PoviedkaLetná poviedková súťaž5. kapitola - StretnutieKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 26. 06. 2010 06:23:01
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 255
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Vždy som rád chodieval na cintorín. A odkedy zomrela mama, chodím tam každý deň. Vždy zostanem do večera, no dlhšie ako do ôsmej som sa tam ešte nezdržal. Až taký odvážny nie som. Ale aspoň si to priznám.
A práve dnes si idem dokázať opak. Som tu presne o 19:30. Aj keď netuším prečo som sa takto rozhodol.
Kráčam ku kovanej železnej bráne, siaham na starodávnu kľučku, pričom ma strasie od zimy pri dotyku toho chladného kovu. Od cintorína zaveje studený vietor, ktorý mi rozčesne vlasy a ďalej sa hrá s listami okolitých stromov. V ušiach mi znie vrzgot brány, šuchot podrážok mojich tenisiek, trúcich sa o betónový chodník a ďalej... nič. Počujem len typické ticho cintorína.
Obzerám si náhrobné kamene, ale sú také zničené, že z nich už veľa nevyčítam. Kde-tu trčí písmenko z mena zosnulého, tam zas zbadám zopár číslic dátumov úmrtia.
Zrazu sa mi zamarí, že som zbadal útlu postavu, sledujúcu ma spoza neďalekej lipy. Pozriem tam opäť, no za stromom už nie je nič. Asi to bol iba optický klam. Samozrejme, mozog mi ponúkol to najlogickejšie vysvetlenie.
Prichádzam k mojej lavičke. Ostal z nej už len polovičný kus dreva, trčiaci len tak do priestoru. Ledva sa tam zmestím. Mám ju rád. Je v závetrí a nikdy jej neublížil dážď, vďaka dubu týčiacemu sa nad ňou do výšky.
Cintorín je nepoužívaný. Už veľmi dlho sem nikoho nepochovali. Už veľmi dlho tu nikto nebol. Nikto živý. Svedčí o tom aj jeho vonkajší výzor.
Sadám si na lavičku a zatváram oči. Vdychujem večerný vzduch plnými dúškami, pritom myslím na mamu.
Či naozaj musela odísť a ja zostať. Nebolo to nutné, pomyslím si, no ten blázon v čiernom mercedese... hm... tomu to bolo zrejme jedno. Želám si aby som mohol byť s mamou.
Odrazu sa moje myšlienky zvrtnú úplne iným smerom. Veď ten cintorín ani nie je taký hrôzostrašný. Zotmelo sa, nesvieti tu žiadna svieca, ba ani svetlo z ulice sem nedosiahne. Občasný poryv vetra síce naruší pokojné ticho, ale inak... nič. Nič čo by ma vystrašilo či nejako zvlášť prekvapilo.
Otvorím oči a div nespadnem z lavičky. Predo mnou, na najbližšom hrobe, sedí dievča. Dievča neobyčajného výzoru, približne v mojom veku.
Prezerá si ma zamysleným pohľadom, ktorý, ako zisťujem, akoby patril veľmi starej žene. Prezerá si ma centimeter po centimetri. Nuž, čo už... aj ja ju. Premýšľam, nebyť tých strapatých vlasov, mŕtvolne bledej tváre a čiernych kruhov pod ešte černejšími očami, bola by celkom pekná.
„Ahoj, Marcel.“ ozve sa dievčina zvučným hlasom a ja od prekvapenia zabudnem zatvoriť ústa. Pousmeje sa nado mnou a s povzdychom pokračuje:
„Nepýtaj sa, odkiaľ ťa poznám... Len mi odpovedz. Prečo práve ty?“
Konečne sa mi podarí zatváriť inteligentnejšie a popravde odpoviem:
„Neviem.“
A zase len tie skúmavé pohľady. Po pár minútach to už nevydržím. Odkašlem si:
„Kto si?“
„Zaujímavá otázka. Kto som? Čo myslíš?“
„Nie, nie... pýtam sa na meno.“ opravím ju a sledujem ako jej tvár potemnieva.
„Mená nie sú dôležité. Nie tu a nie teraz. Nie za týchto okolností.“ odpovie záhadne a pozrie na mňa.
„Čo? Za akých okolností? O čom to hovoríš?“ takmer okamžite zareagujem.
„Vysvetlenia nemajú význam.“
Už mám po krk hádaniek. Zdvihnem sa z lavičky a zamierim k bráne. Dievča pokrúti hlavou a znova vzdychne.
Dôjdem k bráne, siaham po kľučke, no vtom mi chytí ruku Ona. Neviem ako sa tam tak rýchlo dostala, pretože som ju nepočul nasledovať ma. No pri dotyku jej dlane mi po chrbte prebehne mráz.
„Nemôžeš odísť, Marcel.“ povie ľadovým hlasom.
