PoviedkaLetná poviedková súťaž3. kapitola - OvoniavačKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 10. 06. 2010 21:19:17
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 334
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Nikdy som nemyslel, že by mi raz vyšla kniha. Vyšla. Potom som ale s hrôzou zistil, že to bol román z červenej knižnice.
Pravdaže, to JA som bol autorom a pri písaní som veľmi dobre vedel, čo to vlastne píšem. No niekoľko mesiacov po úspešnom (romantika u nás vždy išla na dračku) uvedení knihy na trh, som sa raz ráno zobudil (áno, to ľudia robia) do tichého bytu a dopálilo mi to: kamarát, napísal si romantický škvár! Ty, ktorý si začal písať ako sedemročný, lebo si namiesto šlabikára z dodnes nevysvetliteľného dôvodu dostal do rúk Misery Stephena Kinga! Ty, ktorý píšeš tie najväčšie krváky, v ktorých je kopec brutálne zabitých ľudí aj zvierat! Ty, ty, ty! Tak to TY si skĺzol tak hlboko len preto, aby si si urobil dobré meno, lebo ti nejaký mudrlant vo vydavateľstve odpísal, že ženy na Slovensku vždy kupovali romantické knihy! A že žien je na svete viac, ako mužov, takže aj tržby tomu budú odpovedať. Nie, že by nakoniec nemal pravdu, to nie. Išlo proste o to, ako keby som sa spreneveril samému sebe, hoc som si uvedomoval, že nebola iná možnosť, ako dať o sebe svetu vedieť.
No áno, som spisovateľ. Možno nič prevratné, ale dalo by sa povedať, že sa mi darí veľmi sympaticky. Vysvetlite si to, ako chcete.
Moja prvá oficiálna kniha, Zámok neresti, sa predávala tak dobre, že sa musela tlačiť ešte raz a potom ešte raz, čo bolo na našom malom trhu takmer šokujúce a prevratné.
Ako to už býva, autori „vážnej literatúry“ ihneď voči mne zahoreli túžbou po pomste. A keďže spisovatelia a básnici sú od prírody mierumilovnými živočíchmi, začali sa objavovať namiesto fyzických útokov útoky slovné. Špinili ma kam sa pohli, našťastie boli stále zavretí doma. No aj keby neboli, ja som sa v mladosti príliš zaujímal o svetový šoubiznis na to, aby som im na priehľadné myšacie pastičky skočil. Ignoroval som ich. Väčšina recenzií v komerčných časopisoch a tržby hovorili za všetko. Veď už Hitchcock povedal, že ak ho sklamú kritici (čo sa stávalo takmer vždy), jediným dôkazom úspechu je práve obecenstvo. So mnou to bolo podobné, i keď – ako som spomenul -, recenzenti ma ani zďaleka nenávideli tak, ako moji akožekolegovia. Len v odborne zameraných časopisoch (na otrasnom papieri), som sa o sebe dočítal nelichotivú poznámku „Takto sa umenie veru nepíše“. Čo oni vedeli o umení.
Manželku som nemal. Ani deti. Byt po rodičoch. Susedia fajn. Väčšinou to boli deti ľudí, ktorí tu bývali pred nimi. Pekný dvojposchodový činžiak, v zelenom zdravom prostredí. Vlastne to tu svojim spôsobom pripomínalo dedinu. No stačilo prejsť dolnými ulicami a už ste boli v centre mesta.
Býval som na prvom poschodí. Nepovažoval som sa za človeka, ktorý starol, ale veľmi dobre som si pamätal na svoje detstvo. Mal som asi desať, keď čakala naša suseda dieťa. To dieťa dnes malo vlastné dieťa a ja som začal nenávidieť čas. Nie veľmi, len trocha. Vlastne som na to radšej nemyslel.
Bola práve jar, keď sa to stalo. Stromy pučali. Na jabloni pred oknami činžiaku sa zjavili zelené púčiky a na marhuliach (ktoré som zväčša nechával susedom) sa objavili biele kvietky, ktoré voňali, ale až vtedy, čo ste si ich pridržali tesne pri nose.
Jar je pekné ročné obdobie. Spolu so zimou (ale tou naozajstnou zimou, nie čľapkanicou) mám toto ročné obdobie najradšej. Možno presne takto to vyzeralo na svete pred šiestym dňom, keď Boh ešte nestvoril človeka.
