PoviedkaUmenie mladých čarodejníc6. kapitola - Sobota s veľkým SKrátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 17. 05. 2010 17:07:42
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 100
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
NINA
Konečne nastala Sobota s veľkým S. Deň D. Alebo skôr Deň S. Deň prvého kola. Zobudila som sa s čudným pocitom v žalúdku a ten nezmizol až do večera. Cez deň sa ma však snažila upokojiť Marča a spolu s ňou aj naši spolubývajúci. S Martinom som sa celý deň nevidela; mali sme sa stretnúť až na súťaži.
Podvečer som sa teda prichystala, „dokreslila si ksicht“ (ako hovorí moja sestra) a obliekla tanečné šaty (tie modré) a vybrala sa do podniku Tri strieborné hviezdy. Na ceste do šatne som sa zrazila s Martinom.
„Nina, ahoj,“ povedal a zatváril sa prekvapene. Akoby ma tam vôbec nečakal.
Kývla som mu na pozdrav.
„Už som si myslel, že neprídeš,“ podotkol pobavene. „Začíname o päť minút.“
„Čože? O päť? Má to predsa začať až o pol deviatej, nie?“
„Zmena plánu. O ôsmej. Ideme ako druhí, takže ešte máš pár minút. Ale musíme sa dostaviť na parket na začiatku všetci naraz.“
„Fajn, ja som pripravená,“ odvetila som a pre seba si zamrmlala: „Aspoň dúfam.“
„Neboj sa, zvládneme to,“ žmurkol na mňa a vykročil spolu so mnou. „Je tu aj Simona.“
„Moji kamoši sú tu všetci, akoby šlo o neviemakú významnú záležitosť.“
„To je super. Pre mňa je to dosť významné. Len ma mrzí, že tu nie je Radka.“
Neodvetila som; prečo predo mnou spomína svoju ženu? Alebo dcéru? Ktovie... Ako to mám rozoznať, keď majú rovnaké mená?
„Ale po súťaži pôjdem za ňou. Zajtra má narodeniny, chcem byť s ňou.“
„Takže budeš v noci cestovať?“
„Hej, nič iné mi neostáva. Skôr nemôžem odísť a zajtra ráno by už bolo neskoro, keďže v pondelok ráno už musím byť späť.“
„Kvôli čomu?“
„Do ďalšieho kola je len týždeň; musíme nacvičiť novú choreografiu.“
„Hovoríš to, akoby si si bol stopercentne istý naším postupom!“ podotkla som.
„A nemám na to dôvod? Predsa najlepšie viem, aká si dobrá!“
„No, keď myslíš,“ mykla som plecami.
Vtom začala na celú budovu hrať nejaká hudba a začuli sme aj hlas moderátora. Trochu neisto som pozrela na Martina. Pevne mi stisol ruku a zatváril sa povzbudzujúco: „Ideme na to, jasné?“
Prikývla som, hoci čudný pocit v žalúdku sa preniesol do celého môjho tela.
Po chvíli moderátor pozval na parket tanečné páry. Vykročili sme teda tam a ja som sa snažila zhlboka dýchať a usmievať sa. Martin zrejme cítil, ako som sa celá roztriasla, pretože mi naozaj pevne stískal ruku. Všetky tanečnice sa uklonili porote a potom sa vrátili k svojim partnerom. Moderátor nás všetkých predstavil a potom požiadal prvý tanečný pár, aby ostal na parkete. My ostatní sme sa vzdialili a spoza závesu sme sledovali, aký bude výkon našich prvých súperov. Tancovali na nejakú starú klasickú čačovú pieseň. Tanečnica bola na môj vkus oblečená príliš vyzývavo, ale zas za to získala dosť silný potlesk. Tancovali však veľmi dobre; to sa nedalo poprieť. Potom na parket zavolali nás.
Moderátor vymenovával všetky Martinove víťazstvá a potom na záver dodal, že tancuje so svojou študentkou. Vtedy som si pripadala fakt trápne, no Martin na mňa významne pozrel a provokačne nadvihol obočie. „Hádam len nemáš strach!“ šepol a zaškeril sa.
