PoviedkaUmenie mladých čarodejníc12. kapitola - Labutí tanec a Ako prekabátiť nepriateľaKrátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 12. 06. 2010 14:16:45
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 104
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
NINA
Rozhodla som sa „dopraviť“ do Troch strieborných hviezd pešo. Kráčala som teda ulicami, až som sa ocitla na tej poslednej. You have successfully reached your destination, pomyslela som si, spomenúc si na moju minuloletnú návštevu Anglicka a na navigátory, ktoré sme používali pri cestovaní. Vchod do TSH bol priamo oproti mne, delilo nás asi tristo betónových metrov. Vykročila som teda ďalej po chodníku lemovanom obchodmi a rušnou cestou.
„Nina!“ zvolal ktosi spoza mňa. „Nina!“
Otočila som sa a zbadala som nejakého bežca. Zastala som a snažila som sa zistiť, kto ma to prenasleduje. Bol to Tomáš Ondrejička, ako som zistila po chvíľke. Obrátila som sa mu chrbtom a vykročila ďalej po ulici, zrýchliac tempo.
„Nina, počkaj! Počkaj, prosím ťa!“ Dobehol ma.
„Daj mi pokoj,“ povedala som bez toho, že by som mu venovala pohľad. Ešte viac som pridala do kroku.
„Nechaj ma vysvetliť ti to, okey? Chcem sa ti ospravedlniť za... tamto. Bol som strašný debil.“
„Hej, to uznávam aj ja. Maj sa.“
„Počkaj! Nechcela by si to skúsiť? Dať mi ešte jednu šancu? Viem, že som to pokašľal, ale...“
„Povedala som ti, aby si mi dal pokoj,“ odvetila som dôrazne, pričom som naňho aj pozrela. „Daj si spiatočku.“
„Nina?“ Vo vchode do TSH sa objavil Maťo. „Všetko v poriadku?“
„Jasné,“ zvolala som smerom k nemu, „Tomáš už odchádza.“
„Tomáš?“ Maťo vykročil k nám. „Ty sa tu ukazuješ?!“ oboril sa na Tomáša. „Vypadni odtiaľto!“
„Čo je teba do toho, ha?!“
„Maťo, nechaj to tak,“ žiadala som.
„Už ťa nechcem pri Nine vidieť, jasné? Rozumieš tomu, alebo ti to mám vysvetliť nejako inak?“ precedil Maťo výhražne.
„Tak toto je tvoj frajer, hej?“ spýtal sa Tomáš, hľadiac na mňa. „Mohla si hneď povedať, že okrem tancovania s ním aj spíš!“
Vôbec som si nestihla uvedomiť, čo Tomáš povedal. Videla som len Maťovu ruku, ktorá sa v neskutočnej rýchlosti natiahla k Tomášovej tvári. Maťo mu vrazil. Tomáš na mňa výsmešne pozrel, odpľul si a odkráčal.
Šokovane som pozrela na Maťa. „To malo... to malo čo znamenať?“
Pokrčil plecami a zatváril sa nevinne. „Neviem, čo máš na mysli.“
„Ty si ho kvôli mne... udrel,“ vyslovila som váhavo.
„Kvôli tebe?“ Pokrútil hlavou. „Nie. Bolo to z čisto sebeckých dôvodov.“
Zaškerila som sa. „A z akých?“ A stúpila som na prvý schod schodišťa, ktoré viedlo ku vchodu do TSH.
Neodpovedal, no kráčal za mnou. „Tak čo, pripravená na dnešok?“ opýtal sa, keď už sme boli vnútri a vykračovali sme si po chodbe smerom do šatní.
„Samozrejme,“ odvetila som žartovne, „a vy, pán profesor?“
Zasmial sa. „Uvidíme, ako to vypáli.“
MARÍNA
Na Ninčin posledný súťažný večer som si obliekla svoje najlepšie spoločenské šaty. Mala som ich na sebe zatiaľ len dva razy – na svadbe Nininej sestry Johany a na prvom študentskom plese. Šaty tmavomodrej farby posiate striebornými ornamentmi – lístočkami a lianami. A k nim som od Lea kedysi dostala úžasný strieborný náhrdelník zakončený priesvitným diamantom tvaru obrovskej kvapky.
