PoviedkaAko som sa stala upírom...4. kapitola - Keby to bolo inak...Krátky popis:
Lesy, také krásne, také nevinné, opustené... Simona, mladé 16 ročné dievča ich milovala, dokým jej osud neskrížil upír, ktorý sa do nej bezhlavo zaľúbil... Zostane s ním, alebo si zvolí inú životnú cestu?
Typ: Viackapitolová
Autor: Stormy
Dátum a čas pridania: 09. 04. 2009 01:04:49
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 206
Tagy: Fantasy, slovenčina
Kapitoly tejto série
Dívala som sa na Dávida a premýšľala som nad naším rozhovorom. Mierne to všetko doplietol. Áno, je pravda, povedal, že ma chce zabiť na love, ale povedal to aj počas rozhovoru a ja som myslela na rozhovor. Pousmiala som sa.
„Čo sa tak sladko usmievaš?“ spýtal sa ma.
Nadvihla som ruku a pohladila som ho po tvári. „Prečo sa na slnku nezmeníme na popol? Len mi nepovedz, že je to presne tak ako v Súmraku. Pretože nežiarime.“
Povzdychol si. Chytil mi tvár do dlaní a tichým hlasom začal rozprávať.
„Nie všetci upíri sú voči slnku odolní. Imunitu si budujeme dlhé roky. Niekedy aj storočia a je to veľmi tvrdé…“
„Tak ako je možné, že ja som v poriadku? Upírom nie som dlho.“
Dávid mi priložil prst na ústa.
„Je to zvláštne, že ti slnko neublíži. Čakal by som, že budeš slnko nenávidieť. Mnohokrát som v lese počul ako naň nadávaš. Ruky si mala samý fľak. Bola si na slnečné žiarenie alergická, alebo ako to vy nazývate…“
„Ako som to nazývala. Už nie som človek nezabúdaj. A bola som alergická len na prvé silnejšie slnko. Potom to bolo ok.“
Zasmiala som sa. Aké to bolo zvláštne teraz sedieť na streche jeho domu. V tomto období by som mala byť celá vyhádzaná, ale nemala som ani jeden fliačik. Bolo to také super. Nemusela som sa škrabať a krémovať všelijakými zázrakmi, ktoré ani nepomáhali. Ale mala som niečo čo teraz nie.
„To je jedno, ale aj tak je zvláštne, že ti nič nie je. Aj keď som veľmi rád, že ti nič nie je.“
Pousmiala som sa a ďalej som sa nechala unášať svojimi myšlienkami. Po chvíli som sa ho spýtala.
„A ako sa to prejavuje?“
Pokrútil slabo hlavou a pokrčil plecami. „Ja ani neviem. Ja som sa narodil priamo upírovi a tým pádom som nadobudol jeho imunitu. Takže mi slnko neprekážalo.“
„Aha,“ pošepla som.
Takže priami potomkovia upírov so slnkom nemali problém, ale ostatní pohryzení sa mohli smažiť.
„Ale Dalén si to všetko prežila. Ju pohrýzli. Vlastne, ona bola pohryzená priamo mojím bratom. Zamilovala sa do neho a skočila z vysokej budovy. Neprežila by to. Brat sa za jej skok cítil zodpovedný. Pohrýzol ju, aby mohla ďalej žiť.“
Prikývla som. Takže Dávidov brat, Robert, Dalén nemiloval. Cítil sa len a len zodpovedný za jej nastávajúcu smrť. Bola som prekvapená. Videla som ako sa na ňu díval, cítila som ich lásku a predsa.
„Ako to, že sa dali dokopy?“
Zasmial si. „Nejaká si dnes zvedavá nemyslíš?“
„Odpusť, že žijem!“ Nadvihla som ruky k nebu a odtiahla som sa od neho.
„Ale no tak, nemusíš sa urážať za každú blbosť.“ Začal sa smiať.