„Dámy a páni, čača!“ zvolal moderátor.
Otočila som sa Martinovi chrbtom a čakala na prvý tón piesne. Kým ma nedržal, mala som pocit, že sa tam zosypem. No nakoniec to všetko vyšlo podľa môjho názoru celkom dobre; dokonca som nepokazila ani zdvíhačku, ani záverečnú pózu. Naša choreografia končila tak, že ma Martin prehol cez koleno (znie to dobre, však? Ako v škole, haha.) a naklonil sa nado mňa. Spýtavo som naňho pozrela, on sa len spokojne usmial a pomohol mi dostať sa opäť na nohy. Nasledovali úklony a úsmevy, a potom som bola celá šťastná, keď nás poslali preč z parketu.
„Super,“ pochválil ma. „Máme to v kapse!“
„Myslíš?“ neveriacky som sa spýtala.
„Jasné.“
„Veríš mi viac, než si verím ja sama.“
„Učiteľ má predsa motivovať žiaka, nie?“
„Hej, to je fakt,“ zasmiala som sa.
„Už tu nemusíme ostávať. Môžeš si ísť sadnúť k svojim priateľom, ak chceš.“
„Dobre, tak poď so mnou,“ vyzvala som ho. „Aspoň ťa všetkým predstavím.“
„Ale nie,“ zatváril sa zdráhavo. „To nie je treba. Pôjdem za Simonou a počkám na výsledky. Potom sa aj tak budem dosť ponáhľať.“
„Ale oni ťa chcú všetci spoznať,“ namietla som.
„Možno nabudúce, dobre?“
Nechápala som, ale prikývla som. No zrejme som dala najavo sklamanie, ktoré som cítila.
„Nejde o to, že by som ich nechcel spoznať. Myslím, že by som sa nemal...“
„Okey. Kašli na to. Pôjdem teda za nimi sama.“ A odišla som od neho. Volal na mňa, no neotočila som sa. Čo zas ten chlap rieši?, prebehlo mi mysľou. Niekedy (väčšinou) mu fakt nerozumiem. S úsmevom som sa však vybrala k stolu, ktorý okupovali všetci moji priatelia. Boli tam Marča, Leo, Mimo, Fifo, Popo a Leov kamarát Tomáš Ondrejička. Všetci mi nadšene zatlieskali, keď ma zbadali. Ja som sa ich snažila utíšiť, no boli takí milí, že som si užívala ich priazeň. Tomáš vstal a s gratuláciou mi podal kyticu žltých, oranžových a ružových tulipánov. „Wow, to je za čo?“ spýtala som sa ho.
„Nejde o to, za čo,“ povedal, „ale pre koho.“
To som síce nepochopila, no poďakovala som mu a sadla som si.
„A kde máš profesora?“ spýtala sa Marča a žmurkla na mňa. „Chceli sme sa s ním zoznámiť!“
Mávla som rukou. „Kašlite naňho. Kamsi sa ponáhľa, takže...“
„To je škoda,“ povedala Marína akýmsi zvláštnym hlasom a významne na mňa pozrela.
„Koľko párov vlastne súťaží? Na začiatku som ich nestihol všetky zrátať,“ zaujímal sa Fifo.
„Po týchto pôjdu ešte dva páry. Dohromady je desať tanečníkov.“
So záujmom (ja s väčším než ostatní) sme sledovali ostatné tanečné páry a ich výkony, a z môjho pohľadu boli všetky rovnako dobré. Nie som síce kritik ani odborník, ale...
Porota si však vyžiadala od organizátorov tridsať minút na rozhodovanie. Nastal teda čas na tzv. voľnú zábavu. Najprv púšťali veselé tanečné piesne, no postupne prešli na slaďáky. Marína pohľadom uprosila Lea na tanec a vybrali sa spolu na parket. Keď som videla Marčin šťastný výraz v tvári, ktorý máva len v Leovom náručí, musela som sa usmievať. Pozorovať zaľúbených je strašne krásne. Zrak mi padol na Martina, ktorý sedel oproti a zhováral sa so Simonou. Tá ma zbadala, zakývala mi a ukázala vztýčené palce.
