PoviedkaUmenie mladých čarodejníc11. kapitola - Skúškové – učenie, kredity, skriptáKrátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 08. 06. 2010 14:20:14
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 95
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
Začal mi najnáročnejší týždeň školského roka. Sedem skúšok počas piatich dní. Môj schedule vyzerá asi takto nejako:
PONDELOK – 8:00 skúška (dejiny herectva)
UTOROK – 9:00 skúška (angličtina), 12:00 skúška (filozofi v dejinách herectva)
STREDA – 7:30 skúška (teória a kritika divadelného umenia)
ŠTVRTOK – 10:00 skúška (divadelné umenie ako celok), 13:00 skúška (dejiny divadla v stredoeurópskych krajinách)
PIATOK – 08:30 (scénografia a kostýmy)
Samozrejme, vo „voľnom“ čase je mojou úlohou zodpovedne sa pripravovať na ďalší zabijácky deň. Tak už si len vravím: Bude úspech, ak tento týždeň prežijem. Ak náhodou všetky tie skúšky zvládnem a získam dostatočný počet kreditov, bude to hotový zázrak. No pre mňa už za oslavu stojí aj úspešné prežitie nasledujúcich piatich dní.
Hneď v pondelok som sa teda električkou vybrala k svojej fakulte. Po ceste tam som si dokonca zakázala kúpiť aj svoj komiksový časák s názvom Rakva, pretože som si chcela naštudovať posledné tri strany v knihe od Huga Omamného prezývaného Teatrálny (prečo asi?) – Dejiny herectva v kocke alebo Zázračný spôsob, ako nájsť súvislosť v dejinách. Ale, ako to už býva, v poslednej chvíli sa aj tak človek nič nestihne naučiť, ak to nevedel predtým. Vystúpila som teda z električky s dosť neistým pocitom. Ale aspoň to príjemné počasie letného charakteru mi rozjasnilo náladu už vopred.
Keď som o pol desiatej odchádzala zo skúšky, môj pocit neistoty síce nenarástol, no ani nezakrpatel. Tak je to u mňa večne: nikdy nedokážem objektívne posúdiť, či som tú písomku vedela alebo nie. Výsledky sa dozviem na internete najskôr o týždeň, takže... Už mi len ostáva veriť, že moja neistota nebude rásť.
Na hodinkách pol desiatej, navôkol slnečný pokoj. A predo mnou kopa učenia na ďalší deň. No aj tak som si neodpustila krátku prechádzku po parku. Keď som prechádzala okolo lavičky, na ktorej je zozadu vyryté M.V.+L.K., smutne som sa pousmiala a v hlave si premietla ten niekdajší romantický momentík s Leom: Bolo to dakedy v auguste minulého roku, v posledných voľných dňoch pred začiatkom školy. Sedeli sme v tom parku a užívali si posledné letné dni. Z pódia, ktoré stojí asi 500 m od lavičky, sa ozývali celkom uchulahodiace jazzové melódie. Mali sme sa fakt super. A Leovi zrazu zišla na um dosť smiešna vec – rozhodol sa vyryť naše iniciály do dreva lavičky. Vraj to bude naše miestečko. A tak aj urobil. Bolo to tam – v trochu čaptavom srdiečku M.V.+L.K. ako Mľaskajúca Voš a Lakomý Kulifaj. V tej chvíli mi došlo, ako mi môj Leo chýba.
Jasné, videli sme sa ani nie pred 24 hodinami, ale... Môj pocit z toho, ako to dopadlo, sa o nič nezlepšil ani počas noci, ani počas príjemne stráveného večera s Ninou a sestrou jej tanečného partnera Simonou, ani počas skúšky, ktorá len podporila moju neistotu (hoci len o 0,001%).
