PoviedkaUmenie mladých čarodejníc9. kapitola - Keď sa zo zmrzliny stane liekKrátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 31. 05. 2010 18:09:09
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 98
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
Konečne prišla sobota. Deň oddychu, relaxu, ničnerobenia. Aspoň pre niektorých. Ale rozhodne nie pre Marínu Vlkovú. Prišla jedna z tých sobôt, na ktoré sa človek vôbec neteší. S neradostným pocitom som si spomenula na to, že sme sa so spolužiakmi dohodli, že budeme doobeda nacvičovať (bez profákov). Obliekla som sa teda do niečoho, v čom som ochotná ísť medzi ľudí, a vybrala som sa v daždivom počasí k Fakulte herectva.
Na javisku som zbadala Ruda, ako si tam opäť užíva pozornosť všetkých v sále. Hral tam nejaké trápne divadielko, ktoré som odignorovala. Keď sme už boli konečne všetci, niekto rozumný navrhol, aby sme začali.
„Mali by sme si pozrieť scénu hlavného hrdinu s jedinou ženou, ktorá sa doňho zamiluje,“ navrhol ktosi teatrálne. Na moje prekvapenie to nebol Rudo.
Ten sa však na mňa uškrnul, odhrnul si z čela prameň svojich blond vlasov a vykročil smerom ku mne. Podal mi ruku a s jeho pomocou som vystúpila na javisko. Začali sme hrať – bola to scéna nášho prvého stretnutia. Francesco (teda Rudo) kráča lesom a hovorí strašne poetické veci. Zrazu sa pred ním z ničoho nič objaví dievča, Chiara (čiže ja). Ona z neho nedokáže strhnúť zrak, pričom on ju vôbec nevidí. Bolo dosť zložité zahrať ohromenie z niekoho, koho nemôžem vystáť. No stále som si vravela, že tento môj výkon bude aspoň dôkazom (alebo vyvrátením) mojich hereckých schopností. Rudo si však môj pohľad dosť vychutnával; kráčal niekoľkokrát pomalšie, ako mal. Nenápadne na mňa pozrel a žmurkol tak, aby to nik iný nevidel. Venovala som mu nepríjemnú grimasu. Keď prešiel popri mne, obzerajúc si fiktívne stromy a počúvajúc fiktívny trilkot fiktívnych vtáčikov, mojou úlohou bolo obzrieť sa za ním a začať tam do tmy hľadiska rozprávať presladené romantické výlevy o tom, ako dievča, ktoré nikdy nepoznalo lásku, stretlo muža, ktorý jej už nikdy neprinesie pokoj, pretože jej srdce sa zbláznilo pri pohľade naňho, hoci on o ňu ani nezakopol. No, proste nezmyselné koniny a táraniny. Splnila som si však úlohu. Spolužiaci mi zatlieskali a potom nastúpil na scénu opäť Francesco, no bez Chiary. Sadla som si teda medzi divákov. Keď sme doskúšali (asi po troch nekonečných hodinách), preskočilo mi a dobrovoľne som sa podujala na to, že upracem rekvizity a spravím poriadok. Všetci mi ďakovali a odchádzali najrýchlejšie, ako sa dalo v rámci slušnosti.
Tešila som sa, že budem mať aspoň chvíľu pre seba. No začula som, že niekto sa vracia. Otočila som sa teda a s nevôľou pozerala do tváre Ruda Hronského.
„Povedal som si, že ti pomôžem,“ povedal s úsmevom. S tým svojím nechutným úsmevom. Striaslo ma z neho.
„To netreba,“ odsekla som. „Zvládnem to. Bež za kamošmi.“
„Ale ja tu chcem ostať,“ zdôraznil. „S tebou...“
„Pozri, nemám chuť ani náladu na tieto tvoje somariny, takže...“
„Chceš to tu všetko upratať sama? To ti nemôžem dovoliť. Som predsa gentleman.“ Vystrel sa a zatváril sa akosi čudne významne a oficiálne.
„Gentleman?“ Na chvíľu som sa rozosmiala.
„No jasné. Za koho ma máš? Daj to sem!“ zvolal a pribehol ku mne, keď som sa márne pokúšala dvihnúť dosť ťažkú krabicu (plnú starých kníh), ktorá slúžila ako časť nábytku.
