal. „Poď už, lebo mi zaspíš už tu a ja ťa budem musieť niesť...“
Zaškerila som sa a ponáhľala som sa dozadu po svoje veci. Odviezli sme sa Leovým autom k intráku a naozaj hrozilo, že ma bude musieť odniesť. Nakoniec som však v sebe pozbierala posledné zvyšky síl a dotrmácala som sa do jeho izby po vlastných. Avšak len čo som zaľahla, už som spala. Bez prezliekania, bez vyzúvania. Tomu sa hovorí únava!
Na druhý deň, čiže v nedeľu, som však mala na priváte zopár nepríjemných chvíľ.
„Kde si toľko trčala?!“ pýtala sa ma Nina nahnevane. „Myslela som si, že sa zbláznim!“
„Mohla si mi zavolať...“
„Ty si predsa mala zavolať!“
„Sorry, ale prespala som u Lea, pretože...“
„Čo si?!!!“ Nina na mňa vygúlila tie svoje očiská.
Prekrútila som očami. „Nerieš, okey?“ Snažila som sa ju obísť, no ona ma chytila za ramená a zastavila.
„Ty si spala u Lea?“ spýtala sa, zdôrazňujúc každé slovo.
„Áno. Spala.“
Prižmúrila oči. „Len?“
„Ja sa vzdávam! Fakt si myslíš, že by som sa s ním len tak vyspala?“
„Len tak? Nebolo by to predsa len tak... Chodíte spolu už nejaký ten rôčik,“ naznačila Nina a spýtavo na mňa hľadela.
„Neboj sa,“ zasmiala som sa. „Myslím, že v tomto ohľade som rovnako staromódna ako ty. Teda, možno nie až tak... ale nemám od toho ďaleko!“
„Tým chceš povedať, že...?“
„Že netúžim po tom, aby sa mojou posteľou prehnali zástupy chlapov!“ povedala som teatrálne a rozosmiala som sa. „Zatiaľ sa mi celkom pozdáva predstava čakania...“
„No fajn,“ vydýchla si Ninča. „Prešla si skúškou.“
Rozosmiali sme sa a spokojne na seba pozreli. „Ako je vôbec možné, že sme stále obe také bláznivé?“
„Neviem. Ale páči sa mi to!“
„Mne tiež!“ vyhlásila som úprimne a už o chvíľu som sa pustila spolu s Ninou, Mimom, Fifom a Popom do raňajok.
NINA
Žeby tu už bolo leto? To snáď nie! Veď ešte len pred pár dňami nám začal máj, lásky čas. Ale tie dažde a hromobitia, ktoré sa vonku striedajú so slnečným počasím, mi nápadne pripomínajú letné búrky. Mám ich rada, ale nie v čase, keď som vonku. Tak sa mi raz podarilo zmoknúť cestou k Martinovi. Nemala som dokonca ani kapucňu, takže som premokla totálne na nitku.
Zazvonila som na ten jeho úžasný zvonček a neisto pozerala na ženu, ktorá mi otvorila dvere.
„Dobrý deň, vy ste Nina?“ opýtala sa milo a upravila si dlhé rozpustené čierne vlasy, ktoré jej padali do tváre.
„Áno, prišla som...“
„Ja viem. Tancujete s mojím bratom.“
„Vaším bratom? Takže vy ste...?“
„Simona, teší ma,“ usmiala sa a podala mi ruku. „Dúfam, že si môžeme tykať...“
„Jasné,“ odvetila som, celá šťastná, že aspoň s niekým v tomto dome si budem tykať.
„Tak, poď dnu,“ pozvala ma. „Vyzeráš presne tak, ako mi ťa opísal. Naozaj. To je zvláštne.“
„On ma opisoval? A čo o mne povedal?“
Zaškerila sa. „To by som ti nemala prezrádzať. Ale čo, možno sa na tom zabavíš. Povedal, že...“
„Nina!“ začula som zrazu Martinov hlas. Obzrela som sa a hľadela do jeho vysmiatej tváre. „Znovu sa vám podarilo zmoknúť? Vy máte na dážď skutočné šťastie, však?“
„Ty jej vykáš, Maťo?“ začudovala sa Simona.
„To je v poriadku, tak sme sa dohodli,“ povedala som.
„To je trápne! Okamžite si musíte potykať. Jasné, bráško?“
Martin sa zatváril trochu neisto a neochotne.
„Naozaj je to v poriadku, chceli sme ostať na profesionálnej úrovni...“ pokračovala som.
„Aká profesionálna úroveň, prosím ťa?“ zasmiala sa Simona. „Veď spolu tancujete!“
„Simi, nechaj to tak, dobre?“ požiadal Martin, ktorý sa očividne cítil nepríjemne.
