PoviedkaLetná poviedková súťaž6. kapitola - Boj o lepší zajtrajšokKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 28. 06. 2010 06:14:02
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 259
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Pomaly sa stmievalo. Od žltej vily na útese sa odrážali posledné lúče zapadajúceho slnka a hlasné narážanie vĺn o skaly sa odrážalo v šírom lese ako ozvena.
V malom mestečku, ktoré bolo takmer úplne odrezané od sveta, bolo iba pár starých domov a jedine táto mohutná vila vzbudzovala dojem, že to tu nie je až také opustené, ako by sa na prvý pohľad mohla zdať.
Keď slnko zašlo za obzor, v knižnici, ktorá bola súčasťou vily, sa rozsvietil stropný luster. Dubovými dverami vošiel dnu chlapec v dlhom čiernom kabáte a v puzdre, starostlivo pripnutom na pleciach, mal uložené dve strieborné šable. Jednou rukou si odhrnul neposlušné hnedé vlasy z čela a smutne si vzdychol. „Čo s nami bude, John?“
Ozvena jeho tichého melodického hlasu prerušila hrobové ticho v majestátnej knižnici hodnej kráľa. Nikomu však nemohol uniknúť jeho tajomný podtón, ktorý mu dodával šarm a zároveň autoritu.
Vedel, že John tu určite bude, aj keď ho zatiaľ nenašiel pohľadom. Bolo to jeho obľúbené miesto, takmer nikdy neopustil tieto vzácne knihy. Obsahovali najväčšie tajomstvá dnešného sveta.
Pán v stredných rokoch si odkašľal a chlapec si všimol, ako sedí na koženej sedačke za dreveným stolom.
„Volal mi Kale.“ Odvetil John chrapľavým hlasom a ignoroval chlapcovu predošlú otázku.
„Čože? Kde je?“
„Nie je to dobré.“ Odvetil John. „A ty by si sa nemal toľko zaťažovať, Liam. Vieš, že je to priveľké bremeno na to, aby si to všetko znášal úplne sám.“
„Ale ja predsa nie som sám.“ Namietal chlapec a prekrížil si ruky na hrudi. „Kale mi s tým predsa pomáha a ty takisto.“
John sa postavil a zamyslene prešiel k oknu. Zahľadel sa do diaľky na šíre more. Hladina mala teraz tmavú farbu.
„Bojím sa, že náš čas sa pomaly kráti. Blíži sa koniec sveta a ľudia si to ani neuvedomujú. Sme to my, čo sa snažíme zachrániť túto už dávno stratenú civilizáciu.“ Zrazu sa otočil a prepichol chlapca vážnym hlbokým pohľadom. „Vieš, že iba živly môžu zastaviť apokalypsu. Hľadáme ich už takmer rok a neposunuli sme sa ani o krok dopredu. Naša snaha skončila vždy v slepej uličke. Ostáva nám už iba pár mesiacov a všetkému bude koniec.“
John si znovu vzdychol a napravil si okuliare, ktoré sa mu zošmykli až na špičku nosa. Pomalým krokom sa presunul k malému pultu a do skleneného pohára si nalial najdrahšiu škótsku whisky.
Liamov smutný výraz sa zmenil na tvrdý. Zaťal päste a odvetil chladným hlasom, z ktorého by prechádzali po chrbte zimomriavky aj silnejším náturám. „Nie. My to dokážeme. Ja viem, že ich nájdem. Stačí jeden živel a ostatné tri nebudú žiadny problém. Nesmieme predsa dopustiť, aby sa pekelné brány otvorili. Jednu by sme mohli udržať zavretú, ale čo ostatné? Sami to nedokážeme, John. A ak sa živly spoja môžu tieto brány zapečatiť na ďalších päťtisíc rokov. Do letného slnovratu máme ešte niekoľko mesiacov. Moji rodičia by bojovali až dokonca.“
Pri poslednej vete sa John zarazil a odložil pohár whisky na stôl. „Možno máš pravdu. Nesmieme dopustiť temným silám preniknúť na tento svet. Diabol by mohol vypustiť Tiene. Myslím, že s tými by sa nikto nechcel stretnúť.“
Liam sa trápil. Takmer každú noc mal strašidelné nočné mory o konci sveta a o tom, ako mal na dosah živly, ale tesne pred koncom sa mu vyšmykli spoza prstov.
