PoviedkaAko som sa stala upírom...3. kapitola - BozkKrátky popis:
Lesy, také krásne, také nevinné, opustené... Simona, mladé 16 ročné dievča ich milovala, dokým jej osud neskrížil upír, ktorý sa do nej bezhlavo zaľúbil... Zostane s ním, alebo si zvolí inú životnú cestu?
Typ: Viackapitolová
Autor: Stormy
Dátum a čas pridania: 06. 04. 2009 21:33:14
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 239
Tagy: Fantasy, slovenčina
Kapitoly tejto série
Vstúpila som do školy a na tvári som mala úsmev. Po dlhom čase strávenom doma, som sa tu v škole cítila tak nečakane dobre. Áno, bála som sa. Bála som sa ako nikdy predtým, že tým, ktorých milujem ublížim. Ale riskla som to. Musela som vypadnúť z domu, v ktorom to len tak vrelo. Mama ma nedokázala vystáť a otec ma proste ignoroval, čo predtým nevydržal ani minútu. A to všetko len kvôli tomu jednému osudnému dňu. Mama vo mne videla len a len krvilačnú beštiu a nebrala ma viac ako svoju dcéru. Bolo jej to vidieť v očiach, v očiach plných bolesti a utrpenia. Verila v to, že som mŕtva.
Začala som pomaly vystupovať po schodoch a premýšľala som ďalej nad napätou situáciou doma. Nedávno prišla domov moja sestra a keď jej mama povedala čo so mnou je, prestala sa so mnou rozprávať. Brala ma ako vzduch. Na otázky neodpovedala. Brat deto. Môj brat, ktorému som mohla povedať proste všetko, ma prestal brať ako súčasť svojho života. Ku mojej milovanej neteri ma odmietol pustiť so slovami: „nie že ju zabiješ ty beštia.“ Keď som to začula z jeho úst mala som chuť zabiť sa. Odísť z tohto sveta. Mohla som len a len dúfať, že sa to všetko vráti do poriadku.
Ale nato som mohla rovno zabudnúť. Prestala som premýšľať nad vecami, ktoré nemali zmysel. Bolo jasné, že sa už nevrátia.
Stála som pred mojou triedou. Musela som nahodiť na tvár úsmev stoj čo stoj. Veď som do školy vchádzala s takým elánom a teraz? Len chvíľka stačila nato aby sa mi nálada zmenila na n tú. Vždy to tak bývalo. Nezvyčajná náladovosť. Pokrútila som slabo hlavou a stisla som kľučku na dverách.
Pomaly som vošla do triedy a zavrela za sebou dvere. V triede bola Maťa s Nikou, ale po ostatných ani stopy. Už som aj zabudla, že som bývavala medzi prvými v škole. Pohla som sa ku svojmu miestu vedľa Mati, ale tesne pred lavicou som zastala.
„Môžem?“ spýtala som sa takmer nepočuteľne.
„Samozrejme,“ povedala Maťa veselo. „Prečo by aj nie?“
Prečo? Pomyslela som si. Veď ona o tom pri najlepšom ani nevie.
„Nevieš to?“
Povzdychla si. „Áno viem, ale dúfala som, že na túto tému sa baviť nebudeme. Si kvôli tomu o to menej mojou priateľkou?“
Pokrútila som hlavou a po líci mi skĺzla slza.
„No vidíš,“ zvolala veselo. „Si to stále ty. Simona, Simi, Sima či Sisa. Ale stále to budeš ty. Či už budeš upír, elf alebo vlkolak.“ Natiahla za mnou ruku a chytila ňou tú moju, úplne ľadovú.
„Vždy!“
Bolestne som sa na ňu usmiala. „kto to ešte okrem Vás dvoch vie?“
Povzdychla si a pozrela sa na Niku. Tá sa zadívala na mňa.
„Pravdu, či menšiu lož?“
„Samozrejme, že pravdu,“ z môjho hlasu sršala irónia.
