PoviedkaUmenie mladých čarodejníc7. kapitola - Týždeň bez NinyKrátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 24. 05. 2010 16:44:29
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 81
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
V nedeľu po Nininej súťaži som sa podujala, že navarím obed. Nina sladko spala až do pol desiatej, takže som sa bála, že to ani patrične neocení. Keď si však spolu s Mimom, Fifom a Popom sadala za stôl a pred ňou na tanieri spočívalo chilli con carne (jej obľúbené jedlo), ohúrene na mňa pozrela a spýtala sa:
„To je za odmenu?“
„Samozrejme. Zaslúžiš si predsa niečo za to, že si vybojovala tomu svojmu neslušnému profákovi postup do ďalšieho kola. Dobrú chuť.“
„Prečo neslušnému?“ spýtala sa Nina, prežúvajúc poriadne štipľavé sústo.
„Odišiel predsa bez toho, aby sa s nami zoznámil.“
„Jaj, no hej,“ Nina mávla rukou, „ale vieš... on je fakt zložitý človek. Snáď nabudúce to už vyjde.“
„Mimochodom, kedy si prišla vlastne domov?“ opýtala som sa.
„Neskoro,“ odvetila a uhla pohľadom.
„To sme si všimli,“ podotkol Mimo. „Marči, je to výborné, všetka česť.“
Zaškerila som sa a upriamila zrak opäť na Ninu. „Kde si bola tak dlho?“
„Ale nikde. Kašlite na to, okey?“
„Odkedy máš pred nami nejaké tajnosti?“
„Nemám tajnosti. Marína, kašli na to, fakt. Prosím ťa.“
Spýtavo som na ňu pozrela, na čo ona len pokrútila hlavou. „Stalo sa niečo?“ nedalo mi.
„Čo by sa malo stať?“ Nina prekrútila očami. „Proste som sa zdržala. To je všetko.“
„Ale kde a s kým?“ pousmial sa Fifo.
Nina sa nadýchla a zatvárila sa dosť nebezpečne. Naše otázky ju očividne obťažovali. Našťastie pre ňu a nanešťastie pre našu zvedavosť jej začal zvoniť mobil. Odbehla do izby a po dlhšej chvíli sa vrátila. Sadla si k stolu a na nikoho z nás nepozrela.
„Kto ti volal?“
„Martin.“
„A... čo chcel?“
„Radka... jeho dcéra... ochorela.“
„A čo jej je? Je v poriadku?“
Prikývla, hľadiac do taniera. „Ale Martin sa rozhodol ostať pri nej.“
„Takže končíte so súťažou? Ale to ti predsa nemôže spraviť po všetkej tvojej námahe!“ zvolala som pobúrene.
„A kto povedal, že končíme?“
„A čo teda?“ nechápala som.
„Pôjdem za ním do Klzkých Ľadov.“ Vyslovila to ako najväčšiu samozrejmosť; ako niečo, čo robí človek každý deň.
„Prosím? Ty pôjdeš za ním?“
„No a čo? Musíme trénovať. A toto je výnimočná situácia.“
„A čo je to tej jeho dcére?“
„Nejaká ťažšia chrípka alebo čo. Má to čudný latinský názov. Nie je to nebezpečné, ale Martin nechce od nej odísť.“
„Ach, Nina, čo si si to na seba zas ušila?“ pokrútila som neveriacky hlavou.
Nina zatskala. „Nerieš to. Dobre? Proste pôjdem. Kvôli nemu to musím urobiť.“
„Kvôli nemu?“ A nie náhodou kvôli štipendiu? Aspoň doteraz sa tak tvárila...
Nina však vyzerala dosť nesústredene. „Čože?“
„Ale nič. No fajn, tak pôjdeš na taký mini-výletík. A kedy sa vrátiš?“
„Asi až v sobotu na druhé kolo.“
„To tam budeš celý týždeň? S ním?“
Chalani sa začali uškŕňať, no my s Ninou sme ich ignorovali.