Treba to všetko zahodiť za hlavu, radila mi Simona. Nemysli na to. No fajn, to sa vám všetkým veľmi ľahko povie. Ale vy sa necítite ako najväčšia zradkyňa na svete a netúžite sa vrátiť v čase a nevykonať najväčšiu chybu svojho života. A ak áno, aspoň chápete, ako sa cítim ja. Začala som uvažovať o tom, aká pohostinná ustanovizeň bude otvorená o pol desiatej ráno v pondelok. Nemala som v úmysle ísť sa opiť, to nie. Ale nechcelo sa mi ani ísť domov – tam by som sedela sama zatvorená medzi štyrmi stenami. Ninča má totiž svoje tréningy s pánom profesorom Dokonalým a okrem toho si musí od spolužiakov zháňať skriptá na skúšky, ktoré čakajú aj ju niekedy v budúcom týždni. Fifo s Popom určite sedia v škole za svojimi milovanými kompjútrami a Mimo sa preradostne venuje spolužiačke Melánii Odzámskej, s ktorou má v pláne jedného dňa založiť si rodinu (ako s každou, ktorá sa mu zapáči, samozrejme).
Bezmyšlienkovito som kráčala po ulici a čakala som, kam ma nohy zavedú. Ani neviem, prečo, vošla som do akejsi parfumérie. Okamžite po vstupe sa ma zhostila akási pani v cyklaménovom kostýme s trvalou na vlasoch a s okuliarmi s trojuholníkovými rámikmi.
„Krásna slečna, prišli ste nakúpiť pre seba alebo pre priateľov? Darček, alebo niečo len tak na potešenie? Nejaká špeciálna príležitosť? Svadba, promócie, alebo nebodaj snaha zviesť nejakého fešáka?“
Potlačila som úškrn a odvetila som tej žiarivej zostarnutej barbie: „Nie, ďakujem. Len sa tu poobzerám, ak dovolíte.“
Vyzerala trochu sklamane, no prisvedčila. „Dobre. Vyznáte sa tu, alebo vám mám robiť sprievodkyňu?“
„Myslím, že to zvládnem aj sama,“ povedala som s milým úsmevom, aby som ju neurazila. „Nechcem vás zdržiavať od ostatných zákazníkov.“
Predavačka sa dychtivo poobzerala po ďalších zákazníkoch, no obchod bol na moje nešťastie celkom prázdny. „Ale no, vidíte, že tu nik okrem vás nie je. Preto využijem všetky svoje znalosti a poradím vám najlepšie, ako budem vedieť. Dobre?“ A prosebne zaklipkala očami s nalepenými umelými riasami.
„Dobre,“ súhlasila som napokon. Aspoň na chvíľu zabudnem na všetky starosti reálneho sveta.
„Tak, môžeme sa tu trošku prejsť, poukazujem vám to tu. Máte nejakú predstavu o vôni, ktorú by ste chceli?“
Vykročila som za ňou. Prechádzali sme popri regáloch preplnených fľaštičkami s parfémami najrôznejších farieb a konzistencií. „Neviem. Dostala som sa sem úplnou náhodou, aby som bola úprimná.“
„Náhodou?“ zamračila sa a zastala. „To ale nemyslíte vážne! K Pôvabnej Lilure sa nechodí len tak náhodou, slečinka.“
„Prepáčte, nechcela som vás uraziť,“ ospravedlnila som sa rýchlo. „Ešte nikdy som tu nebola.“
„V tom prípade nastal najvyšší čas na to, aby ste spoznali čary a mágiu vôní, slečna. Smiem vám odporučiť parfém?“
„Nech sa páči.“ Zvedavo som na ňu hľadela a uvažovala som o tom, ako sa jej asi podarí zistiť, akú vôňu mám rada.