„Nina?“
Otočila som sa a zistila som, že na mňa prehovoril Tomáš Ondrejička. „Nejdeš si zatancovať?“
„Jasné,“ odvetila som a sama som sa tomu čudovala. Minule som predsa tomuto chalanovi zaspala na ramene, keď sme spolu tancovali! To bol taký trapas... a on chce so mnou tancovať znovu? Obdivuhodné.
Keď sme sa však vtesnali medzi tancujúce páry, uvedomila som si, čo za pieseň to hrajú. Don't Speak od No Doubt. Ani som sa nenazdala a Tomáš sa na mňa tak natisol, že až... Nebolo mi všetko jedno. No nechcela som byť neslušná a povedala som si, že jeden tanec vydržím. Zrak mi však neustále blúdil k Martinovmu stolu a sama som si to vyčítala. V jednej chvíli telefonoval a potom som ho zazrela odchádzať. Spýtavo som pozrela na Simonu, no tá len pokrčila plecami. Martin sa v poslednej chvíli na mňa obzrel a zamračil sa. Prehliadol si Tomáša, potom mi pozrel do očí a pousmial sa. Hneď na to odišiel. Simona mi zakývala.
„Deje sa niečo?“ opýtal sa Tomáš.
„Nie, prečo?“
„Akoby si mi kamsi zmizla...“
Tebe? Čo to táraš, chlapče?, vravela som si, no nič som nepovedala nahlas.
„Môžem ťa pozvať na nejaký drink?“
Bez premýšľania som prikývla. Uvažovala som o tom poslednom Martinovom pohľade. Niečo znamenal, ale nevedela som prísť na to, čo. Vedela som len, že som vôbec nechcela byť s Tomášom – zvlášť, keď to videl Martin.
Tomáš ma odviedol k baru a tam mi čosi objednal.
„Tak, na zdravie!“
Odpila som si a musela som sa veľmi premáhať, aby som to nevypľula. „Čo si mi to objednal?“ opýtala som sa zúfalo, keď som sa prinútila tú neskutočne ostrú vec prehltnúť.
„Borovičku, prečo?“
„Borovičku? Zbláznil si sa? Ja som tu predsa ako súťažiaca! Nemôžem sa opiť.“
„Z jednej borovičky sa neopiješ...“
„Fajn, ale... aj tak. O čo ti ide?“
„Mne? O nič. Je mi s tebou fajn.“
„Aha,“ prikývla som, zatváriac sa prekvapene. Kedy mu so mnou bolo fajn? Keď som spala, alebo...? Počkať; stretli sme sa predsa len jeden jediný raz.
„Čo máš v pláne, keď skončí táto súťaž?“
„Doštudovať.“
„Myslel som dnešný večer,“ odvetil s úsmevom.
„Hmm, no neviem. Asi sa pôjdem domov vyspať. Konečne.“
„A nechcela by si... povedzme, zájsť ku mne?“
„A čo tam? Ani neviem, kde bývaš.“
„Neďaleko. Som tu autom.“
„A piješ?“
„To je v pohode,“ sebavedome sa usmial. „Ja som borovičku nemal, neboj sa.“
„A prečo by som mala ísť k tebe? Naozaj som dosť unavená...“
„Dobre, tak nemusíš. Ale dovoľ mi aspoň ťa odviezť domov.“
„Okey, ako chceš.“
V tej chvíli stíchla hudba a tancujúce páry sa postupne pousádzali späť na miesta. Na parket vstúpil moderátor a mal v ruke tri obálky. „Porota rozhodla!“ zvolal. „V týchto obálkach sú tri páry, ktoré postupujú do ďalšieho kola. Chcete počuť ich mená?“ Publikum začalo tlieskať a moderátor začal veľmi pomaly otvárať prvú obálku. „Takže, prvým postupujúcim párom je... pár číslo 4, Yvonne Chevalier a Pierre Chardin! Gratulujeme.“
Na parket vstúpili Yvonne a Pierre a žiarivo sa usmievali. Ja som si vtedy uvedomila, že ak náhodou ja a Martin postúpime, budem musieť ísť na parket sama.