„A čo mám robiť? Chceme to vyhrať, musíme trénovať. Bolo by od neho dosť hlúpe, keby žiadal, aby som prespávala v nejakom drahom hoteli, nie?“
„Dobre, dobre,“ povedala som v snahe upokojiť ju, pretože sa začala tváriť naozaj nasrdene a otrávene. „A kedy pôjdeš?“
„Dnes o ôsmej večer mi ide vlak.“
„To už si si stihla zistiť aj odchod vlaku?“ začudovala som sa.
„To zariadil Martin. Povedal mi všetko, všetko mi vysvetlil. Takže nemám výhovoriek.“
„Fajn. Pomôžem ti s balením, dobre?“
„To netreba. Teraz sa, prosím, venujme obedovaniu.“
Videla som, že jej naozaj nie je do reči. Mlčky som teda uvažovala, či je to kvôli chalanom, alebo to svoje čudesné tajomstvo nechce prezradiť ani mne.
O pol ôsmej sme sa s Ninou vybrali na železničnú stanicu.
„Máš svoje knihy? Mp3 prehrávač? Zubnú kefku?“
Nina sa rozosmiala (na počudovanie už ju prešla tá nepríjemná nálada). „Mám všetko, neboj sa. Správaš sa ako moja mama.“
„Sorry,“ ospravedlnila som sa. „Ale neviem si spomenúť, kedy sme my dve boli od seba preč tak dlho.“
„Mari, týždeň prežijeme, ver mi.“
„Ja viem. Drž sa, dobre? Dávaj si pozor na ceste a... aj tam.“
„Tam?“ zamračila sa. „Na čo si mám dávať pozor tam? Martin je predsa spoľahlivý a...“
„A?“
„Nič. Kde je ten hlúpy vlak? Už tu mal predsa dávno byť!“ Nina sa začala obzerať po koľajniciach.
„Má prísť až o desať minút. Mohla by si však dopovedať, čo si začala.“
„Čo?“
„Niečo s Martinom.“
Nina na mňa váhavo pozrela. „No dobre. Nechcela som ti to vravieť, pretože... nechcela som ťa znepokojovať. A nechcem, aby si sa hnevala.“
„Na teba?“
„Nie. Proste... včera som spravila blbosť a Maťo ma z toho dostal. Preto tvrdím, že pri ňom sa nemám čoho báť.“
„Akú blbosť myslíš? Počas tanca, či čo?“
„Nie. Preskočilo mi a odišla som s Tomášom Ondrejičkom. Fakt netuším, čo mi bolo. Odviezol ma k sebe domov a nalieval ma šampanským. A potom po mne vyštartoval...“
„Spravil ti niečo?“ spýtala som sa ustarostene.
„Našťastie nie. Ušla som od neho a zavolala Maťovi. Prišiel po mňa a odviezol ma domov.“
Ja toho Lea zabijem!, pomyslela som si, no nahlas som len s úsmevom povedala: „Takže je to tvoj záchranca?“
„Prestaň,“ zahriakla ma Nina, no tiež sa neubránila úsmevu. „Aha, už prichádza môj vlak!“
„Ako to, že už je tu? To sa predsa nestáva, že by vlaky prichádzali skôr! Mne sa zdá, že vždy meškajú. Nie?“
„Ja mám šťastie!“ zacerila sa Nina. „Dobre, ja už musím ísť. Drž sa teda, okey? A nestrachuj sa o mňa! Uži si týždeň bez svojej náladovej spolubývajúcej, jasné?!“
„Tak tomu ver!“ objala som ju. „A ozvi sa mi!“
Nina prikývla a ponáhľala sa k vlaku. Ja som jej ešte zakývala a potom som sa sama pešo odobrala naspäť na privát. Cestou domov som stretla Lea. Keď ma zbadal, vykročil ku mne a usmial sa.
„Ahoj, odkiaľ ideš? Čo si robila na stanici?“
„Ahoj,“ povedala som bezvýrazne. „A čo ty tu?“
„Vybral som sa za Tomášom. Volal mi, že chce pokecať, tak...“
„Za Tomášom? Ten tvoj Tomáš je pekný debil, vieš o tom?“
„Čože? Prečo?“
Vyrozprávala som mu teda všetko, čo mi Nina prezradila o včerajšku. „Dúfam, že mu to poriadne vytmavíš.“
„Toto že spravil? Nechápem. Mal som pocit, že sa mu Nina fakt páči... ja neviem. Toto je akési čudné,“ vravel Leo nedôverčivo.