Uhla som mu z cesty a prenechala ťarchu krabice naňho. „Okey, ako chceš. Tak ja si môžem dať odpich a ty to tu dokonči... čo ty na to?“
Pustil krabicu a pozrel na mňa. „Tak to teda nie! Sama si sa na to podujala a ja ti len z dobrej vôle pomáham. Tak sa pekne daj do práce!“
„A vraj gentleman,“ zahundrala som, no keďže som tam nechcela prísť o mladosť, vybrala som sa k ľahším rekvizitám a odnášala ich dozadu za oponu.
„Ešte stále chodíš s tým... ako sa to volá? László?“
„Veľmi vtipné. Volá sa Leo a áno, chodím s ním,“ odvetila som sa na jeho otázku, ktorú vyslovil síce bez záujmu, no videla som, ako mu zažiarili oči. Prišlo mi z toho zle.
„A prečo?“
„Prosím?“
„No, prečo si stále s ním?“
„Prepáč, ale do toho ťa nič,“ odsekla som trochu zaskočená takými osobnými otázkami.
„Len sa pýtam, pretože...“ nedokončil.
Zrejme očakával, že sa spýtam, prečo, ale neurobila som mu toľkú radosť.
„Pretože,“ doplnil sám, „ja by som mal o teba záujem. Vieš, ako to myslím... však?“
„Radšej ani nechcem vedieť,“ odvrkla som a otočila sa mu chrbtom.
„A prečo ma toľko odmietaš?“
„Pretože mám priateľa! A aj keby som nemala... s tebou by som ani nevyšla na ulicu!“ ušlo mi. Mohlo ho to síce uraziť, no on sa vôbec netváril dotknuto. Naopak, sebavedome sa usmieval. Akoby mu nedochádzalo, čo som povedala.
„Strašne ma chceš, že? Priznaj si to konečne! Nič na tom nie je... Ja to nikomu neprezradím. No tak, dajme si rýchlovku...“
„Si odporné nechutné prasa, Hronský!“ zvolala som pobúrene. „Naozaj si myslíš, že by som mohla... s tebou...?!“
Jeho úsmev sa mi zdal čoraz širší a širší, a spokojnejší. Rozčuľovalo ma to.
„Zdá sa ti niečo zábavné? Si fakt nechápavý idiot, len čo je pravda! Mám chuť kopnúť ťa niekam, aby ti to konečne došlo!“
Krátko sa zasmial a spravil krok bližšie ku mne.
Ustúpila som. „Čo robíš? Pochop konečne, čo ti hovorím: NEMÁM O TEBA ZÁUJEM V ABSOLÚTNE ŽIADNOM OHĽADE, je to jasné?!“
Vykročil ku mne takým rýchlym krokom, že som sa nestihla ani pohnúť, ani si uvedomiť, čo sa deje. Všimla som si iba, ako sa jeho modré oči privierajú, a potom sme sa zrazu bozkávali. Nerozmýšľala som; v tej chvíli mi vôbec žiadne myšlienky neprebehli mysľou. Nič. Len prázdno, neuvažovanie, nenormálnosť. Dokonca mi neprekážalo ani to, ako sa mi hrabal vo vlasoch. A to veru len tak hocikomu nedovolím. Neviem, čo sa so mnou stalo. Ani sa nepokúšam vysvetliť to, pretože vysvetlenie ma obišlo na míle a utieklo na druhý koniec sveta bez toho, aby som ho zachytila. Dosť dlhú chvíľu ma obchádzalo aj spamätanie sa, pretože naše bozky trvali niekoľko desiatok sekúnd. Keď zablúdil rukami pod moje tričko, čosi mi vravelo, že robím niečo veľmi veľmi veľmi čudné a nepochopiteľné a odporné, ale keď zašepkal: „Si tak strašne krásna,“ tak som ho chtiac-nechtiac pritiahla k sebe ešte bližšie a nalepila sa naňho. Očividne si to poriadne užíval; akoby na to čakal už poriadne dlhý čas. Našťastie urobil chybu, vďaka ktorej som dostala rozum. Začal mi vyzliekať tričko a pokúšal sa ma posadiť na najbližšiu rekvizitu. Vtedy som sa konečne od neho odtrhla a vylepila som mu. Takú silnú facku som asi ešte nikomu nikdy nedala – mal tam červenú stopu zrejme ešte poriadne dlho. Dokonca som mu asi aj rozrazila peru.