Pokračoval som v prácach na novú knihu. Áno, hádate správne, romantika. Vedel som, že sa pohybujem na slabej lávke. Stačil jeden chybný pohyb a mohol som sa ocitnúť v situácii, v akej sa ocitla aj osemročná Katrina v Kingovej brilantnej poviedke Posledná priečka na rebríku. Mne ale nemal kto nanosiť na vražednú podlahu kopu sena, veru nie. Uvedomoval som si, že sa môže poľahky stať, že sa stanem Tým, ktorého ženy milujú a muži nenávidia.
O niečo také som nestál. Chcel som vydávať také knihy, aké som vedel písať najlepšie, ale najskôr som sa musel stať slávnym, aby mi vo vydavateľstve, jedinom, ktoré sa so mnou bolo ochotné baviť, dôverovali. Tá dôvera sa objavovala, ale keďže som nechcel byť autorom jedného titulu, musel som všetkým dokázať, že to nebola náhoda. Preto zákonite musela prísť kniha druhá. Ono, ja nechcem povedať, že romantika je hnus a že sa nedá napísať dobre, božechráň! Vravím len, že mňa nebaví. Našťastie môj nezáujem akýmsi božím pričinením nevynikol v celkovom štýle knihy.
***
Zväčša som vstával skoro ráno. Kedysi, v detstve, som nadšene leňošil v posteli čo najdlhšie, no vekom sa to zmenilo. A niekde som čítal, že ak človek do desiatich minút nezaspí, mal by vstať z postele a venovať sa inej činnosti. Z toho som usúdil, že ak človek ráno otvorí oči a už sa mu nechce spať, mal by vstať.
Môj deň začínal rannou toaletou. Potom, s východom Slnka, išiel som o pár ulíc ďalej, do novinového stánku a do potravín, v ktorých som si kupoval rožky a chleba. Potom som išiel domov, panovalo čerstvé ovzdušie, začalo sa oteplievať. Kráčal som ulicami, štekali na mňa psiská. Doma som sa v pokoji naraňajkoval a potom som písal. Najlepšie sa mi písalo skoro ráno a v noci.
Písanie druhej romantiky ma bavilo natoľko, že jedno ráno som vstal naozaj skoro. Bolo pár minút po štvrtej, no prebudenie nebolo brutálne. Vstal som rád. Rozhodol som sa svoje zabehané ranné činnosti vynechať (logicky – potraviny i PNS boli ešte zatvorené), uvaril som si kávu a z pracovne už čoskoro vychádzal klepot môjho železného písacieho stroja.
Keď som písal, mal som na ušiach slúchadlá. Hudba bola pustená nahlas, vďaka čomu som nepočul ani ťukanie stroja.
Písal som, popíjal kávu a minimálne oddychoval. Ak som sa zastavil, tak len preto, aby som sa zamyslel (božemôj!) nad ďalším vývojom deja. Nikdy som príbeh neplánoval. Veril som, že ak ho nepoznám vopred, čitateľ nemá šancu uhádnuť ho.
Napísal som desať strán za 50 minút. Takéto tempo som mal len občas, keď som mal ozajstnú náladu na písanie.
Prestal som písať a s pukaním som si pretiahol prsty. Dal som si dole slúchadlá a vypol hudbu. V ušiach mi krátko zaľahlo a všadeprítomné ticho ma ohlušilo.
Vyšli prvé skoré ranné zore, nad vzdialené a krásne hory, ktorými bolo mesto obohnané ako stredovekou hradbou.
Oprel som sa o operadlo stoličky a dopil kávu.
„Si dobrý. Skvelý. Nerobím si z teba srandu. Vážne.“ Mal som pravdu. Vyzeralo to dobre.
No a vtedy som začul ten šuchot. Ako keď by na Zemi pristál mimozemšťan a našiel by vrecko s cukríkmi. Vnútri by videl farebné veci a chcel by sa k nim dostať, no nevedel by ako, lebo na ich planéte vrecká neexistujú. A tak by ho len obchytkával a nevedel si s ním rady. Ten šuštiaci zvuk mi išiel na nervy. Započúval som sa doňho pozornejšie; možno prichádzal od susedov. Nie, to nie. Steny boli hrubé, to bol predsa jediný dôvod, prečo ma susedia kvôli hlasnému búšeniu kláves ešte nezlynčovali.
Mohol to robiť strakatý kocúrik. Jeho mama zomrela krátko po pôrode a ja sám (za pomoci telefonických rád zverolekára Braňa) som ho vypiplal. Teraz bol z neho chlapík.
Šušťanie trvalo dobré dve minúty. Premýšľal som, k čomu sa to kocúrik dostal a došlo mi, že večer som nechal na stole v kuchyni naozaj cukríky. Nerozbalené. Takže kocúrik vyskočil na stôl, vynikajúce. Nič proti hygiene, kamarát, ale mal by si sa naučiť slušnejším móresom!
