PoviedkaUmenie mladých čarodejníc8. kapitola - Klzké ĽadyKrátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 26. 05. 2010 15:36:29
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 121
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
NINA
Rada cestujem vlakom. Keď to však robím kvôli profesorovi, ktorý ma bude celý týždeň zdierať, je to na pováženie. Čo by som však pre Martina neurobila?
Nie je to až také strašné. Malá Radka ochorela, chúďa. A Maťo, ako správny otec, sa rozhodol pri nej ostať. A mňa v telefóne prosil takým zúfalým, milým a nešťastným hlasom, že...
Sedela som teda v (na moje šťastie) prázdnom kupé a začala som si lámať hlavu nad tým, kde budem vlastne spať a čo všetko o mne vie Radka a jej starí rodičia. Popri takomto nepríjemnom uvažovaní vzbudzujúcom neistotu som sledovala cez neotvoriteľné okno krajinu. Stmievalo sa a obloha prechádzala z romantickej oranžovo-ružovej farby na chladnú oceľovosivú.
Keď som konečne celá šťastná vystúpila na železničnej stanici v Klzkých Ľadoch, bolo tesne pred polnocou. Poobzerala som sa a na neďalekej lavičke som zbadala sedieť Martina. S batožinou som vykročila k nemu. Vstal a s nezvyčajným úsmevom ma privítal a oslobodil ma od batoha s oblečením a ostatnými potrebnými vecami. O pár minút sme už sedeli v jeho aute.
„Mal by som ti čosi povedať,“ začal Maťo. „Helena a Teodor, Radkini starí rodičia, si už dlho želajú, aby... no, aby som si niekoho našiel. Možno to znie zvláštne, ale sú to dobrí ľudia a nechcú, aby som naveky ostal sám len preto, že zomrela ich dcéra. A keď som im vravel o tebe, nesprávne ma pochopili. Snažil som sa im vysvetliť, že medzi nami dvomi nič nie je, ale nepočúvali ma. Vzali si do hlavy, že nám dvom dajú svoju spálňu.“
„Čože?“ vyhŕkla som a pozrela naňho naširoko otvorenými očami. On však, samozrejme, upieral zrak na cestu pred nami.
„Mrzí ma to. Sú to veľmi moderní ľudia – azda až príliš. Pokúšal som sa im to vyhovoriť, ale vyzeralo to tak, že aj im sa uľaví, ak budú mať pár dní každý izbu len pre seba.“
„To nemyslíš vážne.“
„Nejako to vydržíme. Alebo chceš vyhadzovať peniaze za hotel?“
„Nie, ale...“
„Budem spať na zemi, okey?“
Zúfalo som naňho pozrela. „To nemusíš,“ dostala som zo seba, hoci som to ani nechcela povedať.
Uff... zas som v kaši! V jednej posteli s Martinom najbližších šesť nocí – mám chuť zvolať poriadne ironické Hurá!! A potom úprimné Pomóóóc! Zachráňte ma, lebo sa vedľa toho muža načisto zbláznim...
Keďže bola hlboká noc, s nikým som sa už v ten večer nezoznámila. Ale to ticho, ktoré nastalo, len čo sme vošli s Martinom do izby, bolo strašné a skľučujúce. Strašne som chcela niečo povedať, no zdalo sa mi, že hocičo by vyšlo z mojich úst, vyznelo by to trápne či zbytočne. Po sprche som ležala v posteli a pri svetle lampy na nočnom stolíku čítala jednu zo svojich mnohých milovaných kníh. A čakala na Martina. A rozmýšľala, čo sa bude diať. Teda, bolo mi jasné, čo sa bude diať. Budeme spať. Vedľa seba. Pri tej predstave som všade pocítila akési čudné teplo. Sama seba som sa pýtala: Šibe ti, Nina? Nad čím to vôbec rozmýšľaš?!
