PoviedkaUmenie mladých čarodejníc13. kapitola - Marínin víkendKrátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 16. 06. 2010 20:26:40
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 101
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
Počas uplynulých troch sobôt na seba upútavala pozornosť všetkých našich známych, priateľov i rodinných príslušníkov Ninčina tanečná súťaž. Teraz sa však pozornosť všetkých našich známych, priateľov i rodinných príslušníkov upriamila dosť nevhodným a neželaným smerom – mojím smerom. A za všetko môže to blbé divadlo (ktoré, mimochodom, naozaj zbožňujem) a moja THP (Takmer Hlavná Postava) menom Chiara. Už od štvrtej popoludní sme všetci vysedávali v maskérni a profesionálne maskérky nás líčili ako v ozajstnom divadle (alebo skôr – ako pred televíznym priamym prenosom). Od pol tretej sme absolvovali generálku, potom sme sa navliekli do kostýmov. Ten môj sa mi mimoriadne páči – mala som na sebe dlhú červeno-hnedú sukňu, bielu košieľku s voľnými nadýchanými rukávmi a na nej tmavomodrý zamatový korzet. Ako zo stredoveku (až na ten zamat).
Keďže stvárňujem chudobnú dedinskú dievčinu z nadčasovej doby, nemohli ma príliš nalíčiť. Aj vlasy mi nechali rozpustené – aspoň moje červené kučery ladili s farbou sukne. Prácu na mojom vzhľade ukončili ešte pred piatou. Pozrela som na hodinky a vydýchla som si.
„Ešte tri hodiny,“ oznámila som spolužiačke Katke, ktorá sedela takisto ako ja pred zrkadlom v stredovekom kostýme (menej výraznom než je ten môj).
„Na čo sme tu tak skoro?“ spýtala sa Katka. „Neviem si predstaviť, čo budem celý ten čas robiť. Aký to má význam? V tomto,“ ukázala na kostým, „aj tak nikam nemôžem vypadnúť.“
V zrkadle som zbadala, že vo dverách za našimi chrbtami sa zjavila hlava Ruda Hronského. S úsmevom pozrel cez zrkadlo na Katku, pridržiavajúc sa zárubní. „Motýľová, nemáš ako vyplniť čas? Čo keby som ti s tým pomohol?“
Hrdo som sledovala Katkinu reakciu: „Hronský, choď sa radšej poriadne pripraviť na predstavenie, aby si náhodou nezazmätkoval tak, ako na generálke, keď si zabudol zavrieť ústa pri pohľade na môj zadok.“
Rudo nadvihol obočie a s pískaním sa odteperil do teplých krajín. Dievča vedľa mňa, Denisa Medovská, sa zamrvilo. Pri pohľade na ňu som zistila, že je celá červená.
„Si v poriadku?“ opýtala som sa jej mysliac si, že u nej nastupuje prvá fáza trémy.
„Nie, nie je,“ odpovedala mi Katka. „Nevidíš, že je do Ruda zbláznená? Mohlo by také dievča byť v poriadku? Tisíc ráz som sa už pokúšala vysvetliť jej, že... Ale Dena ma jednoducho nepočúva.“
Totálne šokovaná som pozrela na Denisu: „Pre trpasličie pantofle, čo sa ti na ňom páči?“
„Veď je úplne úžasný,“ odvetila Denisa samozrejmým tónom.
„Ty si oslepla? Nevidíš, aký je naozaj?“
„Vieš, Marča,“ začala poučným tónom Katka, „medzi nami normálnymi sú aj ľahko „oblbiteľné“ baby. A Dena je očividne jednou z nich, bez urážky. Rudo je totiž fakt debil; viem to z vlastnej skúsenosti.“
„Z vlastnej? Ty si s ním...?“ začudovala som sa.
„A je v našom ročníku vôbec nejaká, ktorá s ním nespala?“
„Myslím, že vedľa teba sedia hneď dve také,“ povedala som Katke so zrakom upretým na Denisu.
Denisa len prikývla, stále hľadiac v zrkadle na to miesto, kde pred chvíľou stál Rudo. Zrazu očervenela ešte viac, pretože Rudo sa vrátil (ak vôbec odišiel; mala som totiž pocit, že po celý čas načúval na chodbe).
„Keby to náhodou jedna z vás dvoch chcela zmeniť,“ začal, „myslím tým, že ešte nemala tú česť... nie je žiadny problém – môžeme to veľmi rýchlo napraviť.“
Ja som nadvihla obočie a zatvárila sa tak, akoby som videla niečo naozaj nechutné (napríklad obrovského ružového červa, ktorý požiera hnijúce mäso). Rudo spýtavo pozrel na Denisu.
„T-to... to my-myslíš-šš vážne?“ pomaly sa k nemu otočila s vypúlenými očami.
