PoviedkaUmenie mladých čarodejníc15. kapitola - Návrat do Vílieho mesta alebo Hurá, leto!Krátky popis:
Pokračovanie Prekvapení mladej čarodejnice..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 23. 06. 2010 18:14:16
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 109
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, humor
Kapitoly tejto série
NINA
Sedeli sme s Marčou na železničnej stanici a čakali na vlak. Vedľa nás, sediacich na lavičke, sa týčili do metrovej výšky preplnené batohy. Napchali sme do nich všetko len-tak-tak, hoci sme aj použili kúzla na zväčšenie objemu batohov. Ani jedna z nás nebola doma už poriadne dlho, takže sa nám všetko nakopilo – oblečenie, knihy, všetko.
Bol slnečný, ale chladný deň. Vstávali sme poriadne skoro, aby sme stihli prvý ranný vlak, ktorý mal pravidelný odchod 6:44 zo Stanice jednorožcov. Keď konečne ohlásili, že „na koľaj piatu sa blíži rýchlik do Vílieho mesta“, potešili sme sa a vstali sme. Jedna druhej sme pomohli nasadiť si megabatohy a vybrali sme sa ku koľaji, na ktorú práve prichádzal vlak. Zastal s takmer nečujným škrípaním (haha, výhoda čarovných vlakov – sú takmer úplne tiché). Otvorili sa pred nami dvierka a my sme sa vyšplhali po troch nadmerne vysokých schodoch dovnútra. Kráčali sme jedným vagónom, druhým, tretím. Všetky boli úplne preplnené. Každé kupé. Až sme našli jedno – čakalo práve na nás. Nepodarilo sa nám kúpiť miestenky, ale toto kupé bolo úplne prázdne a nebolo tam označené ani jedno miesto. S nádejou sme sa teda hodili na sedadlá, len čo sme vyteperili batohy na mriežku nad nimi.
„Vítame vás v Čokoládovom exprese! Prajeme vám príjemnú cestu a dúfame, že sa v bezpečí dostanete do cieľa vašej výpravy,“ ozvalo sa v celom vlaku. „Najbližšia zastávka: Žabokvaky.“
Vlak sa začal pomaly hýbať. Jeho rýchlosť však čoskoro nabrala na obrátkach a hýbali sme sa tak rýchlo, že sme ani nestihli pozorovať krajinu, po ktorej sme prechádzali. Zastreli sme teda závesy a pokúsili sa pospať si.
Do nášho kupé vtrhla s veľkým rachotom stará pani s vozíkom plným sladkých dobrôt a ponúkala nám ich. „Služba Čokoládového expresu! Želáte si niečo, slečny? Mám tu cukríky, čokolády, sladké nápoje, tyčinky, karamel, koláče, zákusky, pudingy, zmrzlinu...“
Mala som pocit, že hladina cukru sa mi dvíha už len z počúvania názvov všetkých tých sladkých výmyslov. Neodolali sme však a dali si naše najobľúbenejšie zákusky – Marča krémeš a ja karamelový veterník. Predavačka sa nás spýtala, či nemáme záujem aj o tzv. hudobné relaxátory. Zvedavo sme na ňu pozreli, na čo vytiahla z vozíka akési zvláštne slúchadlá.
„Len si ich dáte na uši a započúvate sa do hudby, ktorú vám budú prehrávať. Sú začarované tak, aby vedeli rozoznať náladu a momentálny stav zákazníka, takže vyberú najvhodnejšiu hudbu.“
„Ja mám svoj mp3 prehrávač, vďaka,“ povedala som.
Marína si však jeden vzala a hneď sa aj mysľou ocitla niekde mimo vlaku. Ľahla si na sedadlá najpohodlnejšie, ako sa dalo, a zatvorila oči, počúvajúc neviemaké melódie. Ja som urobila to isté – tiež som si ľahla. No bolo mi akosi zvláštne, neustále som sa prehadzovala a mrvila, až som to vzdala a sadla som si. A čumela do blba. Až sme na stanici v Žabokvakoch zastali a do nášho kupé pristúpil niekto, koho som očakávala najmenej zo všetkých.
„Čaute!“ povedal veselo a hneď sa uvelebil vedľa mňa. Z batoha si začal vyťahovať nejaké jedlo. „Netušil som, že vás tu stretnem! Ako sa máš, Nina? Tak dlho som ťa nevidel...“
„Lukáš?“ No, aj zázraky sa dejú – hľadela som totiž do tváre Lukáša Malinského, môjho bývalého „frajera“, ktorý pred dvomi rokmi odišiel do Austrálie. A odišiel tam na dva roky, čiže v konečnom dôsledku bolo logické, že som ho stretla, ale... aj tak som bola z toho dosť mimo. „Vrátil si sa?“
„Jasné, veď som sľúbil, že o dva roky som späť ako na koni!“ žmurkol na mňa.