„Hej, zlato, čo je?“ ohradil sa.
„Neviem, ako si to urobil, ale už to nikdy na mňa neskúšaj!“ skríkla som. „Musel si ma nejako začarovať! Nikdy by som nič takéto neurobila, keby som bola pri zmysloch! Čo si spravil?!“
Začínalo sa mi vyjasňovať, aj myseľ bola čoraz čistejšia.
„Čo by som mal spraviť?“ Jeho úsmev už zrazu nebol taký spokojný ani sebavedomý, ale skôr prihlúply a pribrzdený. „Nič som nespravil. Išla si po mne, tak som neodolal.“
„Ja po tebe? Spamätaj sa, Hronský!“
Dvihol ruky na znak rezignácie. „Fajn, takže je tvojím bežným zvykom strkať chalanovi, ktorého neznášaš, jazyk do krku?“
Za tento výrok si vyslúžil ďalšie zaucho. Na druhé líce, takže teraz bol pekne načerveno sfarbený – ani púder by neodviedol lepšiu prácu než ja. Táto druhá facka sa však podobala viac rane päsťou než obyčajnému vylepeniu, takže Rudovi vbehli slzy do očí od tej bolesti. Bol to veľmi príjemný pohľad a pocítila som spokojnosť zo zadosťučinenia.
„Láskavo to tu dokonči, ja už tu s tebou neostávam ani na jedinú minútu!“ rozhodla som sa, otočila sa mu chrbtom a odkráčala preč.
„Ty si fakt krava!“ zvolal za mnou. „Čo si o sebe myslíš? Najprv sa správaš ako štetka a potom mi nadávaš?! To si vypiješ, Vlková!“
Nezaujímali ma jeho zúfalé zvolania. Nemôže zaprieť, že on vyštartoval po mne. A to som si neustále opakovala cestou domov. Šla som pešo, lebo som sa potrebovala prejsť. Pršalo, no ja som si ani nenasadila kapucňu. Chcela som sa celá očistiť od toho, čo sa tam stalo. Odbočila som z jedného chodníka na lesnú cestičku, vytiahla mp3 prehrávač, zapchala si uši slúchatkami, pustila svoju obľúbenú muziku a rozbehla sa po blate kamsi do prírody. Bežala som a bežala. Bolo mi jedno, že nestíham dýchať, že mi srdce bije ako opreteky. Jednoducho som to musela všetko zo seba dostať. Pesničku Break od Three Days Grace som si pustila asi päť ráz po sebe a veľmi mi pomohla v tej chvíli.
V živote som ešte nebola taká naštvaná na seba – napriek tomu, že som všetko dávala za vinu Rudovi. No predsa len, bolo treba uznať, že aj ja mám na tom svoj podiel – nikdy som tam s ním nemala ostať sama, nemala som sa s ním rozprávať, nemala som sa s ním bozkávať. Fuj! Znovu ma striaslo, keď som si spomenula na tie jeho dosť odvážne dotyky. Jeho sebavedomie ma neskutočne rozčuľuje.
Postupne som prešla z rockových songov na svoje obľúbené pomalšie – hlavne od Girls Aloud. A prešiel ma aj hnev, a na jeho miesto pomaly nastupoval pocit viny. Spomalila som svoje šprintovacie tempo na joggingové a napadlo mi aj nasadiť si kapucňu, no potom mi došlo, že by to bolo už úplne zbytočné. Bola som taká premočená, že by mi nič nepomohlo. V mysli sa mi vynoril jeden obraz – vedľa mojej postele na nočnom stolíku stojí fotografia v ráme, ktorý mi darovala Nina (je z dreva a sú na ňom namaľované rôzne kvietky). Tá fotka mi však vyskočila ako nejaký varovný signál. Fotka mňa a Lea. Bola to fotka na tablo – sme tam obaja z profilu, otočení tvárami k sebe, hľadiaci si do očí. Musela som sa usmiať, keď som si na to spomenula. Bol to krásny slnečný deň, keď sme sa fotili. A keďže už vtedy sme spolu chodili, museli sme mať spoločnú fotku. A vtedy ma úplne položil pocit viny.