„Nie, nenechám. Tak, poďte bližšie. Na prípitok je príliš skoro, takže... Maťo, toto je Nina. Nina, môj dokonalý braček Maťo.“
Ospravedlňujúco som sa usmiala na Martina a trochu som pokrčila plecami. On sa len pobavene na mňa pozrel a povedal: „Fajn, tak si budeme tykať. Svoje mená poznáme, takže...“
„A to si ani ruku nepodáte? Ani pusa nebude?“
„Simona, toto už preháňaš!“
„Okey,“ Simona zdvihla ruky na znak rezignácie, „okey. Nemusíš na mňa kričať.“
„Nina, poďme trénovať, dobre?“ opýtal sa Martin a na sestru ani nepozrel. „A ty sa vráť k tomu, kvôli čomu si sem prišla.“
Simona sa zaškerila, pozrela na mňa veľavravným pohľadom a hrdým krokom odkráčala po schodoch hore.
„No poď,“ vyzval ma Martin.
„Nemusíme si tykať,“ vravela som potichu, nasledujúc ho, „ak vám to nevyhovuje.“
„Ale nie, to je v pohode,“ mávol rukou.
O chvíľu sme sa ocitli vo veľkej parketovej sále. Až tam si Martin všimol, že som celá úplne mokrá.
„Veď ty sa musíš osušiť!“ zvolal. „Prečo si nič nepovedala?“
„Ja... nemám sa do čoho prezliecť.“
„Aha. No, možno moja sestra čosi nájde... niekedy si sem prinesie nejaké veci.“
„Ale nie,“ snažila som sa to zahovoriť, „nemusíme ju už obťažovať.“ Zvlášť po tom, čo si ju ty, jej brat, takým milým spôsobom od nás odohnal.
„Obťažovať?“ zasmial sa. „Bude od radosti celá bez seba, že sa môže s tebou porozprávať. Strašne ťa chcela spoznať! Ani neviem, prečo.“
Hmm, tak dík, pomyslela som si. A môj výraz asi hovoril to isté.
„Teda, prepáč, nemyslel som to tak. Možno si vy dve budete rozumieť, ktovie. Ja sa radšej do týchto babských záležitostí nepletiem.“
„Zdala sa mi veľmi milá,“ priznala som.
„Poďme teda za ňou, nech ti požičia nejaké suché oblečenie.“
„Možno by som za ňou mala ísť sama,“ povedala som.
„A nájdeš ju? Vyznáš sa tu?“
„Myslím, že už celkom hej.“
„Okey. Počkám ťa teda tu.“
Prikývla som a vybrala sa hľadať Simonu. Tá mi našťastie veľmi ochotne požičala tričko na ramienka a legíny, a ešte mi aj ukázala kúpeľňu, aby som si mohla osušiť vlasy. Keď som sa o niekoľko minút opäť objavila pri Martinovi, neváhal ani sekundu a hneď sme sa pustili do tréningu.
Zdalo sa mi, že k tykaniu sa uňho pridružili ešte väčšie nároky a rozsiahlejšie kibicovanie. A človek by si márne myslel, že tykanie zbližuje...
„Dopni kolená! Ramená dole! Vystri sa! Hľaď mi do očí! Sústreď sa na rytmus!“
Keď už sme tú odpornú pieseň (už mi naozaj začala poriadne liezť na nervy) počúvali asi piaty raz, neovládla som sa, odsotila ho a zvolala:
„A čo si ty myslíš, že som?! Cvičený hipopotamus, alebo čo?!“
Zarazene na mňa pozrel a kúzlom vypol hudbu.
„Nevládzem byť dokonalá!“ pokračovala som, keďže mlčal. „Ak chceš mať dokonalú partnerku, hľadaj inde! U mňa neuspeješ. Jednoducho to nedokážem... Mali by sme to vzdať. Na čo sa tu rozdrapujem, keď jediné, čo od teba počujem, je neustále vyčítanie nepodstatných detailov?! Na čo to vôbec robím?“
Hľadel na mňa s trochu nadvihnutým obočím. Ešte viac ma rozčuľovalo, že nič nevraví. Len na mňa čumel.
„Pozri, Nina,“ začal po chvíli, keď som sa prestala nervózne prechádzať a zastala som s rukami vbok.
„Čo je?“ zavrčala som.