Nesprevádzal ma síce Leo, no za to som mala pri sebe počas celého večera troch perfektných mužov – Mima, Fifa a Popa. Mimo mal spoločnosť (Odzámsku), no aj tak nás neopustil. Milo ma však prekvapilo, keď som zbadala pri našom stole sedieť Nininu maminu, sestru s manželom i brata so snúbenicou.
„Vy ste prišli? Nina sa veľmi poteší!“ povedala som a zvítala sa so všetkými. Keď sme si vymenili komplimenty o úžasných šatách (ale vážne – Johanine boli super – mali svetlohnedú farbu a dokonale jej kopírovali postavu; a Chloe tiež nezaostávala v nádherných bledučko fialových koktejlových šatách; no Amélia, Ninina mama, bola aj tak najlepšia – obliekla si smaragdové šaty, v ktorých vyzerala ako princezná), netrpezlivo sme čakali na Ninin a Martinov tanec.
„A kde máš ty priateľa, Marína?“ opýtala sa Amélia.
„To je zložité,“ odvetila som vyhýbavo. „Máme momentálne také ťažšie obdobie.“
„Aha,“ pochopila a viac sa nevypytovala.
Konečne sa na parkete objavili oba finálové tanečné páry – Inés a Octavio Torresovci sa dostavili na parket vo veľmi zaujímavých kostýmoch (mala som pocit, že sa chcú hrať na Bonnie a Clyda, čo sa mne síce na paso doble nehodilo, ale nie som tanečný kritik, takže...) a Ninča s Maťom ako moje najväčšie hviezdy.
Tancovali ako prví. Veľmi som držala Nine palce, aby sa nestresovala a hlavne nepomýlila, pretože to by ju poriadne rozhádzalo. Nevyznám sa v latinskoamerických tancoch, ale mne sa to veľmi páčilo. Malo to náboj, ako by povedali niektorí, a nechýbala tomu ani vášeň a prudkosť. Paráda, Nina!, v duchu som jej už počas tanca tlieskala. Je tu minimálne jedno pozitívum – už to majú za sebou. Predviedli to najlepšie, čo mohli, a vyzeralo to super.
Potom však prišli na parket súrodenci Torresovci a nech už mám Ninu akokoľvek rada, musím uznať, že na nich má málokto. Boli úplne dokonale zohratí, mali perfektnú napínavú a dramatickú choreografiu. Proste super. Ale ako kamoška som nestrácala nádej v Ninino víťazstvo a snažila som sa neobjektívne jej fandiť. Rada som optimistická, a myslím si, že Nina by si víťazstvo zaslúžila za všetku tu drinu, ktorú kvôli Martinovi podstúpila. Napokon, najnáročnejší týždeň ju ešte len čaká – zo skúšok sa nevyhovorí, ani keby ako chcela. Viem si predstaviť, ako sa už zajtra bude veselo venovať učeniu bez ohľadu na to, ako dopadne dnešný večer.
NINA
Myslím, že to mohlo dopadnúť aj horšie. Odchádzali sme z parketu spokojní a vysmiati... až kým sme nezbadali tanec našich súperov. Moja nálada klesala s každým ich tanečným krokom. Neexistujú superlatívy, ktoré by ich dostatočne opísali. Ale zase, keby nevyhrali oni dvaja, my s Maťom by sme sa museli schovať pod čiernu zem, pretože by sme si absolútne nezaslúžili víťazstvo.
Sedeli sme v „zákulisí“ a čakali na výsledky. Maťo ma držal za ruku a vravel, že už teraz na tom nezáleží.
„Myslím, že to stálo za to, nie? Bez ohľadu na to, ako to dopadne...“
Prikývla som a započúvala sa do španielčiny, v ktorej sa zhovárali súrodenci Torresovci vedľa nás. Inés sa zrazu obrátila k nám a povedala:
„All of us are winners, right? I am pleased to know you and to be in competition with you. Both of you are very good dancers. Thank you and good luck!“
Podali sme si s nimi ruky a poďakovali si navzájom. Boli naozaj veľmi milí; človek im ani nemohol zazlievať, že sú takí dobrí.
