PoviedkaUmenie mladých čarodejníc10. kapitola - Single – that’s how I wanna be (really?)Krátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 07. 06. 2010 14:46:45
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 109
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
„Takže ste konečne spolu?“ opýtala som sa s úškrnom Niny, ktorá mi nadšene opisovala svoje ľúbostné romantické zážitky z výletu v Klzkých Ľadoch.
„Nie, nie sme,“ odvetila Ninča bez akéhokoľvek výrazu.
„A prečo?“
Pokrčila plecami. „Pán profesor sa na to očividne ešte necíti.“
„Ako to myslíš, že sa ešte na to necíti? Akože, od smrti svojej ženy?“
„To nie,“ pokrútila hlavou. „To už je predsa dosť dlho. Necíti sa na to pri mne. Poznáme sa krátko, takže...“
„Krátko? Poznáte sa viac než osem mesiacov.“
„Ale predtým sme sa spolu vôbec nebavili.“
„Ale všímali ste si jeden druhého... Prosím ťa, ľudia sa do vzťahov vrhajú oveľa rýchlejšie než vy dvaja!“
„To je fakt, ale... neriešme to. Ani Maťo to nechce riešiť, takže je zbytočné, aby sme sa my dve o tom bavili.“
„Okey, ja som len chcela vedieť, čo všetko si za ten týždeň zažila. A ako tak počúvam, nebolo toho málo,“ žmurkla som na ňu.
Ninča sa neubránila jemnému úsmevu. „No a čo... Ty si tu tiež nezaháľala.“
„To je pravda. Kompletne sme nacvičili Dušu mŕtveho. Netuším síce, ako to s Rudom zahrám, ale...“ na chvíľu som sa odmlčala. Potom som váhavo dokončila: „Rudo... Mala by som ísť za Leom, však?“
„Hej, asi hej. Hlavne mu to všetko pokojne vysvetli.“
„Jasné. A musím to naozaj absolvovať?“ pokúsila som sa posledný raz o únik.
„Sama si sa tak rozhodla a ja to len podporujem, Marča.“
„No, dobre teda. Aj tak mám s Leom dohodnuté rande o tretej v kaviarni na rohu Čerešňovej a Drevenej ulice.“
„Tak sa drž. Budem na vás myslieť. Snáď to dopadne dobre.“
Vstala som od stola a išla sa prezliecť. Rozhodla som sa dať si niečo výnimočne pekné, čo by mohlo Lea obmäkčiť. Poznám už jeho vkus a viem, čo sa mu páči. Dala som si teda svoje bielo-žlto-fialovo-zeleno-hnedé kvietkované letné šaty a vybrala sa do krásneho letného dňa. Teda, podľa dátumu tu stále máme jar a na príchod leta si ešte počkáme, ale počasie je celkom letné. Slnko praží a všetko krásne sviežo vonia. Kráčala som k neďalekej kaviarni s názvom Rhea. Je to jedna z najneobyčajnejších kaviarní v meste – obsluha musí mať na sebe antické tuniky a je to tam vyzdobené ako v starovekej miestnosti v Grécku. Na stene visí podobizeň Rhey, matky gréckych bohov, ktorá patrila k titanom. Na obraze je zobrazená z profilu, má husté dlhé svetlé kučery a medzi nimi zapletené kvety. Je to veľmi pekný výtvarný kúsok, na ktorý je radosť sa pozrieť.
Ja som však zbadala Lea a vybrala som sa s malou dušičkou za ním. Vstal a privítal ma s takým milým výrazom, že ma hneď premohli výčitky svedomia a povedala som skôr, než som si sadla: „Musím ti niečo povedať.“
„To znie akosi seriózne,“ povedal žartovne, no keď videl moju vážnu tvár, akoby naňho zosadol nepokoj. „Čo sa deje?“
„Čo vám prinesiem, slečna?“ opýtala sa čašníčka, ktorá k nám podišla tak nebadane, že som na stoličke nadskočila.
„Dám si latté,“ odvetila som. Nechala nás samých a ja som sa Lea spýtala na jeho objednávku.