Predavačka zažmúrila oči a jej pery sa začali rýchlo pohybovať, akoby nehlučne odriekala nejaké zaklínadlá alebo čo. Keď konečne upriamila svoj pohľad na mňa, vôbec ju nevyviedol z rovnováhy môj ironický pohľad s nadvihnutým obočím. „Myslím, že najvhodnejšie pre vás bude...“ Rozhliadla sa po najbližšom regáli a prstom prechádzala po jednotlivých fľaštičkách. „Toto.“ Podala mi flakónik s parfémom svetlofialovej farby. Na etikete bol nápis LILA. „Ovoňajte.“
Otvorila som teda flakón, strekla vôňu do vrchnáku a chvíľu počkala. Potom som si jemným mávnutím vohnala vôňu do nosa. Prenikol ma akýsi príjemný pocit radosti a spokojnosti. „Čo je to za vôňu?“
„Toto je jeden z našich najvzácnejších, najstarších, no žiaľ i najdrahších kúskov. Namiešala ho ešte pred 200 rokmi pôvodná majiteľka obchodu – moja pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-prastará mama Lilura. Povedala som tých pra osem?“ Narátala na prstoch do ôsmich, pričom si šepkala pra, pra, pra. „Áno. No, takže... Čo na to poviete?“
„Dobre ste odhadli môj vkus. Ale neviem, podľa čoho.“
„To je jednoduché, dieťa moje,“ spokojne sa usmiala a prekrížila si ruky na hrudi, až jej zacingal dlhokánsky a trošku gýčový zlatý náhrdelník vykladaný smaragdmi. „S pomocou zaklínadla som si prečítala niektoré tvoje základné povahové črty, na základe ktorých som dokázala určiť vôňu, ktorá sa ti bude nesmierne páčiť, bude mať blahodarné účinky na tvoju jemnú pleť a bude pôsobiť príťažlivo aj pre tvoje okolie.“
Nebrala som ohľad na to, že mi z ničoho nič začala tykať. „Ako ste to zistili?“
„Tajný rodinný recept,“ uškrnula sa tajnostkársky. „Ten ti neprezradím. Ale to, čo ti môžem prezradiť, je, čo som vlastne zistila. Chceš to vedieť?“
Prikývla som.
„Takže, ako prvé mi do očí udrela tvoja energia. Zvyčajne patríš medzi tých pozitívnejšie naladených, usmievaš sa a prinášaš ostatným dobrú náladu. Preto som medzi hlavné prísady, ktoré tvoria hlavu parfému, zaradila liči, pivóniu, maliny a hrozno. Ďalej som si všimla, že máš veľmi nežnú tvár, takže do srdca parfému by bolo vhodné dať ružové lupienky, kosatec a kvety osmanthusu. Môže sa pridať napríklad muškátový orech, ktorý symbolizuje lásku. Pre tvoju skutočnú dobrú náladu, radosť a pocit šťastia sa dá využiť dobromyseľ a ambra, ktoré tvoria základ parfému. Okrem nich sa v LILA parféme nachádza aj troška santalového dreva, ktorá ti dodá zmyselnosť, fialkové drevo, ktoré ti dodá ženskosť a biele pižmo ti dá odvahu prehovoriť podľa hlasu tvojho srdca.“ Všetko to hovorila veľmi dôležito, teatrálne, akoby prednášala nejakú báseň. Popritom sa ešte zasnívane zadívala do diaľky, takže to vyzeralo naozaj dosť komicky. „A okrem toho, dám ti ho za zníženú cenu, aby si mala dôvod na úsmev. Dobre? Nie je príjemný pohľad na túto smutnú tváričku,“ uzavrela a chytila mi tvár do rúk. Poznáte to – žmolia vám líca, až vás to bolí, a pritom si myslia, aké je to príjemné.
„Za zníženú cenu?“ chytila som sa dôležitých slov, pretože tie posledné som sa rozhodla odignorovať.
„No, pozrime na cenovku... vidíš? Stojí 2000 dukátikov.“
„Tak to by som si nemohla dovoliť, ani keby som šetrila do konca vysokej!“
„A preto ti dám zľavu. Koľko by si bola ochotná dať?“
„Ja nemám ani polovicu tej sumy...“
„To je v poriadku. Keď hovorím dukátikov, mám naozaj na mysli tie staré dukáty, ktoré sa používali niekedy v osemnástom storočí. Na dnešnú menu by to bolo takých 150.“
„Stále je to viac, ako si môžem dovoliť.“
„Tak sa nejako zjednáme, čo povieš? Mala by si si vyskúšať ten parfém. Navoňaj si ním ruku a otestuj ho. Uvidíme, ako sa ti bude pozdávať po 24 hodinách. Zajtra príď a dohodneme sa.“
„Mám ho testovať 24 hodín? O tom som nikdy nepočula,“ začudovala som sa.