Pamätala som si, ako sme sa rozišli – teda, on sa so mnou dosť škaredým spôsobom rozišiel. Bola som vtedy dosť nahnevaná, no s odstupom času som zabudla. Teraz sa mi však videlo čudné, že je taký veselý. Marína si ho vôbec nevšimla – stále ležala rozvalená na sedadlách so zatvorenými očami.
„Tak čo, ako sa máš? Čo nové? Kde študuješ? Odkiaľ ideš? A čo Marína?“ vysypal na mňa a odhryzol si z rožka.
Nezmohla som sa na slovo, len som naňho prekvapene hľadela. Bol totiž iný – nie presne taký, akého som si ho pamätala. Mužnejší a... krajší? Je to možné?! Na čo to nemyslí toho hlúpe dievča menom Nina Lieskovská?
„Haló!“ luskol prstami pred mojimi očami. „V pohode? Si na príjme?“
„Jasné! Zobudím Marínu, dobre?“ spýtala som sa neisto a, len aby som mohla uhnúť pohľadom, začala som Marínu jemne „fackovať“. „Mari, zobuď sa! Máme tu... návštevu!“ Keď nereagovala, vytiahla som jej slúchadlá z uší a prinútila ju posadiť sa. Chvíľu čumela na Lukáša presne tak, ako ja, a potom ho pozdravila a uvoľnila mi miesto vedľa seba, keďže som dosť očividne odmietala sedieť vedľa neho. On sa len spokojne rozvalil na pôvodne mojom sedadle.
„No čo, ako sa máte? Vravte!“
„My super, akurát sme na ceste domov, a čo ty?“ Mari sa snažila zachrániť situáciu, keď videla, že ja nemám chuť a ani silu baviť sa s ním.
„Detto,“ odvetil s mimoriadne inteligentným výrazom. „Trochu sa mi to tam predĺžilo, ale viac už som nemohol našich ani celé Vílie mesto nechať čakať. A ani vás dve nie, však?“ žmurkol najprv na mňa, potom i na Marínu. A nasadil si slnečné okuliare. Jeho typická črta. Vždy musí vyzerať dobre. Alebo vždy si aspoň musí myslieť, že vyzerá dobre. „A čo plány na leto? Máte nejaké?“
„Veľa,“ odvetila som vyhýbavo.
„A kamže sa vyberiete?“
„Na veľa miest,“ odvetila som ešte vyhýbavejšie.
„Hej, Ninča sa napríklad vyberie aj do Klzkých Ľadov za svojím... čo je to vlastne?“ a významne na mňa pozrela.
Ja som ale vôbec nechcela Martina rozoberať s Lukášom. Nemala som najmenšiu potrebu spôsobovať v ňom žiarlivosť, ktorú by som v ňom aj tak nespôsobila – za dva roky sa predsa medzi nami všetko totálne zmenilo, jeden na druhého sme úplne zabudli. Úplne.
„Kamarát?“ naznačila som.
„No, myslím, že je viac než to,“ mávla Marína rukou, „ale nechajme to.“ A sprisahanecky na mňa žmurkla. Ja som na ňu otvorene zagánila. „Ale čo, netvár sa tak! Neprezrádzam predsa žiadne tajomstvo! Je do teba blázon, takže...“
„Marína, stačilo!“ zastavila som ju.
„Ale ale ale,“ ozval sa Lukáš s provokačným úsmevom, „takže máš nejakého nápadníka?“
„To slovo sa používalo pred päťdesiatimi rokmi,“ odvrkla som, „a nie.“
„Ale áno!“ namietla Marína.
„NIE,“ zdôraznila som. „Zato Marča sa nám zasnúbila!“ povedala som, aby som zmenila tému. Lukáš sa toho, našťastie, chytil.
„Naozaj? A kto je ten šťastný?“
„Kto asi? Predsa náš Leo!“ odpovedala som, pretože Marína sa začala neprítomne usmievať, keď som spomenula jej zasnúbenie.
„Fakt? Vy ste ešte stále spolu?“
„Jasné, že sme spolu! Vieš si pri mne predstaviť niekoho iného?“ Konečne sa prebrala a vrátila do reality.