„Nie veľa ľudí. Nie tak veľa ako sa na prvý pohľad zdá,“ začala. „Ja, Maťa, Sandy, Klaudie, Lily či napríklad ešte aj Miška sme to vzali. Áno si iná, to je pravda, ale stále si to ty! A je nám absolútne jedno čím si a čím budeš, či čím si bola.“ Povzdychla si. „Chlapci a niektoré dievčatá to nezobrali najlepšie. Profesori ani nevedia, čo s tebou je. Sú v tom, že si mala zápal pľúc.“
Maťa sa zasmiala. „Nika to vystihla,“ povedala ticho. „Ani tí, ktorí to neberú Ti zle nechcú. Chcú aby si bola šťastná, lebo si im v mnohom pomohla, ale,“ nedokončila.
„Ale čo?“ spýtala som sa netrpezlivo.
„Ale chcú aby si sa im vyhýbala. Odmietajú byť v jednej miestnosti s netvorom. S niekým kto je v podstate mŕtvy.“
Keď som to začula, v hrudi som pocítila bolesť. Obrovskú bolesť. Ako keby mi do nej niekto vbodol nôž. Dlhý ostrý nôž, ktorý mi prepichol srdce. Musela som sa zachytiť lavice, aby som nezletela na zem. Maťa i Nika mi začali pomáhať sadnúť si.
„Neboj sa, ono sa to spraví. Je to len prvotná reakcia,“ upokojovali ma.
„Nie, to sa nespraví,“ zašepkala som. „Doma sa to vlečie už mesiac a nič. Stále je to to isté. Som podľa nich mŕtva. Stratená. Viac už nie som ich rodinou.“ Srdcervúco som sa rozplakala.
Obe ma tuho objali a silno ma držali vo svojich náručiach. O pár minút prišli do triedy Lily s Klaudiou a so Sandy a aj tie ma tuho objali. Dlho, dlho ma nepúšťali a dodávali mi silu, ktorú som už takmer nemala.
O chvíľu začali prichádzať ostatní. Keď ma zbadali v triede, ako sedím vedľa Mati a rozprávam sa s dievčatami okolo seba, ktoré sa ma vôbec nebáli a naďalej ma brali, ako svoju kamarátku, úplne stuhli. Po pár minútach sa pohli a odpochodovali na svoje miesta s hnevom v očiach.
Tíško som sedela a čakala kým zazvoní. Moje milované kamarátky ma nechceli nechať samu, ale museli. Spoliehali sa na Maťu, ktorá so mnou sedela a na Sandy a Niku, ktoré sedeli predo mnou. Prvá hodina bola matematika s našou triednou. Bola som prekvapená, že to s nami vydržala už päť rokov. Veď sme stále toľko vyvádzali aj keď tento rok sme sa už trošku ukľudnili, pretože sme už boli takzvané „vyššie“ gymnázium.
Triedna vbehla do triedy a zúrivo pohodila knihy na stôl. Nemala dobrú náladu. „Posaďte sa,“ povedala zvučným hlasom. Triedou zarachotil zvuk zasúvajúcich stoličiek. Pomaly som sa postavila so študijným preukazom v ruke a pochodovala som ku katedre. Každý sa na mňa díval a nevedela som či kvôli tomu , že som upír, a že či sa nesnažia spozorovať odlišujúce znaky alebo len preto, že ma srdečne ľutujú.
Pristúpila som ku katedre a študijný som podala triednej.
„Už si zdravá Simonka?“
Najprv som nepochopila, ale po pár sekundách mi došlo prečo sa pýta či som zdravá. Ona nevie, že som upír.
„Áno,“ pošepla som potichu.
Podala mi preukaz a poslala ma sadnúť si naspäť na svoje miesto. Rýchlo som prešla na druhý koniec triedy, na ktorom som sedela a prudko som dopadla na stoličku. Mala som pocit, že sa podo mnou takmer zlomila. Nečudo. S tou silou, ktorú teraz mám.
Maťa sa usmiala a pohrozila mi prstom. Potom sa ku mne naklonila.
„Len nám nepolám tie stoličky. Jedna, dve dokonca aj tri stoličky sa dajú vysvetliť, ale viac už veľmi nie.“ Žmurkla na mňa a rozosmiala sa.
Triedna sa otočila od tabule a zazrela na nás.