„Áno. Parfém má totiž tri hlavné zložky: hlavu, srdce a základ. Pri prvom privoňaní cítiš hlavu, po 2 až 3 hodinách srdce a až po viac než dvadsiatich hodinách je možné cítiť základ. Ak by si ho kúpila a neskôr zistila, že ti jeho vôňa nie je príjemná, ľutovala by si zbytočne vyhodené peniaze.“
S úsmevom som si pomyslela, že táto vydarená obchodníčka mi dáva celkom dobré rady.
„Vidíš, zrazu sa usmievaš! Úsmev ti svedčí oveľa viac než tie zvesené kútiky úst.“
„Dobre, ja sa tu teda zajtra zastavím. V škole by som mala skončiť pred druhou, tak potom sem môžem prísť.“
„Výborne, dohodnuté. Budem ťa čakať. Buď tu budem ja alebo môj syn. Ak by sa tu náhodou nachádzal on, vysvetli mu, čo sme tu dnes riešili. Dobre?“
„Dobre,“ súhlasila som. „Dovidenia!“
A opustila som obchod oveľa veselšia. Tá predavačka mi zlepšila náladu svojím vyjednávaním, krikľavým a výrazným outfitom a aj predstavou syna. Uvidíme, čo to bude za týpka. Vtom mi však došlo, že ma zajtra čakajú dve skúšky. Ponáhľala som sa teda domov a tam som zaborila hlavu do kníh, pri ktorých som aj zaspala.
NINA
Klasické ubehané pondelkové dopoludnie. Musela som sa čo najrýchlejšie dopraviť na svoju fakultu, kde som sa mala stretnúť so spolužiačkou Zinou. Tá mi sľúbila, že mi skopíruje skriptá, vďaka ktorým sa budem môcť pripraviť na svoje budúcotýždňové skúšky. Zina mi na moje prekvapenie doniesla tašku plnú hrubých kníh, ktoré už sa hádam dajú zohnať len v antikvariátoch. S týmto hrozivým nákladom som sa potom teperila k Martinovi, s ktorým som mala pokračovať v tréningoch.
Privítal ma s veselou tvárou a milým pozdravom. „Akú si mala nedeľu?“ pýtal sa, len čo som za ním vošla do jeho priestranného domu.
„Fajn, a ty?“ odvetila som trochu šokovaná jeho prehnane dobrou náladou. Bežne takýto nebýva – skôr je zamračený a vyzerá namrzene. Toto ma skutočne prekvapovalo.
„Pohodička. Konečne nejaký oddych.“
„Máš pre mňa šaty aj na nasledujúci tanec?“ opýtala som sa trochu provokačne, keďže som mala pocit, že si to pri tejto jeho nálade môžem dovoliť.
„Jasné, že mám,“ žmurkol na mňa, chytil ma za ruku a ťahal ma kamsi, kde som ešte nebola. „Tak, čo povieš?“ spýtal sa, keď sme vstúpili do priestrannej miestnosti s veľkou skriňou, na ktorej boli na vešiaku zavesené...
Naskytol sa mi pohľad na dokonalé šaty – čierna farba, krvavočervené volány na spodnej časti sukne, na ramienkach a okolo pásu posiate jemnými negýčovými flitrami červenej farby. „Ja ťa milujem!“ vykĺzlo mi skôr, než som si stihla uvedomiť, čo vravím – taká som bola z tých šiat nadšená. Na záchranu situácie som v rýchlosti dodala: „Sú úžasné!“ A podišla som bližšie k nim.
„Môžeš si ich skúsiť, ak chceš,“ povedal Maťo.
Zanietene som prikývla, tak ma nechal samu. Vždy som zbožňovala paso doble – nikdy som ho netancovala, ale strašne sa mi páčil tento tanec a obdivovala som tanečné páry, ktoré sa mu venovali profesionálne. Je v ňom vášeň, prudkosť, živočíšnosť, dravosť – všetko, čo mi akosi chýba. Ľudia mi často vyčítajú, že dávam málo najavo svoje emócie a pocity – a práve v paso doble sa to vyžaduje. Preto pred týmto tancom mám aj najväčší rešpekt.