Ani som sa nenazdala a vyšiel z kúpeľne a ľahol si vedľa mňa. Krásne voňal. Neznášam, keď chlapi pekne voňajú! To je to najhoršie, čo sa môže stať, keď sú vo vašej blízkosti a vy zo všetkých síl chcete odolať.
Odložila som knihu a spýtavo naňho pozrela.
„Dobrú noc,“ povedal a zhasol svetlo.
Fajn, vravela som si. To by sme mali. A teraz tu sedím opretá o stenu a hľadím do tmy. A neodvažujem sa pohnúť. Juchú. Čo to ja vôbec riešim?
Vykašľala som sa na všetky blbé i príjemné pocity, otočila som sa Martinovi chrbtom (ľahla som si na bok) a zatvorila oči. Podvedome som počúvala jeho dych – je pravidelný, alebo aj on ešte bdie? Nezdalo sa, že by bol hore. Aspoň jeden z nás sa príjemne vyspí. Paráda. Ale musím spať aj ja... ako by som potom mohla ráno trénovať? A celý deň... Jednoducho musím zaspať!
Zaspala som, no keď som otvorila oči, mala som pocit, že môj spánok netrval ani desať minút. Potom som však uvažovala, čo ma teda prebudilo. A po niekoľkých sekundách som na to prišla – moju ruku zvierala Martinova. Čože? Ruku?! No super. Mohlo mi napadnúť, že sa počas spánku čosi také stane... určite to urobil nevedome. Preto bude najlepšie bez pohnutia čakať na to, kým sa sám zobudí, a tváriť sa, že ja ešte spím. Nech sa necíti trápne... Zacítila som však, že sa pohol, a zovrel moju ruku ešte silnejšie. Dokonca sa na mňa natlačil. A ja som vydesene hľadela pred seba do okna lemovaného záclonami zviazanými povrazmi, na ktorých sa beleli perly. A snažila som sa zhlboka dýchať a vravieť si, že sa nič nedeje.
Aké príjemné by bolo dostať kŕč do nohy a musieť vyskočiť z postele! No nestalo sa tak. Preto som sa po určitej chvíli vzdala a otočila sa k Martinovi tvárou. Prekvapene som sa zahľadela do jeho otvorených zelených očí. Pozeral na mňa a tváril sa trochu nechápavo, trochu váhavo, trochu milo. A poriadne neurčito. Zrazu však pustil moju ruku, uchopil do dlaní moju tvár a začal ma bozkávať. Od šoku som takmer zabudla zatvoriť oči. No bolo to... neopísateľné. Mysľou mi prebleslo za tých pár sekúnd toľko myšlienok ako ešte nikdy. Boli medzi nimi aj otázky typu: Čo sa to deje? Deje sa to naozaj? Prečo to robí? Ako to skončí? A ako posledné bolo zvolanie (opäť): POMÓÓÓC!!!
Odtrhol sa odo mňa a zadíval sa na mňa. Ja som len vypliešťala oči, stále nič nechápajúc. Ústa sa mu roztiahli do žiarivého a maximálne šťastného úsmevu, aký som uňho ešte nevidela. A znovu sa nado mňa sklonil... A potom sa zas odtrhol.
„Počkaj! Nič nerob... nehýb sa. Počkaj tu! Vydrž!“ Vstal z postele a vybehol z izby.
Ja som si zaborila hlavu do vankúšov a zadívala sa na strop. Prvá vec, ktorá mi zišla na um, bola: Aký pekný strop (všetky steny mali smotanovú farbu)... Potom som si postupne uvedomila, čo sa práve udialo. A bez ďalšieho premýšľania som utiekla do kúpeľne a zamkla sa tam. Postavila som sa pred umývadlo a zahľadela sa do zrkadla. Pustila som ľadovú vodu a umyla si ňou tvár. Nina, preber sa!, vravela som si. Zbláznila si sa? Nie, šialenstvo nie je dostatočný výraz na tú hlúposť, ktorej by som sa možno už o niekoľko minút dopustila. Nie, nič také nemôžem urobiť. A neurobím. Bodka.