Zamyslene sa začal prechádzať po kamennej dlážke, na ktorej boli vyryté zaujímavé symboly. V strede bol malý kruh, od ktorého viedli na každú svetovú stranu dlhé rovné čiary. Na oboch koncoch bol ďalší malý kruh. Každý z nich zastupoval jeden živel. Oheň, voda, vzduch a zem.
Keď chcel John znovu prehovoriť, Liam ho zastavil jednou rukou. „Ticho!“
V hlave začul slabé bzučanie ako vždy, keď niekto prekročil hranicu blízkeho lesa. Kvôli bezpečnosti obyvateľov v tomto mestečku, rozmiestnil okolo lesa špeciálne senzory na snímanie pohybu, keby si nejaký blázon zmyslel, že ho už omrzel život. Dokonca všade pozapichoval do zeme tabule, na ktorých bolo jasne napísané, že vstup do lesa je prísne zakázaný.
„Ako mám zachrániť tento svet, keď ani ľudia si nevážia svoj život na toľko, aby venovali pozornosť aspoň obyčajnej značke?!“ Odvetil mrzuto a vytiahol si z puzdra šable. V tej chvíli sa na ich koncoch rozhorel sýto oranžový oheň. Bola to najvzácnejšia a zároveň najnebezpečnejšia zbraň. Nebeský kov obalený do pekelného ohňa. Zabilo by to každú príšeru jedným seknutím.
„Niekto vstúpil do lesa?“ opýtal sa začudovane John a jeho tvár trochu zbledla. „Už teraz mi je ľúto toho nešťastníka.“
„Idem sa tam pozrieť.“ Zahlásil Liam a jeho nálada sa ešte viac zhoršila.
Aby sa tam dostal rýchlejšie, premiestnil sa. Cítil, ako sa na nepatrnú milisekundu rozložili všetky jeho atómy v tele a on sa stal aspoň na chvíľu súčasťou celého vesmíru. Potom sa atómy znovu začali k sebe priťahovať silným vplyvom jeho myšlienok, ktoré ho zaniesli na miesto, kam sa chcel dostať. Keď dokončil teleportovanie, zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu a všimol si, ako slabý vánok rozvial zelenkastú trávu na lúke pred lesom.
Pevne zovrel rukoväte svojich šablí a plný odhodlania sa rozbehol do lesa. Dúfal, že pre nešťastníka, ktorý vstúpil to lesa, ešte nebolo neskoro. Táto myšlienka ho donútila bežať ešte rýchlejšie.
Vtedy začul slabé vzlyky. Boli nepatrné, ale jeho vycvičené zmysly to okamžite zachytili. Trochu pozmenil trasu a zacítil, ako sa mu zrýchľuje pulz. Na čele mu vyrazili kropaje potu.
Dobehol na miesto, kde zbadal toho nešťastníka. Bolo to dievča. Malo blond vlasy a vyzeralo vystrašene. Oči upieralo neustále pred seba. Presne vedel, čo ju tak vystrašilo, ale skôr ako sa tam pozrel aj on, v hlave si prehral všetkých, ktorých do teraz poznal. Ale toto dievča nikdy nevidel. Myslel si, že pozná každého v tomto meste, ale asi sa mýlil.
Keď prestal rozmýšľať nad tým, kto to je, celým telom sa zvrtol a vytasil pred seba šable. Uvidel Strážcu. Ako na schváľ mal dolu kapucňu a Liam na sekundu zahliadol jeho nebezpečne karmínovočervené oči. Našťastie, on bol voči vplyvu červených očí imúnny.