„Druhým párom je pár číslo... 2! Nina Lieskovská a Martin Skalický!“
Zrazu ma ktosi schmatol a viedol k parketu. V tom zhone som si ani neuvedomila, odkiaľ sa tam Martin vzal. No bol tam. A zrazu sme stáli na parkete a vďaka svetlám reflektorov som vôbec nič nevidela. Len som cítila Martinovu ruku, ktorá zvierala moju. To bolo všetko. Ani mená tretieho postupujúceho páru som nevnímala. Najbližšie, čo si pamätám, je, ako ma Martin odvádza z parketu preč.
„Vidíš, vravel som, že to dáme,“ povedal s bezvýraznou tvárou.
„Odkiaľ si sa tu zjavil? Videla som ťa odchádzať...“
„Hej, ale... Simona si čosi zabudla, tak som sa po to vrátil. No teraz musím naozaj letieť, pretože ona potrebuje ísť domov a máme tu len jedno auto. Ozvem sa ti!“ Otočil sa mi chrbtom a rýchlym krokom odišiel.
No super. Postúpili sme. A mne to bolo úplne jedno. Vrátila som sa k stolu a svojim priateľom a vtedy som si vypočula, čo bude ďalším tancom – rumba. Najerotickejší latinskoamerický tanec. Paráda. Hurá. Jupí. Tanec, pri ktorom sa tanečnica lepí na partnera a sú pri sebe tak blízko, že... A toto mám ja tancovať s Martinom?! Pomoc! To boli moje prvé myšlienky. Potom sa však moderátor slušne rozlúčil s hosťami a opustil parket.
Znovu začala hrať hudba a niektoré páry sa opäť vybrali na parket. Mňa však kamsi ťahal Tomáš. Iba som od dverí stihla zakývať Marči, Leovi, Fifovi, Popovi a Mimovi.
„Kam ideme?“
„Chcem ti čosi ukázať,“ povedal Tomáš so záhadným úsmevom.
„Kam ideme?“ spýtala som sa dôraznejšie. „Prepáč, ale vôbec ťa nepoznám a ty ma kamsi vedieš...“
„Okey,“ vzdal sa a pustil ma. „Nerád chodím okolo horúcej kaše. Neviem, či si si to všimla, ale Leo by mal Vianoce, keby sme sa my dvaja dali dokopy. A, aby som bol úprimný, nebol by som až tak proti.“
„Prosím?“ nechápala som.
„Jednoducho, páčiš sa mi. To je všetko.“
„Kam si ma viedol?“
„Chcel som ťa vzať k sebe. Pokecať...“
Podozrievavo som naňho pozrela.
„Neboj sa, fakt len pokecať. Môžeš sa spoľahnúť. Netvrď mi, že si naozaj chcela ísť domov spať!“
„No, v podstate hej,“ priznala som. „Ale... ešte hodinu vydržím.“
„Fakt?“ usmial sa. „Tak poď!“
No, čo si budeme nahovárať. Duchaprítomnosť ma opustila a ja som naozaj nasadla s takmer neznámym chalanom do auta. Ale vravela som si, že keď je to Leov kamoš, nemôže to byť žiadne oplzlé zviera. Lea predsa poznám.
Doviezli sme sa pred nejaký panelák. Výťahom sme sa vyviezli na piate (či šieste?) poschodie a potom som vstúpila do Tomášovho bytu.
„Bývaš tu sám?“
„Sám ako prst,“ odvetil a zavrel za sebou. „Poď ďalej.“
Po chodbe nasledovala priestranná obývačka s futuristickým nábytkom a abstraktnými obrazmi na bielych stenách. Uprostred miestnosti stál biely kožený gauč. Pripadala som si ako v jednom z amerických mrakodrapových bytov.
„Môžem ti niečo ponúknuť? Ďalší drink?“
„Iba ak máš v pláne ma opiť,“ odvetila som pobavene.