Sadla som si na okraj vane a čumela doblba. Potom som si s hrôzou uvedomila, že Maťo sa jednoducho o kratučkú chvíľu vráti, nech už šiel kamkoľvek. Čo urobím potom? Budem sa tváriť, že tam nie som? Ujdem cez okno? Samé nerealizovateľné absurdnosti.
A naozaj som začula jeho kroky. „Nina? Kde si?“ Potom sa ozvalo klopanie na dvere kúpeľne. „Si tam, však?“
„Ale nevyjdem odtiaľto,“ povedala som ako malé decko.
Dvere zavŕzgali, keď sa o ne oprel. „Fajn. Nerozoberajme už, čo som spravil, dobre? Zabudni na to.“ A odišiel kamsi preč.
Znovu ktosi zaklopal na dvere. „Nina, ste tam?“ opýtal sa ženský hlas. „Ja som Helena Tesárová a chcela som vás privítať.“
Vstala som a odomkla dvere. Snažila som sa usmievať. „Dobrý deň. Prepáčte, ja... Teší ma, som Nina Lieskovská.“
„Rada vás konečne spoznávam, Nina. Pre mňa a môjho muža je nesmierne dôležité vidieť Maťkovo šťastie. A všimli sme si, že keď hovorí o vás, zabúda na starosti. Azda sa vám to zdá čudné, pretože Radka bola naša dcéra a jeho manželka. Ale keby ste ho poznali tak ako my... Je nám ako syn, prajeme mu všetko šťastie. A pri vás sa nám naozaj zdá šťastný, takže... Žiadne obavy, že by sme vás tu videli neradi alebo také niečo.“
„Ďakujem, pani Tesárová. Ste naozaj veľmi milá, ale mali by ste vedieť, že...“
„To môže počkať,“ zastavila ma. „Teraz sa poďte naraňajkovať, dobre?“
„Dobre, vďaka,“ súhlasila som, pretože som si náhle uvedomila, aká som hladná. „Ale, prosím vás, tykajte mi.“
„V tom prípade ma volaj Helena,“ usmiala sa na mňa.
Prikývla som a nasledovala ju do jedálne, kde som sa zoznámila s pánom Tesárom (obaja vyzerajú na svoj vek veľmi dobre, boli športovo oblečení a zdalo sa, že sa akurát vrátili z ranného behu, čo sa mi síce videlo neuveriteľné, ale pri nich dvoch veľmi pravdepobodné).
„Maťko dáva pozor na Radku. Včera sa od nej celý deň nepohol, len čo šiel po teba. Dúfam, že sa budete môcť venovať tým vašim tréningom,“ povedala Helena.
„Aj ja dúfam, keď už som sem prišla,“ pousmiala som sa a s chuťou sa pustila do obložených chlebíčkov. „Ďakujem vám za vašu pohostinnosť.“
„Ale to je samozrejmé,“ odvetil pán Tesár milým hlasom. „Ako sa vám spalo?“
Cítila som, ako som celá očervenela. „Dobre, ďakujem za opýtanie. Ale nemuseli ste nám prenechať vašu spálňu, to naozaj nebolo treba.“
„Ale prosím ťa, nemusíš sa pred nami hanbiť. Už som ti vravela, že sa tešíme spolu s Maťom.“
V tej chvíli akurát vošiel Maťo aj s Radkou. Držal ju za ruku. Kráčala popri ňom v malom ružovom župane, s rozstrapatenými kučeravými vlasmi a pozrela na mňa zelenými očami, ktoré zdedila po Maťovi. „Ahoj,“ pozdravila ma.
„Ahoj!“ Vstala som a vybrala som sa oproti nej, na Martina som pre istotu ani nepozrela. Natiahla som k nej ruku so slovami: „Ja som Nina, rada ťa spoznávam.“
„Ty budeš teraz moja mamina?“ opýtala sa unaveným hláskom.