Mám predsa toho najlepšieho chalana na svete – ako si vôbec dovoľujem pozrieť sa na iného? Musím mu to povedať, musím sa mu priznať, lebo sa mu už nikdy nedokážem pozrieť do tých jeho nádherných hnedých očí. No čo mi on na to povie? Mám vôbec právo očakávať dobrú reakciu? No aj tak... povedať mu to musím. Nemôžem niečo takéto tajiť. Pokúsim sa dovtedy prísť na nejaké rozumné vysvetlenie – že ma Rudo zrejme omámil nejakou zázračnou vôňou alebo čo. To by bolo aj celkom ľahko možné, nie?
Každopádne, večer má Nina svoj druhý veľký večer, ktorého sa ako diváčka zúčastním spolu so svojím priateľom. A potom sa mu priznám s týmto svojím dnešným zlyhaním. Najradšej by som sa však ešte predtým stretla s Ninou – tá by ma určite podporila a začala by mi tým svojím otravným spôsobom dávať rady do života... čo by mi v tejto situácii vôbec nebolo na škodu. Aspoň jej podpora by mi dosť pomohla – no nanešťastie sa s ňou asi nebudem môcť rozprávať skôr než s Leom. No nič, nejako to už len vyriešim.
Vytiahla som z vrecka mikiny mp3 prehrávač, našla najpozitívnejšiu pesničku, pustila ju a rýchlo sa rozbehla domov, kde som sa chcela čo najrýchlejšie usušiť, aby som sa vyhla nejakej chorobe.
NINA
Sedela som v aute na mieste spolujazdca. Šoféroval Maťo, viezli sme sa jeho autom do Troch strieborných hviezd na súťaž. Mali sme pustené cédečko Muse, ktoré vo mne spôsobovalo nie príliš povznesenú náladu. Páčila sa mi pieseň Undisclosed Desires, ale po nej som ho požiadala, aby naladil nejaké veselšie rádio. Inak sme sa veľmi nerozprávali, tak som aspoň nerušene sledovala krajinu.
Keď sme vyšli z Klzkých Ľadov, ocitli sme sa na troch kilometroch rovnej cesty ohraničenej jelšami. Nikde nič nevytŕčalo, žiadny kopec, stále len rovina alebo nížiny. Potom sme sa viezli cez niekoľko dediniek s drevenými domcami pomaľovanými rôznymi ornamentmi a neskôr už sa začali objavovať aj väčšie mestá. Konečne civilizácia, pomyslela som si. Ale bolo mi zas aj trochu ľúto, že som musela odísť z toho krásneho prostredia, v ktorom som týždeň žila.
U Tesárovcov bolo všetko skvelé – až na to, že som musela šesť nocí spať s Martinom v jednej miestnosti na jednej posteli. Zvlášť po tom pondelkovom incidente to bolo spočiatku dosť trápne a skľučujúce. No povedali sme si, že nie sme deti (aspoň on), a snažili sme sa k sebe správať čo najnormálnejšie. Najlepšou časťou dňa boli vždy raňajky, pri ktorých sme sa stretli všetci, vrátane Radky. Helena vždy pripravila niečo veľmi chutné, ako napríklad toasty so syrom a paradajkami či dvojfarebnú bábovku s mliekom alebo cereálie. Bol to taký príjemný rodinný čas, ak to tam môžem nazvať (keďže do ich rodiny nepatrím). Radka sa postupne uzdravovala a bolo jej čoraz lepšie; v jedno popoludnie sme sa dokonca išli spolu s Maťom a s ňou prejsť k jazeru v parku. Radka nadšene kŕmila labute a ja som len obdivovala, aký je Maťo úžasný otec. Normálne nechápem, že Tesárovci odlúčili Radku od neho len preto, aby mohol pracovať. Chodí za ňou vždy, keď môže, a Radka to veľmi dobre vie. Hoci to nie je dokonalý spôsob výchovy a trávenia času s vlastným dieťaťom, je mi jasné, že robí, čo môže.