„Dal som si maté,“ zasmial sa. Mne však do smiechu nebolo. „No tak, čo je?“ zamračil sa a chytil ma za ruku, ktorú som mala položenú na stole.
„Neviem, ako začať. Sľúb mi, že ma necháš dohovoriť do konca, dobre? Ak mi nedáš možnosť všetko ti vysvetliť, tak...“
„Ide naozaj o niečo vážne?“
Pokrčila som plecami. „Nedokážem to posúdiť.“ A len čo mi čašníčka priniesla moje latté, pustila som sa do rozprávania. Hovorila som pomaly, pričom som chvíľami uhýbala očami, pretože som nemohla vydržať ten Leov zamračený pohľad. Začala som tým, že som vždy Ruda Hronského neznášala, pokračovala som tou situáciou na javisku včera a skončila som definitívnym priznaním, ospravedlňovaním sa a opakovaním: „Neviem, čo sa to stalo. Neviem, čo to do mňa vošlo. Neviem, ako je to možné.“ A na záver som dodala: „Musel ma nejako začarovať.“
Ani som si nevšimla, že ma medzičasom pustil. Uvedomila som si to, až keď som zmĺkla.
„Prosím ťa, povedz na to niečo. Cítim sa hrozne.“
„Už môžem prehovoriť, hej?“ spýtal sa chladne. „Čakal som na tvoje povolenie.“
„Jasné, že môžeš hovoriť. Prosím, hovor.“
„Nanešťastie ani nemám čo povedať.“
„Ako to... Prečo? Je ti to úplne jedno?“ začudovala som sa.
„Jedno?“ neveriacky pokrútil hlavou. „Aby mi bolo jedno, že moje dievča sa s pokojným svedomím oblizuje s kdekým? Za koho ma máš, Marína?“
„S akým pokojným svedomím? Stalo sa to len včera, ale ja mám pocit, že ubehli celé roky – taká som sa cítila bezmocná a hrozná, Leo.“
„Stalo sa to včera, presne tak. A ty si si pokojne večer prišla do Troch strieborných hviezd, tvárila si sa veselo, šťastne, usmievala si sa na mňa a pretvarovala si sa. Si obyčajná klamárka!“
„Leo, tak to nebolo,“ snažila som sa ho upokojiť, pretože zvýšil hlas.
„Je mi jedno, ako to bolo! Už si mi povedala dosť. Naozaj už nemám čo vravieť.“ Vstal a odpochodoval preč. Potom sa vrátil k baru, kde zaplatil, a odišiel, pričom mi nevenoval jediný pohľad.
„Ste v poriadku?“ spýtala sa čašníčka, ktorá prišla k stolu, aby odniesla Leovu šálku.
„Nie,“ priznala som, hľadiac kamsi do neznáma.
„Môžem vám nejako pomôcť?“
„Nie,“ mechanicky som zopakovala.
„Ten pán za vás zaplatil účet, takže...“
„Áno, pôjdem.“ Akoby som sa prebrala z čudného sna. „Ďakujem vám.“
„Dovidenia,“ usmiala sa na mňa.
Vyšla som na ulicu a snažila som sa nevšímať si slzy, ktoré sa mi tlačili do očí. Neplač! Neplač na ulici, Marína Vlková! Čo si o tebe ľudia pomyslia?! Neplač!