„No poď, pusa; jasné, že to myslím vážne.“
Zagánila som naňho. Denisa vstala a kráčala k nemu ako zhypnotizovaná. Rudo ju chytil za ruku a ťahal preč. V poslednej chvíli sa pozrel na mňa a posmešne sa zaškeril.
„Nemusíš jej závidieť,“ povedal potichu, „aj k tebe sa raz dostanem.“
„Zmizni!“ zvolala som.
„Čo si taká rozčúlená?“ zasmiala sa Katka, keď sme ostali samy. „Hádam len na Denu nežiarliš?“
Venovala som jej ešte škaredší pohľad než Rudovi: „Viac si ma ani nemohla uraziť,“ precedila som pomedzi zuby.
„Veď ja to tiež mám za sebou,“ priznala s ľahostajným výrazom. „Každé dievča si musí prejsť sklamaním z nejakého chlapa. U mňa to bol Rudo, čo už.“
„Ja som si ničím takým neprešla, a nemyslím si, že ma to čaká. Aspoň dúfam,“ dodala som s myšlienkou na Lea.
Katka ma pohladila po ruke. „Niektoré z nás možno majú aj šťastie v láske. Možno je to aj tvoj prípad.“
Usmiala som sa na ňu a potom som vyskočila zo stoličky – začala som si opakovať priebeh hry. Lea si musím na dnešný večer vyhodiť z hlavy! Alebo... Začala som sa znovu usmievať – niečo mi napadlo. Chiara je predsa zaľúbená do Francesca nešťastne – možno by som mala myslieť na Lea, aby som sa nemusela umárať predstieraním priazne voči Rudovi. Možno by mi ešte aj tá nepríjemná situácia mohla pri hraní Duše mŕtveho pomôcť...
Leovi som poslala lístok na predstavenie po tzv. poštovom škriatkovi – je to niečo medzi rozprávkovým trpaslíkom a reálnym piadimužíkom. Škriatkovská pošta funguje asi takto: Človek zavolá (bezplatne) na číslo #002228534** a povie, dokedy a kam chce doručiť zásielku. Na poštovom úrade určia škriatka, ten sa premiestni na adresu odosielateľa, prevezme balík alebo list, prijme peniaze a sprepitné, odmiestni sa na adresu prijímateľa a odovzdá poštu. Výhodou je, že prijímateľ nemá možnosť odmietnuť zásielku, takže odosielateľ má istotu, že jeho list bude prečítaný alebo balík otvorený.
Slušnou zásadou je, že prijímateľ odpovie, no mne sa Leo neozval (čo ma v podstate aj tak neprekvapilo). Nina však ísť na Dušu mŕtveho prinútila Simonu, ktorá zas dotiahne Martina. A, samozrejme, naši spolubývajúci sa tiež zúčastnia. Najviac sa však teším na maminu – už som ju nevidela viac než mesiac. A bude ju sprevádzať jej priateľ – Ivan Lasica. Spoznali sa počas pobytu na Francúzskej riviére (alebo Côte dˈAzur, ak chcete). Mama tam bola pracovne (písala reportáž o výskyte žraloka neviditeľného v Stredozemnom mori), Ivan ako potápač. Mama s ním robila rozhovor, pretože Ivan ako prvý natrafil na tento neobvyklý živočíšny druh (nie je skutočne neviditeľný; má len farbu, ktorá dosť splýva s farbou jeho okolia).
Nina ma celý týždeň podporovala a vravela so záhadným úsmevom, že Leo „určite príde a prekvapí nás všetkých niečím totálne nečakaným, uvidíš, Marča“. No, som úprimne zvedavá, aké prekvapenie pre nás Leo chystá a odkiaľ o tom Nina vie. Nič mi však nebola ochotná prezradiť za žiadnu cenu (skúšala som ju podplatiť jej obľúbenou cookies zmrzlinou, potom som nakúpila tony bielej čokolády, dokonca som domov priniesla peach vodku – nič nepomohlo).
Keď nám už v maskérni bolo na nevydržanie, navrhla som, aby sme vypadli von. Čo tam po tom, že sa ľudia budú na nás dívať s nechápavými ksichtami? Aspoň sa zabavia oni na nás a my na nich. Baby, našťastie, súhlasili. Tak sa teda pätica prváčok-budúcich-herečiek v historických kostýmoch vybrala na ulicu.
Kráčali sme vedľa seba a zaberali sme celú šírku chodníka. Bola tam Nora Zákulisná, Olívia Prepotočná, Milota Doznánska (Millie), Katka Motýľová a ja. Všetko moje perfektné spolužiačky. Zakotvili sme v stredovekej krčme (aby sme zapadli vizážou) s názvom U farmára. Obsluhoval nás mimoriadne pekný mladý čašník – vysmiaty, s rozstrapatenými vlasmi, s hnedými hravými očami. Varovala som baby, aby si nedávali žiadny alkohol, no niektoré (Katka a Millie) ma neposlúchli. Ja som sa však zaťala – nechcem riskovať niečo také pred svojím prvým „skutočným“ predstavením.
