PoviedkaLetná poviedková súťaž1. kapitola - Vlčí muž a krásna indiánkaKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 08. 06. 2010 09:39:02
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 771
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Sedel na studenej zemi v lese a tuho premýšľal. Naplnenému smútkom mu neprekážalo, že sa okolo neho víria prvé snehové vločky. Jeho život sa dnešným dňom celkom zmenil. Stal sa vlkolakom. On, 18 – ročný chlapec z dobrej rodiny, syn starostu New Yorku, v škole obľúbený hráč školského mužstva amerického futbalu, vždy dievčatami obletovaný. Tým mladíkom bol Justin Ambers – 189 cm vysoký, čierne vlasy, šibalské modré oči a vyšportovaná postava. Sen mnohých dievčat. A pritom tá istá osoba, ktorej sa zrútil celý svet. Uvedomujúc si, že sa každý mesiac zmení na obludu, o ktorej si myslel, že je len výmyslom milovníkov fantasy, sa rozplakal, slzy sa mu rinuli po lícach. No vtom si povedal dosť. Nevzdá sa, nestane sa obeťou vlastnej slabosti, s každým problémom sa vždy popasoval so cťou a tento prípad nebude výnimkou. Zistí si o svojom „chlpatom“ probléme, ako ho s humorom sebe vlastným nazval, čo najviac. Veď ako povedal Oliver Cromwell „Nikto nejde ďalej, keď nevie kam ide.“ Už sa rozhodol – pôjde do mestskej knižnice a informuje sa o svojom novom živote. Vstal a rozhodným krokom vyšiel z lesa, miesta, kde trávil toľko času a oddával sa meditáciám a miestom, kde mohol byť sám sebou a čerpať silu zo sviežeho vzduchu. Vybral sa do knižnice Georga Washingtona. Chodil tam len keď musel. Čítanie rozhodne nepatrilo medzi jeho obľúbené činnosti. Radšej sa venoval športu. Vošiel do budovy a zamieril do fantasy oddelenia. Aká irónia – v nadprirodzené javy nikdy neveril a teraz sa stal súčasťou tohto vybájeného sveta. Schytil prvú knižku – Vlkolačia krv. No to nebolo to, čo hľadal. No pri druhom zväzku mal viac šťastia. Dielo Všetko o vlkolakoch bolo presne to, čo potreboval. S knihou v ruke a s úsmevom na perách vyšiel z knižnice a vybral sa rovno domov. Býval v najluxusnejšej časti New Yorku – na Freesia Street 12. Sídlo bolo postavané vo viktoriánskom štýle a pochádzalo z 19.storočia. Luxusnejšie by ste nenašli široko-ďaleko. Jeho rodičia Juliet a Bryan Ambersovci patrili k miestnej smotánke a radi sa tým chválili. Juliet – subtílna, stále veľmi príťažlivá blondínka s jasnými modrými očami, ktoré po nej jej syn zdedil. Inak sa Justin celkom ponášal na otca – vysokého, štíhleho štyridsiatnika, ktorý vždy dbal na to, aby cestička v jeho vlasoch bola ako podľa pravítka a na tvári nemal jediný chĺpok. Rodičia boli na svojho synčeka nesmierne hrdí – získal totiž štipendium na Juliensovej univerzite, jednej z najprestížnejších v kraji. Bol to predsa najobľúbenejší chalan na škole s rozprávkovými vyhliadkami do budúcnosti. Robil im nesmiernu radosť – ich jediný, perfektný syn. Justin si odomkol dvere s vstúpil do priestrannej haly – nikto nebol doma – ich pomocníčka v domácnosti Merena zanechala dom dokonale vyupratovaný a šírila z neho vôňa čistoty. Merena bolo potomkom Čerokézov a jej rodičia boli chudobní, tak si len 17-ročné dievča popri štúdiu privyrábalo u Ambersovcov. Pre Justina ako mladšia sestra. Mal ju veľmi rád. Tinova – ako ho volali priatelia – izba bola na poschodí. Mal v nej plno plagátov športovcov, jednoduchý nábytok z bukového dreva a okno s výhľadom do rozľahlej záhrady – priamo na čerešňový strom. Sadol si na posteľ a začal čítať. Dozvedel sa, že sa dožije nanajvýš 70 rokov, bude tvorom noci, každý mesiac nastane bolestivá premena, odsudzujúca ho na život v temných lesoch, bez spoločnosti ľudí, ktorých mal