Zavolali nás na parket. Vyšli sme tam ruka v ruke, všetci štyria spolu. Poklonili sme sa divákom a postavili sa k moderátorovi – Španieli z jednej strany, my z druhej. Moderátor hovoril síce po našom, ale vďaka kúzlu mu mohli rozumieť všetci. Mal dosť dlhý prejav o tom, aká bola táto súťaž úžasná vďaka každému jednému súťažiacemu páru, všetkým nám ďakoval (najmä tým zahraničným, ktorí precestovali stovky, ba aj tisíce kilometrov), a potom začal s napínavým vyhlasovaním výsledkov. Už nás to všetkých unavovalo, no nemali sme možnosť dať mu to akýmkoľvek spôsobom najavo.
Konečne zvolal: „A víťazmi sa nemôže stať nik iný ako pár súrodencov Torresovcov, päťnásobných majstrov Španielska v latinskoamerických tancoch, štvornásobných víťazov národnej súťaže v latinskoamerických tancoch, ...“ A pokračoval vo vymenovávaní ich predchádzajúcich cien.
Všetky reflektory zhasli a zažiaril len jeden, ktorý namierili na víťazov. Začala hrať slávnostná hudba a všetci vstávali, tlieskali a zvolávali Bravó! ako na opere či v divadle. S tým, že som to čakala a že je to tak spravodlivé, som pozrela na Maťa. Ten ma pomaly pritiahol k sebe a pobozkal ma. „Toto je moje víťazstvo, a nie tá cena,“ povedal a odhrnul mi vlasy z čela. Celá rozžiarená som mu venovala ďalší bozk. No vtom sa rozsvietili všetky svetlá, tak sme sa od seba vzdialili. Ponáhľali sme sa gratulovať víťazom – a to blahoželanie bolo naozaj úprimné. Potom sme s Maťom prešli do hľadiska a hľadali tých, ktorí nás prišli podporiť. Pri jednom stole sedeli všetci – Simona, Marína, Mimo s frajerkou, Fifo, Popo, a dokonca aj moja rodinka – mamina, Johana s Vilom a Tomáš s Chloe. Objala som sa so všetkými príbuznými a potom aj s ostatnými. Simona na mňa žmurkla. „Ja som videla, čo ste tam vy dvaja robili, keď vás neosvetľovali reflektory...“
Neodpovedala som, no usmiala som sa. Potom som Maťa predstavila všetkým, ktorí ho nepoznali, a spolu sme sa usadili a sledovali tanec víťazov. Pustili im vopred vybratý mix piesní, ktorý si priniesli (aj my sme mali jeden pre prípad, že by sme NÁHODOU vyhrali). Bolo to super – voľné, zábavné, vtipné, veselé.
Potom pozvali na parket aj všetkých, ktorí mali záujem tancovať – ako vždy. S Maťom sme na seba pozreli a bez slova sa zdvihli. Hrali moju momentálne najobľúbenejšiu pieseň – Everybody Loves Me od OneRebublic, takže som si poriadne užila náš labutí tanec. Hoci to bola pieseň od rockovej kapely a ja som mala na sebe dlhé čierne tanečné šaty a vysoké tanečné topánky... no na tom mi ani najmenej v tej chvíli nezáležalo.
MARÍNA
Začal mi posledný týždeň školy, ktorý sa slávnostne zavŕši v sobotu, kedy bude mať môj ročník svoje prvé „verejné“ predstavenie. Nebude úplne verejné v tom zmysle, že by tam mohol prísť ktokoľvek. Budú tam ostatní študenti herectva z vyšších ročníkov a prváci majú možnosť dať desať lístkov svojim priateľom a známym. Tie som ešte nerozdala; mám to v pláne tento týždeň. Jeden určite pôjde Nine, ďalšie Mimovi, Fifovi a Popovi, piaty Leovi (ak so mnou dovtedy začne komunikovať; veľmi by som chcela, aby tam prišiel) a tak ďalej. Uvažujem o tom, že pozvem aj Simonu, sestru Martina Skalického, keď už som s ňou absolvovala ten super večer v Tawdry sherbet. A takisto po porade s Ninou by sa toho mohol zúčastniť aj Martin, ak bude chcieť – ale aj tak si myslím, že profesori z univerzity majú vstup voľný.