„Veď ja nič, mňa to len prekvapuje. Tie prvé lásky väčšinou veľmi dlho netrvajú,“ naznačil a pozrel na mňa. Ja som bez záujmu pozrela do okna (alebo lepšie povedané na záves nepríjemnej oranžovo-hnedej farby).
„Tak, a ako bolo v Austrálii? Vôbec si sa neozval,“ pokračovala Marína v snahe uchrániť nás od trápneho ticha.
Lukáš sa rozhovoril o čomsi, čo som nebola schopná vnímať. Iba keď sa Marína snažila zapojiť ma do ich rozhovoru, prikývla som. Po pol hodine som to však vzdala a vyšla som na chodbu. S mobilom v ruke. Vytočila som Maťovo číslo a zavolala som mu.
„Nina?“ ozvalo sa.
„Ahoj! Ako je v Klzkých Ľadoch?“
„Voláš mi, aby si sa spýtala, ako sa mám?“ začudoval sa. „Milé od teba.“
„Jasné, prečo nie? Som vo vlaku a... povedala som si, že sa ti ozvem, keď ty si ešte nevolal.“
„Sorry, nebolo času, Radka sa na mňa hneď vrhla a nepustí ma od seba,“ ospravedlňoval sa.
„To je v pohode, nebolo to myslené ako výčitka. Aspoň sa jej konečne môžeš venovať. To je super, nie?“
„Hej, je to super, ale aj vyčerpávajúce. Pomaly ale isto prichádzam na to, že už mám svoje roky. Normálne s ňou niekedy nestíham držať tempo!“
„Ty? Profesionálny tanečník? O tom fakt pochybujem! A čo robíte teraz?“
„Sme v zoologickej záhrade. A máš šťastie, pretože mladá dáma si odskočila na toaletu. Inak by som asi nemal možnosť dvihnúť mobil.“
„Tak už viac nebudem vyrušovať.“
„Ale nie, nerušíš. Som rád, že voláš. Fakt.“
Usmiala som sa. Nemohol to vidieť, ale bola som rada, že nemohol. Nepotrebujem, aby si ešte ďalší chlap namýšľal, že som z neho úplne mimo – hoci som. Ale on to nemusí hneď vedieť.
„A ty ako? Tešíš sa domov?“
„Áno, teším. Budem sa môcť vyspať vo svojej posteli vo svojej izbe a byť so svojou rodinou. Nebudem sa musieť učiť...“
„Ani trénovať,“ doplnil.
„Ani trénovať,“ zopakovala som a zasmiala sa. „Bude to super.“
„Určite. Tak pozdravuj vašich – ak si ma budú pamätať.“
„Určite budú – moja sestra najlepšie, môžeš sa spoľahnúť. I ty pozdrav Radku.“
„Okey. Už sa blíži. Chce zmrzlinu, takže musím končiť. Drž sa!“
„Aj ty. Maj sa!“ Zložila som a zahľadela sa na krajinu, cez ktorú sme práve prechádzali. Onedlho sme zastali v Koninách a do vlaku sa začal hrnúť dav ľudí s obrovskými vakmi. Preto som radšej zaliezla späť do kupé, aby ma na chodbe neprelisovali a zo mňa neostal len plagát na stene.
MARÍNA
Cestou domov sme s Ninčou vo vlaku narazili na jej ex-chalana. Teda, skôr on narazil na nás (alebo nás možno vyhľadal – kto sa má v tom vyznať? Pokojne si spíte vo vlaku a keď sa zobudíte, zistíte, že sa k vám niekto pridal... Hrozné!). Nina sa asi zľakla alebo čo a radšej odišla na chodbu. Ja som sa zatiaľ rozprávala s Lukášom o jeho zážitkoch z Austrálie – bol tam dva roky a veru mal čo rozprávať. Niežeby ma to až tak zaujímalo, ale... snažila som sa byť slušná v rámci možností.
Kým si Nina veselo telefonovala s Martinom (s kým iným...), ja som musela počúvať jeho reči. So záujmom som sa však pýtala (som predsa herečka, nie?), na všetko prikyvovala, občas čosi podotkla. Viem byť úplne dokonalou spoločníčkou, keď treba. Ale snažím sa aj ostať skromná, haha.
Počas návalu ďalších cestujúcich sa Nina vrátila k nám do kupé a mne odľahlo. Možno sa konečne začne venovať Lukáš jej. Chápala som síce Ninčine pocity, ale... nemôže predsa odo mňa očakávať, že ju budem zachraňovať od Lukáša zakaždým a po celý čas, však?