tak rád. No jeho nové ja malo, ako zistil aj svoje výhody. Nemusel byť zlý, ubližovať tým, ktorých miloval. Nie, on nebude taký. Má schopnosť empatie – vycíti najvýraznejšie nálady iných ľudí, bude z neho schopný bojovník, bude môcť stopovať a mať veľkú vytrvalosť. Smútok zmizol a nahradila ho zvedavosť a túžba po dobrodružstve. Spln bol predsa už zajtra! Vyskúša si to čo, zistil na stránkach kníh. Musí sa na to poriadne pripraviť. Zajtra je sobota, takže mama s otcom rátajú s tým, že bude celý deň s priateľmi. Pripravil si športový vak s nejakým jedlom a ľahkým oblečením. Zobral si tiež zápisník v koženej väzbe a pero, aby si mohol poznačiť svoje pocity. Odíde už za úsvitu. Premení sa vo svojom lese. V známom prostredí to bude jednoduchšie. Je z neho vlkolak – ale stále je to on a len to je dôležité. Zatiaľ si trochu pospí, bude potrebovať veľa síl. Len čo si ľahol, upadol do dlhého, oslobodzujúceho spánku. Zobudil sa o štvrtej, obliekol sa, vzal vak a odišiel z domu. Mame napísal odkaz – vráti sa v nedeľu. Prišiel do lesa, sadol si pod veľkú lipu a zhlboka nasal do pľúc svieži vzduch. Vzal zápisník, pero a začal písať. O strachu, nových výzvach, priateľoch a uľavilo sa mu. Začal sa prechádzať a skončil tesne pred splnom. Keď sa okrúhly mesiac objavil na hviezdami posypanej oblohe, začala sa jeho transformácia. Cítil sa čudne, no prekvapivo dobre. Akoby objavil svoju skutočnú podstatu. Oblečenie sa roztrhalo, na celom tele sa objavila srsť, hlava sa zväčšila, ruky predĺžili a pridali sa pazúry. Zo zubov sa stali tesáky z nôh obrovské laby. Postavil sa a rozhliadol obďaleč. Mal veľmi ostrý zrak a všetko vnímal, ako keď slepec prvýkrát zbadá všetky farby tohto sveta. Obdivoval dokonalosť striebristého mesiaca a štruktúru kôry stromov, ako nikdy doposiaľ. Zacítil však aj hlad. Oproti zazrel srnu, svieže mladé mäsko, začali sa mu zbiehať sliny. Pomaly sa plížil k nej a vyceril zuby. Zaboril pazúry do jej krku, zahryzol sa doňho a pocítil na jazyku príjemnú chuť. Keď dojedol, novými zmyslami ešte hodiny a hodiny pozoroval les. Keď mesiac zmizol z oblohy a jeho vládu znovu prevzalo Slnko, premenil sa naspäť. Znova to bol ten pekný futbalový hráč, čakajúci na svoju hviezdnu futbalovú kariéru. Veď sa predsa nič nezmenilo. Len sa raz mesačne bude pozerať na tento svet očami statného vlkolaka a jeho život získa nový rozmer. Bystrým zrakom spozoruje to, o čom sa ostatným ani nesnívalo. Už sa nebál, bol zmierený s osudom a rozhodnutý bojovať zo všetkých síl. Pocítil náhlu túžbu po domove. Vrátil sa ešte pred ôsmou ráno. Rodičia ešte spali. V izbe si zapol notebook a prezeral stránky o vlkolakoch a zisťoval, čo z prečítaných informácií je pravda. Sotva polovica. „Tí ľudia nevedia o čom hovoria“, pomyslel si. Potom išiel na raňajky. Mama už čakala s jeho obľúbenými raňajkami – slnečnicovým chlebom s višňovým lekvárom a pohárom mlieka. Trvala na tom, že nechce vlastnú kuchárku – rada varila. Pobozkal ju na líce na pustil sa do jedla. Keď dojedol, rozhodol sa ísť navštíviť Peta, svojho najlepšieho kamaráta a zároveň jediného kto, vedel, čo sa s ním stalo. Potreboval sa vyrozprávať. Rozlúčil sa s mamou a odišiel k Petovi. Pete bol jeho spolužiak zo strednej – zelenooký, svalnatý blondiak. Jeho rodičia boli úspešní podnikatelia, priatelia Justinových rodičov. Tiež veľmi populárny medzi dievčatami – macho, čo si užíval ich pozornosť. Býval v peknom, modernom dome na Purple Street, v dobrej štvrti. Pete otvoril hneď po prvom zazvonení. Bol ešte ospalý, cez víkend si vždy rád pospal. Prekvapil ho úsmev na priateľovej tvári. Pozval ho dnu. Išli do obývačky a usadili sa na