Teraz dobre viem, že najväčšia hlúposť, akú som v tej chvíli mohla urobiť, bola zavolať Leovi. No vtedy mi nič nedochádzalo. Vytiahla som teda mobil, vytočila Leovo číslo a čakala, kým zdvihne. Ozvala sa, samozrejme, odkazovka:
„Čaute, z nejakého dôvodu mám práve teraz vypnutý mobil. Buď sa mi vybila baterka, a teda za to nemôžem, alebo som na niekoho poriadne naštvaný a nechcem s nikým hovoriť. Ak to chcete riskovať, nechajte mi odkaz. Ale radšej by som to nerobil. Veď dobre viete, komu voláte.“
Vždy som sa usmievala pri počúvaní tohto jeho veľmi príjemného prejavu. Hovoril tie výhražné slová takým veselým hlasom, že človek sa jednoducho musel smiať. No vtedy nie. Vtedy som si uvedomila, aké to je, keď je Leo „na niekoho poriadne naštvaný“. A nebolo príjemné vedomie, že je naštvaný na mňa. No aj tak som mu nechala odkaz:
„Leo, tu je Marína. Vlastne, ty veľmi dobre poznáš môj hlas,“ pousmiala som sa. „Každopádne ti chcem povedať, že mi je to ľúto. Naozaj som nevedela, čo robím. Cítim sa strašne, ver mi. Nechcem o teba prísť kvôli takej hlúpej chybe, ktorej sa už nikdy viac nedopustím. Prosím, ver mi. Nebolo pre mňa včera ľahké tváriť sa, že je všetko ok. Ale spravila som to kvôli Nine, nie preto, aby som oklamala teba. Nechaj si to prejsť hlavou a ozvi sa mi, prosím ťa. Nenechaj ma v neistote. Ľúbim ťa.“ A zložila som. Vtom som si uvedomila, že som mu nikdy tie dve osudné slová nepovedala. A oľutovala som, že som mu to nemohla povedať do očí.
Vybrala som sa však domov, kde ma privítala hlasná hudba, ktorú si púšťala Nina sediaca pri počítači.
„Zase počúvaš Natashu Bedingfield?“ začudovala som sa.
„Zase?“ obzrela sa na mňa a aspoň na chvíľočku sa prestala krvopotne sústrediť na svoju obľúbenú hru – Mahjong titans. „Veď som ju nepočúvala celé mesiace!“
„No, tak to je dobrá blbosť. Navyše, mohla by si si ten svoj playlist nejako zmodernizovať.“
„Jasné, jasné. Ako to dopadlo?“
„Máme ešte nejakú zmrzku?“ spýtala som sa a hodila som sa na posteľ.
Nina to už s kartami vzdala a pozrela na mňa, stíšiac hudbu a pesničku Single.
„Nemôžeš to nechať nahlas? Táto teraz asi vypovedá o mojom momentálnom stave...“
„Bolo to až také zlé?“
Pokrčila som plecami. „Čo ja viem. Skoro nič mi nepovedal. Proste sa zdvihol a odišiel.“
„Takže žiadne single, jasné?!“ zvolala. „On to prekusne, neboj sa.“
„Takto ešte nikdy nereagoval,“ namietla som.
„Ale ešte nikdy sa predsa nič takéto medzi vami nestalo!“ podotkla Nina.
„To je pravda, ale...“
„Nehľadaj zbytočné ale, okey?“
„Vypol si mobil. Chcela som mu zavolať, ale ozvala sa odkazovka. On si nikdy nevypína mobil, Nina! Nikdy!“
„Tak, možno sa mu vybila baterka.“
„Pochybujem. Týmto mi dal jasne najavo, že ma nechce vidieť a nechce sa so mnou baviť.“
„Ale prejde ho to. Uvidíš, ozve sa ti. Daj mu nejaký čas, aby to strávil. A všetko bude v pohode.“
„Aj o tom pochybujem. Ale vďaka za povzbudivé slová. Tak, čo je s tou zmrzlinou?“
Nina vstala, zaškerila sa na mňa a doniesla mi ďalšiu dávku čokoládovej zmrzliny.
NINA
V nedeľu večer, keď sa mi už nechcelo sedieť doma, som sa vybrala von. Marína sa snažila učiť na skúšky, ktoré ju čakajú (z dejín herectva) a ja som nechcela byť sama. Zavolala som teda Simone, Martinovej sestre. Tá mi nadšene sľúbila, že o pol hodiny sa dostaví do prostriedku námestia k Stĺpu piráta Čiernobrada. Usadila som sa teda na lavičke a čakala na ňu.
Zbadala som ju bežať ku mne v krikľavožltom obtiahnutom tričku a svetlohnedých šortkách.
„Vidím, že ty už máš leto,“ podotkla som pobavene.