Dlho sme však prehovárali scenáristu, aby nás pustil von. Preto sme sa už po nejakej trištvrtehodinke museli vrátiť. Ale aspoň sme sa trochu vyvetrali a odreagovali, čo nikdy nie je na škodu.
NINA
Sedela som sa pohodlnom sedadle v divadelnej sále číslo 2 medzi Simonou a jej bratom. Všetci sme boli dôstojne nahodení, ako sa v divadle patrí. Maťa som po prvý raz videla v obleku; neskutočne mu pristal. Kým sme čakali na začiatok Maríninej hry, Simona mi stále čosi šepkala a hádzala na mňa všelijaké žmurkajúce pohľady. Cítila som sa dosť nepríjemne. Našťastie to trvalo len pokým nezhasli svetlá.
Predstavenie sa začalo. Simona ma však opäť vyrušila nepríjemným komentárom (aspoňže šepkala): „Tak ho konečne chyť za ruku; on sa na to neodhodlá!“
Namosúrene som sa otočila k nej a čo najtichšie zamrmlala: „Simi, mám ťa rada, ale ak mi nedáš pokoj s tvojím bratom, tak za seba neručím!“
„O čom sa to stále vy dve bavíte?“ zaujímal sa Martin, keď nás počul.
„Hej, vy traja,“ ozvalo sa spoza nás, „budete už ticho?!“
Všetci traja sme sa obzreli a stíchli sme. Upriamili sme pohľady na javisko. Tam sa práve všetko začínalo.
MARÍNA
Na scéne sa ako prvý objavil Rudo, samozrejme. So svojimi blonďavými vlasmi a upraveným vzhľadom síce nepôsobí ako prototyp pracovitého dedinčana, ale nech. Mal počiatočný monológ:
„Nuž teda... čo som v živote dokázal?
Študovať som neštudoval,
pracoval som lež. Robiť musel som,
bych postavil dobrý dom.
Život som ľahký nemal,
i psotu som zažil,
i biedu, i žiaľ,
no všetko som to v zdraví prežil.
Teraz som sa rozhodol:
Vyberiem sa do sveta,
nech ukážem im, ľuďom všetkým,
čo dokáže obyčajný Francesco Matriacci,
nech uzrú, čo im ich zrak ráči!
Čo zažijem, uvidíme,
možno sa aj pobavíme.
Možno len vy a ja nie,
prosím však zatlieskanie!“
Uklonil sa a odkráčal dozadu. Niektorí diváci neodvážne zatlieskali, no keďže sa k nim takmer nik nepridal, rýchlo prestali. Potom sa na scénu dostavilo niekoľko prvákov (asi deväť). Každý sa postavil k nejakému pultu, na ktorom mali rozložený rozličné veci – tovar. Prvou Francescovou zastávkou mala byť totiž tržnica. Medzi predavačmi boli aj Katka, Olívia a Nora. Každý predával niečo iné – jeden ovocie, ďalší huby, látky, šatky, šperky (bižu, of course) a podobne. Po chvíli sa opäť ukázal Francesco. Prechádzal popri jednotlivých pultoch a zastavoval sa tam. Vždy však prišiel nejaký „zaujímavejší“ (čiže bohatší) zákazník, a tak si Francesca nik nevšimol.
Kráčal teda ďalej krajinou. Pomaly sa začalo stmievať, tak sa uložil na noc. Mal ďalší monológ na konci prvého dňa putovania:
„Zem sa sotva raz otočila,
kým som prešiel až sem.
Sotva sem moja noha vkročila,
mám už nezabudnuteľný vnem:
Uzrel som tváre ľudí mnohých,
pekných, zdravých, mladých, chorých,
no i tak som nevidel nikoho,
kto by zaujal moje oko.
Ukladám sa teraz na spánok,
nech zajtra dosť síl mám.
Ukážem vám niekoľko života stránok,
snáď sa budú páčiť mne i vám!“
Opäť sa ozval chabý potlesk. Ja som sa len spoza opony uškrnula. Svetlá zhasli a na scénu bežali rekvizitári, ktorí mali za úlohu čo najrýchlejšie vymeniť rekvizity. Odniesli teda „skalu“, na ktorej Francesco spal, i tržnicu.
A začalo svitať. Ozval sa trilkot vtákov a Francesco putoval ďalej. Ocitol sa v lese a recitoval sám pre seba:
„Hľa, stromy vidím!
Sú plné krásnych vidín,
ba i sily,
už aj kvietky sa prebudili!
Všetko krásne je, zelené,
živé a nezbedné!