„Myslíš si, že si to vymyslela, alebo čo?“ obvinila som ho.
„Ale nie... nič si nemyslím. Jednoducho sa mi to nezdá. Každopádne, spýtam sa ho na to.“
„Hej? To by som ti radila. Mňa to teda poriadne naštvalo... myslela som, že je dôveryhodný!“
„Ale on je. Toto sme vôbec nemali v pláne.“
„V akom pláne?“
Vtom sa spoza môjho chrbta ozval najmenej žiadaný hlas: „Marína? Čau!“
S neblahým tušením som sa otočila a s naštvaným výrazom hľadela do vysmiatej tváre Ruda Hronského. „Čau.“
„Pripravená na zajtra?“
„Ja som, a ty?“ spýtala som sa provokačne, hoci bez záujmu.
„Veľmi sa teším,“ povedal a významne na mňa pozrel. Potom akoby mu náhodou padol zrak na Lea. „A toto je kto? Nepredstavíš nás?“
„Nemyslím, že je to potrebné,“ slušne som sa usmiala, hoci som sa snažila dať Rudovi jasne najavo, že si má dať odpich.
„Tak keď to neurobíš ty... Ja som Rudolf Hronský,“ povedal a natiahol k Leovi ruku.
„Leo Kamenský,“ odvetil Leo a potriasol mu podávanou rukou.
„Marínin spolužiak.“
„Marínin priateľ,“ dodala som ja s pohľadom na Lea, keďže on sa akosi nemal k slovu.
„Aaa, tak to si ty!“ Rudovi akoby sa vyjasnilo. „Ospevovaný a nikdy nikým nevidený Marínin frajer!“
„Ospevovaný?“ Leo sa nechápavo pousmial.
„To nič,“ vplietla som sa do toho opäť, keďže tí dvaja tam len stáli a čumeli na seba. „Myslím, že ťa kúsok odprevadím, zlato. Hmm?“
„Dobre, poď. Tak sa maj!“
„Čaute!“ zvolal Rudo so spokojným úškrnom a odobral sa preč. Keď sa mu Leo otočil chrbtom a ja som náhodou ešte hľadela na Ruda, žmurkol na mňa. Zatvárila som sa znechutene a chytila Lea za ruku.
„Tak, ako to vyriešiš s tým Tomášom?“
„Neviem. Nestihol som si vymyslieť plán,“ zamrmlal Leo a pustil ma.
„Plán! Vidíš, o akom pláne si to predtým hovoril?“
„O pláne, ako Tomáš získa Ninu. Veď som ti to spomínal.“
„Aha, no super. Takže ste mali na nejakom papieri rozpísané, čo urobíte, v akom poradí a kedy, hej? To je dosť úchylné, nemyslíš?“
„Počuj, ty máš niečo s tým svojím spolužiakom?“ oboril sa zrazu na mňa.
„Prosím?“ Načisto som sa rozosmiala. S Rudom Hronským? Jediné slovo, ktoré mi schádza na um ako odpoveď, je: Fuj!
„Si myslíš, že som nevidel, ako ťa vyzliekal očami?“
„Tebe šibe, Leo?“
„Ty si si to nevšimla? Ja teda nie som slepý.“
Nevedela som, čo na to povedať. Naozaj ma Leo obviňuje z niečoho takého? Len som vyjachtala: „Čo si to vymýšľaš? Je úplne jedno, ako sa na mňa kto pozerá. Za to ja nemôžem.“
„Zdalo sa mi, že... neviem. Nemal som z neho dobrý pocit. Fakt s ním nič nemáš?“
„Miláčik, skús sa s ním porovnať. A potom uvažuj, či by som mohla mať niečo s niekým ako on, keď mám teba.“
„Okey. Nehnevaj sa za toho Tomáša, dobre?“
„Hnevať sa? Hnevám sa. Ale nie na teba. Naňho.“
„Vyjasním si to s ním. Možno to Nina len nesprávne pochopila...“
„Ja Nine verím,“ zastala som sa svojej spolubývajúcej, „a ty by si mal veriť mne.“
„Ja ti verím, naozaj. Ale chcem dať aj Tomášovi šancu, aby to vysvetlil.“
„Fajn,“ súhlasila som. „Mali by sme počuť aj jeho verziu.“
„Býva tu. Ale asi by si nemala ísť so mnou hore...“ povedal Leo, keď sme zastali pred vysokým panelákom.
