PoviedkaUmenie mladých čarodejníc14. kapitola - Rozlúčka? (ale nevidíme sa naposledy!)Krátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 22. 06. 2010 11:19:32
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 101
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
Prešiel posledný skúškový týždeň a konečne nadišiel deň oslavy ukončenia prváku s mojimi spolužiakmi. A takisto sme už absolvovali aj prvý letný deň, ktorý však neohlasoval príchod najteplejšieho ročného obdobia vôbec ničím. Všetko je sivé a zamračené, chladné a veterné. Vonku teda nič moc; ale na sedenie v nejakom bare je to akurát.
Keď som o pol deviatej večer v sobotu zostúpila po tridsiatich točitých schodoch do baru s názvom Čarodejnicina pivnica, zistila som, že polovici ročníka sa už podarilo spiť takmer do nemoty. Tú časť študentov som však s radosťou ignorovala a vybrala sa k stolu, pri ktorom sedeli baby, s ktorými si občas mám čo povedať: Katka Motýľová, Tereza „Tess“ Chalúpková a Mirka „Mimi“ Wunschová.
„Čúúúste,“ zanôtila som v dobrej nálade a s pohľadom upriameným na ich drinky som sa spýtala: „Čo popíjate?“
„Každá iný zázrak,“ odvetila Katka. „Ak ti môžem poradiť, určite si nedávaj broskyňový zamat.“
„Prečo?“ Usadila som sa vedľa nich na mäkkom gauči tmavočervenej farby.
„Lebo ten mám ja a poriadne mi z neho šibe,“ žmurkla na mňa.
„Mne sa zdáš celkom v poriadku. A čo máte vy dve?“
„Ja pijem dievčenský sen – vodka, pepermint, citrón,“ odvetila Tess a pozrela na mňa mútnymi očami. Dievčenský sen som teda tiež vylúčila.
„A ja mám to najlepšie – jahodové pokušenie,“ dodala Mimi. Jahodové nápoje neobľubujem. Schytila som teda do rúk nápojový lístok a listovala som. Povedala som si, že začnem s niečím nealkoholickým.
Objednala som si teda rubínové jablko (jablko, vodný melón, kiwi) a nereagovala na otázky, prečo nepijem. Keď som sa chystala napiť, baby si všimli môj zásnubný prsteň.
„A toto je čo?“ zažmurkala Tess a snažila sa zaostriť. „Niečo som zmeškala?“
„Ste na tom všetky rovnako. Nikto to ešte nevie okrem tých, ktorí boli priamo pri tom.“
„Pri tom?“ Katka na mňa vypúlila oči s rozšírenými zrenicami. „Pri čom, prosím ťa?“
„Je to naozaj to, čo si myslíme?“ spýtala sa Mimi, ktorá bola jediná triezva. Zatiaľ.
„Podľa toho, na čo myslíte,“ odpovedala som s úškrnom.
„A čo si tehotná, alebo čo?“ zvolala Katka nahlas.
„Šibe ti?!“ odsekla som a vyčítavo na ňu pozrela. Všetky pohľady sa upreli k nášmu stolu. „Nie, nie som tehotná,“ povedala som tak, aby to počuli všetci. „Som len zasnúbená, to je všetko.“
Niektorí mi zamávali a na diaľku „zagratulovali“, ostatní sa bez záujmu vrátili späť k svojim nápojom alebo pokračovali v rozhovoroch. Zrazu sa k nám dotackal Rudo Hronský. Oprel sa o stôl, pretože nevládal udržať rovnováhu. „Máš chvíľku, Vlková?“
„Pre teba? Ani štvrtinu milióntiny sekundy,“ odvrkla som a odpila si zo svojho nápoja tváriac sa, že Rudo je tá najodpudzujúcejšia a najnepríjemnejšia vec na svete.
„Ale no tak,“ naliehal. „Poď na vzduch.“
Podozrievavo som naňho pozrela. „Čo odo mňa chceš?“
„Povedať ti pár slov, to je všetko. Sľubujem, čestné slovo.“ Opatrne sa pustil stola a zasalutoval, pričom takmer spadol. Preto sa znova uprel.
„Si totálne ožratý, Rudo. Naozaj si myslíš, že s tebou niekam pôjdem?“
„Bojíš sa, že by som ti niečo urobil?“ zaškeril sa.