Maťo sa zatiaľ tiež prezliekol – do voľnejšej čiernej košele a čiernych nohavíc. No, čo už – muži prosto pri tanci nemajú vyniknúť až tak, ako ich partnerky. Spoločne sme začali pracovať na choreografii, hoci pri tejto som sa cítila fakt dosť neisto. No Maťo odo mňa zrazu vyžaduje rovnaký podiel, akým prispieva on. Je to síce zvláštna novinka, ale musím sa s ňou nejako popasovať.
Navrhol, aby sme sa šli niekam naobedovať. Vybrali sme sa teda do pizzerie na opačnej strane ulice – na môj návrh a moje naliehanie. Nemôžem si pomôcť – pizzu jednoducho milujem; bez ohľadu na to, aká je nezdravá. Keď už som spokojne prežúvala chrumkavé cesto pokryté mozzarelou a rajčinami, všimla som si, že Maťo ma s jemným úsmevom pozoruje.
„Daj si aj ty,“ ponúkla som ho s plnými ústami, „nezjem ju predsa sama!“
„Niekedy sa nestačím čudovať,“ odvetil, nespúšťajúc zo mňa zrak, „aká si premenlivá. Raz sa na mňa naštveš, potom si ako anjel... Čo si má o tebe človek myslieť? Teraz sa tu napchávaš, akoby si týždeň nejedla!“
„Napchávam?“ Prehltla som a odložila pizzový trojuholník na tanier. „Ako to myslíš? To je dosť urážlivé, nezdá sa ti?“
„Vidíš?“ pousmial sa. „Tak ľahko sa rozčúliš... je to celkom milé.“
„Milé?“ začudovala som sa. „Ja mám skôr pocit, že je to dosť otravné. Nemôžem za to, že som taká výbušná.“
„To by sme ale mohli využiť v choreografii,“ navrhol.
„Pri tanci to nedokážem. To je pre mňa najväčší problém.“
„Prečo?“
Pokrčila som plecami. „Keby som to aspoň tušila, snažila by som sa to vyriešiť. Možno keby som mohla tancovať sama, nikým nevidená...“
„To asi nepôjde,“ naznačil a ospravedlňujúco sa na mňa usmial. „Ja som ťa zatiahol do tejto súťaže a rád by som to s tebou aj dokončil.“
„Nevyliezla by som sama na to pódium, ani keby tanky padali,“ priznala som. „Pri tebe mám istotu, ale sama by som to určite nezvládla.“
„Ale prečo je to tak? Nemáš predsa trému ani nič také...“
Znovu som uchopila pizzu do rúk, pretože som nedokázala odolať – jej vôňa sa tam tak príjemne rozliehala... „Trému nemám, ale... sám si mi predsa kedysi povedal, že keď tancujem sama, pôsobím neisto. S partnerom je to lepšie. Niekto je sólista a niekto nie. Je to ako so spevom.“
Prikývol. „Čo chceš robiť po vysokej?“
Krátko som sa zasmiala. „Som v prváku. O niečom takom ešte absolútne neuvažujem.“
„Predpokladám, že sa chceš venovať tancu, keďže ho študuješ, však? Nemáš nejakú konkrétnejšiu predstavu?“
„Vôbec nie,“ pokrútila som hlavou. „Môj ročník sa momentálne venuje scénickému tancu, ale keďže som si vďaka tebe uvedomila, že to nie je moja parketa...“
„Vďaka mne? Prečo?“
„Ty si mi prvý raz povedal, že by sa mi lepšie tancovalo s partnerom. A keď som sa dala na tú súťaž... vynárali sa mi v mysli spomienky na to, ako som tancovala ako malé dievča. A uvedomila som si, že to je to, čomu sa chcem venovať. Na profesionálnu úroveň to už, žiaľ, zrejme nevytiahnem, ale... stále to môžem skúšať so súťažami. Jediným problémom je tanečný partner.“
„Pozri... máš ešte naozaj veľa času na rozmyslenie. Budúci rok ťa čaká balet, moderný tanec, potom latina, štandard. Ja som si len chcel overiť, či sa plánuješ venovať tomu, čo študuješ.“
„Nič iné neviem,“ priznala som. „Strašne rada by som ti vybojovala víťazstvo. Ale musím ti povedať, že tomu nedávam veľkú šancu. Nie som taká dobrá, aby som porazila tú Španielku. Je tisíc ráz lepšia než ja.“
„Prečo sa s ňou porovnávaš? Ty si iná.“
„No, veď práve! Ona má latinu v krvi, zato ja vôbec. Navyše, tomuto tancu som sa nevenovala nikdy. Bojím sa, že to pokazím. A nechcem, pretože viem, ako ti na tom záleží.“
„Záleží mi na tom,“ pripustil, „ale nie až tak, aby si sa kvôli tomu stresovala.“
„Stresovať sa? Nie... To sa bude diať budúci týždeň, kedy ma čakajú tri skúšky. Dovtedy sa budem len podceňovať, ak dovolíš,“ pokúsila som sa o žart.