„Radka, čo si to vymýšľaš?“ zahriakol ju Martin. „Poď k stolu, dobre? Musíš niečo zjesť, aby ti bolo lepšie.“
„Už nemá teplotu?“ zaujímala sa Helena.
„Nie, ale zdravá určite nie je. Potrvá to ešte pár dní,“ odvetil Martin a usadil sa spolu s Radkou pri stole.
„Možno by sme mohli zavolať detskú liečiteľku,“ navrhol pán Tesár.
„No, to určite!“ odvrkol Martin. „Na čo by sme niekoho platili za to, s čím si poradíme sami?“
„No dobre, ako myslíš.“
„Hmm, ja sa asi pôjdem prezliecť. Potom...“ začala som.
„Musíme trénovať,“ doplnil ma Martin.
„Jasné.“
„Ponáhľaj sa!“ zvolal za mnou.
Bez zbytočných rečí sme sa v aute viezli smerom ku kultúrnemu domu. Tam nám dovolili trénovať, pretože tam majú tanečnú sálu lemovanú zrkadlami a Tesároví sa poznajú s majiteľom kulturáku.
„Vybral si už nejakú pieseň?“ zaujímala som sa. Rumba bola kedysi mojím obľúbeným tancom. No keď som si predstavila, s kým ju budem tancovať, roztriasli sa mi kolená.
Maťo zatlieskal a po sále sa rozľahla melódia piesne Could I Have This Kiss Forever od Whitney Houston a Enrique Iglesiasa (ktorého fakt nemusím, ale túto pesničku mám strašne rada). Pár sekúnd sa mi chcelo smiať, keď som si uvedomila, o čom je text piesne a ako perfektne vystihuje situáciu, v ktorej sa s Martinom nachádzame. On však akoby to ani nevnímal. Zrazu v rukách držal čosi farebné.
„Môžu byť takéto šaty?“ spýtal sa a ukázal mi ich.
Boli nádherné. Mali smotanovú farbu a pokrývali ich vzory fialových, oranžových a žltých kvetov. Od pása nadol ich zdobili stupňovité volány a končili tesne pod kolenami. Mali tenučké ramienka a žiadne zapínanie.
„Odkiaľ ich máš?“ spýtala som sa.
„Od Noelie. Doniesol som ich sem úplnou náhodou. Vlastne som ich zabudol vyložiť z auta, keď som ich kúpil.“
„Nemusel si pre mňa kupovať ďalšie šaty.“
„Zaslúžiš si aspoň to, keď už nič iné. Chceš si ich skúsiť?“
„Môžem?“ Bola som úplne nadšená. Bežala som na toalety a tam som sa v neprakticky malej kabínke prezliekla a obula si čierne ihličkové topánky. Potom som sa vrátila za Martinom.
„Tak čo, sú dobré?“ opýtal sa, ani na mňa nepozrel.
„Sú perfektné. Ďakujem ti!“
Vtom mu padol zrak na mňa. Nič nepovedal. Potom akoby sa spamätal a navrhol, aby sme začali s tréningom.
„Minule si mala celkom dobré nápady, čo sa týka choreografie. Preto som sa rozhodol, že na nej budeme pracovať spoločne.“
„Ale tá tvoja bola super,“ namietla som.
„Sťažovala si sa, že tam máš málo priestoru. Teraz ti ho dávam a zase sa sťažuješ.“
„Nie, nesťažujem. Ja len... nepokladám sa za choreografku.“
„Ani nie si. No a čo? Nikto to nekontroluje. Ak budú tvoje nápady zlé, spoľahni sa, že to pred tebou nebudem tajiť,“ uškrnul sa.
Pousmiala som sa. „To mi je jasné.“
„Dobre, tak môžeme?“
Prikývla som. Pustil hudbu a začali sme spontánne tancovať. Držala som sa čo najďalej od neho, aby som sa ho nemusela príliš dotýkať. Ale keďže dotyky sú jednou z najdôležitejších častí rumby, vyčítal mi to.