Zadržala som smiech i ten posmešný výraz, ktorý sa mi takmer zjavil na tvári, a vstala som. „Fajn, dávam ti dve minúty.“ A vykročila som hore po schodoch, pričom mi bolo jasné, že Rudo nemá šancu zvládnuť vyjsť po nich sám.
„Počkaj! Nechoď von...“ požiadal ma. „Tam sa nedostanem. Zabudol som, že je tu toľko schodov.“
„Fajn, tak ja sa vrátim k stolu,“ rozhodla som sa a chcela som prejsť popri ňom.
„Nie, prosím. Sľúbila si mi dve minúty a ja ich len tak nezahodím.“
Zastala som. „Dobre, tak hovor. Čo chceš? Povedz mi to teda tu.“
Poobzeral sa. „Tu nie. Poďme niekam, kde je viac súkromia.“
„Rudo, žiadne súkromie nepotrebujeme. Hovor alebo nechaj tak.“
Prekrútil očami a potom na mňa pozrel, opierajúc sa o najbližšiu stenu. „Dobre. Ale dnes som naozaj nemal nič v úmysle, ver mi. Myslíš, že by som to v takomto stave zvládol? Ledva sa udržím na nohách.“
„Koľko si toho vypil?“
„To nie je len alkohol, Vlková,“ tajomne sa usmial. „Rado Horecký doniesol akési tabletky... vypýtaj si. Určite mu ešte nejaké ostali.“
„Aby som vyzerala ako ty?“ nadvihla som obočie. „Vďaka, nemám záujem. Čo to teda chceš?“
„Ach...“ vzdychol. „Nadišla tá strašná dlho očakávaná chvíľa,“ začal a teatrálne rozhodil rukami, no opäť sa zatackal, takže sa radšej zachytil steny. „Chvíľa, kedy si my dvaja povieme ZBOHOM.“
„Čože?“ nechápavo som pokrútila hlavou a pozrela na baby, ktoré sedeli pri našom stole. Každej sa venoval nejaký chalan, čo pre mňa nebolo zrovna vhodné – nemal ma kto zachrániť od Ruda.
„Nepamätáš sa, čo som ti vravel vtedy počas predstavenia? Vyrazili ma. Povedali, že ma už nechcú vidieť v tejto škole a že ani prachy mojich zazobaných fotrovcov nepomôžu. Paráda, však? Môžem ísť zametať ulice. Som totálny looser a som absolútne out. Koniec, finito. Koniec veľkého a úžasného Ruda Hronského. A dosť nespravodlivý koniec, ak mám byť úprimný. Ani sa mi nepodarilo dostať babu, ktorú chcem celý rok... za to ju má nejaký nablýskaný frajer s hokejkou. Fakt som to vyhral!“
Neisto som naňho pozerala a rozmýšľala, čo to trepe. Naozaj ho vyhodili zo školy? To je ale naozaj... Je to nespravodlivé? Akosi som sa v tej chvíli nemohla rozhodnúť. Urobil predsa na javisku blbosť, ktorú si nemal dovoliť, ale...vyhodiť ho za to nemuseli.
„Nič nepovieš? Nič? Budeš ticho ako vždy, že? Čo iné som čakal? No nič... tak ja pôjdem. Chcel som ti len povedať, že som ťa rád spoznal a že... že... že...“ Zohol sa a priamo k mojim nohám hodil šabľu. Znechutene som ustúpila a snažila som sa nemyslieť na to, čo sa práve teraz predo mnou deje. No to sa akosi nedalo, pretože Rudo sa pokúšal dostať znovu na nohy a upieral na mňa psí pohľad. „Ja som bol do teba blázon desať mesiacov, a ty si si nič nevšimla! Nikdy v živote ma ešte žiadna baba neodmietla. Žiadna, chápeš?! A potom si prídeš ty... a... aaa...“ Zas mu prišlo zle.
„Rudo, na toto ja nemám nervy,“ priznala som a odkráčala som k stolu. Všetky moje kamošky však mali spoločnosť; vzala som si teda kabelku a vybrala sa k baru, kde som zaplatila za svoje nedopité rubínové jablko, ktoré ostalo na stole. Objednala som si pre zmenu niečo poriadne – tequilu. Hrkla som ju do seba a odobrala sa preč. Rudo zmizol kdesi na toaletách, takže už som mala od neho pokoj. Našťastie.