Lukáš však zázračne stíchol – zrejme vycítil Ninčinu nevôľu komunikovať s ním. Vytiahol si notebook (najdrahší model, samozrejme) a potichu sa smial na nejakom sitcome. Po chvíli to Nina nevydržala a spýtala sa:
„Čo to pozeráš? Aj ja by som sa rada zasmiala.“
Lukáš sa spokojne usmial, posunul sa na sedadle a naznačil jej, aby si sadla vedľa neho. Ja som na ňu varovne pozrela, no ona môj pohľad zrejme nepochopila. Potom sa Lukáš usmial i na mňa, no v jeho úsmeve bolo čosi nepríjemné – akýsi pocit víťazstva alebo čo. Začal Nine vysvetľovať, aké sú základné postavy seriálu, na ktorom sa prevelice zabával, aby sa mohla smiať aj ona. Keďže si ma totálne prestali všímať, zdvihla som sa zo sedadla a išla sa prejsť po vlaku. V každom čarodejnom vlaku je dlhý, úplne prázdny vagón pre ľudí zúfalých ako ja. Kým som ho našla, prešla nejaká chvíľa. No vo vagóne motýľov, ako ho niektorí poeticky nazývajú (pretože tam vraj môžete roztiahnuť krídla ako motýľ – nie ako v nejakom preplnenom kupéčku), som sa prestala nudiť.
Vyzeralo to tam veľmi zaujímavo – takmer ako v nejakom parku. Ozýval sa tam štebot vtákov a voňala tam letná tráva. Boli tam dokonca aj lavičky a piknikové koše. Prostredie príjemné pre manželské páry, ktoré sa snažia zachrániť chátrajúce manželstvo. Nič pre mňa, ale ostala som tam – lepšie, ako nudiť sa v kupé s rehotajúcim sa ex-párikom. Postavila som sa k otvorenému oknu a vdychovala čerstvý vzduch. Na počudovanie, nebolo tam cítiť ani žiadny smog, ani nič nezdravé. Bolo to nejaké zvláštne, ale veľmi účinné a šikovné kúzlo.
Na stolíku pod oknom boli rozostavené rôzne časopisy. Hneď som vyhľadala Rakvu, v ktorej sa pred prázdninami uzatvára príbeh Leah a jej dvoch nápadníkov – upíra Daniela a vlkolaka Andrewa. Od septembra sa začne odvíjať iný komiksový príbeh.
Usadila som sa na jednu z lavičiek a prelistovala časák.
Príbeh mojej obľúbenej hrdinky Leah sa skončil tak nečakane, ako sa dalo: Napriek tomu, že upíra Daniela veľmi milovala, musela ho nechať umrieť, pretože „upírstvo“ ho natoľko zmenilo, že sa z neho stal nenásytný vrah bažiaci po (nielen ľudskej) krvi. Ani vlkoval Andrew neskončil veľmi šťastne – Leah mu zlomila srdce, preto skočil z vysokého útesu a „navdžy sa stratil v morských hlbinách“. Leah je mojou najobľúbenejšou postavou – v mnohom som sa s ňou stotožnila. Obdivujem jej silu a oddanosť, jej schopnosť milovať až za hrob a odpúšťať aj zdanlivo neodpustiteľné.
Milujem dramatické a emotívne závery príbehov; preto som so slzami v očiach odkladala Rakvu, len čo som sa dozvedela, že Leah čaká Danielovo dieťa (je dosť pravdepodobné, že práve o ňom bude komiksový príbeh od septembra).
Rakva ma však nezabavila nadlho. Vrátila som sa do kupé za Ninou a Lukášom dúfajúc, že ich sitcom už skončil. Po svojom návrate som zistila, že Nina si opäť od Lukáša odsadla a on sa kamsi vytratil.
„Kam išiel Lukáš?“ spýtala som sa rozhliadla sa po kupé – ani jeho veci tam neboli.
„Odišiel,“ povedala Nina ľahostajne a usmiala sa na mňa. „Vystúpil na predchádzajúcej stanici v Orešníkoch. Vraj je tam nejaký perfektný obchod s... už ani neviem, s čím.“
„Takže obchod... A neodohnala si ho náhodou?“ podozrievavo som na ňu pozrela a usadila sa oproti nej.
„Náhodou nie, a ani naschvál nie,“ znova sa usmiala. „Nedal mi na to žiadny dôvod; dobre sme sa zabavili na tom jeho seriáli.“
„Vážne? Nina, nie že sa s ním zase zapletieš!“
„Ja? No, to sa naozaj nemusíš báť. Mám plnú hlavu Martina!“ vyhlásila a vzápätí nápadne zružovela.