Zamračila som sa a vyplazila som mu jazyk. Rozosmial sa ešte viac. Začala som ho ignorovať a otočila som sa k nemu chrbtom. Jeho smiech ustal, keď zbadal, že som urazená. Namiesto prepáč začal rozprávať.
„Dalén mala aj má šarm, ktorý sa nedá prehliadnuť. A Robert postupom času podľahol jej čaru. Musím sa priznať, že som žiarlil, dúfal som, že Dalén bude moja. Je jednoznačne krásna žena. Ale napriek tomu všetkému si získala Robertovu priazeň. Ani neviem ako. Ale viem, že Robert ju od začiatku ľúbil, ale bál sa. Ale sám by si to nepriznal, že ju…“
„Prečo sa bál?“ prerušila som ho.
„On bol predtým ženatý. Mal dokonca aj syna, ale…“ prestal. Mlčal. Ani som nemukla, čakala som kým sa sám rozhovorí. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval.
„Zabili jeho ženu aj dieťa. A to len preto, pretože vraj porušil pravidlá. Nechápal. Vždy sa držal pravidiel, ale to nebolo v tom. Sestra jedného člena rady upírov sa zamilovala do Roberta a dúfala, že si ho uchmatne. Ale on sa zamiloval do Eleny. Vzali sa a mali syna. Volal sa Demeter. Vždy som sa im smial aké hrozné má meno, a že bude s ním musieť večne žiť. Krátko nato som to oľutoval. Sestra toho člena nezniesla, že ju Robert odmietol a preto vyhlásila, že porušil pravidlá a tak ďalej. Robert sa z toho nedokázal spamätať a potom prišla Dalén. Bál sa jej čo i len dotknúť, ale ona si jeho srdce získala napriek všetkému. Bol to tvrdý boj, ale ona sa nevzdávala. Ľúbila ho a nemienila to nechať len tak a zaujímať sa o niekoho iného.“ Pousmial sa. „Keď som sa jej spýtal, prečo sa na môjho drbnutého brata nevykašle povedala mi presne toto, nikdy nato nezabudnem: „Len zbabelec by nebojoval zato po čom túži, len zbabelec by si to nechal prekĺznuť pomedzi prsty, keď to má na dosah.“ Vždy vedela čo povedať.“
„Smutný príbeh so šťastným koncom. Stavím sa však, že Robert nikdy neprestal Elenu milovať. Čo na to Dalén?“
Šibalsky sa usmial. „Nič, ani ona neprestala milovať svojho manžela, ktorého zabili.“
„Upíri,“ dodala som.
Slabo prikývol. „Presne tí, ktorí zabili Elenu a Demetra.“
Zhlboka som vydýchla. „Ako len mohli zabiť ženu s dieťaťom?“ Nedokázala som uveriť ako mohli byť takí chladnokrvní.
„Sú upíri a v našom svete sa to rieši takto. A nič sa s tým nedá robiť…“
„Určite dá, len treba chcieť!“ vyhlásila som rozhodne.
Dávid pokrútil hlavou. „Vidieť, že si bola človekom. Máš stále to ich pevné rozhodnutie meniť niečo, čo sa už zmeniť nedá. Ver mi, niečo také sa meniť nedá. Upírie vojny sú to najhoršie čo môže byť. Mohli sme byť mŕtvi všetci, nie len Elena so synom a…“
„Keby to bolo inak, keby ste neboli, tak ja by som nebola teraz upírom a nestratila by som všetko čo som kedy milovala. Áno je pravda, že ako štrnásť ročná som túžila byť upírom alebo hocičím iným len nie človekom. Ale potom som prišla na to, prečo je krásne byť človekom. Láska, ktorú ti ľudia, ktorí ťa milujú dávajú je krásna a jedinečná. Je úžasný pocit keď tu,“ nadvihla som ruku a priložila som si ju ku srdcu. „Cítiš, že ťa má niekto rád. Ale teraz? Polovica ľudí, ktorých som milovala sa mi otočila chrbtom. A to len preto, že sa ma boja. Už proste nie som človek, som podľa nich netvor!“ Ku koncu som naňho takmer vrieskala toľko hnevu sa vo mne nahromadilo.