Kráčajúc po tmavej chladnej ulici som si vravela, že večer nemohol dopadnúť horšie. Tešila som sa, že sa rozlúčim so spolužiakmi, že sa zabavíme a že to bude fajn. A ten magor to zas takto pokazil! Vždy sa mu niečo také podarí. No dnes mi ho bolo ľúto. Po prvý raz v živote som pri ňom cítila niečo iné než odpor – ľútosť. Nie je to síce to, po čom on podľa vlastných slov túžil, ale aspoň dačo.
Do tváre mi začal fučať vietor. Akoby ku mne privial odkiaľsi z veľkej diaľky pokoj. Postupne som spomalila svoju predtým rýchlu a náhlivú chôdzu. Hnev na Ruda vyprchával ako bublinky z minerálky v otvorenej fľaši. Vytratila sa aj ľútosť, a postupne sa vytratili akékoľvek myšlienky naňho.
Zahľadela som sa na svoju ruku – na prstenník a prsteň, ktorý na ňom nosím. Už týždeň. Opäť som zrýchlila tempo – zamierila som k Leovmu intráku. Môže v ňom ostať do konca mesiaca, čiže ešte niekoľko dní. Tak ich aspoň poriadne využijeme, keď už sa nik z nás nemusí učiť ani trénovať.
NINA
Kým si Marína užívala rozlúčku so spolužiakmi v akomsi pajzli, ja som sedela doma a čítala jednu zo svojich obľúbených kníh. Pohodlne som sa uvelebila na posteli a pripravila sa na sobotný večer strávený v perinách a pod svetlom lampy primontovanej na stene nad posteľou. Byt bol prázdny; Mimo, Fifo a Popo sa odobrali na prázdniny do svojich domovov. Aj my s Marčou sa čoskoro vrátime do Vílieho mesta. Ale na prázdniny máme toľko spoločných i osobných plánov, že „doma“ budeme menej ako kdekoľvek inde. Všade bolo ticho, na krajinu sadala tma. Na to, že začalo leto, je síce dosť chladno, ale človeku zababušenému do periny to vôbec neprekáža.
Natiahla som ruku k mp3 prehrávaču, keď mi začal zvoniť mobil. Tak som sa zľakla, až som takmer vyskočila z postele. Uvedomila som si však, že je to len telefón, a zdvihla som. Volal mi Maťo. Ani som nestihla uvažovať, čo by asi tak odo mňa mohol chcieť. Až keď som povedala: „Áno?“, došlo mi, kto mi volá. A už nebolo cesty späť.
„Ahoj,“ ozvalo sa z druhej strany. Podľa tónu mi bolo jasné, že sa Maťo usmieva. A nič viac nepovedal.
„Ahoj,“ odvetila som trochu spýtavým hlasom.
„Čo robíš?“
Pousmiala som sa. Pamätám si na takéto telefonáty z čias mojej prvej „lásky“ - iba Lukáš Malinský mi zavolal v akomkoľvek čase a pýtal sa veci úplne odveci. Takéto telefonovanie veľmi neobľubujem, považujem ho skôr za stratu času a míňanie peňazí. Samozrejme, keď sa s tým človekom nedá inak stretnúť, je to iná vec. Ale toto... toto sa mi zdalo trošku zvláštne.
„Znudená doma čakám na to, až ma nejaký úžasný princ zavolá von,“ odvetila som ironicky a zasmiala sa.
„Hmm, no... nepovažujem sa za princa a neviem ani o nijakom inom šľachtickom titule, ktorý by som mohol mať v rodine, ale... mal som v pláne zavolať ťa von.“
Na chvíľu som mobil odhodila a zúfalo pozrela na strop s myšlienkou: Bože, čo mi to robíš? Potom som si telefón opäť priložila k uchu. „Aha...“
„A... máš teda čas?“
„Mám,“ priznala som a za trest som sa udrela vankúšom do tváre.
„Môžeme sa stretnúť na rohu Piatej a Štvrtkovej ulice? O pol hodiny?“
Môj mozog prestal fungovať. Kde je Piata a Štvrtková? Netuším! Stihnem to tam za pol hodiny? Netuším! Super. „Jasné!“ súhlasila som veselo. Až príliš veselo. Bolo to príliš veselo, Nina!, nadávala som si ako hlúpa šialená pubertiačka.