Každopádne, mala som samé náročné dni. Posledné skúšanie kostýmov, overovanie pevnosti kulís, memorovanie scenárov. A potom nácviky so spolužiakmi. Najhoršie boli scény s Rudom, pretože on si vždy aj na javisku našiel spôsob, ako na mňa hodiť nejaký nechutný pohľad tak, aby to nik iný nezbadal. No ja som vytrvalo hrala a kašľala naňho. V stredu ma dokonca prišla podporiť aj Nina – akurát mala po svojej poslednej skúške. Videla som, ako si sadá do hľadiska. Zazdalo sa mi, že pri nej vidím Ruda, no to sa mi videlo málo pravdepodobné. Akurát som stála na javisku a hrala, takže som nemala čas to veľmi riešiť. Ninčino žmurknutie mi však pomohlo a ľahšie som sa sústredila.
A tak to išlo, deň za dňom. Nič nové. Leo sa neozýval, čo ma síce štvalo, ale... nemohla som urobiť viac, než som urobila. Nechala som mu vtedy ten zúfalý zamilovaný odkaz a keďže naň nereagoval... Pripúšťam, že mi je totálne hrozne, ale čo mám robiť? Cítim sa ako odvrhnutý nefunkčný tovar. Nedokážem to presne popísať. Ale ženy si snáď vedia predstaviť, aké je pre dievča ponižujúce, keď povie mužovi, že ho ľúbi, a on sa jej neozve... Hrôza spomenúť si na to.
Neviem, ako zvládnem sobotu. Aj sa teším, aj to chcem mať za sebou. Rudo sa mi však od štvrtku zdal akýsi neistý a tichý. Netuším, čo sa mu stalo, ale ani ma to nezaujíma. Len sa trochu škodoradostne teším z toho, že mi dal konečne pokoj. Nič lepšie sa ani nemohlo prihodiť. A po sobote mi oficiálne začnú prázdniny, na ktoré sa nesmierne teším. Chystáme s Ninou i s chalanmi i s niektorými deckami zo školy veľa akcií, ktorých sa už teraz nemôžem dočkať. Takže predsa len, pri vidine budúcnosti ostávam optimistická a zachovávam si svoju ženskú hrdosť napriek tomu, že pri každej myšlienke na Lea mi v krku vznikne nepríjemná hrča, ktorej by som sa mohla zbaviť jedine plačom (a to vrcholne odmietam).
NINA
Nemohla som sa už pozerať na Marčino zúfalstvo z toho, ako sa (ne)vyvíja situácia s Leom. Povedala som si, že musím prísť na nejaký spôsob, ako to vyriešiť. Nechcela som sa síce veľmi pliesť do ich vzťahu, no keďže vidím, že ani jeden sa nemá k činu, tak ich musím nejako popohnať. Vymýšľala som spôsob, akým by sa dalo niečo podniknúť, už dlhšie. A vymyslela som, že musím nejakým spôsobom vytiahnuť z Ruda Hronského, ako sa mu podarilo oblafnúť Marínu (pretože som presvedčená o tom, že Marína nekonala vedome).
Po tom, čo som absolvovala svoju poslednú skúšku (teoretickú – ústna odpoveď v prítomnosti najstaršieho profesora školy (a aj najmilšieho)), vybrala som sa pozrieť si nácvik hry Duša mŕtveho. Od Maríny som vyzistila, ako ten slávny Rudo vyzerá, a tak som sa v tej tme pokúšala v hľadisku zazrieť nejakú blonďavú chlapčenskú hlavu. Marína o mojom pláne nemala ani potuchy.