Čerstvý vzduch mi do pľúc vniká,
škoda, že les udusil môjho strýka!“
Pri tomto verši sa vždy rozosmejem. Dali tam strýka len preto, že nedokázali nájsť iný rým. Ja na tom nevidím nič až také zložité; napadá mi ich hneď niekoľko: pníka, psíka, vzlyká. A tak ďalej. Čo už, keď máme takých nevynaliezavých scenáristov.
Vtom mi trklo, že nastal najvyšší čas, aby som vybehla na scénu. Zhlboka som sa nadýchla, prosebne som pozrela do stropu, pomysliac si: Bože, pomáhaj! a vykročila som spoza opony.
Kráčala som oproti Francescovi, ktorý práve obdivoval najbližší strom. Ja som ho zbadala a nemohla som z neho strhnúť zrak. Mysli na Lea, vravela som si. Mysli na Lea. Podarilo sa! Tak zamilovane sa mi ešte na Ruda pozrieť nepodarilo.
On ma však bez povšimnutia obišiel a odkráčal, ďalej ospevujúc krásy prírody. A ja som zastala uprostred javiska, zložila som na zem košík naplnený bylinkami, a začala som svoj monológ (presladený až to bolí):
„Čo to moje oči uzreli?
Čo to moje srdce prebodlo?
Muža videla som,
viac už pre iného pohľad nemám!
Prečo sa to stalo mne,
Chiare Moretti,
chudobnej deve z dedinky Lorety?
Nikdy som ešte lásku necítila,
no teraz... teraz akoby... teraz akoby všetka láska sveta ma naplnila!
Tamten muž musí byť môj -
stoj čo stoj!
Získať ho ja musím,
hoc sa sama sebe hnusím
za túto chtivosť, zlosť,
vravím si sama: Dosť už, dosť!
A predsa nie, brániť sa nedá,
napĺňa ma únava, celá som bledá.
Kto bol ten muž, čo mi srdce rozjasal?
Kto to bol, čo mi dušu roztriasal?
Vtáčky, prezraďte mi meno jeho,
nech viem, kde je moje nebo!
Pri ňom ja chcem zostarnúť,
každý deň len s ním kvitnúť.
Pri ňom plne rozkvitnem,
nech mi svitne lásky deň!“
Vzala som košík a odcupkala preč, poskakujúc ako Červená čiapočka. Zmizla som za oponou a na scénu vybehli znovu rekvizitári, pretože všetko zhaslo. Nechali len prázdne javisko, nad ktorým sa malo rozligotať svetlo hviezd. Počula som Ruda, ako si tam vykračuje.
Zastal a čakal, až naňho zasvieti reflektor. Hľadel na „oblohu“ a pozoroval ju. Jedna hviezda svietila oveľa jasnejšie než ostatné.
„Hviezda! Aspoň ty ma počuješ?
Aspoň ty svietiš pre mňa?
Vraveli mi: Uspeješ,
keď sa vezmeš do sveta!
A čo z toho? Lži to boli!
Nech im srdce niekde zhorí!
Nie však navždy; zlo neprajem,
bo to sa vypomstí.
Ja v mieri žiť chcem,
aby ma zbavil zlosti.
Hnevám sa, áno,
no len preto, že nik si ma nevšimol!
Len ty, hviezda moja, vidíš ma a svietiš mi na cestu!
Prosím ťa teda, chráň ma v noci,
prosím, buď mi na pomoci!
Ty ma sprevádzaj na cestách mojich,
spolieham sa na pomoc perutí tvojich!“
A odkráčal z javiska ku mne. Až v tejto chvíli sa rozľahol po sále potlesk, pretože nastala prestávka. Nehrali sme síce nejako brutálne dlho, ale tak to bolo dohodnuté. Medzi jednotlivými výstupmi totiž hrali piesne a tak sa čas naťahoval. Mali sme teraz pätnásť minút času.
„Tak čo, ako sa cítiš?“ opýtal sa ma.
„Fajn, a ty?“ spýtala som sa tiež, no s väčšou nevôľou.
„Je aj tebe také teplo na tom javisku? Neviem, či to robia tie reflektory alebo čo...“ začal sa ovievať vlastnými rukami.
„Jasné, že reflektory. Vždy je to tak.“
„Povedz mi úprimne: Čo myslíš, aký som bol?“
Skúmavo som naňho pozrela – vyzeral celý nesvoj. „Dobrý ako vždy. Máš trému, či čo?“
„Nie, ja... ja neviem. Mám taký problém, vieš?“ naklonil sa bližšie ku mne a stíšil hlas. „Ide o to, že som pošahal jednu dosť dôležitú skúšku a profák mi povedal, že ak pokašlem čo len najmenší detail v tejto hre, poletím zo školy bez možnosti odvolania. Je to strašný sviniar; neznáša ma a dáva mi to riadne najavo. Preto sa dosť stresujem, že čosi pokašlem.“
„Ale prosím ťa,“ mávla som rukou. „Nikdy nič nepokazíš. Hráš dobre, nestresuj sa.“
„Fakt si to myslíš? Nie, hovoríš mi to len preto, aby si ma utešila. Ale to je od teba milé; znamená to, že ti na mne aspoň trošku záleží. Však?“
Prekrútila som očami. „Nie, Hronský. Znamená to, že chcem, aby si ma prestal otravovať tými blbosťami, ktoré ma vôbec nezaujímajú. Maj sa.“ A odišla som od neho preč. Možno to bola príliš hnusná reakcia, uznávam. Ale nemôžem si pomôcť; vždy, keď ho vidím a keď sa snaží so mnou komunikovať, je mi z neho zle.