Po hodine a pol cesty sme konečne dorazili pred Tri strieborné hviezdy. Do začiatku súťaže sme mali ešte chvíľu času – akurát na prezlečenie a posledný nácvik. Keď ma viedol na parket, cítila som sa veľmi zvláštne. Poznáte to, keď máte pocit, že vám v žalúdku poletujú motýle? To som ani zďaleka necítila. Bolo to niečo iné, ale neopísateľné. Aj príjemné aj nepríjemné. Snažila som sa v hľadisku zazrieť Marču, no kvôli svetlu reflektorov som nevidela vôbec žiadneho diváka. Mala som strašnú potrebu všetko jej porozprávať. Takmer vôbec som sa jej počas týždňa neozvala. Aj preto, že nebol čas, ale... jednoducho som si to chcela všetko užiť bez akéhokoľvek hodnotenia. A keby som volala alebo písala Maríne, určite by som sa nevyhla analyzovaniu všetkých zážitkov.
Tancovali sme ako prví. S prvým tónom našej piesne som si uvedomila, že v tejto chvíli naozaj musím hľadieť Maťovi do očí. Nebolo to príjemné zistenie, ale nemala som na výber. Párkrát sme sa takmer dotkli perami, ale vždy to bolo len v rámci choreografie (hoci aj tak trochu spontánne). No nebolo to také ako v Klzkých Ľadoch. V tej chvíli medzi nami nebola vôbec žiadna vášeň; skôr by som to nazvala nehou (patetické, viem... no a čo?). V jednej pasáži sa mal ku mne postaviť zboku a prejsť mi dlaňou poniže krku. To bol jediný moment, počas ktorého som mala zimomriavky. Inak sme to obaja úspešne zvládli.
Po našom tanci som sa predrala medzi divákov a márne som sa snažila uzrieť Marínu. Zrazu mi ktosi zakýval – bola to ona. Spoznala som jej sametové oranžové šaty olemované vzormi kvietkov. Ponáhľala som sa k nej bez Martina, ktorý sa vybral bez rozlúčky kamsi preč (asi za Simonou). Tentoraz pri stole sedeli znovu tí istí (okrem Tomáša Ondrejičku, našťastie) – Mari, Leo, Fifo, Mimo a Popo. Všetci chalani nahodení v oblekoch.
„Akí ste fešáci!“ neodpustila som si pobavene. Pred týždňom mali len košele, ale teraz sa tak nahodili, až ma to dojalo.
S Mari sme sa objali a zvítali a potom som sa usadila vedľa nej.
„Tak čo, ako sa vám to pozdávalo dnes?“ zvedavo som sa pýtala, celá nedočkavá počuť ich názor.
Samozrejme, začali ma zahŕňať superlatívmi. Mne však bolo jasné, že nie sú odborníci, takže som to brala s rezervou. Rada prijímam komplimenty, no ťažko im verím. A keďže ani Maťo sa k ničomu nevyjadril, trpela som poriadnou neistotou. Istá som si bola len v jednom – nepomýlila som sa v choreografii, čo ma ešte môže zachrániť.
„Ako bolo v Klzkých Ľadoch?“ spýtala sa Marína a významne sa usmiala.
„Super, potom ti všetko porozprávam,“ odvetila som. „Len teraz sa musím porovnať s ostatnými dvomi pármi...“ A upriamila som zrak na parket, kde akurát na pieseň Piensa En Mi od Luz Casal tancovali svoju rumbu Pierre Chardin a Yvonne Chevalierová. Yvonnine šaty síce vyzerali skôr ako nočná košieľka než ako spoločenský odev, ale čo už. Boli výborní. A ako poslední išli Španieli Inés a Octavio Torresovci (súrodenci). Tí mali nádherné kostýmy – Inés symbolizovala holubicu, pretože mala žiarivobiele šaty, a Octavio bol havranom v čiernom. Ich tanec na pieseň Cuando Pienso En Ti od Jose Feliciana bol najdojímavejší. Povedala som si, že ak oni nepostúpia, tak nikto. Ich by prakticky mohli vyhlásiť za víťazov už v ten večer.