„Ale keby ťa ozaj milovali neotočili by sa ti…“
Nenechala som ho dopovedať. „Nevieš aký vzťah som s nimi mala. Mali ma radi, ale teraz som už niekto iný. Nie som tá vysmiata Simona, ktorá mala na všetko odpoveď. Proste to už nie som ja. Keď sa pozriem na Maťu, Kaju či Sandy, pociťujem nesmiernu túžbu zakúsnuť sa im do hrdla. Pocítiť tú horkastú krv vo svojich ústach a ukojiť ten neznesiteľný smäd.“ Musela som sa nadýchnuť. „Ja ich milujem a neublížiť im je pre mňa nesmierne ťažké. Keby si mi dal aspoň na výber, ale nie. Konal si na vlastnú päsť a premenil si ma.“
„Skončila si?“ povedal príkro.
Prikývla som.
„Nevieš aké to je keď sa upír zamiluje do človeka. Nevieš to. Nie je to také ako v Súmraku. Nedokážeme sa ovládať ako sa dokázal Edward. Áno, je pravda, že sa ovládať dokážeme, ale keď zamilujeme úplne nás ovládnu naše pudy. Sme štvaná zver Simona a mnohé pudy sú podobné tým zvieracím. Nezdá sa to, ale sme zver. Nikdy som neveril v to, že sme ľudia Simona a nikdy ani nebudem.“
Dívala som sa naňho s očami plnými sĺz. „Ja nie som zviera,“ zašepkala som. „Ja nie. Nikdy som zvieraťom nebola a ani nebudem. Dokážem milovať a myslieť. Viem sa rozhodovať a dokážem mnoho vecí. A áno mám svoje upírie pudy, ale napriek tomu som stále z časti človek. Pretože mám aj ľudské pudy.“
Pomaly som ku nemu pristúpila. „Pretože zviera by nikdy neurobilo toto,“ zašepkala som mu tesne pri ústach.
Pritisla som svoje pery na tie jeho a vášnivo som ho pobozkala. Bola som rozhodnutá ukázať mu, že ja nie som zviera aj keď on možno áno. Bolo mi jedno čo si o sebe myslí, ale ja zviera nie som. Ja nie!
Odtiahla som sa. „Ja nie,“ povedala som rozhodným tónom. „Ja som iná.“
Otočila som sa ku nemu chrbtom a vybrala som sa ku schodom.
„Asi som prišiel na to, prečo ti slnko vôbec neškodí.“ Zakričal za mnou.
Zastala som.
„Ty si ešte stále človekom, len o tom nevieš. Nikdy som nevidel takýto prípad, žeby bol niekto poloupír, poločlovek, ale teraz ho vidím. Potrebuješ krv a ľudské jedlo by ťa zabilo, ale tvoja myseľ ostáva navždy ľudskou. Neovláda ju načisto túžba po krvi. Si výnimočná.“
„Keby to bolo inak,“ zašepkala som.
Ani on s jeho dokonalým sluchom to nemohol počuť. Pomaly som zbehla po schodoch a zavrela som sa vo svojej izbe.
Bola som predsa len iná, bola som predsa len človekom. Začala som sa bláznivo smiať. Som iná! Kričala som v duchu.
„Možno, že teraz keď viem,“ začala som si nahlas vravieť. „Je možné, že ma prijmú späť, aj keď,“ posmutnela som. Nie je to možné. Nikdy ma neprijmú späť. Som upír aj keď psychicky možno stále človek.
„Keby to bolo inak,“ zašepkala som a srdcervúco som sa rozplakala.
Komentáre
|
|
