PoviedkaLetná poviedková súťaž2. kapitola - Pravá identitaKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 10. 06. 2010 21:16:39
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 423
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Bežala lesom, hoci vedela, že to nestihne. Zachrániť život sebe ani ostatným. Tým, ktorých tak milovala. Svoju matku Judith a brata Jonyho. „Toto som už raz zažila, ale kde?“ Nevedela si spomenúť a ďalej uháňala horou. Bežala popri prasknutom strome, ktorý jej bol tak známy. Všetko sa jej zdalo neuveriteľne známe, až ju mrazilo. A v tom si spomenula. „Môj sen,“ šepla zdesene. Neraz, keď bola malá, sa jej snívali hrôzostrašné sny, ktoré sa neskôr vyplnili. Boli o smrti iných ľudí a ona vo svojom sne vždy cítila ich bolesť a strach. Ich hrôzu zo skorej smrti. Posledný sen mala pred troma dňami. Ten sen bol o nej a jej rodine. Všetci mali zomrieť tu, v tomto lese. Aké morbídne! Smrť, stále samá smrť.
Modlila sa, prosila, aby mohla bežať rýchlejšie. Aby stihla prísť včas a zachrániť, čo sa len dá. Lepšie povedané, kto... Ani tak nezáležalo na jej živote. Prednejšie boli tie ich. Oni jej dali to, po čom vždy túžila. Rodinu. Miesto, kam by sklonila hlavu za hocijakých okolností. To slovo, ktoré toho toľko zahŕňa!
Adoptovali ju, Angelu, keď bola ešte maličká. Jej biologická matka zomrela pri pôrode a otca nepoznala. V dnešných časoch úplná klasika. Žiadna iná rodina sa nečrtala, až do jej štyroch rokov. Dovtedajší Angelin život bol tak temný, plný smútku. Táto situácia z nej spravila človeka, ktorý na nič nečaká a už tobôž nie na tie krajšie chvíle. Zrazu tu ale boli oni. Akoby sa rozžiarilo tisíce malých žiaroviek, začala opäť žiť. Cítila sa tak šťastná. Odrazu mala brata, ktorý trpel ochranárskymi sklonmi – tie zbožňovala – a matku, ktorá ju považovala za vlastnú. Žiadne rozdiely medzi nimi nerobila. Všetko sa obrátilo k dobrému.
Keď si teraz pomyslela, že by zomreli jej vinou. Tie jej prekliate sny! „Nie sny! To ja som prekliata!!“ Pomyslela si a cítila, ako jej slzy tečú prúdom po tvári. „Nie, oni nesmú zomrieť! Nie kvôli mne!“ Prosila v duchu. Ale koho? Boha? Nie, ten by nedopustil, aby jeden z jeho zverencov trpel. Nie bezdôvodne. „Čo som spáchala, že ma tak trestáš? Prečo, Bože? Prečo ja? Prečo si znovu dovolil, aby začali tie sny?“ Stále sa pýtala. „Nie, za tie sny nemôže Boh!“ Ozval sa hlas. Zastavila sa a rýchlo sa obzerala za očami, ktoré šírili strach. Temné, vyvolávajúce tie najhoršie predstavy. Tie jej sa teraz premieňali na skutočnosť. „Boha sem nepleť, maličká. Toto je len a len naša zásluha.“ Čo to tára? „Kto si?“ Opýtalo sa dievča s vidinou nemohúcnosti a ďalej sa obzeralo vôkol seba, no stále nevidelo nič viac, ako tie hrôzostrašné oči. „Nemôžeš ma zazrieť, som a vždy som bola ty.“ Nerozumela. Oči predsa zreteľne videla. „Čože?! Ja som ja. Nepatríš ku mne!“ Nič, hlavne však toto, jej nedávalo zmysel. „Áno. Som tvojou súčasťou tak, ako ty si mojou. Vidíš len to, čo sama chceš vidieť.