Vtedy šušťanie prestalo. Ozvalo sa hlasné trhnutie a na linoleum sa vysypali cukríky.
Pomaly som vstal, hľadiac na zatvorené dvere svojej pracovne. Kuchyňa bola hneď oproti nej. Tam som cez noc nechával kocúrika zatvoreného. Mal tam aj záchod. Nerobilo by mi problém nechávať pootvárané všetky dvere v byte, aby mal v noci voľné teritórium, no v poslednom čase si mýlil koberec s wéckom. Preto som ho zatváral do kuchyne.
Opatrne som otvoril dvere na pracovni. Potichučky, aby som mu nedal poznať, že idem. Musel som ho potrestať a k tomu bolo nutné chytiť ho pri čine.
Bosými chodidlami som stúpil na teplý koberec v chodbe, položiac ruku na kľučku kuchynských dverí. Rýchlo som ich otvoril a rozsvietil.
Kocúrik ležal na svojej stoličke. Väčšinou spával v klbku, no teraz bol zahrabaný v handrách a prikrývkach, z ktorých mu vykúkala len hlava s vytreštenými očami. Akonáhle ma uvidel, vystrelil z brlohu a preletel sťa víchor okolo mňa, vbehnúc do pracovne. Pozeral som za ním ako na ducha.
Rozhliadol som sa po kuchyni. Niečo tu páchlo. Len slabo, ale cítil som to. Bolo to, akoby ste sa pokúsili smrad prestriekať sprejom.
Na zemi boli rozsypané cukríky. Na stole bolo roztrhnuté vrecko. Medzi cukríkmi som uvidel niekoľko rozbalených, prázdnych papierikov.
„Čo to má...“ Nechápal som. A zrazu som si uvedomil, že som doma sám. Úplne sám. Tá informácia bola dvojzmyselná. Neišlo o to, že to s cukríkmi nemal KTO urobiť. Išlo o to, že som sa bál. A nemal mi kto pomôcť.
Rýchlo som vybehol z kuchyne, odomkol som vchodové dvere a rozsvietil ostré svetlo na schodisku. Bolo tam ticho, len dole čosi potichu bzučalo. Stál som na schodisku, s bosými nohami na chladnej zemi, s rukou na vypínači a obzeral som sa po chodbe.
Nebudem vás zdržiavať svojimi pocitmi a myšlienkami, ktoré sa mi preháňali v hlave. Nakoniec som sa vrátil do bytu. Cukríky, vrecko a papieriky som vyhodil do koša. Kocúrik vyzeral už pokojne a tak som sa upokojil aj ja. Chyba lávky, priatelia.
Chyba lávky.
***
Máte niekedy ten zvláštny pocit? Sedíte vo svojom byte. Ste sami doma. Skoré ráno (na čase vlastne nezáleží, to zo mňa hovorí len moja skúsenosť) a v byte ticho, že by ste počuli ihlu spadnúť. A zrazu ju spadnúť počujete. Čosi sa vám zamarí, že ste NIEČO práve počuli. Neviete, čo. Nejaký zvuk. Zmeníte sa na skalu, aby ste počuli i najmenšie šuchnutie, no zväčša (ak máte šťastie) už nepočujete nič. Čoskoro na zážitok radšej zabudnete. Nečudujem sa vám. No spisovatelia nezabúdajú.
V mojom byte bol Ovoniavač. Ja, kocúrik a Ovoniavač. Bola to humusácka a smradľavá príšera. Bývala niekde v byte a vychádzala z úkrytu, až keď bol vzduch čistý (u ľudí, ktorí sú ochrnutí a nemôžu komunikovať s okolím, sa pravdepodobne bežne zjavujú a pobehujú im po izbe). Zakrádala sa potichu mojim bytom, ovoniavala moje veci a jedla to, čo som zabudol vrátiť do chladničky či vysoko na poličku, do skrine. Jej hnusný puch dovtedy, ako som sa zobudil, vyprchal. A prázdne obaly od potravín Ovoniavač hádzal do koša.
Neviem prečo ovoniaval. No mám teóriu. Jednoduchú. Jednoducho preto, prečo mačky a psy. Majú úžasný čuchový aparát. Pamätajú si všetky pachy a túto svoju schopnosť neskôr často využívajú. Ovoniavač bol rovnaký, no on svoje schopnosti nechcel využiť, on ich potreboval ZNEUŽIŤ. Akoby si myslel, že raz sa z bytu odsťahujem. Tomu nemohol zabrániť (i keď, občas som sa v noci strhával z mory, kedy sa mi zdalo, že to veru zariadiť mohol a to VEĽMI ĽAHKO), ale mohol zabrániť tomu, aby som sa neodsťahoval len ja s kocúrikom, ale i on. Potreboval poznať moje pachy, aby ma vystopoval.