Ponáhľala som sa do dievčenskej šatne, v ktorej sa ku mne nemohol dostať žiadny chlap. Čakala ma však pred ňou Nina. Bola celá rozžiarená.
„Kde toľko trčíš? Už som si myslela, že si zmizla niekde pod javiskom alebo čo... Je to úplne perfektné, Mari! Som na teba hrdá!“ vypľula na mňa jedným dychom a objala ma. „Ako to bude pokračovať? Dúfam, že s ním nemáš žiadne scény, kde by ste sa dotýkali jeden druhého.“ A otriasla sa, akože aj jej je Rudo totálne odporný.
Žmurkla som na ňu. „Uvidíš; sleduj hru. Poď dnu, ak chceš,“ pozvala som ju do šatne. Veselo za mnou vošla. „A kde je moja mamina, nevieš?“
„Laura? Tá sa išla prejsť s tým svojím Ivanom, veď vieš. Určite za tebou príde po predstavení,“ odvetila Nina. „A navyše... vlastne nič.“
„Čo?“
„Nič, nič. No vrav, ako sa ti hrá?“
Pokrčila som plecami. „Veľa tam toho nenahrám...“
„Ale si najlepšia! Ten Rudo je riadne trápny s tými svojimi brutálne poetickými rečami, len čo je pravda.“
„On ich ale nevymýšľal!“ zasmiala som sa. „Ďakujem, že ma podporuješ v tom, že ho nemôžem ani cítiť, ale nemusíš to až tak prežívať! Rudo je dobrý herec, to mu treba uznať.“
„Fakt?“ sklamane na mňa pozrela. „Myslela som...“
„Áno, neznášam ho, ale... uznávam jeho kvality. Teda, jeho kvalit
u. Jednu jedinú.“
Rozosmiali sme sa.
„Musím sa napiť, prepáč,“ povedala som jej a vrhla som sa na fľašu s vodou. Keď už som zažehnala smäd, obrátila som sa znovu k Nine: „A čo ty? Koho tu máš, hmm? Prišli všetci, s ktorými si bola dohodnutá?“
„Ak máš na mysli Martina...“ uškrnula sa Nina.
„Koho iného? Jasné, že Martina!“
„Hej, je tu.“
„A?“ zacerila som sa.
„Čo a? Normálne sedíme vedľa seba. To je všetko.“
„Hmmm, vyhradil si miestečko vedľa teba. To je také romantické,“ podotkla som v snahe vyprovokovať ju.
Len sa usmiala. „Radšej sa k nim vrátim, lebo oni ma aspoň neotravujú takýmito rečami. Držím palce! Vidíme sa po predstavení, jasné?“
„Jasné! A nesklam ma!“ žmurkla som na ňu. Však ona vie, čo mám na mysli – predsa Martina.
„Jasné, jasné!“ zasmiala sa a odkráčala preč.
Všetko príjemné raz musí skončiť, a tak je tomu aj v prípade prestávky v divadelnom predstavení. Vrátili sme sa teda za oponu a tam čakali, kedy príde „náš čas“. Ja som mala hrať ďalšiu scénu až o nejakú pol hodinu, ale musela som tam byť celý čas.
Zatiaľ Francesco chodil po rôznych krajinách a zažíval rôzne dobrodružstvá – od stretnutia s trollom cez útek pred drakom až po jazdu na divom býkovi. A potom sa konečne vrátil do Chiarinho mesta, v ktorom sa znovu stretli. Chiara však pochopila, že Francesco si ju nikdy nevšimol.
Pribehla som k Francescovi celá nadšená, že ho vidím. „Vrátil si sa! Aká krása! Nič lepšieho stať sa nemohlo.“ Vtom mi vypadli z košíka jablká.
„Ty si ale nemehlo!“ podotkol Francesco.
„Pamätáš sa?“ spýtala som sa zasnívaným hlasom a zahľadela som sa do imaginárnych nebies.
„Na čo?“ odvrkol s nezáujmom.