„Ani nechcem. Pôjdem domov. Povedala som predsa, že ťa odprevadím. Chcela som sa zbaviť Ruda. Išiel predsa tým istým smerom ako ja.“
„Dúfam, že už ho nestretneš.“
„Aj ja,“ odvetila som úprimne. Rozlúčili sme sa bozkom a odobrala som sa domov.
Ani táto zachádzka mi neprekážala. Bol pekný teplý večer, slnko pred niekoľkými minútami zapadlo a na krajinu pomaly sadal súmrak. Čistá romantika. Rozhodla som sa ísť cez park. Aspoň som sa mohla nadýchať príjemnej vône rozkvitnutých orgovánov, ktoré zdobia a ohraničujú celé mesto. Domov som dorazila za úplnej tmy. Chalani boli zatvorení v izbe a zrejme makali na nejakých svojich experimentoch alebo na vybudovaní nejakého extrémne dôležitého počítačového programu. Ja som sa teda s misou plnou cereálií usadila v obývačke a zapla telku. V snahe nájsť niečo pozerateľné som stláčala plusko na ovládači asi desať minút, no potom som to vzdala. Nechala som zapnutú hudobnú stanicu a pustila sa do prípravy na zajtrajší deň. Pokračujeme v nácviku Duše mŕtveho.
PONDELOK:
Nina sa neozvala, ale čo už. Verím, že v zdraví dorazila do Klzkých Ľadov (kto vymyslel takýto názov mestu?!). Moje dni počas pracovného (školského) týždňa začínajú všetky rovnako: budík 6:15, návšteva kúpeľne, raňajky, prečítanie najnovšieho čísla Rakvy (Leah sa po prvý raz premieňa na upírku – vtedy kedysi dávno ju totiž uhrýzol upír Daniel), odchod z domu na električku.
Len čo som vkročila do budovy Fakulty herectva, zrazila som sa na chodbe s Rudom. Ja mám naňho fakt šťastie.
„Ale ale, naša hlavná hrdinka prišla!“ povedal a bez ostychu si ma celú premeral. „Dnes si sexi...“
„Daj mi pokoj,“ odsekla som a vybrala sa ďalej. V tej chvíli by som si najradšej vymenila krátku sukňu (ktorú nosím naozaj málokedy!) a tyrkysový top za tepláky a extra veľkú hip-hopovú mikinu.
„Vidíme sa na javisku!“
Mávla som rukou smerom dozadu, aby som mu dala najavo, že nemám záujem, a kráčala som ďalej. Keď sa predo mnou vďaka kúzlu (nie fotobunke, haha) otvorili masívne dvere vedúce do divadelnej sály, vošla som dnu a zahľadela sa na stoličky. Boli obsadené prvé dve rady a študenti sa živo zhovárali. Profák očividne ešte nedorazil.
Prisadla som si teda k spolužiakom-budúcim-kolegom a započúvala sa do rozhovoru Kláry Bramborovej a Vilmy Vrabcovej. Hovorili o nejakých najnovších módnych úletoch, a keď prešli na pikantné zážitky z víkendu (prevažne z noci z piatka na sobotu), odvrátila som sa od nich a upriamila pozornosť na chalanov sediacich predo mnou.
„Vlková, ty si to vyhrala! Tváriť sa, že si zamilovaná do Hronského... to vyžaduje poriadnu dávku talentu!“ podotkol pobavene Miloš Kudlík.