„Okey. Tak sa vidíme. Maj sa!“
„Dobre.“ Zložila som a uvedomila som si, že sa mi chvejú ruky. Pokrútila som hlavou – naozaj mi z neho až tak šibe? Potom by som sa s ním nemala stretávať, však? Ženiem sa... kam? No, rozhodne sa neženiem tým správnym smerom. Martin definitívne a rozhodne nie je ten správny smer pre študentku – je to predsa otec. Otec plus bývalý profesor. To proste nejde. A bodka.
Lenže mne by ani výkričník nepomohol v tej chvíli, nie to nejaká úbohá maličká nevýrazná bodka. Preto som vyskočila z postele (už som ani nepotrebovala, aby začal zvoniť mobil) a rozbehla sa ku skrini. Odtiaľ som po dlllhom rozmýšľaní vydolovala niečo, čo som uznala za vhodné na rand... na stretnutie s Martinom. Vybrala som si žlté tričko s trojštvrťovým rukávom, na ktoré som si dala fialový top na ramienka a k tomu som si obliekla rifle a obula jednoduché čierne balerínky. Nič extra, ale nechcela som vyzerať príliš načančane alebo príliš sedliacky. Zlatá stredná cesta.
Pomocou čarovného navigátora (bezplatne zavoláte na Úrad navigácie a vysvetlíte, kam sa chcete dostať – v hlave potom počujete hlas vášho sprievodcu, ktorý vás dovedie na určené miesto a potom sa s vami slušne rozlúči) som sa dostala na roh Piatej a Štvrtkovej. Chvíľočku som sa aj zamýšľala nad tým, prečo sa Piata ulica nevolá Piatková, keďže je vedľa Štvrtkovej, ale vymyslela som veľké prd, takže som to vzdala. A okrem iného som aj zbadala Maťa. Bolo zvláštne byť s ním niekde na ulici, niekde mimo jeho domu a mimo tanečnej skúšobnej sály. A ešte zvláštnejšie bolo neočakávať tréning. Vybrali sme sa do maličkej útulnej čajovne nazvanej Cesta do raja. Príjemne to tam voňalo a bola tam pokojná atmosféra.
„Ako sa ti žije, keď máš zrazu toľko voľného času?“ spýtal sa Maťo, len čo nás opustila čašníčka s objednávkou.
„Je to dosť neobvyklé,“ uznala som. „Obávam sa, že už vychádzam z cviku. Na jeseň bude zo mňa znova to isté drevo, ktoré si spoznal.“
„Nevidím tu žiadne drevo, a ty?“ rozhliadol sa.
„Si milý, ale...“
„Žiadne ale, slečna Lieskovská. Prestaňte sa podceňovať, dobre?“ žmurkol na mňa. „Myslím, že si mne, ostatným a najmä sebe už niekoľkokrát dokázala, čo v tebe je.“
„Naozaj? Veď sme nevyhrali,“ namietla som.
„Nejde o výhru. Nechápeš to? Makala si tak, ako nikto. Občas stále uvažujem, prečo si to spravila.“
„Predsa kvôli štipku,“ zaškerila som sa. „Ktoré aj tak vlastne nedostanem... však?“
Pokrútil hlavou. „Mrzí ma to. Teda, nemohol som ho vybaviť na viac ako jeden ročník.“
„Čože? To vážne? Takže ja ho mám?“ zvolala som nadšene.
„Máš,“ usmial sa. „Ale, ako som už povedal, len na jeden rok. Je mi to ľúto.“
„Čo ti je ľúto? Nemá ti byť čo ľúto! ĎAKUJEM!“
Prikývol a zahľadel sa na mňa. Po chvíli ma to začalo znervózňovať, pretože vôbec neuhýbal pohľadom.
„Prestaň na mňa toľko pozerať, pretože si začnem myslieť, že mám na tvári nejakú špinku alebo...“
„Nie,“ prerušil ma a pozrel na stôl. „Prepáč, zamyslel som sa.“
„Nad čím?“
Priniesli nám objednané čaje – Maťovi maté catuaba (vnútorná kôra juhoamerického stromu Catuaba) a mne biely čaj s názvom medovník (kúsky jablka, ibištek, honeybush, šupky šípky, kúsky pomarančovej kôry, plátky para orechov, aróma, kúsky medu, škorica, badyán, kvety pomarančovníka).
„Nad čím si to rozmýšľal?“ pripomenula som mu otázku, keďže sa akosi zabudol vyjadriť.
„Prepáč, som mimo. Nemal som ťa ťahať von, keď sa neviem na nič sústrediť.“
„O čom to stále uvažuješ?“
„O dva dni odchádzam,“ vysypal konečne.