„Prepáč, že mi to tak trvalo,“ ospravedlňujúco sa usmiala. „Nemohla som sa dostať z domu. Musela som deťom prečítať poslednú rozprávku a potom ešte jednu poslednú a tak ďalej...“
„Deťom?“ Nikdy mi nedošlo, že Simona je vydatá.
„Hej, nevravela som ti o nich? Malý Simonko má sedem a Maťka štyri.“
„Simonko a Maťka? To je super!“ zasmiala som sa. „Takže syn má meno po tebe a dcéra po tvojom bratovi?“
„Dajme tomu,“ usmiala sa. „Tretie bude mať meno po svojom otcovi. Sľúbila som mu to, takže by sa poriadne urazil.“
„Tretie?“ pozorne som si ju prehliadla.
„Ešte žiadne nie je na ceste! Ale plánujeme ho... a bude to buď Marián alebo Marianka. To sa ešte uvidí.“
„Takže tvoj muž je Marián? Mala by si ma s ním niekedy zoznámiť, čo povieš? Prečo vlastne s tebou nechodieva na tanečné večery?“
„Niekto sa musí starať o detičky,“ zaškerila sa. „A keďže Matík je môj brat...“
Matík? V duchu som sa musela smiať, no navonok som sa pokúšala ostať vážna.
„No, tak kam ideme?“
„Kam len chceš,“ odvetila som. „Môžeme sa aj prejsť, či nie?“
„Jasné,“ súhlasila Simona a hneď aj vykročila. „Tak, rozprávaj, slečna. Ako bolo v Klzkých Ľadoch?“
Vzdychla som. „Už sa mi nechce znovu to všetko rozprávať!“ zasmiala som sa.
„Nezaslúžim si to vedieť? Ako sa má Radka?“
„Radka dobre, už celkom vyzdravela. Veľmi som si ju obľúbila,“ priznala som.
„Ona je úžasná, však? Aj Maťka ju má veľmi rada.“
„Je škoda, že býva tak ďaleko. Hlavne kvôli Maťovi ma to mrzí, pretože som videla, ako si užíva chvíle s ňou. Keby mohol, žil by len pre ňu.“
„To je fakt,“ uznala Simona. „Keby ho Tesárovci neobrali o tú možnosť, už dávno by všetkým dokázal, že je perfektným otcom.“
„Myslíš, že sa za to na nich hnevá?“
Pokrútila hlavou. „To určite nie. On vie, že len chceli dobro pre malú. A chápe to. Jediné, čo ho štve, je to, že je Radka na druhom konci krajiny.“
„To chápem. Ale zase... minule mi spomínal, že odchádza zo školy a uvažuje o tom, že by sa za ňou presťahoval.“
„Naozaj ti to vravel? Čudné. Povedal, že si to chce nechať pre seba. Prečo ti to vôbec povedal?“
Pokrčila som plecami. „Čo ja viem...“
„A čo vy dvaja?“ zacerila sa. „Nezblížili ste sa tam aspoň trošičku?“ A provokačne na mňa pozrela.
„Chceš tým niečo naznačiť?“ rovnako provokačne som na ňu pozrela ja.
„Ja nič nenaznačujem. Hovorím to úplne narovinu.“
„A čo chceš odo mňa počuť?“
„Či ti ten môj spomalený braček ráčil prezradiť, že sa mu páčiš!“
Zaváhala som. Čo jej na to povedať?
„Kto mlčí, ten svedčí,“ podpichla ma pobavene.
Stále som nič nevravela.
„Takže naozaj?“ tvár sa jej rozjasnila.
„Ale nie...“
„Ako to, že nie? Povedal ti to, či nepovedal?“
„Povedal, že... že niečo cíti. Ale nijako to nešpecifikoval. A navyše... určite preňho nie som taká dôležitá ako jeho budúcnosť s Radkou, ktorú teraz rieši.“
„Čo ty vieš?“
„Viem,“ odvetila som presvedčivo. „Ona je predsa jeho dcéra, a ja len študentka.“ Vtom sa mi vynorili v mysli jeho slová: „Ja už ťa ale dávno neberiem ako študentku,“ a zarazila som sa.