pohodlnom gauči. Justin sa pustil do rozprávanie, povedal úplne všetko o svojich pocitoch a o premene. Rozprával s takým nadšením, ktoré Peta privádzalo do rozpakov – nič sa nezmenilo, stále to bol jeho najlepší kamarát. Po skončení rozhovoru sa Justin pobral domov. Musel sa pripraviť do školy. Mal za úlohu urobiť projekt o osobnosti americkej histórie. Rozhodol sa pre Georga Washingtona – prvého prezidenta USA. Začal už minulý týždeň, stačilo len doladiť detaily. Dejepis bol jeho obľúbený predmet. Zbalil si veci do školy, doprial si kúpeľ s ľubovníkovým olejom a zaspal. Ráno je predsa škola. Áno, Justin Ambers sa ponoril do vlastného, imaginárneho sveta snov, kde je všetko možné a človek je schopný dosiahnuť čokoľvek. Ešte netušil, čo sa zajtra stane, ako sa mu zmení život a už nič nebude ako predtým. Zobudil sa o šiestej, o ôsmej mu začínala škola. Naraňajkoval sa utekal na školský autobus. Pred školou ho už čakala partia – Pete, samozrejme, a ďalší dvaja chlapci. Prvým bol Andrew Moore – ryšavý chlapec, bifľoš, no kamarát vždy ochotný pomôcť a šťastný, že môže byť v Tinovej hviezdnej prítomnosti, budúci úspešný vedec, a nakoniec Stephen Royce – hnedovlasý rozohrávač v školskom tíme, syn bohatých právnikov, skvelá partia pre všetky vydajachtivé slečny. Len čo sa objavil, spolužiaci sa s ním zvítali, referovali mu všetko o strávenom víkende, školských testoch a projektoch. No niečo zaujalo jeho pozornosť – Merena. Príťažlivá slúžka zahalená do vzdušných ľanových šiat s batohom na pleci sa zjavila pri ňom a usmiala sa tým svojim krásnym úsmevom plným života, ktorý mal tak rád. Povedala len: „Ahoj Justin, oddnes sme spolužiaci, rodičia si kúpili stánok a budú v ňom ako jediní v kraji robiť tradičnú indiánsku pochúťku – breadroot, už nebudeme trieť biedu.“ Potešilo ho to, Merenu mal veľmi rád a obdivoval ju pre jej šikovnosť a pravdaže aj pôvab. Až teraz si naplno uvedomil jej krásu – plné červené pery, dokonalé oblúky obočia, bezchybnú bronzovú pleť a aj vlasy, husté, čierne vlasy po pás. Začali spolu chodiť do triedy. Prekvapilo ho, že nie je len bezduchou kráskou, ale inteligentnou študentkou, ktorí si obľúbili všetci od profesorov po upratovačky chodieb. Každého obdarila úsmevom, popri škole stíhala aj pomáhať rodičom. Vždy všade boli spolu. Ich vzťah postupne prerastal z kamarátstva na hlboké priateľstvo a neskôr... Na lásku. Už sa to nedalo utajiť. Tinovi rodičia možno pôsobili ako snobi, no ich vzťah plne podporovali. Ena, ako ju s láskou Justin volal, mala na ich syna dobrý vplyv. Konečne myslel okrem športu aj na školu. Jedno stretnutie pred bránami školy zmenilo ich osud. Raz sa krásneho slnečného dňa vybrali do kina, presne deň pred splnom. Po skončení vyšli von a Merenin priateľ zacítil niečo vo vzduchu, silný pach, ktorý ho odpudzoval a neodolateľne priťahoval zároveň. Vyprevadil Enu na taxík a keď bola v bezpečí, začal prehľadávať okolie. Zistil, že aróma pochádzala z odvekého nepriateľa vlkolakov na život a na smrť – upíra, lepšie povedané upírky a to nie hocijakej. Bytosť krásnej ako smrť – vysokej, s krivkami v obtiahnutom oblečení, hrivou zvlnených červených vlasov ako oheň. Nevedel, čo robiť – cítil túžbu a odpor zároveň. Podišiel bližšie a pozrel sa do jej tváre. Ohrnula peru a spustila: „Ambers, Justin Ambers, aké milé prekvapenie. Vlkolak uprostred ľudí a pritom celkom sám. Som Karima, žena pripravená zniesť všetky tie hnusné chlpaté kreatúry tebe podobné zo sveta. Vyzývam ťa na súboj – zajtra za splnu – len ty a ja. Rozmysli si čo mi odpovieš, aby sa cestou domov tvojej drahej niečo nestalo. Uvidíme sa Jus, možno skôr, ako si myslíš.