„Takže áno!“ zasmial sa a o chvíľu priniesol a položil na stôl fľašu šampanského.
„Oslavujeme niečo?“
„Tvoje víťazstvo predsa! Keď už ťa tvoj partner opustil...“
„Ponáhľal sa preč. Ale ešte sme nič nevyhrali. Len sme postúpili do ďalšieho kola.“
„Hej, ale to už sa dá považovať za víťazstvo, nie?“ Nalial nám obom. „Na teba, Nina!“
Váhavo som sa napila. Vážne: o čo mu ide?
Usadil sa vedľa mňa a spýtal sa, či má pustiť nejakú hudbu. Súhlasila som a tak si pomozou kúzla privolal ovládač na obrovské repráky.
„Čo teda budeme robiť?“ spýtala som sa, keď sa akosi nemal k slovu.
Skontroloval môj pohár a, hoci som ešte nemala dopité, dolial mi. „Daj si ešte,“ vyzval ma.
„Nebudem predsa piť sama! Musíš si dať aj ty,“ odvetila som a tiež som mu doliala.
„Rád,“ pousmial sa a posunul sa na gauči bližšie ku mne. „Prezraď mi, máš nejakého... chalana?“
„Nie, nemám.“
„Takže si voľná, hmm?“ Stále sa približoval a ja som sa čo najnenápadnejšie odsúvala na kraj gauča. „Ani ja nikoho nemám.“
„To je super,“ zdvorilo som sa usmiala a položila som pohár na stôl.
„Dolejem ti ešte?“
„Nie, už nebudem. Ďakujem.“
„Ale no tak, daj si...“
„Nie,“ zdôraznila som. „Asi by som už mala ísť.“
„Kam sa tak ponáhľaš? Chcel som si s tebou... pokecať.“ Videla som, ako mu zrak skĺzol k mojej nohe. A nielen zrak, ale aj jeho ruka. Pohladil ma po stehne.
„Čo to robíš?“ odstrčila som ho. „Prestaň!“
„Pozri, rád by som spravil Leovi radosť, ale ja jednoducho veľmi nie som na vzťahy. Naozaj však mám o teba záujem, chápeš?“
„Tomáš, ale...“
„No tak, skúsme to. Aspoň raz...“ Naklonil sa ku mne a začal ma bozkávať. Nedokázala som sa brániť, takže to skončilo tak, že ma zvalil na gauč a snažil sa vyhrnúť mi šaty.
„Prestaň!“ zvolala som, keď sa na chvíľu odo mňa odtrhol a prezeral si ma.
Pozrel mi do očí a usmial sa. „Hovoríš nie a pritom máš na mysli áno.“
„To je blbosť! Pusti ma! Okamžite!“
Znovu ma začal bozkávať. Nejako sa mi podarilo uhryznúť ho do pery, vďaka čomu sa posadil a ja som mala možnosť vstať z gauča. Rozbehla som sa preč, pričom som ešte stihla schytiť do ruky pohár s nedopitým šampusom a chrstla som mu ho do tváre. Potom som vybehla z jeho bytu a po schodoch bežala dole. Zastala som až na ulici, keď už som nemala na dohľad ani jeho auto.
A vtedy som si uvedomila, že neviem ani len to, kde sa nachádzam. Ako sa odtiaľto dostanem na privát, ešte k tomu potme? Okey. Musím niekomu zavolať. Komu? Niekomu, kto má auto. Prečo asi mi nezišiel na um nik iný ako Martin? Typické. No nemala som na výber. Ani Fifo, ani Mimo, ani Popo neoplývajú tou úžasnou vecičkou zvanou automobil. A Lea a Marínu som otravovať nechcela.
Vytočila som teda Martinovo číslo a dlho-predlho nechala vyzváňať. „Nina?“ ozvalo sa po fakt dlhokánskej chvíli.
„Prepáč, že ťa ruším, ale... mám taký menší problém. Uviazla som na nejakej ulici a neviem, ako sa dostať domov.“
„Uviazla si? Ako? Prečo?“
„Urobila som jednu hlúposť. Prosím, môžeš po mňa prísť?“ spýtala som sa a nevládala som viac rozprávať. Uvedomila som si, že mám v očiach slzy a celá sa trasiem.