„Neverím tomu, že by sa môj brat dobrovoľne presťahoval k Tesárovcom!“
„A prečo? Vravela si, že ho nemajú radi. No ja som tam videla pravý opak – podľa mňa im veľmi záleží na jeho šťastí.“
„Ktovie, o čo tým starcom ide. Každopádne, ja by som si nenechala vziať dieťa.“
„Sama si predsa povedala, že Maťo nemal síl o ňu bojovať.“
„Hej, ale aj tak...“
„Nie sú takí zlí, ako si mi ich opísala. Naozaj to boli veľmi milí ľudia.“
„No, keď myslíš. Ja sa v tom nevyznám. Zrejme s tebou o tom hovoril Maťo viac než so mnou.“
„Ale to nie. To si nemyslím, naozaj,“ presviedčala som ju. „Vieš, čo? Celé je to akési zvláštne. Začal so mnou rozoberať svoje plány, akoby...“
„Akoby si patrila do jeho života? No, raz darmo, Nina: Patríš do jeho života. Zmier sa s tým. A on ťa nijako nechce z neho vypudiť.“
„Nemá dôvod riešiť mňa, Simona. Ver mi.“
„Mysli si, čo chceš. Môžeš sa tváriť, že si slepá. Ale ja to nedokážem. Vidím, že sa máte radi. Vidím a počujem, ako jeden o druhom rozprávate. Už ma nebaví robiť vám dohadzovačku...“
„Ale akú dohadzovačku?“ rozosmiala som sa. „Ty nás predsa nedávaš dokopy!“
„Možno nie úplne priamo... Ale priznávam, že by som bola rada, keby si môj brat našiel niekoho ako si ty. Niekoho, s kým si budem rozumieť aj ja.“
„To je trošku sebecké, nezdá sa ti?“ vyzývavo som sa spýtala.
„No a čo? Popri manželovi, malých deťoch a práci sa mi ťažko hľadajú kamošky. Je teda niečo zlé na tom, ak by som si rada rozumela s priateľkou môjho brata?“
„Jasné, že nie. Veď som len žartovala. Nechcem ťa sklamať, ale pochybujem, že medzi nami k niečomu dôjde...“
„A prečo sa tomu tak bránite?“
„Nehovor v množnom čísle, dobre?“
Skúmavo prižmúrila oči. „A kto z vás je teda ten, kto sa bráni?“
„Sama neviem. Asi tak trošku obaja, no každý z iného dôvodu. A naviac, poznáme sa tak strašne krátko, že sa mi zdá úplne smiešne, že tu riešime nejaký potenciálny vzťah medzi mnou a ním.“
„Možno podľa tvojich meradiel sa poznáte krátko. Ale ja poznám svojho brata od jeho narodenia a viem, kedy čo myslí vážne a kedy nie.“
„On ti niečo o mne rozprával?“
„Jasné, že mi rozprával! Komu inému by mohol hovoriť o svojich pletkách, ak nie svojej staršej sestričke?“
„Pletkách? To znie veľmi príjemne!“
„Nesmej sa, dobre? Ale povedz: ako to mám teda nazvať? Ty sama vravíš, že medzi vami nič nie je.“
„Povedala som, že to nikam nebude smerovať. Nie, že nič nie je.“
„Ach jaj, vy ste ako malé deti! Každý z vás čaká krok od toho druhého. A pritom len ty čakáš oprávnene, pretože si dievča.“
„To ale nevrav mne!“ pokúsila som sa ukončiť tento rozhovor a začala som ľutovať, že som sa ozvala práve Simone. Keby som predtým tušila, že sa naše stretnutie celé bude točiť okolo Martina, Martina a ešte aj Martina, nevolala by som ju. „Pozri... Celé dni neriešim nič iné ako tvojho brata. Už nevládzem. Potrebujem sa nejako odreagovať, chápeš? Vypadnúť z tohto sveta a myslieť na úplne iné veci skôr, než ma to totálne pohltí a mne šibne.“
„V poriadku, ideme teda do môjho obľúbeného podniku, okey?“
Prikývla som. Vtom mi začal zvoniť mobil. Marína sa doma už príliš dlho trápila s učením a napadlo jej, že sa k nám pridá. Tak sme teda na ňu počkali na námestí a potom sa nechali viesť Simonou.