„Aspoň všetci prídete na to, nakoľko som obdarená,“ odvetila som so širokým úsmevom.
„Myslím, že ty to zvládneš! Inak by ťa nevybrali, nie? Ale zas, keď vybrali Ruda...“
„Pozor!“ utíšil ho Denis Závodský. „Už sa sem mistr Hronský valí aj so svojím megasebavedomím.“
Zadržala som smiech a na Ruda som sa ani nepozrela. Len chalani sa ešte pochechtávali. No Rudo vyliezol na javisko a začal tam robiť poriadnu šou. On je jednoducho rád centrom pozornosti.
Keď sa však za jeho chrbtom objavil profesor Emanuel Severini (má taliansky pôvod /otec bol Talian, ale profesor sa narodil u nás v krajine/ a typický taliansky vzhľad – čierne vlasy, čierne oči, fúziky), všetci sme zadržiavali smiech. Nikto nebol tej lásky, aby Ruda upozornil, preto robil zo seba blbca ešte niekoľko sekúnd. Profesor Severini ho však o chvíľu poklepkal po ramene a spýtal sa, čo to vyvádza. Rudo vtedy totálne očervenel a začal sa ospravedlňovať. Vtedy sme to my všetci ostatní vzdali a schuti sa rozosmiali Rudovmu trapasu. Ja najhlasnejšie. S Milošom a Denisom sme si spokojne „zahajfajvovali“ (hi5) a potom sme pozorovali, ako sa Rudo zahanbený vracia na miesto a sadá si.
Profesor začal hodinu a potom sme nacvičovali. Našťastie som ešte nemala nijakú scénu s Rudom, počas ktorej by sme sa nejakým spôsobom museli dotknúť. Aj tak som tam toho veľa nenahrala. Moja postava sa objaví v hre až počas druhého dejstva (celkovo ich je päť).
Teším sa však na tú slávnostnú premiéru. Každý ročník má za úlohu nacvičiť nejakú drámu a na konci roka ju predviesť celej fakulte. Je to najväčšia udalosť školského roka.
Budem sa však musieť veľmi premáhať, aby som lásku voči Rudovi (alebo skôr voči Francescovi Matriaccimu, ktorého hrá) stvárnila presvedčivo.
STREDA:
Nina mi zatiaľ poslala jednu jedinú esemesku. A aj tak nič významné či zaujímavé. Len obyčajné:
„SomVPohode,uvidimeSaVSobotuVecer.drzSa!kedBudemMoct,zavolamTi.Nin“
Na javisku v divadelnej sále mojej fakulty sa neustále nacvičuje – či už Duša mŕtveho, alebo predstavenia iných ročníkov. Najviac sme zvedaví na tých, ktorí končia. Od nich sa, samozrejme, očakáva najlepší výkon.
Keď som včera večer volala s Leom, takmer som sa zabudla spýtať na to, ako to dopadlo s Ondrejičkom. Až ku koncu som si spomenula.
„No, povedal, že bol opitý a veľa si toho nepamätá,“ odvetil Leo do telefónu vyhýbavo.