„Ak máš pocit, že to nezvládaš, fajn. Ja si to nemyslím.“
„Zrejme mi dávaš najavo opak, ak si si nevšimol.“
„Som prísny,“ priznal, „a náročný – no a čo? Vedela si, do čoho ideš!“
„Myslela som si, že časom ma budeš akceptovať ako rovnú partnerku... a nebudeš ma stále brať ako slabšiu študentku!“
„Ja už ťa ale dávno neberiem ako študentku,“ povedal a zarazil sa. Spýtavo som naňho pozrela. Rozhodil rukami a vzdychol. „Okey, pre dnešok končíme. Ale nezabúdaj, že máme tri dni a potom je súťaž.“
„Myslím, že...“
„Teraz choď domov,“ odvrátil sa.
Nesmierne ma uráža, keď sa s niekým hádam a on sa mi otočí chrbtom. Zhlboka som sa však nadýchla a potichu, čo najmiernejším tónom povedala: „Martin...“
„Choď už,“ zdôraznil.
Neveriacky som pokrútila hlavou. Čo som zas spravila, že sa na mňa naštval? Nie som náhodou ja tá, ktorá má právo hnevať sa na neho za jeho ustavičné výčitky? Naozaj málokedy mi povie čosi povzbudivé... len ma neustále napráva a opravuje.
Bez slova som si vzala svoje veci a odišla preč z tej miestnosti. Pri vchodových dverách som narazila na Simonu. „Už odchádzaš?“ usmiala sa na mňa milo.
„Hej, skončili sme,“ odvetila som. „Myslím, že moje oblečenie ešte neuschlo, ale ak chvíľu počkáš, prezlečiem sa a...“
„Nie,“ mávla rukou, „to je v pohode. Nechaj si to. Ja tiež odchádzam, tak môžme ísť spolu.“
„Jasné, budem rada,“ súhlasila som. Aspoň ma niečo rozptýli.
Vyšli sme teda spolu z domu.
„Nerozlúčiš sa s ním?“ spýtala som sa.
„A na čo? Aj tak sa o pár dní uvidíme...“
Vykročili sme po ulici po chodníku, z jednej strany ohraničenom pouličnými lampami a z druhej plotmi rozličných domov.
„Zdalo sa mi, že počujem akýsi hlasnejší rozhovor,“ povedala po chvíli. „Hádali ste sa?“
Pokrčila som plecami. „To nič. Stáva sa to celkom často.“
„Rozčuľuje ťa?“ opýtala sa a chápavo na mňa pozrela.
„Strašne,“ priznala som so smiechom. „Ale...“
„Aké ale?“ zacerila sa.
„Ale nič...“
Skúmavo na mňa pozrela. „Nejaké ale tu bolo... a myslím, že nielen u teba.“
„Ako to myslíš?“
„Čo ja viem... Možno Maťo jedného dňa prehovorí sám.“
„Prehovorí? A o čom?“
„Teda, niežeby mne čosi prezradil, chápeš. Ale zdá sa mi, že čosi... že čosi...“
„Áno?“ pousmiala som sa, keď sa nevedela vyjadriť.
„Nechajme to tak,“ zahovorila. „Možnože sa stal zázrak a môj zatrpknutý braček pocítil k niekomu aj čosi pozitívne...“
Chápala som, prečo by mal byť Martin zatrpknutý. Ale tá druhá časť vety mi akosi nedávala zmysel.
„Vieš, odkedy zomrela... odkedy zomrela Radka a jej rodičia mu vzali malú,“ začala, no ja som ju prerušila:
„Vzali? On sa jej nevzdal?“
„Prosím ťa, on? Nikdy sa nevzdal ničoho, čo mu patrilo. Chcel ju vychovávať... Lenže Radkini starí rodičia sa rozhodli, že bude lepšie, ak bude mať dievčatko oboch „rodičov“... Čiže si myslia, že je pre malú lepšie, keď vyrastá so starými rodičmi, ktorí sú dvaja, ako s otcom, ktorý je sám, chápeš?“
„Chápem, ale... kde na to vzali právo? On je predsa...“
„Keď jeho žena zomrela, nedokázal sa s nimi hádať a bojovať o ňu. Možno aj on sám si vtedy myslel, že to takto bude lepšie. Neviem. Nikdy o tom nehovoril. Lenže teraz, keď ju nevidí vyrastať, si uvedomuje, akú chybu spravil. Lenže už je neskoro.“
„Prečo? Mohol by predsa... mohol by sa s nimi dohodnúť a zobrať si ju k sebe.“
„Naozaj si myslíš, že by to urobil? Zobrať starým rodičom jedinú vnučku? To, čo by ti na to on povedal, by ťa odzbrojilo. Povedal by, že stratili dcéru, a nechce ich okradnúť ešte aj o vnučku.“