Pri začutí svojho mena k nej otočím hlavu:
„Prečo?“ snažím sa, aby sa mi hlas tak netriasol, no je to márne. Začínam sa skutočne báť. Cítim ako mi ničivý chlad obopína srdce a pľúca.
„Prečo?! Už je čas.“ odpovie a ja zas nerozumiem:
„Čo tým myslíš?“
„Nemal si sem chodiť, Marcel. Koniec koncov, aj tak by som ti dala už len jeden deň. Tvoj spis už ďalej nesiaha. Finito. Želal si si predsa, byť znova so svojou matkou, nie?“
Už sa mi nezdalo zvláštne, že pozná moje meno. Teda meno aj myšlienky. Tak nejako mi to k nej pasovalo.
„No, áno, prial som si to.“
„Tak som tu, aby som ti pomohla.“ povie upokojujúcim hlasom a usmeje sa na mňa. Na nič viac sa nepýta. Položí mi studenú ruku na hruď.
Cítim ako sa moje búšiace srdce postupne upokojuje, spomaľuje. Cítim ako si, celkom mimovoľne, sadám do trávy. Ona vedľa mňa. Ľahnem si na chrbát, Ona sa prisunie bližšie, stále s rukou na mojom srdci.
Zrazu, akoby som dostal facku, preberiem sa zo zasnenia a s hrôzou uvažujem nad tým, čo sa so mnou deje. Som čoraz unavenejší, svet okolo mňa sa zmenšuje, jeho okraje sa rozplývajú.
Neovládam svoje končatiny a náhle mi svitne, kto nado mnou sedí.
„Kto si?“ položím znova tú otázku, aj keď už dávno poznám odpoveď. Chcem to počuť z jej úst.
„Smrť.“ odpovie bez okolkov a pozrie mi priamo do očí.
Môj mozog sa chce brániť, ale namiesto toho prehovorí unavené srdce:
„Ďakujem.“
„Zbohom, Marcel.“ sú to posledné slová, ktoré od nej počujem.
No už je tu niečo iné, čo upútalo zvyšky mojej pozornosti. Prichádza ku mne mama. Z bieleho svetla. Presne tak, ako som si to vysníval.
Vtom začujem zvláštny, nepríjemný, pípavý zvuk. Hmm... Niekedy by som svoj budík najradšej vyhodil von oknom.
KONIEC
Komentáre
:)
musím povedať, že je to zatiaľ prvá poviedka, čo sa mi tu páčila, naozaj páčila, a nemusela som sa premáhať, aby som ju prečítala do konca... veľmi dobre sa čítala, tuším som nevidela ani jednu chybu a vety boli poskladané do veľmi príjemného kontextu.. :)
jediné, čo sa mi tu nepáčilo, bol dej založený na túžbe po smrti kvôli matke... viem, že matka - a vlastne rodičia obaja - je v živote každého človeka najdôležitejšia, ale túžiť po stretnutí s ňou tak, že je človek ochotný zomrieť? to sa mi k sebe akosi nehodí ... myslím, že v tomto prípade by som sa skôr priklonila ku klasike - teda zomrieť pre lásku k dievčaťu...
Pridal(a): 213.215.67.8
|
Pekné
trošku predvídatelné a až na ten koniec z budíkom ten by som tam nedal
Pridal(a): Sirius, 17. 08. 2010 18:31:31
|
autor
hmm... môžem na tomto portáli aj poďakovať? :)
Ak hej tak veľmi pekne ďakujem :-) za komentáre (dúfam, že ich bude ešte zopár). Ak nemôžem tak ďakujem veľmi pekne aj tak. :) želám všetkým pekný deň. :)
Pridal(a): 213.151.217.149
|
velmi pekne :)
hoci by to chcelo viac opisat pocity hlavnej postavy a nie len to, co sa okolo nej deje
Pridal(a): Alice Cullen, 04. 08. 2010 14:48:41
|
:)
I mne sa text páčil - bol ľahký, svieži, v istom okamihu predvídateľný a s milým ukončením. Vlastne, ten koniec ma priviedol k myšlienke, že tu niečo chýba.
Niečo, čo by postavilo príbeh do roviny o čosi pútavejšej a hlavne oveľa viac precítenej, keďže téma je svojim spôsobom trošku osobná, trošku smutná, trošku strašidelná, trošku hĺbavá... a postava, ktorá v nej figurovala, akoby zabudla, že aj ona musí cítiť. Nielen pasívne preplávať svojim osudom - i keď ani táto myšlienka nie je na zahodenie :)
Držím palce!
Pridal(a): Yaonee, 01. 08. 2010 22:03:36
|
Narf
Pekne, nie moc dlhe. Ukonceny dej. Ale vyhernu poviedku si predstavujem asi trochu inac.
Pridal(a): 194.138.12.146
|
|
|