„No jasné. Čo iné sa dalo čakať?“
„Pozri, mali by sme to nechať tak. Nina je v poriadku, Tomáša to mrzí. Takže...“
„To je super, že ho to mrzí. Čo keby sa ešte ráčil ospravedlniť?“
„Zlato, nechcem sa s tebou hádať. Ale toto nie je naša vec. Je to medzi Ninou a Tomášom...“
„Medzi Ninou a Tomášom nie je vôbec nič. A už ani nebude, na to sa môžeš spoľahnúť.“
„Dobre, pochopil som. Stále mám však pocit, že sa na mňa za to hneváš.“
„Jasné, že sa hnevám! Tak dlho si ich chcel dať dokopy... mala som pocit, že Tomáš bude fajn. Že bude taký ako ty. A nie ako všetci ostatní chalani naokolo... Sklamalo ma to, chápeš?“
„Ale prečo z toho robíš takú vedu? Nič sa predsa nestalo... Len Tomášovi zašibalo. To je všetko. Správaš sa, ako keby ju znásilnil alebo neviemčo...“
„Ty si pako, Leo. Nechápeš, o čo tu ide? Tvoj kamoš, ktorého si vychvaľoval, spravil takúto vec! Keby Nina nemala dosť síl, možno by ju naozaj aj...“
„Čo? Chceš mi tvrdiť, že je to nejaký zvrátený násilník? Nechcela by si z neho rovno spraviť psychopata?“
„Nepreháňaj. Ja len tvrdím, že Nine sa o tom vôbec nehovorilo ľahko. Určite to nebol pre ňu príjemný zážitok.“
„Dobre, ale... aj tak si myslím, že už je to mimo nás. Ospravedlním sa Nine, keď sa s ňou stretnem. A dúfam, že aj Tomáš.“
„Neviem, či bude mať chuť počúvať ho.“
„Pred chvíľou si predsa sama povedala, že...“
„Ja viem. Ale kašli na to. Vidím, že to nepochopíš. Asi iba žena môže pochopiť Ninine pocity. Vykašlime sa na to.“
„Súhlas. Nechcem sa hádať.“
„Ani ja.“
„Dobre, takže mier?“
„Veď nebola žiadna vojna!“ zasmiala som sa. „Alebo áno?“
Leo rýchlo pochopil: „Jasné, že nie! Kedy sa uvidíme?“
„Mám toho strašne veľa. Asi najskôr v piatok.“
„Stále sa učíš?“
„Hej, stále nám pridávajú nové a nové repliky... nacvičujeme ako blázniví.“
„Dobre, tak v piatok sa ti ozvem a dohodneme sa.“
„Jasné. Dobrú noc.“
„Dobrú...“
PIATOK:
Konečne výdych po náročnom týždni. Náročnom a osamelom. Nina sa vôbec neozýva. Ale vravím si, že to bude asi tým, že je príliš zaneprázdnená. Len by som rada vedela, čo ju tak zamestnáva – či tanec s Martinom, alebo samotný Martin. No čo, aspoň ma utešuje vedomie, že maká rovnako ako ja, a nie je na žiadnej dovolenke.
Po škole som čakala na telefonát od Lea. Keď mi konečne začal zvoniť mobil, celá som sa rozjasnila.
„Už som sa bála, že sa neozveš!“
„Na mňa sa predsa môžeš spoľahnúť,“ odvetil, a keby sme spolu hovorili osobne, určite by na mňa v tej chvíli žmurkol.
„Hej, ja viem. Tak, čo podnikneme dnes večer?“
„Kam chceš ísť?“
„Hmm...“ Zamyslela som sa. „Mám chuť na zopár babských koktejlov.“
„Takže Veselá dúha?“
„Veselá dúha,“ potvrdila som nadšene.
V našom milovanom pube sa nikdy neukážu ľudia, ktorých nemám chuť vidieť. Nikdy tam nestretnem Ruda Hronského ani iné nepríjemné indivíduá. A v ten večer sa stal priam zázrak: Leo ma sám od seba pozval na parket. A počas slaďáku (The Scientist od Coldplay) mi dokonca šepol do ucha, že som krásna. Wow. Leo aby mi sám od seba lichotil? Normálne som sa zľakla, že čosi vyviedol. No bola som ticho. Iba som si vychutnávala jeho novú, galantnú a džentlmenskú tvár.
Keď ma odprevádzal domov, bez premýšľania som sa ho spýtala, či by nechcel ísť hore.
„Chalani tu na víkend neostali?“
„Ale ba... Kvôli Nine. Ale ja ťa nevolám kvôli tomu, aby sme boli sami.“
„A kvôli čomu teda?“ opýtal sa.
„Prestaň!“ zasmiala som sa. „Naozaj nemám v pláne nič významné.“
„Škoda...“ pousmial sa a pritiahol ma k sebe.
„Trpezlivosť ruže prináša, zlato,“ odvetila som s úškrnom.