Strážca pekelnej brány v dlhom rúchu, stál úplne strnulo. Jeho šupinatú hlavu neotočil ani o kúsok, keď sa tu objavil Liam. Avšak radšej to mal urobiť.
Liam sa dvoma rýchlymi krokmi presunul k nemu a nacvičenými plynulými pohybmi šablí odsekol Strážcovi hlavu. Skotúľala sa na zem a Strážcovo telo sa premenilo na tmavý dym, ktorý sa po chvíli vyparil.
Začul ako sa dievča prerývane nadýchlo a od strachu sa takmer nemohlo ani pohnúť. Veľmi si ju nevšímal. Pohľadom neustále prečesával okolie a hľadal ďalšie náznaky po Strážcoch. Keď žiadneho iného nevidel, schytil dievča za ruku a silným trhnutím ju začal ťahať von z lesa. „Rýchlo. Musíš odtiaľto vypadnúť.“
Ďalej ju neúprosne vliekol. V jednej chvíli mal pocit, akoby to bol iba kúsok handry, ktorú vlečie za sebou.
Dievča slabo zasyčalo od bolesti. Asi ju zvieral až príliš pevne, uvedomil si. Rýchlo stisk trochu povolil a s blížiacou sa hranicou lesa, si aj on vydýchol. Najväčšia hrozba bola zažehnaná. Dievča bolo v poriadku, iba trochu vystrašené. Strážca si ju asi nestihol úplne podmaniť.
Keď sa ocitli na lúke, spomalil a normálnym krokom, zavliekol dievča k jednej z tabúľ.
„Nevieš čítať?“ Zasyčal na ňu trochu mrzuto, pretože už ho omrzelo neustále vyťahovať ľudí malérov.
Dievča si pošúchalo boľavé zápästie a potom presunulo svoj vystrašený pohľad na tabuľu, kde stálo: Prísny zákaz vstupu do lesa.
„Ja...nevšimla som si to.“ Vykoktala slabým hláskom.
Liama to rozzúrilo ešte viac, preto sa radšej otočil a chcel odkráčať domov. Bál sa, že by svojim výstupom mohol tomuto dievčaťu nahnať ešte väčší strach. Preto rýchlo zamrmlal: „Choď radšej domov.“
„Počkaj!“ Zavolala za ním zúfalo a zatarasila mu cestu. Vystrela pred seba dlaň a on okamžite zastal. „Chcem vedieť, čo to bolo?“
„Uhni.“ Zamrmlal unavene. „Na toto nemám čas.“
Mal ešte kopec povinností. Napríklad musel pokračovať v hľadaní živlov. Jeho počítač zachytil slabý signál z oholia Dánska, najlepšie bude, ak sa tam hneď poberie a skontroluje to.
„Povedz mi to“ Naliehalo na smrť vydesené dievča. „Ešte nikdy som nezažila taký hrozný pocit.“
Liam úplne stuhol nad tým, čo mu práve povedala a z hlavy mu vypadol prúd myšlienok. Veľmi dobre vedel, čo to znamená. Toto dievča sa môže oficiálne rátať medzi zatratené duše.
Hnev z neho opadol a musel sa uistiť, že je to naozaj tak, ako čakal. Schytil dievča za štíhle plecia a zatriasol ňou. „Čo si cítila? Videla si červené oči?“
Bojazlivo prikývla a on sa ešte viac zhrozil.
„Hovor! Čo si cítila?“
„Horelo mi vnútro, ale vzhľadom na to, že mám....“ Nenechal ju dokončiť. Znovu nahnevane zasyčal a o krok odstúpil.