„Nie, nedovolím,“ rázne pokrútil hlavou. „Nerieš, ako to všetko dopadne. Urobíme maximum a budeme odchádzať s čistým svedomím, že sme sa na to nevykašľali. Okey?“
„Ako chceš. Ale už teraz ma mrzí, že...“
„Nech ťa nič nemrzí,“ zastavil ma. „Kašli na to, čo sa stane. Máme pred sebou posledné spoločné dni. Tak neriešme to, čo bude potom.“
Posledné spoločné dni?, prebehlo mi mysľou ako ozvena. „Posledné?“
„No a? Potom budú skúšky... a ja sa znova pre teba stanem profesorom. Aspoň na to obdobie...“
Zamračila som sa. „To mi nedošlo...“
Pobavene nadvihol obočie. „Fakt? A čo si čakala?“
„Neviem... neuvažovala som o tom. Takže aj ty budeš jedným zo skúšajúcich?“
„Jasnačka. A tentoraz si to poriadne vychutnám, keďže to bude naposledy.“
„Hádam nebudeš prísnejší ako inokedy?“
Tajomne sa zaškeril a pokrčil plecami. „Ktovie... veď to sama uvidíš.“
„Začínam sa báť,“ priznala som.
„To nemusíš. Predsa viem, aké nároky na teba kladiem, takže... chápem, že máš menej času na prípravu než ostatní študenti.“
„Pochybujem, že teba by mohlo niečo obmäkčiť...“
„V tvojom prípade možno aj hej,“ pripustil. Nevedela som, či hovorí vážne a skrýva to do žartovného tónu, alebo si zo mňa robí srandu. „Len sa nestresuj. Bude to v pohode. Veď o nič nejde, skúšky na konci prváku nebývajú náročné.“
„Nie? A prečo?“
„Pretože ste všetci vynaložili dostatok námahy na nacvičenie muzikálu. Naučili ste sa aj spolupracovať – cvičili ste aj so speváckou fakultou. Jednu skúšku máte už v podstate istú – verejné vystupovanie.“
„Ja sa ale toho muzikálu nezúčastním,“ pripomenula som mu. „Alebo si zabudol, že kvôli tebe som prestala navštevovať hodiny?“
„Nezabudol. Ty budeš mať špeciálne body za reprezentáciu školy. Vravím ti: ničoho sa neboj. Zvládneš to.“
„No, len aby... Varujem ťa, že ak nie, tak si to odnesieš!“
„Budeš ma z toho viniť?“ zaceril sa.
„Tak to si píš!“
Zasmial sa. „Nech sa páči...“
„Prosím ťa, daj si z tej pizze, lebo ju nakoniec naozaj zožeriem ja a potom sa budem cítiť ako nafúknutý balón!“ požiadala som ho rázne, na čo si konečne vzal jeden kúsok a mne odľahlo – aspoň sa pred ním neukážem ako totálny pažravec.