Keď dotancovali, k nášmu stolu prišiel Maťo. Prekvapilo ma, keď sa sám predstavil a začal sa zoznamovať s mojimi priateľmi. So všetkými si hneď potykal, čo sa ma trochu dotklo, ale mlčala som. Potom mi oznámil, že musíme ísť na parket. Po ceste som mu vravela:
„Tí Španieli majú postup istý, však? Boli dokonalí!“
„Uvidíme. Myslím, že Chevalierová to trochu pokazila. Ak aj Torresovci postúpia, stále máme šancu i my.“
„Naozaj si to myslíš? Prečo práve my? Vždy takúto súťaž vyhrajú nejakí zahraniční súťažiaci.“
„Možno budeme prvá výnimka,“ povedal a stisol mi ruku.
Keď oznámili, že prvým postupujúcim párom je pár číslo 1, Nina Lieskovská a Martin Skalický, nedošlo mi, že to sme my dvaja. Fakt mi to nedošlo. Už som sa s ľútosťou pozrela na Maťa a očakávala som sklamanie v jeho pohľade. No on bol celý rozžiarený a zrazu som si uvedomila, že ten potlesk patrí nám. Vyšli sme teda na parket a postupne sa uklonili všetkým divákom.
„My sme fakt postúpili?“ spýtala som sa ho nadšene.
Prikývol, usmievajúc sa. A zrazu ma objal a povedal: „Ďakujem!“
To mi stačilo. Potom sme spoločne tlieskali druhému postupujúcemu páru – súrodencom Torresovcom. Podali sme si ruky a všetci štyria sme sa prešli spolu po parkete, držiac sa za ruky.
„Dámy a páni, teraz nadišla chvíľa, kedy sa naši najlepší súťažiaci dozvedia, ktorý z tancov bude ich posledným v tejto súťaži. A bude to... paso doble! Takže o týždeň sa všetci môžeme tešiť na dramatické spracovanie, nádherné kostýmy a skvelé tanečné výkony! Prajem vám krásny zvyšok večera, užite si našu speváčku Déboru Ortégovú! Príjemnú zábavu!“ A moderátor odišiel z parketu, kam sa začali hrnúť diváci. K nám sa rozbehla Simona v dosť odvážnych krvavočervených šatách previazaných veľkou žltou mašľou. Objala ma a gratulovala nám obom.
„Vedela som, že postúpite! Boli ste úžasní, naozaj! A nevravím vám to preto, že vás mám oboch tak veľmi rada!“
Zasmiali sme sa. „Teraz je najvyšší čas, aby si sa aj ty zoznámila s mojou partiou,“ povedala som a odviedla obidvoch k nášmu stolu. Keď sa už všetci poznali, usadili sme sa a vrhli sa na drinky.
Bol to jeden z najkrajších večerov, aké som kedy zažila, hoci sme s Maťom na seba takmer ani nepozreli. Len na Maríne som si sem-tam všimla, že je akási nervózna, nesvoja. Ponad stôl som sa pokúšala o očný kontakt, no ona akoby nevnímala okolie. Len občas, keď pozrela na Lea, akoby zosmutnela. Vtedy sa začala nervózne hniezdiť. Avšak len čo sa Leo obrátil k nej, už sa znovu usmievala a vyzerala šťastne a odviazane. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť. No keď sa nám raz stretli pohľady a ja som sa jej očami pýtala, čo sa deje, len sa upokojujúco usmiala, ukázala mi vztýčené palce a žmurkla na mňa.
Domov sme šli všetci spolu pešo. Bolo už dosť chladno a Fifo bol taký úžasný, že mi požičal svoje sako. Keď sa Simona s Maťom oddelili, všetci na mňa začali vrhať významné pohľady, na ktoré som odmietala reagovať. Pred domom sme sa rozlúčili s Leom a spolu sme vstúpili do nášho prenajatého bytu. Okamžite sme bez slov zaľahli. No Marína ma aj tak prebudila tým, že uprostred noci zasvietila lampu, ktorú má na nočnom stolíku. Otvorila som oči, aby som zistila, čo sa deje. A videla som, že drží v rukách rám s fotkou, na ktorej je ona a Leo.
„Deje sa niečo? Či len nemôžeš spať?“ opýtala som sa, nadvihnúc sa na posteli.