Usadila som sa vedľa toho blonďáka a vytrvalo som naňho hľadela. Keď ku mne konečne otočil hlavu, usmiala som sa a pozdravila ho.
„Ahoj,“ odvetil a pozrel mi do výstrihu. Kvôli nemu som si obliekla tričko s trošku väčším výstrihom, pretože z Marčiných rečí som pochopila, že inak ho nezaujmem. „Čo ty tu?“
„Išla som okolo a...“
„A?“ zaškeril sa.
„Nemal by si aj ty byť na tom javisku?“
„Až o nejakých desať minút,“ odvetil. „Ako sa voláš?“
Povedala som prvé meno, ktoré mi zišlo na um: „Adela, a ty?“
Pootočil sa na sedadle ku mne a podal mi ruku: „Ja som Rudo, teší ma. Máš teraz niečo v pláne?“
„Ani nie, prečo?“
„Možno by sme mohli niekam zájsť. Čo ty na to?“
„Hmm... bežne takto s neznámymi ľuďmi nechodievam...“
„Nemohla by si aspoň raz spraviť výnimku?“ sladko sa usmial.
Prišlo mi zle, no stále som sa usmievala. Pokrčila som plecami. „Povedal si predsa, že o desať minút budeš musieť hrať s tamtou kráskou.“ Pohľad som upriamila na Marínu.
„Ach, hentá...“ odvrátil sa odo mňa. „Koza...“ zamrmlal si.
„Prosím?“ opýtala som sa, snažiac sa tváriť zaujato jeho slovami.
„Ale nič. Máš pravdu, budem musieť hrať. Ale čo keby si ma počkala a potom by sme niekam zašli?“
„No, uvidím. Podľa toho, či sa mi bude alebo nebude páčiť tvoj herecký výkon, dobre?“
„V tom prípade sa už teraz môžeme dohodnúť, kam pôjdeme,“ odpovedal sebavedomo. „Kam chodievaš?“
„Všelikam... len mi prezraď: Často takto balíš baby, ktoré vidíš po prvý raz? Vždy ideš tak rýchlo na vec?“
„Hej, vždy,“ uznal. „Na čo sa zdržiavať? Ja chcem teba, ty chceš mňa, ideme na vec. Čo riešiť?“
„Jasné,“ prikývla som. A kde si vzal, ty trkvas, že ja ťa chcem?, pomyslela som si znechutene. „A aké metódy používaš? Možno by som mohla poradiť kamošom, ktorí nemajú veľa šťastia v tejto oblasti.“
„Nebudem ti predsa prezrádzať svoje triky...“
„A prečo nie?“ spýtala som sa, nenápadne som si vytiahla mobil z tašky a spustila nahrávanie. „Bojíš sa, že ma potom nedostaneš?“
„Ale nie,“ mávol rukou, „len si myslím, že iba amatér by vyzradil tajomstvo svojho úspechu.“
„A keď ti sľúbim, že...“ Naklonila som sa k nemu a šepla som niečo, čo som si pre istotu vymazala zo svojich spomienok a preto to už viac nespomínam. „Hm?“
Zhlboka sa nadýchol a znovu mu skĺzol zrak do môjho výstrihu. V inej situácii by som mu jednu vrazila, no stále som si v mysli opakovala: Robíš to pre záchranu Marčinho a Leovho vzťahu.
„Dobre...“
„Takže?“ žiarivo som sa usmiala.