„Fajn, fajn,“ odtiahol sa odo mňa. „Tak potom na čo mám ísť k tebe?“
Prekrútila som očami. „Vždy sa to deje len kvôli sexu, alebo čo?“
„Nie, ale... či hej?“
„U mňa teda nie. Chceš ísť, či nie?“
„Jasné, že chcem.“
„Follow me then, sir,“ odvetila som po anglicky (niekedy ma pochytí akýsi čudesný amok a začnem hovoriť v nejakom cudzom jazyku, ktorý „ovládam“) a vykročila ku vchodu. Keď sme vošli do bytu, všade bola tma. Chalani boli zrejme tiež dakde vonku. Najpravdepodobnejšie miesto ich výskytu v piatok večer je PC herňa.
„Dáš si niečo?“ spýtala som sa.
„Teba?“ zasmial sa Leo.
„Hahaha, také tu neponúkame.“
„Prečo?“
„Pretože nie sme vo verejnom dome!“ odvetila som so smiechom.
„Vo verejnom dome? Samozrejme, že nie sme vo verejnom dome. Také miesta nenavštevujem, to mi ver.“
„Verím, verím. Neboj sa. Tak teda, dáš si niečo na pitie či na jedenie?“
„A čo je v ponuke?“
Nakoniec si po dlhom-predlhom rozhodovaní vybral slaninové chipsy, s ktorými sme sa usadili v obývačke na gauči a rozkecali sa o celom týždni a o všetkom, čo sme prežili. Leo opäť v jednej zo svojich slabších chvíľ priznal, že ho už unavuje štúdium a najradšej by sa venoval len hokejbalu. „Ale to by ma rodičia totálne odpísali a vydedili a neviem, čo ešte...“
„A mali by pravdu!“ odporovala som mu. „Škola je predsa dôležitá. A hráš predsa v univerzitnom tíme, takže nebyť školy, nebol by si ani členom Strieborných lovcov.“
„Hej, ja viem. Ale postupne prichádzam na to, že šport je to, čomu sa chcem venovať. Nie hudba. Mám chuť sa na to totálne vykašľať a pridať sa k nejakému profesionálnemu tímu.“
„A to mi vravíš len tak? Z ničoho nič?“
„Myslel som, že si na to prišla. Školu som nikdy nemal veľmi rád, to predsa dobre vieš.“
„To viem, ale aj tak... vybral si si to dobrovoľne. Sám si to chcel, dokonca si sa kvôli tomu hádal s rodičmi.“
„To je pravda. Ale nebyť hokejbalu, už tu dávno nie som.“
„Vážne chceš odísť zo školy?“
Pokrčil plecami. „Čo ja viem... uvažujem o tom. Uvidím, ako dokončím tento semester. A potom sa uvidí.“
„A čo budeš robiť, ak skončíš? Teda... ostaneš tu, alebo pôjdeš niekam inam?“
„Neviem. Nebolo by fajn mať stály príjem?“
„Jasné, bolo by to super. Ale povedz mi, na čo je ti to teraz treba?“
„Bez školy ma rodičia podporovať nebudú.“
„A čo teraz odo mňa čakáš? Že ti to schválim?“
„Nie. Chcem len počuť tvoj názor.“
„Okey. Myslím, že škola je dôležitá. Ale nemá zmysel, aby si tu bol nasilu, pretože v konečnom dôsledku to tak či tak nebude mať žiadny efekt.“
„Takže v podstate s tým súhlasíš?“
„Nesúhlasím. Ale budem na tvojej strane, nech už sa rozhodneš akokoľvek. Vždy budem na tvojej strane.“
Pohladil ma po vlasoch. „Ďakujem.“
„Čo si si myslel, že ti to budem vyhovárať?“
„Nie,“ zaškeril sa. „Vedel som, že mi povieš presne to, čo potrebujem počuť. Máš totiž takú zázračnú schopnosť, vieš?“
„Fakt?“ pousmiala som sa a pritúlila sa k nemu. „To som netušila.“
„Možno to funguje iba pri mne, ktovie.“
„Asi hej!“
„No a čo... to je pre mňa aj tak najdôležitejšie,“ uzavrel a pobozkal ma.
Komentáre
|
|