„Na mňa... na naše prvé stretnutie!“ Začala som sa okolo neho krútiť a tancovať. „Na ten deň ja zabudnúť nemôžem; ale snáď aspoň teraz sa premôžem, nech ťa hneď nepobozkám! Bo kebych to spravila, pridala by som sa k troskám...“
A Rudo spravil niečo, čo spraviť nemal; niečo, čo nebolo naplánované. Podišiel ku mne a začal ma bozkávať. Odstrčila som ho a vrazila som mu.
„Čo to robíš?!“ skríkla som a úplne som zabudla na to, že stojím na javisku a mojou úlohou je improvizovať a zachrániť takúto nečakanú situáciu.
„Veď si ma chcela pobozkať!“ obhajoval sa Rudo.
„Si magor!“ ušlo mi a bežala som preč z javiska. Takmer som roztrhla oponu; tak zúrivo som ju potiahla. „To je strašný debil!“ zvolala som v „zákulisí“ a kráčala som čoraz rýchlejšie a rýchlejšie.
„Marína!“ kričal za mnou Rudo a tiež bežal.
„Čo si to dovoľuješ, ty magor?“ osopila som sa naňho, zastaviac. „Si myslíš, že zato, že sme na javisku, si ku mne môžeš dovoľovať, čo chceš?“ Vtom som si všimla, že mu tečie krv z pery. Pekne som ho udrela. V duchu som sa pousmiala, no navonok som ostala rovnako zúrivá.
„Sorry, ja... neudržal som sa! Keby si sa mi toľko nebránila a dostal by som ťa, bolo by po probléme!“
„Hej, vy dvaja, čo to tu vyvádzate?“ pribehol k nám profesor a vyčítavo na nás pozeral. „Okamžite si tu prestaňte riešiť svoje osobne problémy, vráťte sa na javisko a dohrajte to!“
„Ale, pán profesor, on ma tam začal z ničoho nič...“ začala som, no on ma zastavil:
„Ne-za-u-jí-ma-ma-to, slečna Vlková. Rozumiete?“ zdôrazňoval. „Okamžite tam padajte, lebo vyletíte obaja, nielen Hronský!“
„Nielen... čo?“ prekvapene naňho pozrel Rudo.
Profesor ho začal tlačiť do chrbta a tým ho nútil kráčať k javisku. „Dohrajte to, lebo...“ povedal výhražne a oboch nás sotil na scénu.
S Rudom sme na seba bezradne pozreli. Fajn, vravím si. Marína, to zvládneš. Improvizácia je tiež dôkazom talentu.
„Príliš rýchlo si sa na mňa vrhol, Francesco,“ začala som veršovať vyčítavým hlasom, „príliš zbrklo zas ja reagovala som! Odpusť mi tú ranu, tú ranu neželanú, mojou rukou spôsobenú, nech vylieči ti moja láska ranu!“ A pozrela som naňho pohľadom, ktorý vyjadroval škodoradostne SI NA RADE.
„Ja... ja...“ zakoktal. „Ja sa ospravedlňujem, Mar... Chiara. Nechcel som ťa uraziť... No keď som videl tvoju krásu, nemohol som odolať.“
Vydarený rým, pomyslela som si ironicky. „Odpúšťam ti, odpusť i ty. Buďme spolu šťastní!“
„Nie!“ odvrátil sa odo mňa. „Nesmieme byť spolu.“
„To je ale sklamanie!“
„Nie! Tamto je znamenie!“ Na imaginárnej oblohe sa zablyslo. „Videla si? Hromy, blesky prídu na tých, čo sa vzoprú znameniu!“
„Opustíš ma?“
„Musím! Vrátiť sa domov skúsim. Aj tak som ťa neľúbil, nechcel, po tebe netúžil. Ja mám lásku inú,“ pozrel smerom do neba, „hviezdu moju milú.“
„Odchádzaš, Francesco?“ spýtala som sa zoslabnutým hlasom.
„Odchádzam; toť moje posledné slovo. Zbohom, Chiara Moretti, nech ti iná láska priletí!“ A zas ma nechal na javisku samotnú. Ja som teda akože v strašnom zúfalstve klesla na zem a tvárila som sa, že plačem. Nebola som toho schopná naozaj, pretože sa mi uľavilo, že sme to nejako zahrali. A tak postupne zhasli svetlá a ja som sa odplazila za oponu. Tam som chcela Rudovi ešte poriadne vynadať, no do parády ho vzal profesor Tvrďas (to je len prezývka, našťastie).
No hra neskončila. Ešte bolo na rade niekoľko Rudových monológov o tom, aký je život ťažký, keď je človek sám, a o tom, že by najradšej vyletel k svojej hviezde, ktorá ho neustále sprevádza. V žiali sa zviezol na zem rovnako, ako ja v jednom z predchádzajúcich výstupov. A tak to všetko skončilo. Na konci sa nám ušiel naozaj dlhý, nadupaný a vrelý potlesk. Z radu, v ktorom sedeli moji známi, priatelia i rodinní príslušníci, sa ozvalo povzbudivé pískanie i zvolania Super! a Paráda!