„Simona ku tabuli,“ povedala veselo.
Vyskočila som s pribehla k tabuli. Nadiktovala mi príklad a ja som ho začala počítať. Nebol ťažký, ako som si myslela. Nové učivo som pochopila hneď. Matika nebola nikdy ťažká až na niektoré príklady na logiku, pri ktorých som sa musela veľmi namáhať aby som mala vypočítanú čo i len polovicu.
Odstúpila som od tabule a zahľadela som sa na triednu. Slabo prikývla a k tabuli vyvolala niekoho iného. Pomaly som sa vliekla na svoje miesto a popritom som premýšľala nad tým, ako to pôjde ďalej. Prežijem vôbec tento deň bez ujmy na zdraví?
Keď som si sadala opäť vedľa Mati, začula som hlasy. A neboli to obyčajné ľudské hlasy, ale patrili upírom. Dalo sa to spoznať podľa zamatového a spevavého hlasu. Aj ja som mala taký. Nikdy pred tým som nevedela spievať a teraz? Odkedy som upírom spievam tak nádherne. A tie dva hlasy, ktoré boli také podobné tomu môjmu, boli tak blízko.
Maťa si práve niečo zapisovala a preto si nevšimla môj vystrašený výraz tváre. Klaudia sa akurát ku nám otáčala.
„Simi, Maťa, nemáte náhodou bielit…“ uprostred vety prestala.
Zbadala ako sa tvárim. Aký strach mám v očiach. Aj Maťa zdvihla pohľad od príkladov a uprela na mňa svoj pohľad.
„Sú tu,“ zašepkala som váhavo.
Klaudia sa nervózne zasmiala. „Kto je tu?“ spýtala sa aj keď veľmi dobre vedela o kom hovorím.
Tuho som zavrela oči a po líci mi stiekla slza plná bolesti. „Prepáčte,“ zašepkala som.
Dvere sa v tom okamihu prudko rozleteli a v nich stáli traja upíri. Len meter či dva za nimi stáli ďalší dvaja. Boli len a len piati a každý sa ich napriek malému počtu bál. Okrem mňa. Vstúpili do triedy a porozhliadli sa po nej. V tom ma zbadali.
Vysoká žena, ktorá očividne tomu všetkému verila kývla hlavou smerom ku mne. Zhlboka som sa nadýchla a zahľadela som sa na ňu.
„Ty si Simona?“ preniesla zvučným hlasom, ktorý pripomínal zamat.
Slabo nebadane som prikývla.
Žena bola vysoká, mala dlhé hnedé vlasy po pás a boli zviazané v chvoste. Oproti mojim hustým vlasom, o ktoré som sa nikdy príliš nestarala, pretože vyzerali dobre vždy a všade, ako sa zvyklo hovoriť, však tie jej vyzerali, ako hodváb.
Natiahla ku mne ruku. „Som Magdaléna,“ zašepkala. „Ale všetci z nášho cechu ma prezývajú…“ odmlčala sa. „Ma prezývajú Dalén,“ dokončila.
„Simona.“ Taktiež som jej podala ruku.
Silno mi ju stisla, poriadne silno. Takmer mi ju zlomila.
„Ooo, prepáč. Niekedy zabúdam nato aká sila sa vo mne skrýva,“ ospravedlnila sa. „Nie sme tu však kvôli tomu, aby sme sa zoznamovali pri teplom čaji.“
Až ma zamrazilo keď to povedala. „Dotkni sa jej a si mŕtva,“ zavrčala som.
Zasmiala. „Neviem, neviem či už máš dostatok sily nato aby si ma mohla zabiť. Ale budiž.“ Odmlčala sa. „Ale ako som už povedala, nie sme tu kvôli tomu. Mohli by sme sa s tebou porozprávať? V súkromí,“ dodala po chvíli.
Postavila som sa a chytila som podávanú ruku. Rýchlym krokom sme vyšli za dvere triedy. Dalén mi tuho držala ruku a viedla ma po chladných školských chodbách. Jeden z upírov, ktorí ju doprevádzal nám otvoril a podržal dvere. Vykĺzli sme von.