„Pekne si si zavarila.“ Povedal jej napokon. „Zapísali si ťa na listinu mŕtvych.“
Liam nikdy nechápal, prečo sa to volá Listina mŕtvych. Do Heligornu, pekelného väzenia, ktoré bolo horšie ako smrť, sa dostávali výhradne živí. Bolo to miesto, kde bolo uväznených už viac ako tisíc duší vo vlastnom tele. Nemohli sa pohnúť, ich duša bola úplne zmrazená, ale oni boli neustále pri vedomí. Z Heligornu už niet návratu. Ak sa tam raz niekto dostane, ostane tam navždy a bude musieť znášať večné utrpenie. Vraj, bolo zviazanie duše ešte horšie ako samotné peklo. Tam sa zatratené duše mohli aspoň voľne pohybovať, aj keď znášali neskutočnú bolesť.
Liam nechcel, aby sa toto dievča dostalo do Heligornu. Bolo mu jej ľúto, ale nedalo sa nič robiť. Bola na Listine, jedného dňa si po ňu prídu strážcovia.
„Čože?“ Pípla potichu a v jej očiach sa zračilo zdesenie. „Čo to je?“
„Jednosmerný lístok do Heligornu.“ Chytil sa za hlavu a slabo ňou potriasol nad osudom, ktorý ju čakal. Ale tu nemohol už nič robiť. Bol rozzúrený na seba, že neprišiel včas, aby ju zachránil, ale zároveň ju pokladal za poriadne nezodpovednú za to, že išla do lesa. „Choď domov a do lesa už nikdy viac nechoď, jasné?“
Toto bolo jediné, čo mohlo jej normálny život ešte predĺžiť. Pretože keby sa tam vrátila, Strážcovia by ju odviedli do Heligornu okamžite.
Rýchlo prikývla. „Ale....čo to bolo?“
Znovu si ju prestal všímať a obišiel ju. Radšej sa rozbehol, aby ho nemohla viacej dobehnúť. Možno si zaslúžila poznať pravdu o jej osude, ale on nemal srdce povedať jej, že skončí ako bábka neschopná pohybu so zmrazenou dušou. Takto dúfal, že si užije ešte zvyšok jej života bez starostí. Pretože keby sa dozvedela, čo ju čaká, na nič iné by nemyslela a to on nechcel.
Keď sa vrátil naspäť do vily, John bol ešte stále v pracovni. Študoval akúsi hrubú knihu a popíjal whisky.
Liam si unavene zložil čierny kabát a šable na stoličku. Potom sa zvalil na kožené kreslo a zavrel oči. Prstami si masíroval spánky, nemysliac na úbohú dievčinu.
„Tvoj pokus bol asi márny.“ Ozval sa zrazu John.
Liam sa smutne zasmial. „Zapísali si ju na Listinu. Tí prekliati Strážcovia pekelnej brány. Večne sa musia premávať medzi stromami a lákať obete do svojich pazúrov. Neznášam to. Nech sa vrátia naspäť pod zem. Diablova brána predsa nepotrebuje ochranu. Človek by ju predsa nemohol otvoriť.“
John zrazu zmenil tému. Nechcel, aby sa Liam toľko trápil. „Mal by si ísť zajtra do školy. Už si sa tam neukázal takmer mesiac. Budú si myslieť, že si sa prepadol pod zem. Poznáš týchto klebetných ľudí.“
Posmešne si odfrkol. „Všetky školské výdaje sa platia z našich fondov. Myslíš, že riaditeľ by sa mi opovážil niečo povedať? Bojí sa, že by som to hocikedy mohol zaraziť a školu by zavreli.“
John nadvihol obočie a chcel niečo povedať, ale Liam pokračoval. „Samozrejme, že aj naďalej budem sponzorovať túto strednú školu. Nechcem, aby ju zavreli. Ľudia by ma kvôli tomu znenávideli ešte viac a každý žiak by musel dochádzať do susedného mesta, ktoré je takmer deň cesty odtiaľto. To by som nespravil. Už aj tak sa ma všetci v škole boja.“
„Tak by som to nenazval.“ Odvetil zamyslene John. „Skôr si myslím, že majú pred tebou rešpekt.“
„Až taký, že sa so mnou každý bojí rozprávať?“
John mykol plecom a postavil sa zo stoličky. Pomaly sa presunul k Liamovi a trochu sa na neho usmial. „Neboja sa teba, ale tvojej moci. Máš na toto mesto až príliš veľký vplyv, ty to dobre vieš. Celá táto diera je na tebe závislá. Nečudo, že majú pred tebou všetci rešpekt. Nebyť teba, toto miesto by ani neexistovalo.“
„Nebyť mojich adoptívnych rodičov.“ Opravil ho Liam. A myšlienkami okamžite odbehol ku svojim rodičom. Nebol pri nich, keď sa to stalo. Strážcovia si ich odviedli do Heligornu minulý rok a on a Kale, jeho brat, s tým nič nemohli robiť. Práve preto bol Liam vždy taký smutný, keď sa mu nepodarilo zachrániť nevinného človeka z pazúrov Strážcov skôr, ako zbadali červené oči, čím si podpísali rozsudok živej smrti.