„Hanbíš sa, alebo čo? Si predsa už dospelá, tak čo riešiš?“
Čo riešim?! To, že sa napriek tomu bozku správaš, akoby sa nič nestalo!, kričala som naňho v duchu. Nahlas som však povedala: „Dobre, budem sa snažiť.“
„To by som naozaj ocenil.“
Najhoršia časť bola uprostred piesne, kedy som si musela pred ním čupnúť a potom akoby sa vyšplhať hore po jeho tele. Znie to ešte horšie, než to vyzerá. Musela som sa dotknúť jeho stehien, potom jeho bokov, jeho ramien. A boli sme tak strašne blízko... A potom, na konci choreografie, sme sa mali objať. A prišla ďalšia trápna situácia. Dotýkali sme sa lícami a z choreografie sme akosi spontánne prešli na skutočné objímanie. Keď ma začal hladiť po chrbte, myslela som si, že je to na dotvorenie atmosféry z tanca. No potom som si uvedomila, ako rýchlo bije jeho srdce. Pohol hlavou a znovu sme sa nevedeli od seba odtrhnúť niekoľko sekúnd. Vtedy som už nerozmýšľala. Bola som si vedomá, že ráno ma premýšľanie zachránilo od vykonania hroznej chyby, ale teraz... nedokázala som premýšľať. Jednoducho som bola, bola som s ním. A koniec.
On sa však spamätal rýchlejšie než ja. „Takto to nepôjde!“ skríkol. „Toto nesmieme robiť, jasné?! Je to maximálne neprofesionálne, chápeš? Musíme... ja neviem...“
„Ja...“ Tiež som nevedela, čo mám povedať.
„Tvárme sa, že sa nič...“
„Že sa nič nestalo? Naozaj sa tak chceš tváriť? A dokedy?“ Sama som bola šokovaná, že som tie otázky skutočne vyslovila.
„Dokedy? Do... navždy!“
„Aha, okey. Pozri, nemusíme to riešiť, naozaj. Ale evidentne sa niečo medzi nami deje a ja neviem, či je to správne.“
„Správne? Tak nad tým radšej ani nerozmýšľaj! Proste sa to už viac nestane. Jasné?“
„Jasné, jasné. Žiadny problém. Ja som tu nikoho ako prvá nepobozkala...“ zamrmlala som si.
„Prosím?“
„Ale nič. Pokračujeme teda?“
Nadýchol sa a vydýchol. Potom prikývol a podišiel ku mne. Od tej chvíle sme si síce vôbec nehľadeli do očí, ale aspoň sme zvládli choreografiu bez „romantických“ prídavkov.
„Porozprávame sa o tom,“ sľúbil mi, keď sme vychádzali z auta a vchádzali do domu Tesárovcov.
Prikývla som a viac som sa nevypytovala. Najedli sme sa a potom sa zatvorili v spálni. Ja som sedela v prútenom kresle pod oknom, Maťo na posteli.
„Nemienim sa pretvarovať, Nina, alebo klamať ti či zatĺkať. Jasné, že čosi tu je. Boli by sme slepí, keby sme si to neuvedomovali. Ale nemyslím si, že to musíme nejakým striktným spôsobom definovať alebo vyriešiť.“
„Samozrejme, že nemáme čo riešiť. Si môj profesor. A tam to všetko končí.“
„Nebudem už dlho profesorom...“
„Čože? Prečo?“
„Mal som zmluvu na tri roky. Tento rok je môj posledný na univerzite.“
„Zmluva sa predsa dá predĺžiť.“
„Riaditeľ nepotrebuje toľko učiteľov tanca.“
„A čo budeš robiť? Budeš znovu tancovať s Tamarou a živiť sa súťažami?“
Pokrútil hlavou. „Nie. Zrejme sa presťahujem sem a konečne budem so svojou dcérou.“
„Aha,“ vydýchla som. „Odsťahuješ sa?“
„Ešte neviem, čo bude. Teraz by sme mali hovoriť o niečom inom.“
„Myslím, že to s tým dosť súvisí. Čo vlastne chceš so mnou riešiť?“
„Určiť si hranice. Nové hranice, pretože tie tradičné sme prekročili už dávno.“
„Aké hranice teda?“
„Základom je nebudovať žiadny vzťah. Ale to už asi nejde...“
„Nejde? Nemusíme sa predsa rozprávať o osobných veciach.“
„Nemusíme, ale... rozhovory s tebou mi veľmi pomáhajú, hoci to tak možno nevyzerá. Myslím si, že by sme sa nemali unáhliť. To je všetko.“
„Unáhliť?“ Zdalo sa mi smiešne, že to povedal práve on. On bol predsa ten, kto sa „odhodlal na prvý krok“, nie???