Nechápavo som na ňu pozrela. „A to, že on stratil manželku a vzali mu dcéru, to je v poriadku?“
Simona sa smutne usmiala. „Raz darmo, to už je Maťovo zmýšľanie. V tomto je nekompromisný. Starí rodičia totiž nikdy nesúhlasili, aby sa Radka vydala práve zaňho. Nemajú ho veľmi radi.“
„Prečo?“
„Ktohovie... Ale Radka na to nedbala a vzala si ho napriek tomu, že rodičia boli zásadne proti tomu.“
„Je zvláštne počúvať o ňom takéto veci... Len nedávno mi povedal o svojej dcére. Vraj mi to pôvodne vôbec nechcel hovoriť.“
„Ťažko vpúšťa ľudí do svojho života.“
„To je pochopiteľné,“ zastala som sa ho. „Po toľkej bolesti...“
„Hej, lenže on nechápe, že práve ľudia by mu mohli pomôcť to prekonať.“
„A čo tá jeho partnerka? Tamara?“
„Tamara? Je to síce úžasná tanečnica, ale... nikdy nemali veľmi blízky vzťah. Je to strašná profesionálka. Myslím, že keď teraz nemôže tancovať, Maťo pociťuje aj istú uľavu. Niežeby jej prial nešťastie, ale...“
„Rozumiem,“ prikývla som. „Každopádne, nemám pocit, že by som patrila k ľuďom, s ktorými chce rozoberať svoje súkromie. Takže...“
„Nepoznáš ho, Nina. Ver mi, že za taký krátky čas si sa dostala veľmi ďaleko. K ženám sa takto bežne nespráva.“
„Ale to je predsa čosi iné, stretávame sa kvôli súťaži,“ namietla som.
„Hej, to je pravda. No pochybujem, že by si ťa vybral, keby v tebe čosi nevidel.“
„Povedal, že mám podľa neho najväčší potenciál v ročníku, aby som mu pomohla k víťazstvu,“ pripustila som. „To je všetko.“
„To nie je ani zďaleka všetko,“ povedala Simona. „Ale nechcem špekulovať. Nič mi neprezradil, neboj sa. Naozaj bežne nehovorí o svojich pocitoch. Ja mám len pocit, že... možno k tebe niečo cíti. Alebo bude. Neviem.“
Prinútila som sa do úsmevu, hoci mi vyschlo v ústach po týchto slovách. „To je hlúposť, ver mi. Jemu sa nič také nemôže stať. A už vôbec nie pri mne. Je to čistý profesionál. Presne ako tá Tamara.“
„On má od Tamary veľmi ďaleko,“ žmurkla na mňa.
Zastali sme pri križovatke.
„Tak, ja idem doprava.“
„Ja rovno,“ odpovedala som.
„Dobre, tak sa maj! Som rada, že som ťa spoznala.“
„Aj ja,“ usmiala som sa. „Snáď sa ešte uvidíme.“
„Na súťaži ma máš ako na koni!“
Zasmiala som sa a vykročila smerom domov.
Fajn, povedala mi síce pár pekných slov o údajnom Martinovom vzťahu ku mne, ale... Zas to ALE, za ktorým nič nepokračuje. No fakt, nemám argumenty. No aj tak to ale ostáva... Ale.
Prekvapuje ma, aký smutný život mal. Alebo má. Prežíva mnoho ťažkých vecí a vôbec o nich nehovorí. Iste, aj to je spôsob vyrovnávania sa s problémami. No nepáči sa mi to. Buď z neho sama čosi dostanem, alebo sa postarám, aby sa niekomu vyrozprával. Možno aj Simona by sa na to dala – tá je mu predsa dosť blízka. Uvidíme.
Komentáre
nieeeeeeee
nečítaj to!! prosím:D:D radšej niečo iné odo mňa.. hocičo:D:D
Pridal(a): Georgiana, 27. 09. 2011 13:36:59
|
K ako kritika. Ale iba trošku. :-)
Trošku mi na Nine vadí, že tak rýchlo vybuchne a nevie zaťať zuby a potichu makať alebo že sa nedokáže vcítiť do iných. Jasné, Martin je náročný, ale ja zastávam najprv konštruktívny dialóg a až potom vzájomné kričanie. :-D Ok, beriem to tak, že je to jej povahová črta.
Ešte mi trochu prišlo zvláštne, ako otvorene sa s ňou Maťova sestra rozprávala. Neviem si predstaviť, že by to spravila aj v reálnom živote. Predsa len, bolo to prvé vzájomné stretnutie. Byť na Siminom mieste, rozprávam sa s ňou najprv o iných veciach, nech si holku preklepnem. :-D
To len tak na okraj, trocha konštruktívnej kritiky...
Milujem túto poviedku! :-)
Pridal(a): Bruja, 27. 09. 2011 10:07:49
|
|
|