Ale to bola iba moja teória. Možno to s tým nemalo nič spoločné.
Písanie ma nebavilo. Strašilo ma. Čo ak vždy, keď som písal, so slúchadlami na ušiach, s revúcou hudbou v mozgu, zabratý do myšlienok a úvah, čo ak vtedy ON postával vo dverách a pozeral mi na chrbát? Niekedy sa dostanem pri písaní do takého stavu, že okolitý svet nevnímam. Vtedy ku mne mohol dokonca podísť (priplaziť sa, prišuchtať, priskočiť, pridengľaviť sa, zhmotniť sa alebo čo tá zákerná sviňa robila) a ovoniavať ma! Viete si to predstaviť?! Tá predstava mi v noci chvátala mozog! Čo všetko tu robil, keď som bol vonku? A čo bolo ešte oveľa horšie: čo preboha robil, keď som bol doma?????
Ovoniavač bol plný nechutných záporov. Jedným z tých, ktoré som najviac nenávidel, bola žiarlivosť. Chcel ma mať len pre seba. A tak zabil môjho kocúrika. Rozbil mu hlavu tĺčikom na mäso. Narafičil to tak, že mŕtvolku pohodil pri kuchynský drez, na ktorý položil drevenú dosku na krájanie, vedľa nej nôž a naklepané hovädzie. Malo to vyzerať ako nehoda. Naklepával som mäso, potom som od neho akože odišiel, kocúrik bol akože blízko a tĺčik sa akože zošmykol a rozbil mu hlavu. Lenže Ovoniavač zabudol na to, že nie som debil. To naozaj veril tomu, že mu to zožeriem? Takú hovadinu??? To som si už nemal pamätať ani to, či som naklepával mäso? To ma naozaj AŽ TAK podceňoval, alebo bol sám úplne vypatlaný?! Alebo... posmieval sa mi?!
Po kocúrikovej nešťastnej smrti som zostal s Ovoniavačom v byte sám. Pred epizódou s cukríkmi som sa v noci skoro nikdy nezobúdzal. Mával som dobrý spánok. Potom sa pre mňa stala posteľ utrpením, o ktoré som nemal záujme, napriek tomu som ho z biologického hľadiska MUSEL znášať. Zamkýnal som dvere na spálni, ale čo mi to bolo platné? Ovoniavač určite nebol maličký tvor, bol to hnusný netvor. A môže sa taký humusák len tak ukrývať v nie práve najväčšom byte? Bez toho, aby som ho raz náhodou neobjavil? Zákony logiky vraveli, že to samozrejme NEBOLO možné. Raz som s vypätím všetkých síl prehľadal celý byt. Bolo teplé ráno, víkend a suseda práve umývala schodisko. Práve bola na druhom a rozprávala sa s mohutným susedom – kulturistom. Časom sa k nim pridali ďalší dvaja susedia. Stáli takmer pri mojich dverách. Tak som otvoril, pozdravil som a krátko sme POKECALI. Povedal som im, že vetrám byt, rozlúčil som sa nechal som otvorené. Hlasy boli zreteľné, stáli v podstate zopár metrov odo mňa.
Vtedy som prehľadal celý byt. Práčku, nádrž na vodu v kúpeľni, sprchoví kút, trojicu skríň na chodbe. Sporák i komoru (tá bola po nociach určite jeho rajom). A skrine v ostatných izbách. Nakukol som pod postele, gauče. Vybral som spod nich všetky haraburdy, aby sa „prečistil priestor“, no po Ovoniavačovi nebolo ani stopy.
Raz, bol večer a vonku pršalo, som sa započúval do zvuku mixéra, ktorý išiel z bytu nado mnou, na čom by nebolo nič čudné, keby som si so šokom v tej chvíli, pohodlne usadený v kresle a načúvajúc tlmenému zvuku prístroja, nespomenul, že susedia boli na trojtýždňovej dovolenke.
Mixér stíchol, akoby mi čítal myšlienky. Vystriedal ho hrmot, ako keď sa rozsype kuchynský riad, hrnce a vidličky. Zaklonil som strapatú hlavu na strop a srdce mi búšilo, až som ho počul.
Čo to bolo? Dokázal sa Ovoniavač pohybovať medzi jednotlivými bytmi? Ale AKO??