„Takže to konečne priznávaš!“ zvolala som víťazoslávne.
„Mohla by som vôbec niekedy niečo pred tebou utajiť?“ žmurkla na mňa. „Snáď si nemyslíš, že som taká hlúpa, aby som sa vôbec začala baviť s Lukášom? Teraz som sa len prekonala a bola k nemu milá, to je všetko.“
„Okey, už si ma upokojila,“ odvetila som. „Mohli by sme už aj odostrieť ten nevkusný záves, čo ty na to?“
„Rob, čo chceš,“ po dlhej dobe použila jednu zo svojich najčastejších hlášok.
O chvíľu sme už obe pozorovali krajinu, ktorou kúzlami zrýchlený vlak prechádzal.
„Na najbližšej zastávke vystupujeme,“ povedala som, keď som zbadala naše tri minikopce – Vílí raj, Víliu korunu a Vílovec.
Vzali sme si teda batohy a vyteperili sa z kupé. Cez extrémne uzkú chodbičku sme sa dostali do priestoru medzi jednotlivými vagónmi a čakali sme, až vlak zastaví. O päť minút sme už vdychovali čerstvý staničný vzduch a náhlili sme sa spolu s bezohľadným davom cez temný podchod. Eskalátorom sme sa vyviezli na zemský povrch a pozreli na seba.
„Je zvláštne byť tu, však?“
„Presne!“ prikývla som. „Ale...“
„Hej, ale... Bude mi chýbať náš privát i to, že nebudeme stále spolu. A chalani...“
„A Martin,“ dodala som a žmurkla na Ninču.
„Aj Martin,“ uznala s povzdychom a na chvíľu sa s úsmevom zasnívane zahľadela do neznámych diaľok.
Zatlieskala som jej pred očami. „Vráť sa sem, dobre? Ideme domov!“
„Hej.“
Vykročili sme spolu – obe plné očakávania. Konečne je tu leto!
NINA
A pár slov na záver... nie na úplný záver, ale...
Keď som sa rozlúčila s Marčou (so slovami: „Vidíme sa o týždeň!“), išla som chvíľočku sama. S úsmevom som si prezrela panelák, v ktorom sa nachádza náš byt. Nič sa nezmenilo.
Vytiahla som kľúče a odomkla dolný vchod. Vyviezla som sa výťahom na štvrté poschodie a zastala pred dverami. Kto ma vlastne bude čakať dnu? Johana sa už dávnejšie odsťahovala – s manželom Vilom Stolnickým žijú v dome na kraji Prútikoviec, dedinky hneď vedľa Vílieho mesta. Tomáš má malý byt v meste, kde si po ukončení štúdia našiel prácu. Zrejme ma bude čakať len mamina. Aspoň sa bude môcť nerušene venovať len mne, haha. Odomkla som a vošla dnu.
„Som doma!“
Ach, konečne leto...
« Predošlá kapitola
(Rozlúčka? (ale nevidíme sa naposledy!)) |
Koniec série.
Ďakujeme za prečítanie :) |
Komentáre
posun??:-o
odpadávam!! a neverím..:):) vďaka..
série sú tu štyri, dokonca som potajme písala aj piatu, ale tú sem už nedám.. keby si náhodou mala aj po ďalších dvoch sériách (ak sa nimi prekúšeš, samozrejme:D:D) záujem, tak ti môžem potom teoreticky poslať link na veľmi súkromný a veľmi tajný blog:D:D ale musíš pekne poprosiť:D:D žartujem..
tak teda som zvedavá, čo povieš ďalej.. tie ďalšie série sú také.. hmm.. tá, čo ťa čaká, ešte celkom aj možno fajn (relatívne), ale tá posledná.. to už som ozaj písala len zo zotrvačnosti, aby som spravila radosť kamoške:D:D tak to ber s rezervou, prosíím:):)
Pridal(a): Georgiana, 28. 09. 2011 07:35:08
|
Ty počúvaj,...
ak sa medzi ňu a Martina začne pliesť Lukáš, tak ho... Hm, nakopať som ho už chcela... tak dajme tomu, že ho oskalpujem! Žiadny Lukáš, jasné??? Len Maaaaťko!
Veľmi pekná poviedka. Strašne sa mi to páčilo, v porovnaní s prvým dielom tam bol veľký posun v štýle. ;) A pokiaľ sa nemýlim, čaká ma ďalšia séria, tak hneď na ňu hodím očkom.
Pridal(a): Bruja, 28. 09. 2011 07:32:42
|
|
|