Akonáhle sme stáli na ceste pred školou pustila ma a otočila sa tvárou ku mne.
Natiahla ku mne ruku a prešla mi ňou po tvári. „Si taká krásna,“ zašepkala.
Nechcela som veriť tomu čo povedala. „Asi ste si ma s niekým zmýlili madam.“
Zamračila sa. „Dalén prosím.“
Prikývla som.
„A áno si krásne dievča. Máš len šestnásť a teoreticky ich už navždy aj mať budeš,“ zo srdca sa usmiala. „Chcela by som sa ťa niečo dôležité spýtať, ale nato by si musela ísť so mnou. Do nášho sídla.“ Spýtavo sa na mňa pozrela.
Slabo som prikývla.
„Vieš rozprávať nie?“ opýtala sa s úsmevom.
„Samozrejme.“
„To som rada,“ zahľadela sa na svoje garde. „Ide sa!“ Potom sa ešte raz otočila ku mne. „Dúfam, že ti neprekáža rýchlosť.“
Pokrútila som hlavou.
„To som rada.“
Ten istý upír čo nám otváral dvere na vchode do školy jej otvoril dvere, aby mohla nasadnúť. Ja som si sadla na miesto spolujazdca. Zhlboka som sa nadýchla.
„O chvíľu sme tam,“ zašepkala a ani neviem kedy auto už letelo plnou parou vpred.
Nič iné ma v tej chvíli nenapadlo. Tuho som zavrela oči a modlila som sa aby som to prežila. O necelú minútu sme stáli. Pomaly som otvorila oči a hľadela na podávanú Daléninu ruku. Okamžite som ju prijala.
„Po prvýkrát je to vždy tak.“ Usmiala sa. „Je to normálne.“
Prikývla som. „Kam ideme?“
Úsmev jej zmizol z prekrásnej tváre.
„Nemám právo ti to povedať. Dozvieš sa to však v čas. A samozrejme na mieste.“ Dodala rýchlo.
Stála som uprostred obrovskej miestnosti. Dalén zmizla aj so svojím sprievodom. Bola som jej veľmi vďačná, zato, že ich odviedla so sebou, pretože nie jeden chcel ostať.
„To v neprichádza do úvahy. Nevybrali si ju preto, žeby kradla, alebo niečo podobné.“
„Ale Dalén…“
„Kuš!“ vykríkla, kývla rukou a vyšla z miestnosti.
Jej doprovod po chvíľke váhania vyšiel tiež.
Povzdychla som si a prezerala som si miestnosť. Na stenách boli obrazy. Plno, plno obrazov. Jeden krajší ako druhý. Keď som sa prizrela trochu lepšie všimla som si, že na jednej zo stien už visia fotky.
„Minulosť je krásna. Fotky ani obraz ti nepovedia nič, ale napriek tomu z nich kričí spomienka.“
Strhla som sa keď som začula hlas. Hlas taký krásny, taký zamatový. Patril mužovi. Dávidovi. Tomu Dávidovi, ktorý mi všetko čo som mala vzal. Tomu, ktorého som tak milovala, napriek všetkému…
„Máte pravdu, pane,“ odpovedala som meravo.
Zasmial sa. „Formálnosti by sme mali odložiť nabok.“
Nadýchla som sa. A otočila som sa tvárou k nemu.
„Videl som ťa na nejednom tvojom love.“ Zašepkal. „Napriek tomu, že nie si upírom dlho tak lovíš ozaj…“
Nedokončil.
Zbadal výraz mojej tváre a nebolo v ňom nič dobrého. Bola v ňom zlosť a nenávisť. Bolesť, ktorú som pociťovala.
„Nechcel som to urobiť. Nechcel,“ zašepkal. „Ozaj nie. Ale, tak nádherne si voňala a ja som tak dlho nebol na love. Tak dlho som si odopieral to, čo mi patrilo. Tak ako ľudia potrebujú vodu, ja potrebujem krv.“
Po líci mi stiekla slza. „Bolelo to ako sviňa, keď sa mi takmer každí otočil chrbtom. Keď ma rodina odvrhla, keď sa ma priatelia vzdali len a len kvôli tomu, že som sa stala upírom.“ Zhlboka som sa nadýchla. „Nemal si nato ani najmenšie právo. Vziať mi to všetko čo mi kedysi patrilo. Lásku milovaných ľudí, na ktorých nikdy nezabudnem.“
Rozvzlykala som sa. Nemalo zmysel ďalej rozprávať. Z mojej tváre dokázal vyčítať čo mám na srdci, aj bez zbytočných slov.