No, keď sa dokáže ukrývať v jednom malom byte, tak asi dokáže aj prechádzať z jedného bytu do druhého, nie? Bolo to logické? Takže nie je až taký geniálny majster v ukrývaní. Proste vždy, keď počuje, že sa vraciam z mesta alebo vstávam ráno z postele, ukryje sa u susedov, u tých, ktorí práve nie sú doma. V bytovke bolo desať bytov.
Ale... čo ak má každý byt (nielen v tomto činžiaku, ulici, meste či štáte, ale na celom svete) vlastného Ovoniavača? To by znamenalo, že keď sú susedia preč a ja som sám v celom činžiaku, je tu minimálne desať Ovoniavačov! A čo ak sa rozmnožili? Bol som zúfalý.
Väčšina Ovoniavačov v činžiaku, meste, štáte, svete si nemôže dovoliť byť taká drzá, ako môj Ovoniavač. Prečo? Lebo väčšina bytov má veľa obyvateľov, celé rodiny. Pravdaže, občas sa stane nehoda (ako keď sa batoľa zadusí v spánku, keď vypadne z postieľky, keď si muž pri holení britvou, ktorú dovtedy nikdy nepoužíval, presekne krčnú tepnu, keď sa žena počas sprchovania šmykne na mydle...). Nehody v domácnostiach majú vysoké štatistiky každý rok všade na svete.
A občas nejaký Ovoniavač narazí na chmuľa, ako som ja. Bezdetného samotára a somára bez frajerky, rodičov či aspoň teplého priateľa. Proste nič. Len jeden kocúrik. Vražda zvieraťa nikoho neohúri a ak o nej stále budem hovoriť, susedia sa mi začnú vyhýbať a vyštvú ma zo svojho spoločenstva.
Prestal som písať knihy a stal som sa autorom jedného hitu. O tri roky si na mňa nikto nepamätal. Zamestnal som sa v pekárni. Majiteľovi prevádzky bolo čudné, že chcem chodiť len na nočnú, ale s radosťou mi vyhovel, keď zistil, že to myslím vážne. Plat je dobrý, stačí mi. Veľa peňazí nemíňam. Len nedávno sa o mne znova začalo hovoriť, keď vydali Zámok neresti po ikstýkrát. Znova úspešne. Vynieslo mi to slušné peniaze. Vydavateľstva sa o mňa krátko zaujímali. Uvedomili si ale, že je to zbytočné. Bol som odpísaný, čo sa písania týkalo.
V pekárni je fajn. Vždy, keď odchádzam, vezmem si čerstvé pečivo a cestou domou (to už svitá) sa zastavím v stánku. Prechádzam sa ulicami, až kým nie je úplný deň a potom idem domov. Dám kľúč do zámky a riadne ním zaštrngám, aby vedel, že som doma.
Od jedného vynaliezavého kolegu som si zohnal revolver.
Ženu mať pravdaže nemôžem. Čo keby bola v noci sama doma?!
Mohol som sa presťahovať, ale vedel som, že by ma našiel.
Možno mu ale raz, jedného dňa, prestanem voňať. A rozhodne sa, že chce niekoho, kto vonia lepšie a kto necháva na stole viac jedla.
Raz sa mi stratilo mydlo. Neviem kam. Proste zmizlo.
Komentáre
:)
Vo mne postava Ovoniavača vyvolala istú asociáciu, ktorá ma priviedla k jednej úžasnej knihe - Parfum: Príbeh vraha (Patrick Süskind).
Nebyť tých občas zdĺhavých vsuviek, ktoré by sa pokojne dali vynechať, čím by dej nádherne vygradovali, zrejme by som nedokázala udržať svoje nadšenie na uzde a spísala by som na danú súťažnú prácu veľkú ódu. Takto bude iba o pol čísla menšia ;)
Pridal(a): Yaonee, 01. 08. 2010 20:47:44
|
mne sa zatial Ovoniavac pacil najviac z toho,co som si precitala..:)
Pridal(a): Georgiana, 16. 07. 2010 11:54:44
|
Zaujímavý nápad. Možno by som skrátila ten úvod o písaní a viacej sa venovala ovoniavačom. Napríklad mi tam chýbal aspoň náznak toho, ako vlastne spisovateľ prišiel na myšlienku ovoniavačov. Ako mu to napadlo? Na základe čoho? A posledná veta mi do textu nesedí. Lepšie by zapadla pred "Mohol som sa presťahovať, ale vedel som, že by ma našiel." - alebo ju celkom vymazať. Takto je to príliš seknuté. Ale inak sa to čítalo dobre. :)
Bruja
Pridal(a): 198.36.86.81
|
Narf
No naozaj zaujimava poviedka. Sice nie moc fantasy, ale bolo to dobre. Pekna myslienka :D
Pridal(a): 194.138.12.144
|
|
|