„Napríklad... tamtú,“ ukázal na Marínu, „som raz skoro dostal. Nanešťastie prišla na to, že som použil kúzlo.“
„Tamtú? A ako sa ona volá?“
„Marína Vlková,“ odvrkol. „Dlho som ju chcel, no ona ma vždy odmietala. Trápna koza, nevie, o čo prichádza. Nerád priznávam porážku, ale... ju som nedostal. Čo už.“
„Stále si mi nepovedal, ako sa to stalo.“
„Úplne jednoduchý a primitívny recept. Vôňa.“
„Vôňa? Vôňa čoho?“
„Nikdy si nepočula o elixíri deleastikos?“
Pokrútila som hlavou. „Čo to znamená?“
„Zvodný,“ prezradil. „Stačí dať si na seba niekoľko kvapiek a tá, o ktorú má chalan záujem, sa už vôbec nebude brániť.“
„Naozaj? To je ale hnusné! Ako si môžem byť istá, že si niečo také nepoužil aj na mňa?“
„Povedz úprimne: Myslíš si, že to potrebujem? Použil som to iba raz, iba pri nej. A aj tak to nefungovalo tak, ako sa písalo na etikete, takže...“
„Aha. No, okey.“ Zahľadela som sa na javisko: „Nemal by si už ísť hrať?“
I on tam pozrel. „Hej! Dík, že si ma upozornila. Tak, sme dohodnutí, však? Počkáš ma?“
„Jasnačka,“ žmurkla som naňho a zastavila nahrávanie na mobile. Super!, pomyslela som si. Už sa len nejako dostať k Leovi, pustiť mu to a všetko sa vyrieši. Ešte som donútila Ruda vysloviť aj Marínino meno, takže Leo nebude mať žiadnu pochybnosť, že sme naozaj hovorili o nej. Môj plán s pomocou elixíru alithinos (pravdovravný) dokonale vyšiel (kúpila som ho v Tawdry sherbet – dala som si na seba pár kvapiek a... Rudo nemal šancu brániť sa, haha). Spokojná so svojím výkonom som vstala a odkráčala preč z divadla. Marína si ma nevšimla, takže všetko by malo vyjsť. A vybrala som sa za Leom.
Nasadla som na električku a odviezla sa k hokejbalovému ihrisku, na ktorom mal mať tím Strieborných lovcov tréning. Sadla som si na tribúnu a čakala, kým skončia. Potom som zakývala Leovi, ktorý ku mne prišiel, len čo sa prezliekol.
„Čau, Nina, čo tu robíš?“ spýtal sa.
„Máš chvíľu času?“
„Na čo?“
„Zájsť niekam... na obed?“ navrhla som.
„Fajn,“ prisvedčil, no bolo vidieť, že je prekvapený z môjho príchodu.
Vybrali sme sa teda do najbližšej pizzerie a tam som mu povedala, že by si mal niečo vypočuť. Prinútila som ho priložiť si môj mobil k uchu a počúvať môj rozhovor s Rudom. Celý čas mu pohľad prechádzal po zemi, občas preblesol na mňa. Potom mi podal mobil a presne v tej chvíli nám priniesli pizzu.
„Dobrú chuť,“ povedal a vzal si jeden trojuholník.
„Nič mi k tomu nepovieš?“ začudovala som sa.
Vzdychol. „Pozri, Nina... ja viem, že to myslíš dobre. Ale nemusela si to riešiť. Nie je to tvoja vec.“
„Ja viem, ale ty nevieš, ako sa Marína...“
„Nič mi nevrav. Nechcem na to teraz myslieť, okey?“
„Ale Leo...“
„Okey?“ zdôraznil.
„Nie. Prišla som sem na to, aby som vyriešila váš problém, keďže ty sa tváriš, že si zmizol z povrchu zemského. A nenechám to tak.“
„Dobre,“ rezignoval. „Tak ma počúvaj. Už dlho niečo nosím so sebou. Niečo, čo chcem dať Maríne. A nezmenil som názor ani po tom, čo sa stalo s tým jej spolužiakom. Len som potreboval nejaký čas.“
„Ale vôbec si sa jej neozval. Čo nosíš so sebou?“
Chvíľu sa prehraboval v taške, potom čosi vytiahol a položil to na stôl bez toho, že by na mňa pozrel. Ja som vycivene čumela na malú krabičku potiahnutú tmavočerveným zamatom.
„Môžem?“ spýtala som sa a natiahla k nej ruku.
Ľahostajne pokrčil plecami a ďalej jedol.
Otvorila som teda tú krabičku, hoci som veľmi dobre vedela, čo sa v takýchto krabičkách nachádza. No aj tak som pri pohľade na ten jagajúci sa skvost zabudla zavrieť ústa.
Komentáre
|
|
