PoviedkaLetná poviedková súťaž7. kapitola - Zrkadlový rozhodcaKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 28. 06. 2010 12:27:43
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 268
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Každý jeden to už zažil a ak nie, tak určite zažije. Keď si človek musí siahnuť až na dno svojich síl. Cítiť tmu v sebe, kde neexistuje žiadne vľavo, či vpravo. Už nie je nič, čo by prinieslo hoci len malý lúč svetla. Keď sa človek cíti, že už nechce ďalej žiť a ani tá najmocnejšia sila ho nemôže zastaviť. Keď naokolo je pokoj, ale vo vás sa práve odohráva bitka na život a na smrť. Na jednej strane chcete zostať kvôli blízkym, ktorí vás milujú a na tej druhej sa ľutujete a už viac nechcete žiť práve kvôli tým, ktorých milujete. Alebo sa jedného dňa na vás zosype tlak udalostí a vy cítite, že už ďalej jednoducho nevládzete.
Mal som dvadsať rokov, keď som vnútorne bojoval ja sám. Teraz sa pýtam, čo ma doviedlo k tomu, aby som sa vzdal a nechal vyhrať tmu? Už to nedokážem pochopiť, viem len, že to bola tá najväčšia chyba.
Moja matka opustila mňa a otca, keď som mal sedem rokov, kvôli nejakému bohatému Rusovi. Otcovi to odôvodnila tým, že on dobre vedel, že ona nie je rodinný typ a takto to dlho nevydrží. Ten potom zrejme tiež viedol svoj boj a vyriešil ho alkoholom. Ani si nepamätám aký bol pred jej odchodom. Ale to aký bol po ňom mám vryté nielen v pamäti, ale aj v tele. Neustále bitky a obviňovania ma z jej odchodu sa na mňa valili celých trinásť rokov. V škole som klamal, že som spadol, alebo že som sa pobil s chalanmi. Napriek tomu všetkému som nechcel, aby mal otec problémy. Dokonca som sa o neho staral vždy, keď som ho našiel spitého a smradľavého pred vchodom. Od pätnástich som pracoval, aby sme aspoň nejako slušnejšie žili. Nebolo to ľahké, lebo väčšinu peňazí aj tak otec prepil. Jediný človek, ktorý ma držal nad vodou bola Melánia. Mali sme podobný osud a to nás pravdepodobne dalo dokopy. Ona žila s mamou, ktorá trpela schizofréniou. Jeden deň ju poznala a druhý deň ju vyháňala z domu ako zlodejku a najväčšiu zberbu, obviňovala ju s krádeží a využívania. Pomáhali sme si jeden druhému, podporovali sme sa v našich plánoch, chceli sme si po škole zobrať nejakú pôžičku, odsťahovať sa od problémov a zariadiť si život po svojom.
Bol deň mojich dvadsiatich narodenín. Otec si samozrejme nespomenul, aspoň som si to myslel. Ako obvykle som sedel pri televízii, keď sa zrazu vrátil otec z krčmy. „Všetko najlepšie!“ zakričal. Bol som prekvapený a potešený, až do chvíle, kým mi povedal: „Dúfam, že si šťastný ty sviniar, kvôli tebe som to, čo som. Nemôže za to nik iný. Nemal som dopustiť aby si sa vôbec narodil. Mal som ťa zabiť, keď na to bol ešte čas a nikdy by si neuzrel svetlo sveta!“ Tie posledné slová už iba zamumlal, zvalil sa na zem a zaspal. To bola pre mňa tá posledná rana. Pochopil som, čo to znamená, že sa na vás zosypali emócie. Cítil som sa ťažký, plný nepochopenia a krivdy. Cítil som sa vinný za všetko zlé, čo sa okolo mňa dialo. A nie len otcovi ale aj mne. Mal som pocit, že bezo mňa by bol svet krajší a lepší. Ľutoval som sa ako som dopadol, ľutoval som deň svojho narodenia. A tak tma vo mne vyhrala. Jediná osoba, kvôli ktorej som chcel zostať bola Melánia, ale v tej chvíli to nestačilo. Bolo toho na mňa príliš veľa. Išiel som na najbližšiu vlakovú stanicu, postavil som sa na koľaje a čakal som. Videl som svetlo prichádzajúceho vlaku a potom som už len cítil silný náraz. Nastala tma a v nej sa po chvíli objavilo svetlo. Išiel som za ním, ale nemohol som sa do neho dostať. Vrátilo ma späť s tým, že si ho musím zaslúžiť. Niečo ako očistec u katolíkov. Nebol som živý, ale ani mŕtvy. Bol som niekde medzi tým. Stal som sa zrkadlovým rozhodcom. Sprevádzal som ľudí, ktorí viedli vnútornú vojnu. Zrkadlový preto, lebo som cítil a zažíval presne to isté, čo tí ľudia. Rozhodca preto, že som musel rozhodnúť o tom, či je daný človek hodný druhej šance, akú som sám dostal. Nevedel som ako dlho to budem musieť robiť, aby som sa dostal do svetla, ale prial som si, aby to čo najskôr skončilo. Bolo to moje osobné peklo, ktoré som neustále zažíval.