“ Ozrejmil neznámy hlas Angeline videnie ako keby sa ho pýtala. Prízrak na nič nečakal a kým Angela vo vnútri bojovala s najväčším zmätkom, miatol ju ďalej. „Môže za to náš otec. Iste si si všimla, že s každým, kto umrel, si sa poznala? Osoby a smrť, ktorých si bola svedkom...“ Akoby toho nebolo dosť na jej už rozdrásanú dušu, hlas nemilosrdne pokračoval. „Otec nám prenechal moc, ktorú mal. Sme Anjel smrti. Našou podstatou je brať život. A ani v tomto prípade to nezastavíš.“ Všetko v nej sa rúcalo. „My nemôžeme milovať a byť milovaní. Zomrie každý, kto nás má rád. A tých, ktorých máš rada ty, zomierajú práve v tejto chvíli. Cítiš to? Však to cítiš?“ Akoby sa v jej trápení vyžíval. „Už to nedokážeš zastaviť, aj keby si chcela. Napokon, keď budú mŕtvi, zistíš, že si ich vlastne nikdy nemilovala“ To nemôže byť pravda, opakovala si stále. „Náš život bol vždy prázdny. Nech si stretla kohokoľvek. Ak si k nemu cítila čokoľvek, pominulo to vo chvíli, keď zomrel.“ Zhrozene zistila, že všetko o čom rozpráva sa začína rozlievať jej žilami ako jed. Má pravdu. Ak vôbec niečo cítila k tým ľuďom. Cítila? Už si ani nespomínala. Všetko to bola lož, kamufláž. Ona nikdy nebola schopná niečo cítiť, najmä nie lásku. Necítila nič ani teraz. Aj ten strach, ktorý ju doteraz sprevádzal, bol akýsi nepravý. Ale prečo? Ako je to možné? Čo to bolo doteraz?
Došla až k rieke, ktorá bola neďaleko nej. Kľakla si a zahľadela sa na hladinu. Jej tvár bola pokojná, chladná. Konečne si uvedomila, kam patrí. Do svete, v ktorom vládne temnota. Z diaľky začula krik. Judith ju volala menom. „Angela! Angela, utekaj! Zachráň sa.“ Angela sa chladne, vypočítavo usmiala. „Aká irónia. Už viac nemusím a hlavne nemám dôvod utekať.“ Povedala s ľadom v tvári. Vystrela sa do pôvodnej výšky a vybrala sa opačným smerom ako znel krik. V ten okamih sa vytratil aj ten posledný kúsok dobra, ktorý v nej ostal. Stal sa z nej padlý anjel, ktorý bral duše nevinným.
Komentáre
Pekné :)
Páči sa mi to je to jednoduché no pretca pútavé :)
Pridal(a): 217.119.117.202
|
...
I tu je kameňom úrazu forma - konkrétne dialógy.
Dialóg - striedanie replík dvoch alebo viacerých hovoriacich. Repliky majú podobu priamej reči a tvoria relatívne samostatné celky obsahovo a formálne spojené spoločnou témou a funkciou./ pričom práve ich samostatnosť v texte chýba, takže nie je viac-menej možné vychutnať si plynulosť deja, myšlienky nielen postáv, ale aj samotného autora, či iné dôležité estetické prvky, ktoré nechajú príbeh žiť.
Formu neodľahčuje ani jazykovo-štylistická rovina - opakovanie slov, neprakticky pospájané vety, krkolomne včlenená digresia, povrchná charakteristika... čo je naškodu, keďže štýl nie je vonkoncom na zahodenie a určite by sa s ním dokázali v blízkej budúcnosti naozaj úžasné zázraky :)
I tak držím palce.
Pridal(a): Yaonee, 01. 08. 2010 20:40:50
|
Narf
Kratke, ale skvele. Uplne ma to nutilo citat dalej jednym dychom.
Pridal(a): 194.138.12.145
|
pochvala
Táto minipoviedočka ma dostala. Rýchle "in medias res". Od začiatku do konca grády, rýchly spád. Cítim závan niečoho nového. Nie jednotvárne stvárnené, dosť dobrá štylizácia. Trochu veľa dialógov, ale to bol asi zámer. Celkovo, veľmi dobré.
Pridal(a): LenaAoi, 11. 06. 2010 16:50:53
|
|
|