“ Prijal Kariminu výzvu – Merenu miloval viac ako vlastný život. Stretne sa s protivnou upírkou vo vražednom dueli. Prežije a stretne sa so svojou láskou a budú šťastní. Čas prebehol rýchlejšie, ako sám chcel. Vydal sa do lesa – miesta, kde oplakával nový život, prvýkrát sa transformoval, ale aj behal bosý po lúke s Enou. Tu sa rozhodne. Premenil sa a čakal sotva pár minút a červenovláska už bola na mieste. „ No čo vĺča, pripravený na smrť?“ Zavrčal a ceril tesáky. Vražedná šou sa mohla začať. Bola neskutočne rýchla a obratná. Namiesto jej pohybu by bežným okom človek zbadal len šmuhy. Stali sa rovnocennými súpermi, raz mal navrch jeden, raz druhý. Zahryzol sa jej do ruky, no ona mu zlomila stehno a pocítil silnú bolesť. Pred očami mal celý doterajší život – rodičov, spolužiakov, priateľov a predovšetkým Enu. To mu dodalo energiu a zlomil Karime väzy, bola mŕtva. No pred skonom ešte stihla zahryznúť do vlkolakovho krku a vpraviť mu do tela zhubný jed. Justin nemal veľkú šancu prežiť, už sa zmieril so smrťou a z posledných síl sa zmenil na človeka. No nerátal so schopnosťami Mereny. Takmer zabudol, že je Čerokézka. Vedela o krvavom strete, dozvedela sa to neskoro a nezabránila mu. Zbadala Tina celého dobitého a doškriabaného na krvou pokrytom machu. V ruke držala tinktúru z hamamelu virgínskeho, známeho svojimi protizápalovými účinkami. Len čo dala zopár kvapiek na krk, rana sa uzatvorila. No vždy zostávala komplikovaná zlomenina. Aj na to mala Ena liek – prastarú čerokézsku modlitbu. Odriekala:
Ach, Veľký Duchu, pomôž mi,
aby som vždy v kľude hovorila pravdu,
aby som pozorne počúvala,
keď hovoria ostatní,
a aby som si pamätala ten pocit kľudu,
ktorý sa dá nájsť v úplnom tichu.
Merena zdedila schopnosti po svojich indiánskych predkoch – mohla liečiť. Stehno sa zahojilo a Justin sa pomaly preberal. Nie, vôbec tomu neveril, ležal takmer vyliečený na čerstvej tráve v náručí Eny a predovšetkým žil. To poznanie doňho udrelo ako rozbúrený víchor – on nezahynul, Karima je po smrti a všetko je, ako má byť. Vyšli ruka v ruke z lesa a nevedeli, aké strasti im život priveje a ako bude osud miešať kartami ich života. No v jednom si boli istí – všetko zvládnu spolu ako pár spriaznených duší. Vydali sa po cestičke životnej púte, pripravení na krásne okamihy, ale aj krutosť a zlobu. Prežili si už veľa, čo by ich mohlo prekvapiť? Tu sa končí príbeh vlkolačieho chlapca Justina a krásnej dievčiny Mereny, ktorá premohla smrť.
Komentáre
Hmm...
Mňa skôr odradila hutnosť textu - odseky, ktoré doplatili na to, že sa obsah vonkoncom nerozčlenil podľa replík, ktoré spriehľadňujú nielen dej, ale aj samotnú štruktúru.
Pričom inšpirácia súčasnou konzumnou americkou literatúrou o (upíroch a) vlkolakoch taktiež nie je v takomto prevedení dvakrát šťastná - už Andersen vedel, že aj tie naoko smutné konce majú svoje čaro a jednoducho k tomu nášmu životu patria.
Záver hodnotenia vychytali nižšie uvedené príspevky :) Takže sa nebudem opakovať.
Pridal(a): Yaonee, 01. 08. 2010 20:30:34
|
Narf
No poviedka mala strasne vela opisov a rychlo ukoncene akcie. Keby radsej rozvynul nejaky dej, nemusel by ho ani ukoncit. Ale takto sa snazil vtesnat celi pribeh do jednej kapitoly. A dost mi tam chybali aj odstavce.
Pridal(a): 194.138.12.145
|
hmm...
Nerada, ale musím skonštatovať, že táto poviedka veľa neponúk(l)a. Veľmi som sa premáhala, aby som ju dočítala do konca. Žiadna nosná myšlianka, povrchnný dej, štylistika na bode mrazu, kostrbaté vety a scény príliš rýchlo ukončené - ani jedna nebola dotiahnutá do konca. Žiadalo by si to väčšiu prepracovanosť, si myslím.
Pridal(a): LenaAoi, 10. 06. 2010 14:06:49
|
|
|