David sa prerývane nadýchol a zadíval sa na mňa.
„V ten deň keď som ťa v tom lese stretol, ležať na machu pod dubom s knihou v ruke…“ nedopovedal. Namiesto odpovede ku mne pristúpil a chytil mi uplakanú tvár do dlaní.
„Ležala si tam taká bezbranná. Tvoje dlhé hnedé vlasy ti padali do tváre a bránili ti čítať ďalej. Každých pár sekúnd si si ich dávala za uši, ale nepomáhalo to.“ Zavrel oči a na tvári sa mu objavil úsmev. „Sledoval som ťa už aj predtým, ale v ten deň, si sa správala tak inak. Nikdy, ozaj nikdy nebudem ľutovať, že som ťa pohrýzol…“
„Veď si ma chcel zabiť!“ povedala som rozrušene. „Veď sám si povedal, že…“
„Viem čo som povedal!“ skríkol David a pustil moju tvár. „Ale povedal som to len a len preto, aby si bola vystrašená. Dúfal som, že strach, ktorý sa zračil v tvojich očiach ma odradí, ale mýlil som sa. Neodradil ma. Túžil som aby si bola jednou z nás.“
Dívala som sa na neho pohľadom plným bolesti.
„Ty si ma už sledoval aj pred tým? V lesoch?“
Slabo prikývol. „Najprv som ťa len zacítil a chcel som vidieť čo si zač. Tvoj pach som tam cítil už nie jedenkrát a preto som chcel vedieť komu patrí. Keď som ťa však zbadal nedokázal som sa na teba vynadívať. Hnedé oči, husté gaštanové vlasy do pol chrbta a žiarivý úsmev…“
„Žiarivý úsmev?“ nechápavo som krútila hlavou.
Usmial sa. „Vždy si čítala knihu keď som ťa vídaval. Veľakrát to boli Búrlivé výšiny, Súmrak, Nov a videl som ťa aj s knihou Prísaha či Odviate vetrom.“
Určite si o mne myslí, že som blázon.
„Myslíš si, že som blázon,“ vyhŕkla som.
Pokrútil hlavou. „Nemyslím, aj ja rád čítam. Knihy majú svoje čaro. Ale vždy sa v nich opisovalo niečo čo som nemohol okúsiť.“ Trpko sa zasmial.
Nechápavo som sa na neho zahľadela. „Čo nemôže preboha skúsiť upír? A musel si byť predtým predsa človekom, alebo?“
„Nebol som človekom. Narodil som sa priamo upírom.“ Zašepkal. „A to čo som túžil tak skúsiť, môžem, ale len s družkou a ja družku nemám.“
„Dalén?“ opýtala som sa.
„Dalén je moja kamarátka a zároveň družka môjho brata.“
„Ach tak,“ pokyvovala som hlavou. „Ako to, že ešte taký pekný chlap ako ty, nemá družku?“ Družka. Také škaredé slovo. Ako keby boli tí upíri štvanou zverou.
„Nie je to také jednoduché. Sú rodiny, ku ktoré nemôžeme vystáť a iné, s ktorými máme dobré vzťahy. Ale doposiaľ nie je žiadna upírka v ani jednej rodine, ktoré berieme. Aspoň nie voľná.“ Usmial sa.
Začervenala som sa. „A čo by si chcela skúsiť?“
Pristúpil ku mne a vzal mi tvár znova do dlaní.
„Toto,“ zašepkal mi ticho pri ústach a jemne sa dotkol svojimi perami tých mojich.
„Nečítal si náhodou Súmrak?“ zašepkala som keď sa odtiahol.
Zasmial sa. „Čírou náhodou áno.“
Potom sa znova sklonil a sladko ma pobozkal.
Komentáre
|
|