MARÍNA
Už tretí raz za sebou som čítala to isté zadanie:
OTÁZKA Č. 22
Charakterizujte prínos Floriána von Bergenburga do divadelníctva v Lichtenštajnsku; určte historicko-sociálne pomery, v akých žil; definujte jeho životnú filozofiu.
a) Umožnil postaviť prvé národné divadlo; žil v období Veľkej francúzskej revolúcie a bojoval za práva republikánov v Lichtenštajnsku; jeho najslávnejším výrokom je: „Dych životu dáva umenie – divadlo je umenie. Divadlo mi umožňuje dýchať.“, ktorý vypovedá o tom, že upriamoval celú svoju pozornosť na divadelníctvo.
b) Protestoval proti založeniu divadla vo Vaduze; žil v období vzniku Lichtenštajnska ako kniežatstva a vďaka spojeniu panstva Schellenbergu so susedným vojvodstvom Vaduzom sa dostal na cisársky dvor; vyhlasoval divadlo za stratu času a zbytočné mrhanie peniazmi.
c) Finančne podporoval rozvoj kultúry a umenia vo Vaduze kvôli manželke, ktorá bola zakladateľkou prvého ochotníckeho divadla vo Vaduze; bol kráľovským pokladníkom a slúžil na dvore Franza I., princa lichtenštajnského; bol to zhýralý muž, ktorý vyhlasoval: „Divadlo dáva človeku slobodu stať sa tým, čím chce – na úkor tých, ktorí nechcú, aby bol tým, čím chce.“
Pozrela som na hodinky, ktoré nosím na ľavej ruke. Ukazovali ešte len 13:30. Sedím tu teda už pol hodinu a beznádejne sa snažím sústrediť na písomku. Nejako som tipla správne odpovede v predchádzajúcich otázkach; zvládnem to teda aj pri tejto.
Ale nie, vravela som si, skús sa nad tým aspoň trochu zamyslieť. Máš to dakde v pamäti.
Florian von Bergenburg... Florian von... Florian...
Zatvárali sa mi oči. Prinútila som sa otvoriť ich a nejako som sa pokúšala prebrať – značne k tomu dopomohla vôňa môjho najnovšieho parfému – kúpila som si LILA parfém s 50%-nou zľavou (nanešťastie som nemala to potešenie stretnúť sa so synom tej predavačky). Napila som sa vody z fľaše – zrejme ma tak ničí to teplo. Márne som sa pokúšala spomenúť si na meno Florian von Bergenburg. Zakrúžkovala som možnosť a) a čítala som ďalej.
Tak to išlo – bol už štvrtok a ja som pociťovala stále väčšiu a väčšiu únavu. Stačí mi zdolať už len zajtrajší Mount Everest – poslednú skúšku zo scénografie a kostýmov. A potom konečne víkend, počas ktorého sa mi možno podarí dospať všetok zameškaný čas určený na spánok, oddýchnem si, oslávim (snáď) úspešné ukončenie skúškového, a možno sa mi podarí aj vyriešiť situáciu s Leom.
A potom už len budúci týždeň niekoľko skúšok divadla a v predposlednú júnovú sobotu sa slávnostne prváci predstavia celej škole v plnej kráse vo vlastnom predstavení s vlastným scenárom (vytvoreným s pomocou profesionálneho scenáristu), s vlastnými kulisami (vytvorenými s pomocou skutočných rekvizitárov), s vlastnými kostýmami (vytvorenými s pomocou skutočných kostymérok), s vlastnou hrou a s vlastnými hereckými výkonmi. Už sa neviem dočkať... kedy bude konečne PO tom!
Komentáre
musela
som sa prerolovať na začiatok kapitoly a zistiť, kto je tá "s jej synom":D:D túto časť si ani nejako detailne nepamätám..:D:D to už bolo dávno:p
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 20:13:40
|
A ja som si myslela,...
... že sa stretne s jej synom a bude to RH! Škoda, teraz ma bude zožierať neistota, či to náhodou predsa len nie je on. :D
Jaj, skúšky... To boli časy. Nevadilo by mi, ak by som si to celé mohla zopakovať.
Verím tomu, že Nina a Martin vyhrajú! Držím im palce!
Pridal(a): Bruja, 28. 09. 2011 06:38:51
|
|
|