Nadvihla som obočie a položila som šálku s čajom späť na miesto. „O dva...? Odchádzaš?“
Pomaly prikývol a pozrel na mňa. „Do Klzkých Ľadov.“
„To je mi jasné,“ povedala som a snažila som sa tváriť chápavo, hoci vnútri som prežívala čosi úplne iné ako pochopenie. „Takže sa tešíš na to, že budeš konečne...?“ Chcela som dopovedať s Radkou, ale nenechal ma:
„Strašne sa to vo mne bije... Nina. Potrebuje ma. Musím tam ísť.“
„Samozrejme, to je úplne jasné. A správne.“
„Naozaj?“ zatváril sa neveriacky.
„Jasné, prečo nie? Je to tvoja dcéra.“
„Myslel som, že...“ pousmial sa. „Hlúpo som dúfal, že by ťa to mohlo trochu mrzieť...“
Nadýchla som sa a chcela som (veľmi!) povedať, že ma to nielen mrzí, ale úplne ničí. No nezmohla som sa na slovo.
„Okey, asi som to prehnal. Môžeme sa baviť o niečom inom?“
„Jasné,“ prisvedčila som čudesne vysokým hláskom. Radšej som sa napila čaju, len aby som mohla uhnúť pohľadom. Čaj bol však strašne horúci a zabehlo mi – rozkašľala som sa tam ako nejaký starý prefajčený tuberák.
„Si v poriadku?“ spýtal sa a priblížil sa ku mne. Sklonil sa nado mňa a snažil sa mi pomôcť búchaním po chrbte. Zrazu kašeľ prešiel, no Maťo ma stále držal. Pozrela som naňho a neodolala som – pobozkala som ho.
„Neodchádzaj,“ zašepkala som.
„Musím,“ šepol on.
„Ja viem,“ skonštatovala som a odvrátila sa od neho. „Prepáč. Som hlupaňa. Neviem, na čo myslím. Ty ideš predsa za svojou dcérou, a ja tu myslím na seba a... a na to, že ťa nechcem dnes vidieť posledný raz.“
„Nemusíš ma vidieť posledný raz,“ povedal a znovu sa usadil na svoje miesto oproti mne.
„Odchádzaš predsa na opačný koniec krajiny.“
„Krajiny, ktorá je na mape sveta ako malé zrniečko,“ upresnil. „Čo keby si si cez prázdniny spravila výlet do Klzkých Ľadov?“
„To myslíš vážne?“
„No nie, žartujem,“ odvetil ironicky. „Hej, myslím to vážne, predstav si.“
„Ale... takto to predsa nejde. Si môj profesor... teda, bol si môj profesor. Nie je to neprofesionálne?“
„Nina,“ vyzývavo na mňa pozrel, „kedy sme sa my dvaja k sebe správali profesionálne?“
Zaškerila som sa. „Fajn, ako chceš.“
„Prijímaš to teda?“
„A mám na výber?“ zasmiala som sa. Keď som si predstavila, že toto mala byť naša rozlúčka, ani som sa nečudovala sama sebe za ten romantický výstup. No teraz, keď Maťo prišiel s dosť jednoduchým riešením, musela som sa smiať tomu, ako katastrofálne som túto situáciu tých pár sekúnd vnímala.
„Iste, máš na výber. Môžeš prísť dobrovoľne, alebo nasilu.“
„Ahaaa, a ako by si ma tam chcel dostať nasilu?“
„Nechcel,“ zrazu zvážnel.
„A si si istý, že to má zmysel? Mám na mysli...“ Nevedela som, ako to sformulovať – poznáte tie momenty, v ktorých presne viete, čo chcete povedať, ale nedokážete to zo seba vydať von? „To, čo je medzi nami... sme... čo vlastne sme?“
„To ukáže čas, nemyslíš?“
„Oplatí sa zisťovať to? Pozri, je super, že máme pred sebou leto. No potom príde jeseň, druhý ročník môjho štúdia, ja budem tu a ty budeš v Klz...“
„Na čo to chceš teraz riešiť? Aj tak spolu nič nevymyslíme. Nechajme to tak, nech sa to nejako vyvŕbi.“
„Okey, okey,“ rezignovala som. „Vždy všetko analyzujem a definujem. Prepáč.“
„Už som si zvykol.“
Chvíľu sme na seba mlčky hľadeli. Potom ma chytil za ruku, ktorú som mala položenú na stole vedľa šálky, a povedal:
„To, čo som povedal pred týždňom na súťaži, som myslel vážne. Naozaj považujem za svoje víťazstvo teba, Nina. A nechcem toto víťazstvo stratiť. Už som raz stratil to, na čom mi najviac záležalo. Druhý raz už to nechcem...“
„Ja nikam nejdem,“ odvetila som presvedčivo. „Budem tu pre teba vždy, keď budeš chcieť alebo potrebovať. A ak nebudem pri tebe, budem aspoň tu,“ ukázala som na mobil.