„Vieš čo, Nina? Poviem ti niečo, čo som nikomu nepovedal už strašne dlho...“ Zvedavo som naňho pozrela. „Mám ťa rád. Mám ťa naozaj rád a nechcem ti ublížiť. Nechcem na teba hodiť všetky svoje problémy a starosti a zaťažiť ťa tým. Ale nechcem byť úplne bez teba.“
„Ja tiež nie,“ priznala som. „Za taký krátky čas si sa stal súčasťou môjho života a...“
„Prišiel som na to v sobotu večer. Keď som ťa videl tancovať s tým chalanom... strašne som sa naštval sám na seba za to, že žiarlim. Ale nech už by som to chcel tajiť pred hocikým, pred sebou to neutajím. A aj Simona si to všimla. Tá si vždy všimne všetko,“ pousmial sa. „No, ale keď si mi zavolala, že mám po teba prísť – nevieš si predstaviť, čo som prežíval. Narástol vo mne taký strašný hnev na toho zasrana, že...“
„Správal si sa predsa úplne pokojne,“ namietla som.
„Hej, ja to dokážem dobre zakryť. Aspoň navonok.“
„Prečo mi to ale hovoríš?“
„Máš právo vedieť, čo pri tebe a k tebe cítim.“
„Takže aj ja by som ti mala prezradiť...?“
Pokrútil hlavou. „Kašli na to. Radšej nič nehovor.“
„Ale myslím, že chápeš, že to nie je len jednostranné.“
Zahľadel sa na zem a sotva badateľne prikývol.
„Takže, aký je verdikt pre nás dvoch?“ pokúsila som sa odľahčiť situáciu.
„Taký, že keď už sa to nebude dať vydržať...“ Nedopovedal.
„Tak čo?“
Postavil sa, podišiel ku mne a naklonil sa nado mňa. „Tak uvidíme.“ Obrátil sa mi chrbtom a nechal ma samu.
Od úľavy som si vydýchla. Takže veľmi jasný verdikt, len čo je pravda. No nič, budeme musieť zvládnuť tréningy, súťaž, a potom (ak Boh dá a postúpime) ďalší týždeň tréningov a posledné kolo. A potom sa uvidí.
Komentáre
jeej,
tak v tom prípade čítaj čítaj čítaj, ale viac píš píš píš!! a Bylinkárku očakávam;);)
Pridal(a): Georgiana, 28. 09. 2011 07:29:44
|
Čakala som...
... na to, kedy sa Mister M rozhýbe. :-) Potešila som sa, keď sa to stalo. Aj keď v rozhovore mu chýba určitá chlapská zrelosť, stále reaguje na situácie ako pubertiak.
Inak vďaka tvojej poviedke zase píšem Bylinkárku, včera som doplnila skoro 4 strany. Takže k tvojej odpovedi na môj predchádzajúci koment - budem čítať túto poviedku, lebo musím vedieť, ako to dopadne. Navyše ma inšpiruje k tomu, aby som pokračovala v písaní o Zuzke. :-)
Pridal(a): Bruja, 28. 09. 2011 06:05:12
|
|
|