Mari si sadla a oprela sa o podhlavník. „Spravila som čosi strašné, Ninča moja. Nevedela som sa dočkať, kedy ti to budem môcť konečne povedať.“
„Čo si spravila? Nedes ma zbytočne, prosím ťa. Ide o Lea?“
„Ako sa to vezme. Týka sa ho to, hoci sa to nestalo s ním.“
„Moje nervy, nebuď taká tajomná,“ požiadala som ju a snažila som sa zahnať únavu. No aj tak sa mi nechcelo vyťahovať to z nej ako žuvačku z kučeravých vlasov. „Čo sa stalo?“
„Bozkávala som sa s Hronským,“ povedala tak rýchlo, že som jej takmer nerozumela.
„S tým nechuťákom? Ako to myslíš, bozkávala? V rámci divadla, alebo čo?“
„Práveže nie,“ nešťastne pokrútila hlavou.
„A to... prečo?“ Nechcela som ju príliš trápiť, no akosi mi to nešlo do hlavy. Toho Hronského síce osobne nepoznám, no od Marči som už o ňom počula dosť.
Pokrčila plecami. „To keby som vedela... proste mi ruplo v tejto hlúpej bedni,“ ukázala si na hlavu.
„Ale... ty si to nezačala, alebo áno?“
„Nie, ale... nebránila som sa. Neviem, čo sa mi stalo. Cítim sa hrozne, chápeš? Úplne otrasne.“
„Všimla som si, že si akási čudná.“
„Bolo to vidieť?“ zatvárila sa vydesene. „Myslíš, že si Leo niečo všimol?“
„Myslím, že nie,“ povedala som v snahe upokojiť ju. „Neboj sa.“
„No nič, aj tak mu to musím povedať. Alebo nie?“ s nádejou na mňa uprela svoje modro-zelené oči.
„Mňa sa pýtaš?“ začudovala som sa.
„A koho iného? Už nikdy nesmieš odo mňa na týždeň odísť, jasné?! Priznávam, že v prvý deň som mala chuť urobiť si veľkú párty, ale...“ zacerila sa.
„Hahaha,“ odvrkla som s poloúsmevom. „Ale... ako to chceš riešiť? Len tak mu to povieš, a potom čo?“
„To je to, o čom som sa chcela poradiť. Ja neviem, ako mu to mám povedať. Bojím sa, ako zareaguje.“
„A neuvažovala si o tom, že by si to nechala tak? Zatajila to pred ním?“
„Ani náhodou. Nebudem mu klamať. A nechcem pred ním mať takéto tajnosti. Ktovie, kam by to viedlo. Nie, chcem byť k nemu úplne úprimná.“
„To sú slová Maríny, akú mám rada,“ povedala som s uznaním. „Uvidíš, že to zvládneš.“
„Myslíš?“ neisto sa zahľadela na fotku, ktorú stále zvierala v rukách.
„Som si tým úplne istá,“ ubezpečila som ju. „Tak čo?“ Odhrnula som perinu a vstala. „Dáme si zmrzku na depku?“
Rozosmiala sa. „Depku nemám, ale nemám ani námietky proti zmrzke,“ odvetila.
„Okey. Už sa to nesie, kapitán,“ zasalutovala som a odpochodovala do kuchyne, odkiaľ som priniesla Marčinu obľúbenú čokoládovú a svoju broskyňovú (cookies nemali) zmrzlinu, do ktorej sme sa pustili v oveľa veselšej nálade.
Komentáre
hmm,
asi zamat, však?? uznávam.. aj mne sem-tam ujde nejaký čechizmus.. a ako tak očami prechádzam po svojich kapčách, tak vidím, že som robila (a asi občas ešte stále aj robím) presne tie veci, ktoré som ti vypisovala v komentoch k Bylinkárke..:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 20:12:54
|
Chúďa Marča
"Spoznala som jej sametové oranžové šaty olemované vzormi kvietkov." - "sametové" nie je náhodou po česky? Taký detail, ktorý som si všimla.
Chúďa Marča, bude to mať ťažké. Dúfam, že to Leo pochopí a že tomu otrasnému RH faktorovi natrhne zadok!!!
A tak. Idem šup-šup na ďalšiu! :-P
Pridal(a): Bruja, 28. 09. 2011 06:17:57
|
|
|