Vyšli sme všetci na javisko, držiac sa za ruky. Bola som nútená stáť vedľa Ruda a ukláňať sa obecenstvu po jeho boku, ale povedala som si, že každý úspech niečo stojí. Bol to naozaj úžasný pocit, keď nás ľudia svojou priazňou a pozitívnou reakciou odmenili za našu niekoľkomesačnú námahu.
Tak som s perfektným pocitom zašla za oponu v sprievode svojich spolužiačok a po ceste do šatne sme si nadšene vymieňali najnovšie dojmy a smiali sme sa na chybičkách, ktorých sa každá z nás počas predstavenia dopustila. V šatni som sa prezliekla do vlastného oblečenia a napila sa vody. Vtom som zbadala, že za mnou stoja Nina, Simona a moja mama. Všetky sa tvárili šťastne a hrdo. Najmä mama. Tá sa ku mne rozbehla cez celú miestnosť a začala ma objímať.
„Bola si úžasná! Marína, som na teba vážne veľmi pyšná! Mrzí ma, že sme tento tvoj talent neobjavili skôr; mohla si študovať herectvo už na strednej.“
„No pardón,“ ozvala sa Nina, „a kde by potom trávila čas so mnou, keby sme nechodili spolu do školy?“
Mamina sa zasmiala a ja tiež. Potom si mamina vymenila s Ninou veľavravný pohľad, na čo ma odtiahli ďalej od dverí a začali sa ma vypytovať, ako sa cítim. Dovtípila som sa, že im o niečo ide, ale čo to niečo je... na to som sama prísť nedokázala. Rozrozprávala som sa teda o svojich pocitoch a ani som si nevšimla, kedy všetky spolužiačky opustili šatňu.
„Nemáte nejakú oslavu, však?“ zaujímala sa Nina.
„Dohodli sme sa, že si dáme megastretko po skončení skúškového, čiže až o týždeň. Ja už mám fajront, ale niektorých spolužiakov ešte čakajú skúšky, takže sme to odložili.“
„Super, takže máš voľný večer pre svojich priateľov, že?“
„Jasné, že mám! Ale...“ odmlčala som sa. Nebola som si istá, či sa mám spýtať na Lea. Nevedela som, či chcem počuť, že tam nebol.
„Čo je?“ usmiala sa Nina.
„Nič,“ napokon som sa rozhodla, že to nechám tak. „Kam ma teda chcete vziať?“
Simona sa zaškerila. „To bude VEEEĽKÉ prekvapko, okey?“
„Fajn,“ súhlasila som, hoci som sa začala cítiť trochu neisto. „Pôjdeme teda?“
„Hmm,“ Nina pozrela na hodinky a potom spýtavo na Simonu. „Myslíš, že už môžeme?“
Simona zamyslene prikývla.
„Vy niečo na mňa chystáte?“ nedalo mi.
„My? Nieee.“ Nina sa zatvárila tak nevinne, ako to len ona vie. „Tak, ideme?“ A vstala.
Všetky sme ju nasledovali. Museli sme prejsť cez divadelnú sálu, ktorá bola už úplne prázdna. Všade bola tma, len spoza opony sa ozývali akési zvuky – asi sa ešte upratovali rekvizity. Kráčali sme hore po schodoch v sále a boli sme skoro pri východe, keď sa ozval nejaký nepríjemný zvuk, pri ktorom som nadskočila. Akoby niekto zaklopkal na zapnutý mikrofón. Zvedavo som sa otočila.
Na javisku som zbadala... Lea. Svietil naňho reflektor. A stál naozaj pri mikrofóne. Prekvapene som prešla zrakom z Niny cez Simonu na mamu, no ony sa len usmievali a hľadeli na Lea.
„Ste tam? Lebo ja vôbec nič nevidím,“ zasmial sa Leo. Jeho hlas znel trochu nervózne.
„Áno!“ zborovo zakričali všetky tri moje spoločníčky.
„Aj Marína? Mari, si tam?“
Nina ma kopla do lýtka, takže som skríkla od bolesti.
„Mari, si v poriadku?“ spýtal sa Leo.
„Hej!“ zakričala som. „Čo tam robíš?“
„Mohla by si, prosím ťa, prísť sem ku mne?“
O čo mu ide?, prebleslo mi mysľou. No ani som sa nenazdala a s Nininou pomocou som už veselo kráčala dole po schodoch a liezla na javisko. Spýtavo som pozrela Leovi do očí a ten sa len usmial a podal mi ruku. Keď sme stáli vedľa seba, pustil ma a chopil sa mikrofónu.