Liam si znovu vzdychol. „Dobre. Zajtra tam zájdem. Aj tak sa musím porozprávať s Dylanom.“
Sľúbil to Johnovi, aj keď sa mu veľmi nechcelo. Škola mu už nemala čo ponúknuť a on si to plne uvedomoval. Bol oveľa viac popredu. Nevedel si to nijako vysvetliť, ale učenie pre neho nebol nikdy problém. Všetko hneď pochopil a každé slovo, ktoré si prečítal, si hneď aj zapamätal.
„Všetko bude dobré, uvidíš.“ John ho potľapkal po pleci a znovu sa presunul k svojmu stolu.
„Chcem veriť tvojim slovám, ale s ubúdajúcim časom strácam
aj nádej na záchranu tejto planéty.“ Zamrmlal Liam potichu, aby to John nepočul. Potom zavrel oči a myslel na to, že možno sa raz prebudí do krajšieho zajtrajška, aj keď temnota bola neustále na dosah.
Komentáre
...
Viem, výhovorka typu - denne mi rukami prejde XY poviedok podobného ťaženia, moje hodnotenie veľmi neospravedlní, ale aspoň trošku ho priblíži. Minimálne v to dúfam.
Súťažná vec je ten lepší priemer, ktorý stráca na svojej atraktívnosti samotným začiatkom - konkrétne výberom slov a ich opakovaní/pomenovanie "vila" trikrát po sebe/, odrádza čitateľa od čítania, keďže dôraz, kladúci na prítomné slovné asociácie je násilný (aj keď sa to nezdá) a v jazykovo-štylistickej rovine škrípe jedna radosť.
V podobnom duchu sa postupne nesie celá poviedka, teda jej formálna jazyková stránka, čím komplikuje priebeh a plynulosť deja, práve tými slovnými hračkami (o dialógoch nehovoriac), ktoré by mali text odľahčiť a vniesť do jeho rétoriky akúsi vznešenosť, ktoré by jednoducho svojou prítomnosťou mali zaujať a hlavne upútať čitateľovu pozornosť/vtiahnuť ho do deja a nepustiť!
V spleti tých málo ihravých slov sa mi postava autora (teda pôvodcu, tvorcu vecného a umeleckého textu, v ktorom sa viac alebo menej odrážajú individuálne vlastnosti) strácala. Bola pramálo výrazná. Rovnako tak ako prítomné postavy, ich osud a verbálna zložka... o téme, čo v sebe skĺbila pár fantastických fabúl a sujetov zo známych kníh, filmov či kreslených seriálov, nehovoriac :(
Ale aj tak držím palčeky!
Pridal(a): Yaonee, 01. 08. 2010 22:41:12
|
Narf
No bola uplne super poviedka. Krasne dlha, aj akcia, aj zapletka. Napad s koncom sveta, zivle, peklo, krasa. No keby to bol urivok z knihy, tak si ju urcite kupim ;) Takto ma vyzerat vyherna sutazna poviedka.
Pridal(a): 194.138.12.146
|
|
|