„Dobre,“ povedal neochotne a povzdychol si. „Kde si?“
Poobzerala som sa. Vďaka svetlu pouličnej lampy som zbadala nápis: „Na začiatku Skleníkovej ulice,“ prečítala som.
„Ako si sa tam dostala?“
„Všetko ti vysvetlím, len príď. Prosím.“
„Dobre, som na ceste.“
Zložila som a sadla som si na obrubník. Keď ma oslepili diaľkové svetlá, zaradovala som sa. Vstala som a rýchlo nastúpila, keď Martin na niekoľko sekúnd zastal. Pripásala som sa a vďačne naňho pozrela. V jeho pohľade som však nevidela žiadnu radosť.
„Čo si tu robila, prosím ťa?“
Odvrátila som sa od neho – nedokázala som sa mu pozrieť do očí. „Kašli na to.“
„Povedala si, že to vysvetlíš.“
„Naštartuj, dobre?“ požiadala som ho a so strachom pozrela na vchod, v ktorom sa nachádzal Ondrejičkov byt.
„Si akási roztrasená. Stalo sa niečo?“ spýtal sa, len čo naštartoval.
Nechcela som plakať, fakt nie. No po líci mi stiekla slza a zhodou okolností práve v tej chvíli na mňa pozrel Martin, pretože som mu neodpovedala.
„Ty plačeš? Nina, čo je?“
Zakryla som si tvár a všetko som mu povedala. „Som fakt len obyčajná hlúpa hus,“ vravela som, krútiac hlavou nad svojou naivitou. „Myslela som, že keď sa zaňho zaručil Leo... že sa o nič také nepokúsi.“
„Ublížil ti nejako?“
Pokrútila som hlavou. „Prosím ťa, vezmi ma domov.“
„Jasné.“
„A prepáč, že som ťa tak vyrušila.“
„To je v pohode. Pol hodina ma nezabije.“
„Ďakujem.“
Zvyšok cesty bolo ticho. Zastali sme pred privátom.
„Ešte raz vďaka,“ povedala som a dokonca som sa premohla k úsmevu.
„Si v poriadku?“ spýtal sa.
Prikývla som, no sama som tomu neverila.
„Nemám ťa odprevadiť dnu?“
„Nie, netreba. Myslím, že chalani už budú aj tak doma.“
„Dobre,“ odvetil a jemne mi stisol ruku. „Drž sa.“
„Pozdrav odo mňa malú Radku,“ požiadala som ho, keď som si spomenula, že má za ňou namierené.
„Dobrú noc.“
Vystúpila som a roztrasenou rukou odomkla byt. Nik tam ešte nebol, v čo som aj dúfala. Prešla som do kúpeľne, kde som si prezrela svoju tvár. Bolo jasne vidieť, že som plakala, no už to nebolo také strašné. Dokonca ani maskara sa mi nerozmazala. Aspoň čosi pozitívne. Mala som chuť otrieskať si hlavu o stenu za svoju stupiditu. Alebo Tomášovu hlavu... to by bolo lepšie. Alebo Leovu. Ten by si to zaslúžil najviac. Ale nie. Najviac si to zaslúžim ja. Sadnúť do auta s cudzím človekom a ísť k nemu do bytu... s takým niečím môže súhlasiť fakt len blázon ako ja.
Dala som si rýchlu sprchu a v pohodlnom pyžame som vkĺzla pod perinu. Zaspala som tak rýchlo, že som ani nestihla zhasnúť lampu, ktorú mám na nočnom stolíku. Tú zhasla až Marča, keď sa dostavila domov. Ale aspoň som si dlho pospala; hoci dobre nie, pretože sa mi neustále snívalo o nejakých chápadlách, ktoré ma spútavajú a nepúšťajú, a ja sa dusím. Milujem také príjemné sny.
Hlúpa Nina, čo si si to zase spôsobila?!
Komentáre
|
|