Bol som pri mladom trinásťročnom dievčati, ktoré znásilňoval jej otec. Cítil som ten odpor a hnus, ktorý k nemu prechovávala, ten strach že k nej príde do izby, ktorý mala vždy pred spaním. Opäť som pocítil zosypanie emócií, cítil som bolesť, ktorú cítila pri podrezaní žíl. Cítil som ako z nej vyprchá život, kvapka po kvapke. Dal som jej šancu na nápravu. Bol som pri šesťdesiat ročnom mužovi, ktorý sa chcel pomstiť rodine tým, že všetky svoje peniaze odkázal niekomu úplne neznámemu a potom skočil z mosta. Tento nedostal šancu na nápravu. Pri ňom som cítil len zlosť a škodoradosť pri predstave, ako sa deti zatvária, keď sa to dozvedia. Sprevádzal som mnohých ľudí. Starých, či mladých. Zničených láskou, či týraných rodinou. Bolo to stále ťažšie a ťažšie. Dni neexistovali, nebol žiadny čas, bolo len utrpenie. Bolesť, strach, ľútosť, neprávosť, smútok, beznádej boli emócie, ktoré som neustále pociťoval. Už som nevedel, či niektorý z tých pocitov je môj. Vedel som, že už to čoskoro skončí, ale nevedel som kedy. Až to prišlo. Bol by som najradšej, keby sa to vôbec nestalo. Bol by som ochotný zostať v tomto pekle naveky, len aby som nemusel cítiť túto poslednú beznádej. Spôsobil som ju ja sám. To, na čo som sa teraz pozeral a čo som cítil, bola len moja vina. Stál som pri Melánii. Viedla svoj vnútorný boj. Vedela, že sama už nevládze ďalej, cítila sa vinná za to, že pri mne viac nestála a ja som sa zabil. Ľutovala sa, nenávidela svoju matku aj seba. Niekde hlboko nenávidela aj mňa. Mala pocit, že som ju opustil a vybral som si ľahšiu cestu. Ale ja som ju miloval a keby len vedela, že práve kvôli nej som chcel zostať. Nemohol som však nijako zakročiť. Dúfal som, že jej to raz vysvetlím vo svetle. Myslel som si, že už to nemôže byť horšie, keď som to zrazu pocítil. Jej svetlom bolo dieťa, ktoré nosila pod srdcom. Bolo to naše dieťa, o ktoré sa však nedokázala nijako postarať. Nechcela pre neho taký zlý život ako mala ona. Ako sme mali my obaja. Už viac nechcela žiť. Zobrala do ruky nôž a zabodla si ho priamo do srdca. Bolelo to akoby ho zabodla do troch sŕdc naraz. Jedno bolo jej, druhé moje a to tretie patrilo nášmu nenarodenému synovi. V tom momente sa všetko rozletelo na márne kúsky, moje srdce prasklo na miliardy malých čiastočiek a ja viem, že žiadne iné peklo, by pre mňa nebolo horšie ako to, čo som musel zažiť. Najhoršie na tom všetkom bolo, že Melánia už nemohla dostať druhú šancu, na ktorú som sa tak spoliehal. Nezabila len seba, ale aj to nevinné dieťa a to sa neodpúšťa.
Toto bola posledná skúška pred vstupom do svetla. Ale ja som tam už viac nechcel ísť. Rozhodol som sa zostať tam, kde som. Ja si nezaslúžim ísť do svetla, keď som spôsobil to, že najmilovanejšia osoba tam nemôže byť so mnou. A tak som naďalej zrkadlový rozhodca, ale už to pre mňa nie je také ťažké ako na začiatku. Mám pocit, že už nedokážem cítiť nič horšie, ako som cítil pri Melánii. Naveky budem ľutovať rozhodnutie prehrať svoj boj.
Komentáre
och...
Na niečo podobné doplatil aj Konkolov Pohrobok :( Trend, ktorý si vzal na mušku negativizmus dnešného sveta a stoj čo stoj ho pretláča do literatúry, aby sa aspoň nejakým zvláštnym spôsobom uľavilo, šokovalo, mravne kázalo či rozpovedalo o všetkých tých bolestných a odporných veciach.
Lenže ony tu vždy boli... dokonca budú a aj sú. A ak už raz chceme písať o niečom ľudsky chúlostivom, tak by sme to mohli urobiť tak, aby schéma nebola identická vždy a stále - čiže hrdina, ktorý prežije + anjel spásy držiaci ho nad vodou = mier na duši.
Asi aj práve preto (neberte to v zlom) ma začal príbeh od svojej polovičky veľmi nudiť :(
Ospravedlňujem sa za to... ale za svojim hodnotením a presvedčením, že z čohokoľvek sa dá, ak sa chce, urobiť niečo esteticky božské, pokiaľ sa to vezme za ten správny koniec (postačí pán Mistrík), si stojím.
Pridal(a): Yaonee, 01. 08. 2010 22:49:41
|
Narf
No smutna, ale krasna poviedka. Sice len mali naznak fantasy, ale ten pribeh je plny emocii, clovek sa pri nom vciti do pribehu a je to az na plac. Proste krasa, klobuk dole.
Pridal(a): 194.138.12.145
|
|
|