„Mohli by ste pustiť tú pieseň?“ spýtal sa, na čo začala hrať moja srdcovka – The Only Exception od Paramore. Dojato som naňho pozrela. „Ďakujem! Marína... ani neviem, ako začať. Chcel som to pôvodne spraviť pred všetkými, ale Laura ma od toho odhovorila. Vraj to takto bude osobnejšie a lepšie. Tak teda...“
Spýtavo som naňho hľadela, nenachádzajúc slová. Čo má v úmysle?
„Marína, dnes si bola naozaj úžasná. A odo mňa si zaslúžiš nielen potlesk, ale aj ospravedlnenie a... Najprv sa ti ospravedlním. Viem, že som ťa nemal tak dlho nechať na pochybách. Prepáč, že som sa ti neozýval. Nemal som... nemal som odvahu a chcel som... úprimne, chcel som ťa chvíľu nechať podusiť sa. Ale už je to za nami. Teraz by som chcel začať novú etapu, ak budeš chcieť aj ty. A preto...“ Pomaly si kľakol a s malou krabičkou v ruke pokračoval: „Preto sa ťa chcem spýtať... Mari, vezmeš si ma?“
Otvorila som ústa, ale nič som nevládala povedať. Nula bodov, žiaden zvuk. Chcelo sa mi kričať od prekvapenia, a zároveň sa niekam schovať a tváriť sa, že sa nič nestalo. Takýto šok! Srdce mi búšilo tak, ako ešte nikdy v živote. Ako opreteky.
„To sa pýtaš vážne?“ dostala som zo seba. „Po tom všetkom? Teraz?“
Prikývol a celkom pokojne sa usmial. Naznačil mi, aby som si vzala tú krabičku. Chytila som ju teda a otvorila. A pri pohľade na ten prsteň – na ten nádherný prsteň z bieleho zlata ozdobený maličkým rubínom – som už definitívne onemela.
„Nad čím toľko rozmýšľaš?“ začula som odkiaľsi zo schodov. Došlo mi, že je to Fifov hlas. Takže sú tu všetci? Všetci moji známi, priatelia i rodinní príslušníci? Všetci moji drahí?
Rozosmiala som sa s pohľadom upretým do Leových nádherných hnedých očí. Prikývla som a so smiechom som povedala: „Áno, áno, vezmem! Ale už vstaň!“
Postavil sa a so širokým úsmevom ma pobozkal. Potom mi nasadil prsteň a znovu ma krátko pobozkal.
„Moje nervy,“ šepkala som mu, kým ma objímal, „to čo si si vymyslel? Tento šok neprežijem!“
„Ľúbim ťa!“ zvolal nahlas a potom potichu dodal: „Ja som mal byť prvý, kto to povie, nie ty.“
Pokrčila som plecom a chytila ho za ruku, prezerajúc si prstienok na prstenníku ľavej ruky. Zoskočili sme z javiska a v tej chvíli sa k nám všetci rozbehli a začali nám gratulovať. Od spolubývajúcich som dokonca dostala kyticu – takú krásnu, z tmavomodrých kosatcov a oranžovo-žltých gerber. A mamine sa zaleskla v očku aj slzička, na čo som sa takmer rozplakala aj ja.
„Ty si o tom vedela?“ pýtala som sa jej. „A nič si nepovedala! Tss, zradkyňa!“
Mama sa zasmiala a vtom som za ňou zbadala Ninu.
„Vlastne nie! Najväčšia zradkyňa je tamto!“
Nina sa zaškerila a ponáhľala sa objať ma. „Aj ty si o tomto šialenstve vedela, všakže?“
„Ja som pomáhala pripraviť ho, moja milá,“ povedala pyšne. „Vari si s niečím nespokojná?“
„Ty si blázon, vieš o tom?“
Ako posledný mi gratuloval Martin, ktorý sa potom celý večer venoval Nine. Neprekvapovalo ma to, ale videla som, že Nina je z toho trochu vedľa. No príjemne vedľa.
Vybrali sme sa spolu do nášho najobľúbenejšieho baru – do Veselej dúhy, kde sme všetko poriadne oslávili – aj môj divadelný a herecký i študentský úspech (všetky skúšky mám úspešne za sebou, vďaka Bohu!), a najmä zmierenie a ZASNÚBENIE s Leom, ktorému stále nemôžem uveriť!
Po ceste do Veselej dúhy mi ešte zlepšil náladu Leo svojím vyjadrením: „Inak, pekne si mu vrazila, len čo je pravda! Ale zaslúžil si.“
Komentáre
dojalo??
ozaj?? jéj:):) to je milé..
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 20:14:32
|
Krásne...
Ani neviem, prečo ma to tak dojalo... :-)
Jaj, tak u Mari sa všetko vyjasnilo. Zostáva Nina. Idem sa pozrieť na to, čo si jej ešte pripravila.
Inak dobre ukončená kapitola. Ako sa hovorí, Leo to zaklincoval. :D
Pridal(a): Bruja, 28. 09. 2011 07:05:51
|
|
|