Vošli sme cez tmavý vchod, nad ktorým sa jagal nápis Tawdry sherbet (Krikľavá šumienka), do ešte tmavšej miestnosti, v ktorej zastieral výhľad čudesný ružovkastý dym, ktorý sa vznášal nad jednotlivými stôlmi a všade roznášal jemnú vôňu ruží a iných kvetov.
„V živote som tu nebola,“ vravela som Simone, kráčajúc za ňou k stolu.
Usadili sme sa na tmavooranžovom gauči, ktorý sa prepadol o desať centimetrov, len čo sme sa ho dotkli. Stôl pokrýval tmavopurpurový obrus vyšívaný zlatými ornamentmi a na ňom stála váza so sušenými kvetmi, zelená horiaca vonná sviečka v tvare jablka a niekoľko dekoračných predmetov.
„No vidíš, aspoň vďaka mne spoznáš jedno úžasné miesto, kde sa človek perfektne môže odreagovať.“
Zrazu sa pred nami z ničoho nič zjavil malý škriatok a podal nám jedálne lístky. Boli obalené v krvavočervenej koži a vnútro tvorili pergameny popísané čiernym atramentom. Čítala som samé čudné názvy, ktoré absolútne nevypovedali o obsahu jednotlivých jedál a nápojov.
„Ja si určite dám uchechtanú roládu,“ oznámila nám Simona.
„Uchechtanú?“ Marča nezadržala smiech. „To chcem aj ja!“
„Prečo sa to tak volá?“
„Pretože obsahuje látky, ktoré pomáhajú v organizme vylučovať endorfíny. Človek sa jednoducho viac smeje, keď ju zje. To je všetko. Nemusíš sa báť, že by som sa snažila nadrogovať vás alebo niečo také,“ odpovedala mi Simona.
„To by mi ani nezišlo na um, keby si to nepovedala,“ priznala som. „Ale vďaka, teraz sa cítim bezpečnejšie.“
Žmurkla na mňa. „A čo si dáš ty?“
„Neviem si vybrať medzi bláznivou šumienkou a ostrovom pokoja.“
„Tak si daj obe, čo riešiš? Bláznivá šumienka je nápoj a ostrov pokoja jedlo.“
„Mala si to už niekedy?“ opýtala som sa prezieravo.
„Ty mi nedôveruješ, dievča?“ Simona sa zatvárila pobúrene. „Som urazená. Neboj sa, nie sú v tom žiadne halucinogény ani iné látky, ktoré by ťa oberali o kontrolu nad vlastným telom a mysľou.“
„No dobre.“
Po chvíli už sme si pripíjali: Simona tzv. morskou hviezdou, v ktorej sa striedali tmavozelená a tyrkysová farba, Marína upírou pochúťkou farby krvi a ja bláznivou šumienkou, ktorá hýrila všetkými dúhovými farbami pri každom pohybe pohára. Keď som vypila celý pohár, všetko sa mi zdalo smiešne. Ale výhoda týchto čarovných nápojov je v tom, že po nich nebolí hlava, človek nemá stratu pamäti a nie sú návykové. Jednoducho pomáhajú uvoľniť sa, ale len do takej miery, do akej sami chceme.
Dokonca aj Marína zabudla na strasti s Leom, ako som ju tak sledovala. So Simonou si objednávali stále ďalšie a ďalšie nové nápoje, ako napríklad slnečný raj, ďatelinový rum, voňavú sprchu či atramentovú noc. A ja som sa k nim pridala, len čo som si prečítala esemesku od Martina o tom, že nemám zabudnúť prísť o deviatej ráno k nemu na tréning. Vedela som, že si tohto muža musím vytriasť z hlavy. A podarilo sa mi to aspoň na jeden večer, za čo som Simone nesmierne vďačná.
Komentáre
|
|