„Ty sa tam vmestíš?“ naoko sa začudoval a rozosmial sa.
„Ty si blázon! Každú peknú chvíľu musíš pokaziť nejakým...“ Zas ma prerušil! Ten chlap ma nikdy nenechá dokončiť vetu. Strašné! No keďže bozky sú také príjemné a ťažko sa pri nich rozpráva, budem sa musieť uspokojiť aj s mlčanlivosťou.
MARÍNA
Sedeli sme s Leom na miniatúrnom gauči v jeho internátnej izbe a na monitore počítača sme sledovali film. Leov obľúbený – o nejakom slávnom hokejbalistovi a jeho životnej story. Extra zábavné, len čo je pravda. No čo by zamilované dievča neurobilo pre svojho snúbenca, však? Namiesto frfľania som sa teda vybrala do minikuchyne a v mikrovlnke pripravila popcorn. Aspoň čosi, keď už nemáme normálne jedlo. Leo sa mimoriadne potešil, pretože jeho žalúdok vydával podivné, smiech vyvolávajúce zvuky už nejaký čas.
Podala som mu misu plnú zlatistých pukancov a hodila som sa opäť na gauč vedľa neho. Pritiahol ma k sebe a vtisol mi bozk na líce.
„Si úžasná, ďakujem,“ a pustil sa do „zdravej“ kukuričnej večere.
Keď už film trval hodinu a pol, začala som sa mrviť a hľadať si pohodlné miesto na gauči, ktorý sa mi vďaka nude videl mimoriadne nepohodlný.
„Nebaví ťa to?“ spýtal sa Leo, nestrhnúc pohľad z monitora.
„Ale nie, v pohode. Veď už to nebude dlho trvať,“ povedala som s nádejou.
„Tento film má štyri hodiny, Mari.“
„V tom prípade už pôjdem,“ rozhodla som sa okamžite utiecť pred smrťou unudením.
„Naozaj? Mám ťa odviezť? Je už neskoro.“
„Len to dopozeraj, netráp sa. Zvládnem to.“
„Vieš, chcel som ti ešte niečo povedať. Pôjdem s tebou, dobre?“
„Ale veď film...“ namietla som.
„Výhoda sťahovania filmov z internetu,“ žmurkol na mňa, vykročil k počítaču a stlačil medzerník. „Môžeš ich zastaviť, kedy chceš.“
„Okey, tak teda poďme,“ súhlasila som. V skutočnosti som bola rada, že ma chce odprevadiť; netrpím prehnanou a iracionálnou fóbiou z tmy, ale... ulice veľkomesta môžu byť v noci plné dosť nebezpečných indivíduí.
Rozhodli sme sa, že pôjdeme pešo. Po chvíli ticha som to nevydržala a opýtala som sa Lea, čo mi to chce povedať.
„Ide o moje... ďalšie štúdium.“
„Aha,“ zvedavo a spýtavo som naňho pozrela. „Ako si sa rozhodol?“
„Končím so školou. Definitívne.“
„Si si istý?“
„Hej. Čo si o tom myslíš?“
„Stojím pri tebe,“ pevne som mu stisla ruku. „Ako som už povedala.“
„Neprekáža ti, že nebudem mať pred ani za menom žiadny vysokoškolský titul?“
„Titul rozhodne nie je niečo, čo by ovplyvňovalo moje city voči tebe.“
„Ďakujem, Mari. Mám pocit, že ty budeš jediný človek, ktorý bude stáť na mojej strane.“
„Máš na mysli svojich rodičov, však?“
Prikývol.
„Ale vedia o našom zasnúbení, však?“ overovala som si pre istotu.
„Jasnačka! Proti tomu predsa nemôžu mať žiadne námietky.“
„Ktovie...“ zamyslela som sa. „Možno majú pre teba vyhliadnutú nejakú zazobanú dcérenku snobských rodičov s právnickými alebo lekárskymi skúsenosťami.“
Pobozkal ma. „Boli z toho nadšení, ver mi.“
„Naozaj?“
„Zbožňujú ťa!“ presviedčal ma. „A práve preto...“
„Čo?“
„Chcem ťa požiadať, aby si išla so mnou k nim.“
„Jasné, pôjdem.“
„Vážne?“
„A prečo nie? Ako tvoja snúbenica ťa musím podporiť aj pred tvojou rodinou! A navyše... Ty budeš musieť tiež u nás absolvovať nejaký ten obed či večeru počas prázdnin.“
„Ešteže bývame v tom istom meste,“ podotkol a objal ma okolo pása. „Aspoň nemusíme príliš veľa cestovať.“
„Áno, presne tak. Nech žije naše milované Vílie mesto, najväčšia diera na svete!“
NINA
Neviem, či čas v čajovni plynie rýchlejšie než inde (alebo to bolo Martinom?), ale spamätali sme sa okolo polnoci.
„Asi by sme už mali ísť,“ povedal Maťo, pozerajúc na nástenné hodiny.
Keď som zistila, aký je čas, vyplašene som naňho pozrela a vykĺzlo zo mňa: „To zas bude doma otázok...“
Kráčali sme po ulici a Maťo nadviazal: „Aké otázky? Hovoríš o Maríne?“
„No, a o kom inom?“ Skontrolovala som mobil – žiadny zmeškaný hovor. „Ale ona mi ešte ani nezavolala... Asi je ešte stále na tej párty...“
„A vy ste vlastne nemali v ročníku žiadnu spoločnú akciu?“
„Možno v lete dačo vymyslíme.“
„A čo teda vymyslíme my dvaja?“ opýtal sa a chytil ma za ruku. „Keď prídeš za mnou?“
„To sa uvidí... Možno by si sa mohol naučiť byť trochu spontánny a nerobiť plány na každý ďalší deň svojho života,“ podotkla som s úsmevom.
„Dobre, ako chceš. Ale varujem ťa, že môže byť pre teba nebezpečné, keď ja začnem byť spontánny.“
„Vážne? A prečo?“
„Nechaj sa prekvapiť.“
„Som fakt zvedavá!“ zasmiala som sa a zastala som. „Tak, a je to tu...“
„Čo je tu?“
„Môj privát,“ obzrela som sa na našu úžasnú bytovku.
„Takže by som mal asi ísť domov, však?“
„To rozhodne áno,“ prisvedčila som neoblomne.
„Hmmm...“
„Odchod!“ zavelila som.
„Nechceš sa ani rozlúčiť?“
„Úprimne? Nie, nechcem.“
„Fajn, tak sa maj,“ povedal ľahostajne a otočil sa mi chrbtom.
„Odkedy ma berieš vážne?“ zvolala som za ním provokačne.
Vrátil sa ku mne a pobozkal ma. Bol to dlhý a nežný bozk – taký, po akom sa zúfalo pýtate, prečo už skončil.
„Maj sa, Nina,“ povedal čudesne chladným hlasom.
Usmiala som sa – nevládala som zo seba vytisnúť ani jediné slovíčko. Znova sa otočil na odchod, no už som ho nezastavila. Však nejde o nič fatálne – uvidíme sa predsa o niekoľko týždňov, maximálne mesiac. Vykročila som po chodníku k bytovke, odomkla si a vybehla po schodoch. Marína nebola ešte doma, no prišla pár minút po mne. Vymenili sme si základné dojmy z celého večera a zaľahli. O pár dní predsa opúšťame náš privát a vraciame sa domov. Bolo treba vyspať sa a pripraviť sa fyzicky i psychicky na balenie všetkých vecí.
Komentáre
tss, no teda!!
ešte po mne aj opakuj:D:D ale nie.. ty si naozaj super, Brujitka:):) ďakujem ti veľmi za všetky komenty.. ani nevieš, čo to pre mňa znamená:):) alebo vlastne asi aj vieš..
Pridal(a): Georgiana, 28. 09. 2011 07:32:22
|
Ha, podobnú scénu...
... pred domom som písala včera večer! :D :D Aj keď skončila trochu inak. No to je jedno. Ešte jedna kapitola do konca poviedky. A potom nová poviedka. hurá!
Pridal(a): Bruja, 28. 09. 2011 07:21:04
|
|
|
